Kráčajúc spomienkami
moja duša blúdi,
dávnou dobou
mojej mladosti,
môj pohľad stále hľadí
chvíľkami nádhernými,
kráčajúc cestou
v očiach zo slzami.
Je to už dávno,
keď ako malý chlapec
vybral som sa
neľahkou cestou,
už stopy po ňom nieto,
len spomienka,
s chvíľou krásnou.
Blúdiac spomienkami,
tej dávnej doby,
keď mladosť vo mne kvitla
vo chvíľach mojích dní,
dnes stekujú slzy,
pohľad mám zamyslený,
v srdci zostala rana,
čo toľké roky sa hojí.
Čas plynie,
život sa mení,
všetky moje chvíle,
ukryjú sa do spomienky.
A chvíľami na povrch
výjde mi spomienka,
hoc srdce mi to občas
zviera,
ta večná spomienka,
hojí ranu môjho srdca.
Autor Pavol Chrapáň
Pridaj komentár