Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

gg

Premiéra

„Vstávaj preboha! Chceš celý život vstávať na obed?!“ okríkla ma cez pootvorené dvere mama.

„Aj Churchill vstával na obed,“ odvetil som rozospatým hlasom.

„Ale porazil pri tom Hitlera. Ty máš problém ošúpať si mandarínku,“ pokračovala, načo som sa len apaticky prehodil na druhý bok. Hoci bolo už pravé poludnie, mal som značný problém vstať. Keďže to bol môj veľký deň, skoro celú noc som nespal. Po prvý raz sme sa mali stretnúť s režisérom a hercami, kvôli začiatku skúšania mojej hry. Aby som nechodil okolo horúcej kaše – som dramatik. Teda… doposiaľ sa moje hry ešte nikde nehrali… Aj keď musím spomenúť, že som pred pár rokmi získal s mojou poviedkou Láska na celý život druhé miesto v literárnej súťaži Najlepšie sci-fi a fantasy 2017. Môj čas však nastal práve teraz. Zvíťazil som v súťaži o inscenovanie hry, organizovanej miestnym ochotníckym súborom. A ešte k tomu ako bonus, nejakým spôsobom zariadili, že moju hru bude režírovať uznávaný režisér z Mestského divadla, Jerguš Pilsucký. Stretnutia som sa naozaj nevedel dočkať a všetky ďalšie výčitky mojej mamy, ktoré som počúval počas obeda, mi šli jedným uchom dnu a druhým von.

„Prosím ťa, nehádž tie veci kade-tade, aspoň ich, preboha, preves cez stoličku, ja ťa prosím, čo budeš robiť, keď tu raz nebudem?“ Neviem kde na to moja matka prišla, ale pri každom drobnom nedostatku ohľadom poriadku v domácnosti, ktorý som zavinil, vyťahovala ako argument svoju smrť. Pred pár dňami, keď som  večer odchádzal na pivo, prehodila  v podobnom duchu: „Stále len niekde beháš…, so mnou už vôbec nie si, však tebe to bude ľúto, keď sa pominiem.“

„Pane bože,“ odvetil som a tresol dverami.

 

Na adresu ochotníckeho súboru som dorazil o necelú polhodinu skôr. Bol to nenápadný bočný vstup do staršieho kultúrneho domu. Už som tam bol na vyhodnocovaní súťaže, takže som nemal problém trafiť. Minúty ubiehali a ja som si zapaľoval už tretiu marsku, keď sa objavil jeden z členov súboru, vyslúžilý hasič Imrich. Ani sme sa nestihli pozdraviť a oznámil mi, že Jerguš dnes nepríde. Majú vraj niečo v Mestskom divadle, načo zabudol a tak sa omylom sľúbil aj nám. Najbližšie sa však dostaví stopercentne.

Žiaľ, nevyšlo to ani o týždeň, kedy režisér ochorel. Napriek tomu prebehla čítačka so súborom, pričom sme sa naozaj príjemne zabavili. Jedna zo starších herečiek, Jolana, mi medzitým spomenula: „Inak, pán Pilsucký sa v telefóne pýtal, či by ti vadilo, ak by v tej hre urobil zopár maličkých úprav?“

„Samozrejme, že nevadilo,“ povedal som nadšene. Miestna režisérska legenda sa chce hlbšie zaoberať mojou hrou, dodať jej čosi zo svojho majstrovstva, čo viac by som si mohol priať?

Po čítačke sme zvyšný čas využili na zoznamovanie sa. Okrem starších – Imricha a Jolany – patrilo do kolektívu mnoho mladých hercov a herečiek. Sympatická mi bola napríklad osemnásť ročná blondína Hanka. Teda až do tej doby, kedy ma vzala do ktorejsi hipsterskej kaviarne na večerné čítanie z knihy Paula Coelha, čo by sa kľudne v našom súdnictve mohlo začať používať ako alternatívna forma trestu.

