Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Aldot

AUTOR

Aldot

Ako to ten Matúš robí?

Masívne hodiny na bielej stene kancelárie neúprosne sekali čas ako nedočkavý kat, sekundu po sekunde ukrajovali z môjho života. Ja som im vracal chmúrny pohľad, lebo sa mi na stole vŕšili zložky a papiere ako zlatisté hory na gýčovitom obraze po mojej pravici a pot mi stekal z čela ako horská riava. Čas mi kŕčovito držal prsty, aby pero mohlo lietať po papieri ako besný šarkan.

Z počítača na mňa civeli emaily, kričali a prosíkali, nech počas práce myslím aj na ne. No ja som poverený šéfom triedil zložky kandidátov na post vymáhača dlhov.

Do toho všetkého sa ozvalo energické zaklopanie, zvuk dorazil do mojich uší ako ľúty rek.
„Slobodno!“ ústa mi staromódne zakričali.
Dvere sa rázne otvorili. Dovnútra vkročil stredne vysoký muž, odhadom asi dvadsaťdvaročný, a silným stiskom pritlačil
veraje. Mierny úsmev, švihácky účes a vystretý chrbát ma presviedčali, že je to môj človek. Sálala z neho mužnosť, ktorá mi imponovala po tých nervóznych či bojazlivých adeptoch.
„Dobrý deň! Volám sa Matúš Frgor a prichádzam na váš inzerát!“ mužov barytón pôsobil uhladene.
„Teší ma! Gregor Tryf!“
Silný stisk a úprimný pohľad zelených očí tak skoro nezabudnem. Zrak mi spadol na elegantné poltopánky. Na vyšportovanej postave sa vynímali tmavomodré jeansy, bledomodrá košeľa a športové sako. Jeho tvár síce už dva dni nevidela žiletku, avšak aspoň v jeho veku nepôsobil ako holobriadok.
Gestom som mu naznačil, aby sa posadil. Na stoličke sa naklonil dopredu a lakte si položil na stôl. Dlane si pred svoju tvárou zopol do striešky, oči mierne podvihol a vtedy sa mi zazdalo, ako keby trochu arogantne pozeral.
Miesto pohovoru som mu rovno predložil papiere. Tvár sa mu ani nehla, zrak stále upieral na mňa. Z vnútorného vrecka saka vytiahol robustný obal a pomalým pohybom si vytiahol značkové pero.
„Nech sa páči!“ podal mi zmluvu naspäť.
„Zajtra ráno o ôsmej vás očakávam v čiernom obleku a bielej košeli. Kravatu tmavošedú, úzku!“
„Áno, pane!“
„A klobúk samozrejme!“
Prikývol a vstal. Bez slova som k nemu pristúpil a rozlúčili sme sa stiskom rúk. Moja ľavačka ho potľapkala po chrbte. Pevné ramená vzbudzovali aj môj rešpekt, určite je správny človek pre mňa.

Matúša sme po čase začali nazývať Matt Diamond. Nie preto, žeby jeho tvár nápadne pripomínala tú hercovu, ale stal sa synonymom peňazí pre našu firmu. Jeho šikovnosť vymáhača dlhov vedela dotiahnuť aj niektoré ťažké prípady, čo sa vliekli mesiace. Dokonca upútal pozornosť môjho šéfa, ktorý mi prikázal otestovať Matúša a zistiť, aké tajomstvo sa skrýva za jeho úspechom.

Zaobstaral som si gumenú masku, pod ktorú sme natlačili so sekretárkou veľké množstvo vaty a spolu s make-upom som vyzeral ako iný človek. Takto zahalený som ho očakával v prenajatej kancelárii. Samozrejme, pár dní pred tým som mu dal falošnú zložku, aby si mohol naštudovať potrebné veci o mne. Neskôr som však zistil, že on ju, ako aj všetky ostatné, ani neotvoril.

Dobrý deň!“ Matúš žoviálne pozdravil pri vstupe do kancelárie.

Čakal som, že spustí naučené formulky z firmy a začne vyjednávať. Omyl. Hneď ako pozdravil a zavrel dvere, položil si aktovku na zem a začal si rozopínať košeľu. Úchyl, napadlo mi, asi urobí striptíz a nadšený človek mu okamžite sľúbi zaplatiť peniaze. Myšlienku som však zavrhol, možno na ženy by to zapôsobilo, možno i po nejakom šteklivom dobrodružstve by nejedna ochotne zaplatila, ale deväťdesiatpäť percent dlžníkov tvorili muži a pochybujem, že by všetci z nich obľubovali pohľad na nahé mužské prsia.

Myšlienok mi vŕtalo v hlave veľa, no keď odhalil svoju hruď, zostal som nemý nielen ústami, ale aj mysľou. Matúš nebol človek, ale robot. Alebo symbiont, či ako sa to v tých filmoch volá, keď mimozemšťania ovládnu človeka. Jeho sklenená hruď, síce mužne tvarovaná, tvorila kokpit, v ktorom sedela pár centimetrov vysoká jašterička na miniatúrnom kresle. Matúš znehybnel, zato jašterička sa natiahla po mikrofóne a začala kričať tenkým basom:

Ty všivák jeden! Začni platiť svoje dlhy, lebo inak ťa celého anihilujem.“

Ako dôkaz, že to myslel vážne, stlačil gombík a z Matúšových očí vyšľahol červený laser. Váza na prenajatom stole zmizla a z dreva sa parilo. Ako zlatý klinec programu sa z robotových uší začal šíriť monotónny signál. Keďže predtým ma maska svrbela, často som sa škrabal a vata mi spadla na uši. Možno vďaka nej som si zapamätal Matúšove vydieranie, no nepomohla, aby som celú dlžnú sumu zaplatil na firemný účet.

Nuž, pred podpísaním zmluvy bude musieť kandidát aj tu podstúpiť lekársku prehliadku.

Aldot
Memento vivere!
    Počet zobrazení: 3Počet likov:
    Počet zobrazení: 51Počet likov:
    Počet zobrazení: 48Počet likov:
    Počet zobrazení: 211Počet likov:
    Počet zobrazení: 173Počet likov:
    Počet zobrazení: 141Počet likov:
    Počet zobrazení: 509Počet likov:
    Počet zobrazení: 1056Počet likov:
    Počet zobrazení: 976Počet likov:
    Počet zobrazení: 1446Počet likov:

Komentáre

One Response to Ako to ten Matúš robí?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button