Bum, bum ozýva sa v srdci,

bum, bum počuť tep v jej dlani.

Bum, bum presne ako hodiny vo veži,

bum, bum posledné chvíle s monštrami.

Ranené srdce krváca,

nové jazvy vytvára.

 Ďalší človek zobral nôž,

 monštrum čo pretína jej hrudný kôš.

 Pomaly sa blíži k srdcu,

 odrezáva aj poslednú  tepnu živú.

 Ranené srdce z povrchnosti,

povrchného vzťahu bez lásky.

Bez lásky či záujmu,

zanecháva smutnú správu.

Bum, bum ozýva sa tichom,

bum, bum a prekročila prah rýchlo.

 Prah do nádvoria ticha,

„Preč od nárekov..” ticho vzdychá…

Už nepočuje okolitý svet,

monštrá kvôli, ktorým jej niet.

Tentokrát žena sa postarala o jazvu,

nezobrala nôž ale dýku slovnú….

Zapichla hlboko do svalu,

reže a reže cez škáru.

Ozvalo sa tiché  z bohom,

 to vykríklo dievča, ktoré nechcelo byť monštrom.

Plné žiaľu odchádza,

s úsmevom bieleho anjela.

Ranená je duša teenagera,

 posledná veta keď umierala.

„Objatie…” zakričala,

no už žiadne necítila….

Bum, bum srdce plače,

bum, bum stráca sa v čase.

Bum, bum čo sa stalo?

Bum ……

A dievča zomrelo.

Susan

Ja som človek, ja som živá bytosť. Ja som tu, ja tiež pijem vodu. Ja tu žijem nie len pre zábavu, ja tu žijem aby som zanechala stopu.