Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

received_430731137591284
Anira

AUTOR

anira

Angie a Logan ♡ (2)

Bolo nádherné ráno plné slnečného svitu, spevu vtáčikov, milých ľudí a Angelina si pokojne spala v posteli a bolo jej úplne všetko jedno. Prečo by si nemohla trochu dlhšie pospať a v deň svojich narodenín?
No jej, o necelé 3 roky starší brat Logan, mal však úplne iné plány.
Prišiel do izby a bez opýtania sa roztiahol žalúzie a otvoril okno.
Angelina mala sto chutí naň ho skočiť a mlátiť ho vankúšom hlava-nehlava. Ale asi proti dva metre vysokému a aj dosť vypracované mu Loganovi nemala vysoké šance. Radšej si hlavu prikryla vankúšom, otočila sa na druhú stranu a dúfala že odíde.
Neodišiel.
Zobral jej perinu z nôh a aj vankúš odhodil inam.
„Logan! Chcem si trochu pospať, môžeš ma nechať!?” zúrivo sa naňho otočila.
„Už som ťa nechal. Teraz je čas vstávať. Tak vstávaj,” jeho milý tón hlasu bol stále tak melancholický, že mala chuť si ľahnúť naspäť do postele a zostať v nej celý deň.
Pred odchodom z izby ju ešte pohladkal po vlasoch, usmial sa na ňu a dal jej pusu na čelo so slovami: „Všetko najlepšie žabka, a nech na teba nečakám dlho!”
„Nech na teba nečakám dlho,” vyžgierala sa mu Angie hneď ako odišiel, „prečo by na mňa čakal? Ideme niekam? ” rozmýšľala Angie za pochodu.
Pritom ako sa Angie obliekala, česala vlasy a umývala zuby, v jednom, Logan prichystal Angie nutribučne výhodné raňajky s koláčikom, ktorý bude môcť zjesť len ak zje najprv raňajky.
Angie hneď ako prišla, do seba nahádzala raňajky a s očakávaním hľadela na Logana.
„Takže kde ideme? Čo si mi kúpil? Dostanem to teraz alebo až neskôr? Môžeš mi to dať aj teraz ja sa nepohnevám.”
Logan sa len na ňu díval. Nechcel jej skákať do reči a tak radšej počkal kým sa vypýta všetky otázky, ktoré jej v danú chvíľu vyskočili na um.
„Pôjdeme do mesta ako obyčajne. Nakúpime nejaké potraviny, výnimočne si môžeš odskočiť do vedľajšieho obchodu pozrieť nejaké veci, poprípade si ich kúpiť a potom budeme, ako v normálnu sobotu upratovať. Ak chceš môžme sa ísť potom aj prejsť. A čo som ti kúpil?”
Angelina bola stále zaujatá príšerkami, rôznymi strašidelnými bytosťami a mytologickými postavami. Snívala o tom, že sa jej raz podarí nejakú aj nájsť. Namiesto toho ju veľa krát vysmiali. Angie sa to nebála povedať. Vedela čo si o nej možno ľudia pomyslia, ale nechcela schovávať svoje túžby pred ľuďmi. Rada sa s nimi chválila a bola podceňovaná. Tak aspoň mohla ľuďom dokázať, že sa mýlia.
Logan spoza chrbta vytiahol veľkú, starú knihu ( pre Angie ) s magickým obalom.
Boli na nej nakreslené rôzne postavy, ktoré Angie z polovice už poznala.
Angie tú knihu hneď spoznala. Bola to kniha, o ktorej Loganovi hovorila už asi pol roka. Stále však tvrdil, že je buď drahá, má si na ňu našetriť sama alebo kopu iných výhovoriek. Teraz ju však držala v plnej kráse v rukách. Prechádzala po jej obale s takou jemnosťou, aby cítila aj ten najmenší detail na knihe.
So slzami sa chcela hodiť Loganovi okolo krku, avšak ten ju zastavil skôr ako to stihla urobiť.
„To ešte nie je všetko…,” povedal to s napínavým hlasom. Čo nebolo potrebné, keďže Angie bola nabudená už aj z prvého darčeka.
Spoza chrbta potom vytiahol niečo v podobé knihy, obalené do ozdobného papiera. Prv si myslela, že je to ďalšia rozprávková knižka, ktoré od Logana podostavala až, až ( nesťažovala sa, len ich mala veľa ), dokiaľ ju neodbalila.
Áno, v ruke držala knihu, ale prázdnu.
„Veď…sa tu nič nepíše?!” nechápavo sa pozrela na Logana.
„To možno preto, že je na čase, napísať vlastnú knihu.”
Angie chvíľu mlčala. Za ten čas sa jej do očí nahrnuli slzy. Logana objala s neopísateľnou láskou.
„Čo tie slzy?” opýtal sa Logan s jemnosťou v hlase.
„Len ťa ľúbim.”
„Tak už neplač a poď pôjdeme do toho  obchodu. Čo ty na to?”
„Nie! Máme všetko. Nemohli by sme sa ísť prejsť do toho lesa, ako si navrhol? Je pekný deň.”
Logan chvíľu rozmýšľal nad jej návrhom, ale potom prikývol.
„Ale utekaj sa teplejšie obliecť! Vonku je chladno.”
Angie prikývla na súhlas a už jej nebolo. Knihy položila na stolík vedľa postele, zobrala bundu a hneď stála vedľa Logana prichystana na prechádzku.

