Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Najknihy

AUTOR

najknihy

Ticho zachraňuje

3. Kapitola

Stále to nedokážem pochopiť, prečo som mu dovolila cestovať so mnou. Teraz už skutočne ľutujem, že som mu nepodrezala hrdlo, keď som ešte mohla.

Počas posledných troch dní sa mu nezastavili ústa a nejedenkrát som mala chuť ho ovaliť kameňom a nechať napospas prírode.

Bol zvedavý a neustále sa ma na niečo pýtal. Jeho dotieravé otázky som vždy odbila buď mlčaním, alebo jednoslovnou odpoveďou, ale ani to ho neodradili od obrovského množstva ďalších, ešte otravnejších otázok. Po niekoľkých hodinách cesty som sa naučila nevšímať si jeho neutíchajúcu rozpravu a jednoducho ju ignorovať.

Dokonale som chápala, prečo sa zo mňa stal samotár a prečo nikdy nevyhľadávam primitívnu spoločnosť ľudí. Sú jednoducho neznesiteľní a ich spoločnosť vysáva zo mňa energiu.

Povzdychla som si. Priam až bolestne mi chýbalo to požehnané ticho, ktoré narúšali iba upokojujúce zvuky prírody, chýbala mi samota.

Môjmu spoločníkovi neunikla zmena mojej nálady a okamžite ma začal bombardovať kopou nových, ešte dotieravejších otázok.

„Deje sa niečo?“ vyzvedal.

Už iba jeho neúprosný hlas mi liezol na nervy a vytáčal ma. Už sa neviem dočkať na chvíľu, kedy ho dovediem do najbližšej dediny, kde ho zanechám za svojim chrbtom a už v živote nebudem musieť počuť ten otravný zvuk vychádzajúci z jeho úst.

Celý deň mi bolo zle a zmáhala ma nevoľnosť. Mesačné krvácanie sa dostavilo na deň presne. V hlave mi trešťalo z jeho stáleho rozprávania.

„Nič sa nedeje, malo by sa?“ odpovedala som mrzuto.

„No len vieš, stále si taká tichá a nezdá sa mi, že by si bola vo svojej koži.“

„No nehovor. Zato ty si tak hlučný, až ma z teba bolí hlava,“ precedila som jedovato pomedzi zuby. Môj sluch bol lepšie vyvinutý ako ten jeho ľudský a bol omnoho citlivejší.

Zato neviem, či sa chlapec nepočul, alebo bol nahluchlý.

Otočil sa na mňa a gaštanovohnedé vlasy mu padli do tváre. „Hovorila si niečo?“

Myslela som, že v tej chvíli ho roztrhnem na dve polovice. To je skutočne taký hlúpy, alebo to na mňa iba hrá? Nechcelo sa mi veriť, že by bol naozaj až tak pribrzdený.

„Kašli na to,“ zamumlala som.

„Prepáč, ale zle ti rozumiem.“

Už som toho mala dosť.

„Počuj chlapče, nedokázal by si aspoň na chvíľu zatvoriť ústa?“

Zamyslene si ma premeral a po chvíli prehovoril.

„Tak za prvé, ten chlapec má aj meno, pamätáš?“ prekrútila som očami. Tvrdohlavo som odmietala volať ho menom, nevidela som na to žiadny dôvod. Podľa mojich výpočtov by sme tam mali doraziť ešte dnes večer, a to znamená, že už od zajtra nebudem musieť znášať jeho prítomnosť. Ale v tomto momente mi tá chvíľa pripadala neuveriteľne ďaleko.

Potom pokračoval vo svojom výklade. „A za druhé, nechápem, prečo by som mal byť ticho. Podľa mňa by sme mali rozprávať vždy, keď môžeme. Veď načo by nám Boh vložil do úst slová, keby sme mali celý život mlčať?“

Bezradne som rozhodila rukami. „Keď chceš rozprávať, mal by si sa naučiť aj počúvať. S tichom prichádza aj porozumenie.“ Kývla som rukou naokolo. „Všimni si prírodu. Stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Pozri sa na oblohu, slnko a mesiac sa pohybujú v tichu. Ticho je súčasťou prekrásneho života, ktorý nemôžeš vidieť, ak celý život žiješ v hluku.“

Zamyslene sa poškriabal na čerstvom strnisku a bol ticho. Konečne bol naozaj ticho.

Spokojne som sa oprela do sedla a viezla sa na Sinarminom širokom chrbte. Kvôli nej sme napredovali pomalším tempom. Jeho kôň bol ešte mladý a plný energie, zato Sinarma bola už stará a nestíhala nasledovať mladého žrebca.

Unavene som si pretrela oči. Ani som si neuvedomila, aká je táto cesta únavná, až pokým nestíchol. Až do obeda nikto z nás neprehovoril, cestovali sme v tichosti, bez slova.

Nehlučne sme zjedli obed a pokračovali v ceste.

