Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Podľa vzorku kocúr

Podľa vzoru „kocúr“

Otvorím bránu a ako prvý zazriem kožúšok relaxačne rozprestretý na vyhriatom betóne.

„Ahoj Hitchcock,“ pozdravím kocúra.

Strakatá hlava sa okamžite zodvihne a vylúdi zachrípnutý pozdrav: „Mrrrjau!“

Stuhnuté telíčko absolvuje krátky strečing a už mieri ku mne. Je to maznák. Obtiera sa mi o nohu a pradie. Zaváham, ale nakoniec si predsalen sadnem a hladkám ho od hlavy až po konček chvosta. Vďačne prižmúri oči a užíva si chvíľku blaha. A ja s ním.

Nechám ho vonku a vojdem do domu. Ruku držím akosi od tela – musím si ju okamžite umyť!
Starého kocúra zbožňujem ale… Vyzerá hrozne…

Zanedbaný kožúšok okrem blata zdobí aj pár klkov z lopúcha. Ňufák bublinkuje a zapálené oči sa lesknú. V bezzubej papuľke sa  skrýva ubolený jazyk posiaty aftami. Niekedy aj kríva.

Veterinár ho vždy dá do poriadku, chvíľu vyzerá ako majster sveta. Nešťastník sa ale zakaždým dostane do tohto zúboženého stavu.

A napriek tomu – nevyzerá, že by ho to trápilo.  Nemá skoro žiadne zuby, ale bez problémov si uloví večeru. Vždy, keď prídem, nájdem ho ako si užíva si vyhriaty betón. Pohladkanie si vychutnáva tak, že keď vidím ten jeho blažený výraz, „nakazím“ sa ním aj ja. Napriek bolesti ponaháňa stebielka trávy vo vetre a nechá sa zatiahnuť do akejkoľvek hry. So psom, alebo aj obyčajným špagátom. Popravde – vydrží sa naháňať dlhšie ako ja. Vždy, keď ho škrabkám za uchom, vynára si vo mne otázka „Ako to, sakra, robiš?“ Ale on si len pradie. A mňa zaplavuje pocit údivu a úcty.

Je to zázračný kocúr. Svojim mačacím spôsobom dokazuje svetu, že šťastie nie je pocit. Je to stav, ktorý si každý tvor môže užívať aj napriek veľkej bolesti.

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button