Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

SlovakFox

AUTOR

slovakfox

Marseille

Nepoužívané vojenské letisko, z čias studenej vojny, na okraji Marseille sa prebúdza do chladného rána. Dva zo štyroch hangárov, kedysi slúžiacich ako kryty pre bojové stíhačky, pripravené, v 24 hodinovej pohotovosti, odraziť útok zo strany Sovietskeho zväzu, sú dnes obývané.

            Nezávislý, extrémny taxikár Cédric Mórovech presvedčil radnicu, že pre mesto je určite lepšie aby hangár pre bojové lietadlo na opustenom vojenskom letisku, na okraji mesta, nebol útočiskom narkomanov a nelegálnych migrantov.

#

            Radnica so mnou podpísala nájomnú zmluvu na dvadsať rokov. S pomocou polície sa nám podarilo vystrnadiť narkomanov a spolu so squattermi, bývajúcimi vo vedľajšom hangári, sme sa pustili do stavebných úprav. Hangáre sa nám podarilo zmeniť na nepoznanie. Obrovská plocha, takmer 700 štvorcových metrov, prekrytá 1 meter hrubou, železobetónovou kopulovitou strechou, z vodonepriepustného betónu, je pre mňa ideálnym a bezúdržbovým útočiskom.

#

Zvonenie telefónu zarezáva do hrobového ticha odhlučneného hangáru ako skalpel do tela pacienta. Potetovaná ruka, ktorá rozvlnila prikrývku  na posteli, ihneď vedľa posilňovacej lavice s činkami, dvíha zo zeme vyzváňajúci telefón.

– Annette, rozmyslela si si to s tou večerou? – ozýva sa rozospatý hlas spod paplónu.

– Máš jazdu za 25. Zákazník ťa čaká o 30 minút na nádvorí InterContinetálu, – ozýva sa z telefónu na druhej strane príjemný ženský hlas, a krátke prerušované pípkanie práve odštartovalo stopky, ktoré rozprúdili život v útrobách industriálne zariadeného betónového hangáru. Jazda za 25000,-€, znamená, že žiaden taxikár v Marseille nie je schopný splniť želanie zákazníka, a pre Cédrica je to výzva, ktorú nemôže odmietnúť…

#

– Ako ho spoznám? – ozývam sa po desiatich minútach už spoza volantu Peugeotu, ktorého nové pneumatiky krstím prvými myšičkami pomedzi slimákov blokujúcich premávku smerom do centra.

– Bude držať v ruke červený obrúsok z hotelovej kaviarne, – ozýva sa z telefónu Annette.

Upravujem si ofinu pre fotografie z policajných radarov, a pravou nohou dolievam do ôsmych šálok môjho, po takmer dvoch týždňoch prebudeného, plechového žrebca, raňajšiu kávu, Shell V-Power…

Cédric

InterContinental Hotel Marseille

Nádvorie honosného, päťhviezdičkového hotela InterContinental je počas poobedňajšej siesty ľudoprázdne. Na pompézne nádvorie prichádzam o takmer minútu skôr a nikto, s červeným obrúskom z hotelovej kaviarne v ruke, ma pred hotelom nečaká.

– Kde je? – naťukám do mobilu správu pre „Elite Taxi – Annette“, ale skôr ako stihnem správu odoslať, vybieha z hotela mladík. Červený obrúsok vejúci v pravej ruke necháva skĺznuť ponad hlavu, pohľadom overuje poznávaciu značku Peugeotu a skôr ako stihnem zaprotestovať, bez jediného slova nastupuje na predné sedadlo spolujazdca.

– Poďme! – vyštekne na mňa mladík a ja si kušem do jazyka aby som mu nepripomenul, že nezahajuje briefing s mravcami vo svojej firme, ale práve nastúpil do auta k nezávislému, extrémnemu taxikárovi, ktorému zatiaľ nič nezaplatil.

