Zahrmelo. Dievča sa preľaklo. Bol to silný dunivý zvuk. Vyzeralo to na poriadnu búrku. Bum! Ozvala sa hlasná rana. V tej chvíli si Sára uvedomila, že nie je najlepší nápad zostať pod stromom.
Rozfúkalo sa. Počasie nie a nie sa upokojiť. Práve naopak. Iba sa to zhoršovalo. Bolo nad obzor jasné, že tam dievča nemôže čakať už ani chvíľu.
Ale … čo teraz? Kam sa chúďa podeje? Most, cez ktorý sa dostala na lúku bol asi päťsto metov od nej a škola ďalšie skoro dva kilometre odtiaľ. Voda sa liala z neba, akoby ktosi vedrom zem zalieval. Potoky dvíhali svoju hladinu čoraz intenzívnejšie.
Sára zavrela oči a začala uvažovať: ,, Ak sa pohnem zmoknem a prechladnem. Ak tu zostanem trčať, čoskoro ma stihne rovnaký osud.“
Takto premýšľala… a premýšľala… až kým …
Otvorila oči. To čo uvidela ju prekvapilo a vyľakalo zároveň. Nevedela popísať situáciu, v ktorej sa práve ocitla. Pred ňou stálo akési čudo. Bolo to malé, divné stvorenie pripomínajúce človeka a zviera dokopy. Vyzeralo roztomilo i desivo zároveň. Opatrne sa k nemu priblížila aby sa ho dotkla. Natiahla ruku bližšie… ešte bližšie…
,,Hej! Dávaj pozor.“
Sára sa vyľakala a odskočila.
,,Nedotýkaj sa ma.“
,,Ty? Kto … kto si?“
,,Á, prepáč, asi som ťa vystrašil. Nemal som to v pláne,“ Sára len prekvapene sledovala reakciu malého mužíčka oblečeného v komickom šate.
,,Ja som škriatok,“ pokojne odvetilo malé stvorenie.
,,Čo že si to?“
,,Škriatok.“
,,Mne sa asi sníva,“ dievča sa chytilo za hlavu.
,,Čo si o nás ešte nikdy nepočula?“
,,Počula… ale iba v rozprávkach.“
,, Vy ľudia ste fakt divní.“
,,My?“
,,Hej vy.“
,,Prečo si vôbec tu?“
,,Vidíš ! Skoro som zabudol.“
,,Pochybujem, že si ma prišiel zachrániť,“ s poklesnutím na duchu prehovorila.
,,V tom prípade o mne nič nevieš.“
,,O čom to hovoríš?“
,,O tebe. Pochybovať o škriatkoch je dosť … ako by som to povedal…“
,,Dosť reálne,“ dokončila Sára.
Pridaj komentár