Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Najknihy

AUTOR

najknihy

Pravidlá sa menia

2. Kapitola

 

Ponad húštie som nakúkal do jej tábora. Odišla asi pred minimálne siedmimi minútami a ešte stále sa nevracala. Nervózne som prestúpil z nohy na nohu a unavene som si pretrel ospalé oči. Za posteľ, hoci aj plnú bĺch by som dal aj neviem čo.

Ten moment som si neskôr premietal ešte mnohokrát.

Netušil som, že sa zakráda za mnou až do tej poslednej chvíle, keď už bolo neskoro. Ešte stále si to vyčítam. Mal som byť pozornejší. Mal som niečo tušiť. Mal som…

Odohralo sa to rýchlosťou blesku.

Pamätám si vôňu lotosu.

Pred očami sa mi mihla biela farba, keď zrazu ma niekto tlačil k mohutnému stromu a pri krku som mal priložený nabrúsený nôž. Všimol som si, že to je kalisijská dýka, vyrobená z čistej ocele, čerenej v meste Kalisis. Mesto je odrezané od zvyšku sveta. Musela byť stará, pretože takéto dýky sa mohli vyrábať iba pri vysokých teplotách, ale tak žeravý oheň dokázali vytvoriť iba draci. Táto bola vyrobená ešte za čias mieru.

Sila, ktorá ma držala prikovaného k stromu bola nadľudská, ale v tej chvíli som to sotva vnímal. Keď vám niekto drží na hrdle meč, zdravý rozum ide bokom.

Zbraň mi pri hrdle držalo mladé dievča, sotva tak staré ako ja, útlej postavy a o hlavu nižšie. Biele vlasy jej padali v rovných prameňoch takmer až po pás. Smaragdovozelenými očami ma prepichla, akoby videla až na dno mojej duše. Prišlo mi nevoľno.

„Čo odo mňa chceš?“ precedila pomedzi zuby.

Nechápajúc som sa na ňu pozrel. „Ja…“

„Žiadne klamstvá! Rozumieš? Inak ti prepichnem hrdlo, ani sa nestihneš pomodliť k božstvám, ktoré zrejme aj tak nezaujíma tvoj prekliaty, mizerný život.“ Pohrozila mi a pritlačila mi dýku ešte viac. „Tak sa ťa pýtam ešte raz, prečo ma už dva dni prenasleduješ? Dobre si rozmysli svoju odpoveď!“

„Len som sa stratil,“ preglgol som.

„A to ti mám veriť? Za koho ma máš?!“

„Naozaj, prisahám!“

„Tak to sa musíš dva dni za mnou zakrádať ako tieň.“

„Iba som ťa nechcel vystrašiť. Keby si utiekla, stratil by som sa tu nadobro!“

Zrejme som ju veľmi nepresvedčil, pretože si ma aj naďalej ostražito premeriavala. Tlak na krku trochu povolil, ale dýku nespustila. Druhou rukou zvierajúcou golier ma tlačila k stromu. Jej sila ma nemilo prekvapila. Napriek tomu, že som mal voľné ruky a mohol som ju jednoducho od seba odstrčiť, ale riskoval by som tým, že skončím s prebodnutým krkom.

Po odmlke znovu prehovorila. Hlas mala drsný, ale zároveň tak tichý a nevýrazný: „Povedz mi aspoň jeden jediný dôvod, prečo by som ti mala veriť.“

Nezmohol som sa na nič iné, ako na úbohé prosím.                                                      

Prebehli minúty mŕtvolného ticha. Už som si bol takmer istý, že ma zabije, keď zovretie povolilo. Omráčene so sa zatackal, ale rýchlo zas nadobudol rovnováhu. Nechcel som, aby ma videla slabého. Nielen ma premohla žena, ale ešte ma takmer aj zabila. Keby sa to donieslo do nesprávnych uší, od hanby by som sa mohol rovno prepadnúť pod zem.

Spočinul som na nej pohľadom, chcel som jej poďakovať, ale spražila ma pohľadom skôr, ako som stihol čokoľvek vysloviť.

„Neďakuj, nie je to láskavosť, ale dohoda výhodná ako pre mňa, tak aj pre teba. Ja ťa teraz nezabijem, ale ty ma na oplátku necháš na pokoji.“

Zbledol som: „Prosím. Ja nie som odtiaľto. Dovoľ mi ísť s tebou aspoň do najbližšej osady…“

„NIE!“ Hromový hlas mi prenikol až do špiku kostí.

„Nebudem na príťaž,“ hlas som mal slabý, ale nedal som sa. „Nebudeš o mne ani vedieť, prosím,“ dodal som s nádejou.

Z hrdla sa neznámej vydral hlboký, rezignovaný vzdych a ja som vedel, že sa mi ju podarilo presvedčiť. „Dnešnú noc môžeš stráviť pri mojom ohnisku. Ráno ti poviem kade máš ísť, aby si sa dostal do najbližšej dediny.“

Odľahlo mi, až doteraz som si neuvedomil, ako veľmi som bol nervózny.

