Ak mi zahráš pieseň čo dych berie

a ten ľahký vánok sťa albatrosovo perie

zavedie ma slobodnými krajinami,

snívať budem už len

s očami otvorenými.

A keď budem počuť tóny ľahkosti

(viem, aj keď navždy budem v skrytosti),

už sa nebudem musieť stať slobodnou,

albatros zo mňa…pozri, čo je podo mnou!

Z tej výšky budem všetko vidieť

a nebudem už nič iné chcieť.

Len slobodu, lásku, radostný svet,

celú tú krásu vpísať do

slov a viet.

Aká to krása, bez pút

a s krídlami.

Už len na kávu sadnúť si

s výškami.

Pieseň, čo dych berie zahraj mi.

Nech nepadám, nech lietam horami.

Cyrila

.