– Volám sa Cédric, – odpovedám kľudným hlasom, zošliapnúc pedál na podlahu. Nové pneumatiky zanechávajú na vyblýskanej príjazdovej ceste k hotelu nezmazateľný čierny podpis a ich kvílivý zvuk vyťahuje pred hotelové lietačky pikolíkov, ktorých zdravím rukou vystrčenou cez pootvorené okno.

– Protišmykový systém som odpojil, – vysvetľujem zaskočenému zákazníkovi zavíjanie pneumatík, ktoré evidentne pozná len z akčných filmov.

Prachový oblak rozvírený pravou zadnou pneumatikou, ktorá skĺzla na krajnicu, vyľaká vodiča auta na hlavnej ceste. Vystrašený vodič prudko zastavuje, a ja sa bez pribrzdenia, elegantným hvízdavým oblúkom zaraďujem do vzniknutej medzery.

– Dnes už ľudia nepoznajú predpisy. Každý len telefonuje a nohu drží na brzde, pretože plynový pedál ovládajú autopiloti a takto to potom vyzerá. Bol na hlavnej a napriek tomu zastavil. Ohrozil plynulosť premávky a takmer spôsobil nehodu, – vysvetľujem kľudným hlasom zákazníkovi reakciu vodiča, ktorý, podľa mna porušil dopravné predpisy a prinútil ma vybehnúť na hlavnú cestu. Nová, deväťstupňová automatická prevodovka plynulo radí a hluk v kabíne utícha.

Kútikom oka mrknem po zákazníkovi, ktorý stratil farbu, a pravou rukou mu, z ľavej strany sedadla spolujazdca, podávam aj druhý bezpečnostný pás. Zákazník sa bez jediného slova fixuje v sedadle aj druhým bezpečnostným pásom, a ja sa, pri rýchlosti 110km/h zdravím do policajnej kamery, zaknihujúc prvú pokutu, ktorá ma dostáva do mínusu.

– Dlžíte mi už 600,-€, – dodávam na odľahčenie, a úsmevom sa snažím ukľudniť chlapíka vedľa seba, ktorý začal dýchať zhlboka.

Plynulo plachtím bludiskom ulíc snažiac sa vyhýbať svetelným križovatkám, semafory ktorých hrajú proti mne. Hlboké nádychy pasažiera na vedľajšom sedadle zanikajú v tichom pradení atmosférického osemvalca môjho Peugeotu, za zvukov melódie skladby „We‘re never coming home“. 

Zákruty sa snažím vykrajovať v čo najväčších oblúkoch tak, aby bujná ofina môjho klienta ostala neporušená. Smerovky používam vždy a často, dokonca aj vtedy, keď to nie je potrebné, pretože vodič predo mnou sa, po zaregistrovaní mojej smerovky, zaradí spravidla vždy tam, kam chcem ísť aj ja, a tak mi nechtiac uvoľňuje cestu.

Trikom so smerovkou som vypoklonkoval plaziacu sa dodávku predo mnou do pravého pruhu, a s nevôľou sa zaraďujem na druhú pozíciu pred križovatkou, kde ma aj napriek blikajúcemu oranžovému svetlu zablokuje žltá Mazda autoškoly. Brzdím prudšie a nechávam si odstup vyše dvoch metrov, pretože zastávka na stúpajúcom svahu neveští nič dobré.

#

Aj keď zelené svetlo svieti už takmer dve sekundy, autoškola predo mnou sa nehýbe. Skúšam prebliknúť diaľkovými svetlami. Po žabacom skoku vpred, vracia gravitácia Mazdu späť o jeden meter. Živá gestikulácia začínajúcej vodičky a inštruktora predo mnou svedčí o tom, že v Mazde to vrie, čoho výsledkom je biele, cúvacie svetlo, zrejme po mylnom zaradení spiatočky.

– Pozor! – vykríkne môj pasažier, a ja uprene hladím na zadnú kapotu Mazdy, ktorá začína zrýchľovať smerom ku mne.

