Zahrmelo. Dievča sa preľaklo. Bol to silný dunivý zvuk. Vyzeralo to na poriadnu búrku. Bum!  Ozvala sa hlasná rana.  V tej chvíli  si Sára uvedomila, že nie je najlepší nápad  zostať pod stromom.

                 Rozfúkalo sa. Počasie nie a nie sa upokojiť. Práve naopak. Iba sa to zhoršovalo. Bolo nad obzor jasné, že tam dievča nemôže čakať už ani chvíľu.

Ale … čo teraz? Kam sa chúďa podeje?  Most, cez ktorý sa dostala na lúku bol asi päťsto metov od nej a škola ďalšie skoro dva kilometre odtiaľ. Voda sa liala z neba, akoby ktosi vedrom  zem zalieval. Potoky dvíhali svoju hladinu čoraz intenzívnejšie.

            Sára zavrela oči a začala uvažovať: ,, Ak sa pohnem zmoknem a prechladnem.  Ak tu zostanem trčať, čoskoro ma stihne rovnaký osud.“

Takto premýšľala… a premýšľala… až kým …  

                Otvorila oči. To čo uvidela ju prekvapilo a vyľakalo zároveň. Nevedela popísať situáciu, v ktorej sa práve ocitla. Pred ňou stálo akési čudo. Bolo to malé, divné stvorenie pripomínajúce človeka a zviera dokopy. Vyzeralo roztomilo i desivo zároveň. Opatrne sa k nemu priblížila aby sa ho dotkla. Natiahla ruku bližšie… ešte bližšie…

  ,,Hej! Dávaj pozor.“

 Sára sa vyľakala a odskočila.

  ,,Nedotýkaj sa ma.“

  ,,Ty? Kto … kto si?“

  ,,Á, prepáč, asi som ťa vystrašil. Nemal som to v pláne,“ Sára len prekvapene  sledovala reakciu malého mužíčka oblečeného v komickom šate.

  ,,Ja som škriatok,“ pokojne odvetilo malé stvorenie.

  ,,Čo že si to?“

  ,,Škriatok.“

  ,,Mne sa asi sníva,“ dievča sa  chytilo  za hlavu.

  ,,Čo si o nás ešte nikdy nepočula?“

  ,,Počula… ale iba v rozprávkach.“

  ,, Vy ľudia ste fakt divní.“

  ,,My?“

  ,,Hej vy.“

  ,,Prečo si vôbec tu?“

  ,,Vidíš ! Skoro som zabudol.“

  ,,Pochybujem, že si ma prišiel zachrániť,“ s poklesnutím na duchu prehovorila.

  ,,V tom prípade o mne nič nevieš.“

  ,,O čom to hovoríš?“

  ,,O tebe. Pochybovať o škriatkoch je dosť … ako by som to povedal…“

  ,,Dosť reálne,“ dokončila Sára.

Rybicka