Upútal ma až pohyb miznúcej postavy medzi stromami. Bez slova sa dievča otočilo na päte a vracalo naspäť do svojho tábora, odkiaľ aj prišlo. Pri chôdzi sa jej prirodzene vlnili boky. Musel som priznať, že postavu má pôvabnú a v tvári je viac ako krásna.

Rýchlo som tú myšlienku vytlačil z hlavy. Bleskovo som si zbalil veci, zahasil oheň a vybral sa za ňou skôr, ako si to stihne rozmyslieť. Nechápal som prečo musíme ísť práve k miestu, ktoré vybrala ona a nemôžeme zostať tu. Chcel som vykríknuť, že už mám aj založený oheň, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Mal by som byť spokojný, že mi vôbec ráno povie cestu. Vedel som, že by som mal byť vďačný a nesťažovať sa, ale namiesto toho som bol iba čoraz viac mrzutý.

Keď som dorazil do jej tábora, po nej nebolo ani stopy. Zrejme išla nazbierať drevo na oheň, pomyslel som si pri pohľade na prázdne ohnisko a bezmocne pokrčil ramenami.

Vykladal som si veci, potreboval som si zamestnať myseľ aj ruky.

Nepočul som ju prichádzať a už druhýkrát v priebehu jedného večera ma zastihla nepripraveného. Trhlo mnou, keď pustila na zem plnú náruč polien. Otočil som sa k nej a slová sa mi zasekli v hrdle. Sledoval som, ako začala ukladať drevo na menšiu kôpku.

Prehovorila bez toho, aby sa ku mne otočila. „To tu mieniš celú noc len tak nehybne stáť a prizerať sa?“

Zahanbene som sklonil hlavu a išiel založiť oheň. Červeň sa mi pomaly drala do tváre, dúfal som, že si nič nevšimla.

Medzi nami sa rozhostilo napätie a ticho sa prehlbovalo.

Došlo mi, aká je celá táto situácia smiešna a nezmyselná. Celé naše spojenectvo stálo na vzájomnej ignorácii a nedôvere. Rozmýšľal som, či sa toto rozpoloženie vôbec dá nazvať spojenectvom.

Minúty plynuli a ja som to už nevydržal: „Máš aj meno? Alebo ti mám jednoducho hovoriť iba dievča?“

Trochu natočila hlavu mojím smerom, ale inak nedala najavo, že by ma počula.

„Ja sa volám Calvin – len tak pre informáciu,“ pokračoval som nehľadiac na to, že si ma úspešne nevšímala. „Čo robíš takto hlboko v lese? To sa naozaj nebojíš? Sama a …“ Chcel som povedať bezbranná, keď sa mi pred očami vybavil predošlé nedorozumenie. „Sama a ehm… taká krehká,“ dokončil som rýchlo vetu.

Vrhla po mne zlostným pohľadom a ja som radšej stíchol. Môj pokus o zmysluplný rozhovor bol zjavne zbytočný.

Zvyšok večera prebehol v tichu. Keď sa mi konečne podarilo založiť oheň, dievča vybralo z batožiny uloveného zajaca. Zvliekla z neho kožušinu a pripravila ho na opečenie.

Keď už bolo mäso pekne dohneda opečené a chrumkavé, už sa mi zbiehali slinky. Už iba z myšlienky na teplé jedlo mi škvŕkalo v žalúdku.  Potom si z mäsa odkrojila a zvyšok si odložila do brašny. S chuťou si pochutila na čerstvom mäse. Celý ten čas som ju sledoval v nemom úžase. Čakal som, že mi ponúkne aspoň kúsok, veď mäsa mala viac, ako dosť.

Bez slova sa uvelebila na opačnom konci ohniska. Otočila sa mi chrbtom a už sa viac nepohla.

Bola naozaj zvláštna a svojím spôsobom ma neustále prekvapovala, nanešťastie, v tom horšom zmysle.

Tiež som si ľahol a zahalil sa do svojho plášťa.

Nemal som v pláne zaspať, nedôveroval som jej, ale už som nespal viac ako dva dni a bol som k smrti unavený. Viečka sa mi nedobrovoľne zatvárali. Bál som sa prebudiť a zistiť, že ma tu nechala samého napospas prírode. Únava ma však premohla a zakrátko som zaspal bezsenným spánkom.

 

Ráno ma prebudil bolestivý kopanec do brucha. Z úst sa mi vydral ston a ťažko som otvoril oči.

Nado mnou sa skláňala neznáma a netrpezlivo poklopkávala nohou.

„Vstávaj,“ zavrčala.

Ospalo som sa už vyškriabal na nohy.

