Stojac v tme

zahľadel sa na hviezdy,

na žiarivé nebeské cesty,

na  krásne žiarivé dámy

nedokáže ich dostať z hlavy, 

pomyslel si

„Prečo sa nemôžem dotknúť hviezd?

 Veď je toľko smerujúcich ciest, tie by ma zaviedli,

aké by to len šťastie bolo?

 Byť na nebi, s nimi lietať, veriť a spievať

s nimi sa zobúdzať, mraky z nebies rúcať

s nimi dúfať, s nimi líhať, vyčerpaný únavou zívať.

Pozerajúc k nebesám

zacítil sa tak sám,

pocítil, niečo čo nevie opísať,

čo nevie vysvetliť, čo nevie do slov vpísať.

Zneistený vlastnými pocitmi,

zostal stáť v tme ako jediný,

ten istý a predsa tak  iný.

Stell

Ahojte, Volám sa Stela, veľmi rada píšem.. viem, že moje básne nie sú básnicky správne, no zdieľam názor, že voľné skladanie veršov je vítané, uprednostňujem slobodnú myseľ bez nejakých nastavených pravidiel 🙂 Kedže každý súdi každého, snažím sa nájsť vlastnú cestu, prajem všetkým, aby ste našli spôsob ako sa vyjadriť, nakoniec sa duši ulaví. 🙂