‚Kde čert nemôže, pošle Mazdu‘ spomeniem si v duchu na upravene porekadlo o ženách, upriem pohľad na kapotu a celú silu svojho vedomia koncentrujem na zastavenie Mazdy. Mazda, bez rozsvietených brzdových svetiel, na okamih zastavuje, a vodička s inštruktorom testujú tuhosť hlavových opierok.

Stáčam volant a v protismere prudko obieham Mazdu vchádzajúc do križovatky už pri blikajúcom oranžovom svetle. Môj zdesený pasažier sa otáča a ja v spätnom zrkadle pozorujem ako zamrznutá Mazda prudko vystreľuje dozadu, a, za zvukov rinčiaceho skla rozbitých svetlometov, pobozká prednú masku Mercedesu za mnou.

– Ako si to urobil, Cédric? – obracia sa na mňa s otázkou prekvapený spolujazdec.

‚Pamätá si moje meno, to je dobré znamenie lebo to posúva náš vzťah na vyššiu úroveň,‘ pomyslím si v duchu.

– To sú tí začínajúci šoféri. Inštruktori na nich vrieskajú a oni v strese nevedia čo tam zaradia, – reagujem na odľahčenie.

– Nemyslím tu spiatočku, ale ako si zastavil tú Mazdu? – vyhŕkne zo zákazníka, pričom obaja zatajujeme dych, keďže ručička na mojom tachometri prekročila číslo 120 a ja sa za každú cenu snažím prejsť poslednou križovatkou, ktorá nás napojí na ulicu Rue de Lyon. Svoj súboj s blikajúcou oranžovou vzdávam a, za aplausu blesku policajného fotoaparátu, prudkým brzdením zastavujem tesne za čiarou označujúcou hranicu križovatky. Usmievam sa do kamery a v duchu sa lúčim s ďalšou 500-eurovkou, ktorou prispejem do tomboly na budúcotýždňovom policajnom plese.

#

Riadiaca paluba gravitačnej transportnej kapsuly TK369

Nehybne visím, vo výške takmer 1 kilometer, nad centrom Marseille a začínam pochybovať o funkčnosti TDD (TDD – Time Disturbance Detector = detektor časových porúch), ktorú mi technici z Delporte nainštalovali v hornej palube mojej gravitačnej kapsuly TK369.

            Cieľom misie je nájsť, pomocou TDD, jedinca z ľudskej civilizácie, ktorého vedomie je schopné indukovať časové poruchy v priestore. Po lokalizovaní jedinca s touto schopnosťou ho musím kontaktovať a pokúsiť sa s ním nadviazať komunikáciu na telepatickej úrovni pomocou delta vĺn, aj v bdelom stave.

            Navigačný hologram s obrazovkou TDD je už tretí deň prázdny, a ja si krátim čas sledovaním sérii pretekov Formule 1, ktoré mi učarovali. Preteky sledujem na oblúkovitom plášti kapsuly, zo svojho pilotného kresla, otočený chrbtom k navigačnému hologramu.

Blíži sa koniec Veľkej ceny Monaca 2014, keď ma, v 77. kole, alarm na holograme vytrháva z tranzu fanúšika, a ja okamžite otáčam kreslo do pracovnej polohy.

Bola lokalizovaná krátka časová porucha. Presnú polohu zdroja časovej poruchy sa nepodarilo kvôli krátkosti trvania poruchy presne lokalizovať, ale hologram vykresľuje perimeter v ktorom sa zdroj poruchy nachádza s pravdepodobnosťou vyše 99 percent.

Presúvam sa do stredu perimetra časovej poruchy a klesám na výšku 150 metrov. S gravitačným štítom na maxime som neviditeľný pre vonkajšieho pozorovateľa.

Poobedňajšia dopravná špička naberá na sile a nikto z ľudí na zemi si nevšíma čajky, ktoré s hlasným škrekotom stabilizujú strmhlavý pád po náraze do neviditeľnej priestorovej gule s priemerom takmer 50 metrov…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button