Slnko ešte iba presvitalo skrz listy. Po večernom ohni zostala už iba pahreba a popol. Všimol som si, že dievča už si stihlo zbaliť veci a teraz už iba čakalo, kým budem dostatočne pri zmysloch, aby mi mohla vysvetliť cestu.

„Nie je to odtiaľto ďaleko, trafilo by tam aj sedemročné dieťa. Jednoducho sa drž na ceste a v žiadnom prípade nesmieš z nej zísť dole. Asi okolo obeda, ak sa nebudeš vliecť dorazíš ku rázcestiu, ty zabočíš doprava. Druhá cesta vedie až úplne na sever, až sa stráca v mori. Pokiaľ sa nechceš okúpať, radím ti tade rozhodne nechoď.“

Opakovala mi to, akoby som bol naozaj to sedemročné decko a úplné drevo. Z tónu jej slov jasne vyžarovalo pohŕdanie.

Slová sa jej ďalej drali z úst, ale ja som ich už nevnímal.

„Čakaj!“ náhle som jej skočil do reči.

„Nechci odo mňa, aby som ti to musela zopakovať…“

„Nie, to nie. Nemôžeš ma tu ale len tak nechať!“

„Samozrejme, že môžem! Prečo by som nemohla? Nie som predsa tvoja pestúnka a ty nie si až taký hlupák, že nedorazíš do cieľa napriek tomu, že ho máš pod nosom ako na tácke!“

„Nezabrániš mi v tom, aby som ťa prenasledoval.“ Dodal som v nádeji.

„Máš pravdu, nezabránim, ale rovnako jednoducho, ako ty za mnou môžeš chodiť ako poslušný psíček, tak ľahko ti môžem rozrezať hrdlo od ucha k uchu ani by si nestihol povedať pol slova.“

Spoza opaska som vytiahol dýku: „No tak to skús!“ odvrkol som.

To už mala aj ona v ruke zbraň a nebezpečne sa s ňou zahnala. „Chlapče odlož ten nožík, čo máš v ruke. Ešte sa s ním porežeš.“

Mal som čo robiť, aby som sa nevyrútil proti nej.

Rukou, v ktorej držala zbraň pokynula smerom ku mne.

„Ak si vážiš svoj život, tak tú dýku odložíš.“ Zasyčala varovne. „Obaja veľmi dobre vieme, že toto neskončí dobre. Tak. Odlož. Tú. Dýku.“

Pohľad som nepúšťal z dievčaťa, ktorého meno mi bolo ešte stále záhadou a prehodnocoval som svoje možnosti. Včera ma zastihla nepripraveného a vyčerpaného, to znamená, že som bol v nevýhode. Navyše je to dievča a je odo mňa o hlavu nižšia.

Premeral som si ju a hľadal, či niekde spod oblečenia nevykúka zbraň, ale žiadnu okrem tej, čo držala v ruke som nevidel. Ja som zvieral jednu dýku v ľavej ruke a druhú som mal zastrčenú vpravo za opaskom.

Zrejme zachytila môj myšlienkový pochod a ešte raz dôrazne prehovorila: „Hovorím ti to poslednýkrát. Nechcem si zašpiniť svoje oblečenie tvojou krvou, bola by ho škoda a taktiež nemám chuť pustiť sa do bitky. Nechcem si skaziť toto prenádherné ráno.“

„Tak mi dovoľ ísť s tebou,“ vydýchol som.

„Myslím si, že nie si v pozícii, z ktorej by sa dalo vyjednávať.“ Povzdychla si a popod nos si zamrmlala: „Vy ľudia ste tak tvrdohlaví.“ Potom ešte niečo zašomrala, ale ja už som nezachytil význam. Nechápal som prečo o ľuďoch hovorí, ako o nejakom samostatnom druhu, keď ona sama je človekom a inštinktívne radí medzi ľudí.

Ale na takéto úvahy teraz nebol vhodný čas ani priestor.

Zdalo sa mi, akoby sa v dievčine odohrával vnútorný boj. Videl som, že si je neistá a nevedela, čo so mnou robiť. Nakoniec uprela na mňa rezignovaný pohľad a prehovorila zlomeným hlasom: „Fajn, pôjdeš so mnou. Pobaľ si veci, o desať minút odchádzame.“

Nevedel som, čo sa to v nej odohrala, ani aké myšlienky jej preleteli hlavou, ale bol som rád, že mi nakoniec dovolila ísť spolu s ňou.

Spokojne som si pozbieral veci a už o niekoľko minút som sedel na chrbte svojho koňa a išiel po boku dievčiny bez mena.

V hlave mi stále vŕtalo, čo ju prinútilo zmeniť názor, ale teraz to už nebolo podstatné. Už som nemusel blúdiť lesom, už som nebol stratený a obklopený stromami, ktoré sa nápadne podobali jeden na druhý a nemenili sa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button