Konáre stromov, ktoré lemovali lesný chodník, sa stáčali do čudesných útvarov a ich koruny pokrývali sýtozelené listy. Celým lesom sa nesie ľúbezný spev vtákov. Zatvorím oči a započúvam sa do známych tónov piesne. Počujem, ako kdesi v hlbokom vnútri lesa skacká zajac, ako si vrabce stavajú hniezda a ako z tvrdej zeme klíči drobná rastlinka, z ktorej raz, v budúcnosti, vyrastie mohutný strom a stane sa domovom ďalším zvieratkám.

Už mi začalo byť podozrivé, že už niekoľko hodín mu z úst nevyšla ani hláska, ale nemala som sa na čo sťažovať.

Po dlhšom čase cesty sa ku mne otočil.

„Vieš, ako si mi hovorila to, o tom tichu? Dosť som o tom premýšľal a myslím si, že nemáš tak úplne pravdu.“ Unavene som prikývla, nechcelo sa mi púšťať a do ďalšieho rozhovoru, ktorý bude zrejme aj tak bez výsledku.

„Lebo keď si ticho, tvoje srdce nemôže prehovoriť,“ pokračoval.

„A čo by tak tvoje srdce chcelo povedať?“ prehodila som. „Zbožňujem mäso, nemáte ešte nejaké? Bojím sa tmy, prosím nezhasínajte?“ neodpustila som si sarkastickú poznámku.

„Nie, tak som to nemyslel,“ bezradne skonštatoval.

„Nie? Tak ako si to myslel?“ spýtala som sa ho. Ešte skôr, ako stihol prehovoriť som ho radšej zadržala: „Čakaj, nič nehovor, pokiaľ tvoje slová nie sú lepšie ako toto ticho naokolo.“

Zatvoril otvorené ústa.

Po chvíli ich zase otvoril, aby mu z nich vyšiel dajaký ďalší nezmysel: „Vieš, práve som si uvedomil, že dnes si povedala viac slov, ako za posledné tri dni dokopy.“

Na perách sa mu pohrával šibalský úsmev a čakal na moju reakciu.

Rozčúlene som si odfrkla a popchla Sinarmu do tempa. Už som nedokázala byť dlhšie v jeho prítomnosti. Svižne som preklusala popri ňom a ukázala mu svoj chrbát. Ešte som začula, ako sa uchechtol.

Nedbajúc na to, či je stále za mnou, som plynule prešla z klusu do cvalu. Počula som ďalší dupot kopýt rovno za mnou. Hodila som očkom cez plece, aby som sa uistila, či to je naozaj iba chlapec, aj keď to nemohol byť nikto iný.

Pomaly ma začal dobiehať, na čo som zaryla Sinarme päty do slabín, ktorá vyrazila vpred ako šíp. Aj keď bola stará, jej telo bolo pevne stavané a ešte stále mala dostatok sily. Lenže vedela som, že dlho takýmto tempom bežať nevydrží.

Neviem, ako dlho to trvalo, možno aj celé hodiny a možno iba niekoľko minút, keď zrazu môj vycibrený sluch začul skupinu koní, hnajúcich sa za nami.

Pri ohnivej tlame!

Neváhala som prudko som strhla uzdu a cestou som schmatla aj ohlávku chlapcovho koňa a zaviedla nás do húštiny lemujúcej lesný chodník.

Nemohli sme odbočiť alebo vydať sa inou cestou, pretože skôr, či neskôr by si nás všimli a zastihli nás. Útek pred nimi by bol dosť nápadný a les nebol dostatočne hustý, aby zakryl dva cválajúce kone. Keby sme aj spomalili do pokojnej chôdze, určite by sme nezostali bez povšimnutia.

Nemohla som riskovať, že nás zastihnú, potom by som sa do najbližšej dediny zvanej Cierra, kam som aj mala namierené, nedostali. Aby som povedala pravdu, do Cierry mám vstup prísne zakázaný po tom, čo som pred tromi rokmi nechtiac vyhodila budovu do vzduchu a následne urazila pána mesta. Zrejme som to trochu prehnala, keď som mu povedala, že by takmer zapadol medzi prasce váľajúce sa v chlieve plnom špiny. Ibaže do toho bahna, čo obklopuje jeho by nevliezli ani tie prasce.

Pamätám si, ako mu sčervenela veľká hlava na malom hrubom krku. S námahou prinútil svoju tučné telo postaviť sa. Oháňal sa krátkymi končatinami a vykrikoval rozkazy. Svoj tučný prst, hrubý ako párok namieril priamo na mňa.

Následne som sa ocitla pred bránami dediny s kliatbou na perách občanov a s varovaním, že pokiaľ sa tam ešte raz opovážim ukázať sa, tak budem na kolenách prosiť o odpustenie a rýchlu smrť. Návratom tam som riskovala prinajmenšom väzenie a nekončiace sa mučenie. Ale ja som sa tam potrebovala dostať za každú cenu.

Môj spoločník sa na mňa otočil s otázkou v očiach: „Čo to má…“

„Ššššš. Drž zobák, ak sa nechceš dostať do problémov,“ precedila som pomedzi zuby.

Uprel na mňa spýtavý, nechápavý pohľad.