Celú pol hodinu čo sa prechádzali Angie vysvetľovala Loganovi čo by chcela napísať, ako sa chystá hľadať čarovné bytosti pomocou knihy na hľadanie tvorou a podobné veci.
Logana také veci nezaujimali, ako Angie, bral to len ako mýtus, ale počúval ju celý čas. Aj keď mu hovorila o nejakých bohoch lesa a podobných veciach.
„Logan počúvaš ma vôbec?!”
„Áno mojko, počúvam.”
„Tak čo som povedala, ako posledné?”
„Sú podobný ľuďom, až na to, že končatiny nemajú natoľko rozvinuté, ako my. Meno som si nezapamätal.”
„Ty si naozaj pamätáš? Ale nevyzeráš, že ťa to baví…tak zahráme si hru?”
„Kľudne rozprávaj ďalej a ak nechceš, tak akú hru?”
„Špeha?”
„No tak dobre, ale žiadny strom.”
„Platí,” zasmiala sa Angie a rozhliadla sa po okolí, „špehujem niečo…tvrdé. Čo je to?”
„Niečo tvrdé?,” rozmýšľal Logan,„Je to kameň?”
„Áno…ideš.”
„Tak dobre. Špehujem niečo…malé.”
„Malé?! To je ťažké…,” Angie sa začala obzerať dookola aby zistila kde sa asi pozeral Logan. „Bol to nejaký hmyz?”
„Špehujem niečo malé a žije sa v tom.”
Angie sa naň ho pozerala ako na výjav. „Nejaký…kvet?” Angie sa zasmiala. Absolútne netušila čo má Logan na mysli. „Ok vzdávam sa čo to je?”
„Je to malé, žije sa v tom a obyvatelia toho „domčeka“ slúžia na výrobu medu.”
„To naozaj?” zasmiala sa Angie, „úľ?”
„Vyborne uhadla si to,” pousmial sa Logan.
„Tak dobre. Idem ja a špehujeeem…veľmi pekného chlapca, ktorý vyzerá, že je v bezvedomí neďaleko rieky?!”
„Čože?!” Logan sa rýchlo pozrel tam, kde sa pozerala aj Angie. Mala pravdu.
Pri rieke, na brehu, tesne pri vodopáde ležal nejaký neznámy chlapec.
Obaja si vymenili nechápavé pohľady a utekali rýchlo k nemu.
Bol to chalan približne v rovnakom veku, ako boli oni. Výškovo vyzeral byť nižší od Logana, ale nie oveľa. Pleť mal škoricovo hnedú, aj keď ju nebolo dobre vidno, keďže bol trochu špinavý a vlasy, ktorych farba nebola dobre rozpoznáteľná, mal po tvári. Na lítku ľavej nohy si obaja všimli ranu, ktorá asi nebola malá, keďže nohavice mal nasiaknuté krvou.
Angie pri pohľade na toho chlapca začala trochu panikáriť, avšak Logan zachoval chladnú hlavu. Pomaly sa k nemu zohol, aby zistil či je nažive. Srdce mu bilo, ale nie tak ako by malo.
Logan popri škole si urobil aj menší kurz zdravotnej pomoci. Takže presne vedel, ako sa mal v tejto situácii zachovať.
Okamžite mu obviazal nohu aby mu ďalej nekrvácala.
Angie mu odhrnula vlasy z tváre s menšou zástavou srdca.
„Čo sa deje Angie?” opýtal sa Logan.
„On…je taký…pekný! Asi som sa doň ho zamilovala. Je to možné? Nemôžem dostať vzťah, ako darček?”
„Poprvé, nerob rozhodnutia, keď osoba ktorej sa to týka, nie je prítomná alebo v našej situácii, pri vedomí, jeho reakcia ťa potom môže nepríjemne prekvapiť. A podruhe, ešte ho ani nepoznáš, ako môžeš vedieť, že ti jeho osobnosť bude sedieť?”
„Logan, je pekný, jasné, že mi bude sedieť. Ale chápem. Len sa o mňa bojíš. Cením si to.”
„Tak dobre, ale teraz ho potrebujeme dostať k lekárovi, čo najrýchlejšie to pôjde.”
„Ako ho tam chceš dostať? Veď je predsa ťažký.” opýtala sa nechápavo Angie.
„Ja ho vezmem ty zober môj telefón a zavolaj Reaper. Budeme ju potrebovať.” povedal Logan a zobral neznámeho chlapca na ruky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button