Horel som nedočkavosťou, kedy sa začne skutočné nacvičovanie s miestnym bardom divadelnej réžie a kedy moja hra uzrie svetlo sveta. Zapálene som šperkoval posledné detaily replík a scénických poznámok, pri čom som sa snažil ignorovať rôzne zdravotné rady mojej matky, ktoré vždy od októbra do apríla chrlila. Raz som si počas písania veľmi slabo odkašľal na druhom konci bytu za dvoma zatvorenými dverami, pri pustenej hudbe. Do troch sekúnd ustarostene dobehla a začala: „Zasa si chorý, to máš z toho behania po vonku! Vieš koľko ľudí na chrípku zomiera?! A vieš, že máš slabú imunitu!“ sypalo sa z nej, popri tom, ako mi dlaňou merala teplotu na čele. Ja som to ignoroval a ďalej som pracoval. Tvorbou som vždy akoby sublimoval svoje potlačované emócie.

Môj vzťah s matkou možno charakterizovať ako veľmi blízky. Minimálne teda z jej strany. Odmalička zo mňa, ako jedináčika, ktorý ešte k tomu vyrastal bez otca, nespustila zrak. A vlastne, v dospelosti sa to nijak nezmenilo.

„Povedal si, že prídeš do desiatej, preto ti volám!“ zvykla v záchvate paniky vravievať v telefóne o 22:01. V tomto naozaj nikdy neotáľala, volala mi aj krátko po štátniciach. Jej reakciu však nemožno úplne charakterizovať ako prejav hrdosti.

„Ako si dopadol, synček?“ vyhrklo z nej.

„Fajn, dve déčka a éčko.“

„Dve déčka a éčko? A kvôli tomuto naša rodina prežila holokaust?“ dodala sklamane.

 

Deň veľkého stretnutia s režisérom konečne nastal. Prišiel medzi prvými, podali sme si ruky, prehodili pár kamarátskych slov o politike a počasí, a ja som sa cítil ako v siedmom nebi. Takáto osobnosť! A bavíme sa ako kamoši! Partneri! To je ono, vravel som si. A môj dopamín dosahoval rekordné hladiny.

Keď sme sa v kruhu konečne usadili všetci, šarmantný starý mládenec Pilsucký si nonšalantne prehodil nohu cez nohu, šál poza plece a spustil hlboko posadeným hlasom: „Ako som avizoval, musíme v texte urobiť pár drobných, kozmetických úprav.“

„Samozrejme, pán Pilsucký, je to vo vašich rukách,“ zapojil som sa pohotovo, tešiac sa z pocty, že sa môjho textu ako prozreteľnosť dotkne ruka divadelného mága.

„Napríklad, čo sa týka postavy Ernesta…“ začal.

„Jasné, ale čo s ním?“ konštatoval som, nie úplne chápajúc, čo by sa malo práve na tejto postave meniť.

„Tá postava je strašne nevýrazná a plochá. Upravil som to tak, že Ernest založí breakdanceovú skupinu s ktorou sa vydá na turné po strednej Európe,“ dokončil. 

„Počkať, ale Ernest je predsa beznohý kapucín, ktorý sa stráni ľudí,“ vravím.

„No práve preto, musíme tomu dať šťavu!“ 

Pravdupovediac, neskákal som z toho nápadu nadšením, ale povedal som si, že to až tak nevadí; je to malá postava a možno je skutočne pravda, že je moja hra príliš statická a dodá jej to drive.

Pri ďalšej skúške som sa dozvedel, že aj pri kľúčovej mužskej postave – alter egu hlavného hrdinu, ktorého som mal ambíciu sám hrať, má prísť k zmene. No ale ktorý z chlapcov to zahrá lepšie? pýtal som sa sám seba. Zakrátko som však zistil, že som otázku postavil zle a režisér rozhodol, že táto úloha – nakoľko „má veľa textu a je monotónna“, bude rozdelená medzi štyri ženské predstaviteľky, ktoré metaforicky stvárnia ročné obdobia a zároveň štyri typy temperamentu ústrednej postavy. Hanka mala napríklad hrať jeseň a melanchóliu. Trošku uletené, ale keď som to predýchal a triezvo sa nad tým zamyslel, vravel som si, že možno to až taký zlý nápad nebude a predsa len, Jerguš má takmer tridsaťročné skúsenosti s réžiou, vie čo na divákov platí.