Naznačila som mu, aby sa prikrčil. Prekvapivo ma naozaj poslúchol.

Po zdanlivo nekonečnej chvíli začul cválajúcu skupinu koní aj on. Trochu naklonil hlavu a napol svaly, ale inak zostal nehybne kľačať bezpečne v úkryte.

Nevedela som čítať myšlienky, ale mohla som tušiť, čo sa mu práve preháňa v hlave. Zrejme si myslel, že mi ruplo v bedni a že som sa zbláznila, ale na nič sa nepýtal, za čo mal u mňa veľké bezvýznamné plus.

Okolo nás sa hlučne prehnala družina jazdcov pozostávajúca aspoň z dvoch tuctov vojakov. Boli odetí do ťažkého brnenia a hrdo sa niesli na bojových tátošoch, ktorým z úst im fŕkala pena a spod kopýt im odlietali drobné kamienky. Ich jazda bola sprevádzaná štrngotom oceľovej zbroje. Po bokoch im viseli dlhé meče a niektorí z nich zvierali v rukách dlhé kopije. Niektorí zase držali masívne drevené štíty, ktoré križovalo nespočetné množstvo šrámov z boja.

Na štítoch bol namaľovaný erb Cierry, vzpierajúci sa čierny vraník.

Družina nemala žiadnych zranených, to znamená, že to bola s najväčšou pravdepodobnosťou delegácia vracajúca sa domov z dajakého dôležitého rokovania.

Ja som sa nezaujímala o politické dianie v okolí, všetko to plynie okolo mňa. Pokiaľ sa ma to nedotýka osobne, nič neriešim. Stále ide donekonečna o to isté: majetky, peniaze, pozemky, jedným slovom moc.

Už som si chcela vydýchnuť, že skupina prešla popri nás bez povšimnutia, keď chlapcovmu koňovi prebehol popri štíhlych nohách zajac, čo koňa okamžite vystrašilo. Chlapec sa naňho okamžite vrhol a začal sa mu prihovárať hlbokým hlasom. Snažil sa zabrániť blížiacej sa pohrome, ale už bolo neskoro. Kôň zaerdžal a začal sa vzpínať na zadných nohách. V tom momente už som stála aj ja. Nakoniec sa nám spoločne podarilo splašeného koňa upokojiť.

„Somár jeden,“ nečujne som si hundrala popod nos.

Všetci traja, vrátane koňa, sme zamrzli na mieste. Prišlo mi to, akoby si ešte aj ten tupohlavý kôň uvedomoval blížiace sa nebezpečenstvo.

Posledný člen z partie náhle zastavil a obzrel sa priamo do húštiny. Kebyže je to možné, tak by som prisahala, že sa mi srdce na jeden úder zastavilo.

Aj keď som vedela, že by mi nedokáže ublížiť, aspoň nie skutočne, dostala som strach. Ten pocit som nepoznala už celé roky. Absolútne ma ochromil. Hnevala som sa sama na seba, že si dovolím takúto obmedzenú ľudskú slabosť.

Toto som nebola ja. Nevedela som, čo sa to so mnou deje a to ma rozčuľovalo ešte viacej. Niečo vo mne sa menilo odkedy som stretla toho chlapca. Nemožné, vraví ta racionálna časť hlavy, ale druhá, tá slabšia časť do mňa neustále dobiedzala.

Silne som si uvedomovala, že nebyť toho dotieravého chlapca a jeho sprostého koňa, nikdy by som sa neocitla v tejto zjavne ošemetnej situácii.

Už druhýkrát ľutujem, že som mu pri prvej príležitosti nepodrezala krk.

Vojak po chvíli úvah zosadol z koňa a vybral sa naším smerom. Mala som chuť ho zaškrtiť, ale nepomohlo by mi to.

Pocity vo mne vreli a v tom okamihu som chcela kričať, mlátiť do všetkého okolo seba, nadávať.

„Henrik, čo to tam stváraš?“ zavolal za ním druhý vojak. Chlapík, Henrik, sa otočil za hlasom.

„Neflákaj sa a poď!“ ozval sa ten druhý hlas.

„Dobre, už idem,“ zahundral nevľúdne. Poslednýkrát sa zahľadel do krovia a vyšvihol sa na svojho mohutného tátoša. Kôň sa tryskom rozutekal vpred. V diaľke som ešte počula hlasy a po niekoľkých sekundách lomoz bežiacich koní ustal.

Približne ďalšiu minútu som zostala v tichosti a až potom som sa odvážila vykuknúť spoza krovia, ktoré bolo až doteraz našou skrýšou.

Nechcelo sa mi uveriť, že nás nechali len tak, bez povšimnutia.

Uprela som na chlapca veľavýznamný pohľad, ktorý hovoril, vidíš? Ticho dokáže aj zachraňovať životy.

Chalan prekrútil očami a neveriacky sa na mňa pozrel: „To čo malo prosím teba znamenať?“

Na perách sa mi pohrával potmehúdsky úsmev: „To znamená,“ začala som, „že už sa blížime k cieľu.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button