 

„A kedy bude premiéra?“ spýtala sa ma mama, detailne si prezerajúc moju tvár.

„To sa ešte nevie, asi to vyjde na november alebo december, ale to je teraz ťažko povedať,“ snažil som sa mierne odbáčať od témy, keďže som si jej prítomnosť na premiére veľmi neželal.

„Počkaj, tu máš vyrážku, ja ti to hneď vytlačím,“ odbočila aj ona a bleskurýchle mi začala nadľudskou silou stláčať zapálený uhor na nose. V tom momente sa vo mne nahromadil adrenalín a pokúšal som sa siahnuť po nejakom tupom predmete a inzultovať ju. No nič nebolo po ruke.

Nasledovala ďalšia skúška. Atmosféra však bola akosi iná než na začiatku a už ani niektorí ostatní členovia súboru nevedeli úplne zakryť svoje počudovanie – ak nie pohoršenie – nad úpravami. Osobne som dúfal, že je im už koniec. To by som ale divadelného mága podcenil. Hlboko posadený hlas, ktorý som začínal čoraz viac nenávidieť, spustil: „A čo sa týka tej poslednej scény, kde hlavný hrdina zabíja svoju matku pri aztéckom obetnom rituáli… neviem…“ vzdychol bezradne, „zvažoval som, že oveľa lepšie by to bolo, keby sa miesto vyrezávania srdca, s matkou uzmieril po tom ako ho náhle prepadne oidipovské prezretie.“

„No ale to by absolútne zmenilo význam celej hry,“ podotkol som.

Pilsucký však trval na svojom a scéna s vyrezávaním srdca bola zrušená. Priznám sa, všetka radosť ma vtedy prešla. Napísal som do divadla iba strohý mail, že budem rád, ak hru odohrajú; no nech pri nej neuvádzajú ako autora mňa, ale iba pána Pilsuckého. 

V nasledujúcich dňoch som občas uvažoval, či som nespravil chybu, že som z projektu cúvol. No všetky tieto pochybnosti zo mňa rýchlo opadli, akonáhle som uvidel plagát k premiére. Ten sebestredný pseudoumelec s narcistickou poruchou Pilsucký vymenil takmer celý súbor a rozhodol sa moju jednoaktovú konverzačnú komédiu inscenovať ako baletnú pantomímu s prvkami ohňovej šou. Ešte že hasič Imrich ostal, prebehlo mi hlavou.

Matka sa, na rozdiel odo mňa, premiéry zúčastnila a bola nadšená. 

„Ty máš tak rád mamičku, že si urobil takú peknú hru a nedal si mi ju predtým prečítať, aby si ma prekvapil,“ prehovorila emotívne, objímajúc ma, pri čom sa jej do oka tisla slza. Opäť som sa rozhliadal po tupom predmete a myslel som, že už sa sotva viac naštvem. V tom mi pohotovo oznámila: „Ten Pilsucký, to je tak fajn chlap, tak super sme po predstavení pokecali,  pozvala som ho k nám na večeru.“

Ten idiot sa ale s mojou matkou začal stretávať častejšie. V jeden večer som ich nachytal, ako v kuchyni tancujú na Gottovu pieseň Trezor, ako vo filme Pelíšky. Ako málokedy som bol vtedy rád, že som už dospelý, lebo toto by sa na mojom psychologickom vývoji mohlo škaredo podpísať. V ten istý večer som začal písať novú hru. Nazval som ju Dvojnásobná vražda.

Zakrátko sa však stalo niečo nepredstaviteľné. Čím viac času mama trávila s Pilsuckým, ktorý bol prvý chlap, ktorého po mojom otcovi mala, tým menej sa starala do mojich príchodov, zdravia a spôsobu ukladania oblečenia. Po čase tieto veci už prakticky vôbec neriešila a bola oveľa viac v pohode. Prvý krát za dlhé roky som mal pocit, že je to vlastne celkom fajn žena. A tak sa moja mama stala tuším prvou postavou, ktorú ten podivín Jerguš zrežíroval dobre.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button