Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

70290197_2638144096207413_4750961104778166272_n
Nadhera Slov

AUTOR

nadhera-slov

Rozdielne cesty neznamenajú koniec

Dnešný článok bude troška iný. Priznám sa, že som ani nevedela, že dnes nejaký článok napíšem. Ale spontánne nápady sú tie najlepšie no nie? 

Chcela by som sa dnes trošku povenovať téme, ktorá je z iného odvetvia, možno. Alebo to príde tak len mne…. Ak v článku budú nejaké chyby alebo skomoleniny, ospravedlňujem sa, ale cez slzy v očiach sa píše ťažšie… Ešte posledná taká „autorská poznámka“, dnešný článok je venovaný jednej mojej kamarátke, s ktorou som sa presne včera lúčila… ale k tomu sa dostaneme…

Keď sa povie slovo priateľstvo, určite sa nám v mysli vybaví nejaká osoba, možno viac… Pre mnohých z nás je tá osoba, ten náš priateľ niekedy ešte viac ako rodina. Nie darmo sa vraví, že „vieš o mne viac ako vlastná mama/otec“. Je to veľakrát pravda. Je to až divné, že až toľko pre náš môžu znamenať naši priatelia. Naší praví priatelia. Priatelia vďaka ktorým zvládame veci ako zvládame. Priatelia vďaka ktorým sa stále držíme nad vodou. Priatelia vďaka ktorým sa dokážeme smiať aj cez slzy. Priatelia vďaka ktorým sme nestratili nádej…

Určite si všetci spomínate, ako ste sa len „oťukávali“, začínali tak opatrne, až z toho vznikli neskutočné putá, ktoré ste len a len spevňovali. Ak ste sa spoznali a už to ťaháte niekoľko rokov, určite si spomínate aj ako ste spolu rástli. Učili ste sa navzájom nové veci. Počúvali všetky bolesti, ale aj nádeje a sny tej druhej. Tie sny aj problémy sa menili. Ako možno 12 ročné sme my, aj vy riešili úplné hlúposti. Potom to boli vážnejšie témy. Prišlo aj obdobie prvých lások. Až sme prešli do pomaly fázy, kedy prechádzame do sveta dospelých. Neriešime už ako napríklad sa máme naučiť na nejakú veľkú písomku. No dobre, sem tam ešte aj to. Ale už prechádzame do štádia, kedy nás pohltia úplne iné problémy. Niekoho skorej, niekoho neskôr. 

Osoba, ktorej je venovaný tento príspevok, je moja…Keď mám pravdu povedať, ani mi teraz nenapadne slovo, ktoré by ju vystihlo. Kamarátka, opora, sestra…tak sme si vraveli stále, týmito prezývkami sa začala naša cesta. Samozrejme, že to vznikalo postupne. Keď sme sa spoznali. Boli sme v období puberty. Myslím si, že v tom období nás ešte obe veľmi držala a nechcela pustiť. Najskôr sme sa iba  tak oťukávali, ako osoby v každom kamarátstve. Ale časom z toho vzniklo niečo neskutočné. Odkrývali sme si tajomstvá, začali prezrádzať svoje sny, začali sme spolu rásť… Doteraz si pamätám, ako sme sa gulovali v decembri na námestí a bolo nám jedno, že sa na nás ľudia divne pozerajú. Spomínam si len na ten smiech, ktorý sa ozýval. Vedeli sme, že sme spolu, že máme zas kúsok času pre seba, že sme šťastné. Je to prvá spomienka, ktorá sa mi pri spomienke na ňu vybaví. A vtedy sme boli fakt ešte tie pubertálne deti, ktoré trápilo len to, že kedy zas budeme spolu. Spoločných chvíľ bolo pomenej, hlavne zo začiatku, keďže bývala ďalej odo mňa. Ale to nám nevadilo. Všetko sme doháňali a spoločný čas sme si vždy vážili a keď som začala cestovať sama, bolo to ešte lepšie. 

Dnes už nie sme v puberte. Jedna z nás už skončila aj školu a odchádza preč zo Slovenska. Naše cesty sa oddeľujú. Nemyslím v zmysle, že sa prestávame kontaktovať alebo čo. To určite ani len nehrozí. Ale mňa ešte čaká škola, povinnosti v nej, ešte ten taký študentský život. Ale ju už nie. A dokonca ide za novým životom. Od kedy ju poznám ma na to chystala. Doteraz si pamätám, ako mi to vravela už odvtedy, ako som ju spoznala. Ale je úplne iné vedieť o tom, že to chce. Ale nepripustiť si to. A je úplne iné, keď vám povie, že áno odchádzam vtedy a vtedy… Vedela som jediné, keď mi to povedala. Musím sa s ňou rozlúčiť. To bola priorita. Uvedomovala som si, že neviem kedy ju znovu uvidím. A že beztak sme sa nevideli už dlhšie. Vedela som, že to vôbec nebude jednoduché, ale išla som. Na jednej strane som odratúvala dni, kedy ju už budem držať v náručí, no na druhej som sa modlila, aby tie dni išli pomalšie, lebo som vedela, že rozlúčka sa rýchlo blíži. Nastal ten deň. Spoločný čas nám ušiel veľmi rýchlo. Ako naschvál. A potom to prišlo. Nechcela som plakať.  A aj keď sa mi tlačili slzy do očí, držala som sa. Nechcela som, aby plakala ona. Vzala si ma do objatia a silno ma objímala. Vravela mi krásne slová, ktoré mám v hlave stále. A ja jej tiež. Stískala ma a nechcela pustiť. Ani ja ju. Vedeli sme, čo sa stane, keď objímanie skončí. Ale nemohli sme sa objímať do rána. Pomaly sme povolili stisky. Pozreli sme sa na seba. Ako ma púšťala mi ešte držala ruku, až potom pomaly púšťala a odchádzala. Až keď sa otočila a nepozerala sa, cítila som ako stekajú horúci slzy po mojej tvári.Zahľadela som sa, ako odchádza… V mysli som mala jediné… Kedy ju zas budem mať možnosť objať? Cestou autobusom k tete som si vytiahla z vaku list, ktorý mi dala. Bolo mi jedno, že som bola v  autobuse, kde boli ľudia, ale slzy nešli zastaviť. Večer keď som si ľahla do postele mi to začalo ešte viac dochádzať. A keď som o deň na to cestovala vlakom domov a opúšťala som mesto, došlo mi, že keď prídem nabudúce….Ona bude niekde preč…

Viem, že čítaš tento príspevok…Chcem, aby si vedela, že…Aj keď budeš ešte ďalej a ani jedna z nás netuší, kedy sa uvidíme, som tu stále pre teba. A nech sa deje čokoľvek, vieš komu máš písať. Ver tomu, že nech bude akokoľvek, a napíšeš mi, že prídem vtedy a vtedy na návštevu do rodného mesta, vieš kto ťa bude so slzami šťastiach vítať na stanici. A ak náhodou nebudem pri vlaku a pozabudnem sa, som na prvom poschodí vieš v ktorom obchode- knihy. A nezabudni si zbaliť listy a denník…

Niekedy máme vybudované krásne priateľstvo, puto…Sme na seba navyknutí, ale…Každý raz dospejeme a či chceme, či nie….Cesty sa rozídu…Neznamená to, že prerušíme kontakt, ale bude to úplne iné ako kedysi… Ale o tom to je… Musíme rásť, musíme nasledovať svoje sny… A musíme sa podporiť v každom prípade,aj keď sa tie cesty oddelia, pretože ak to jednu stranu spraví sťastnejšiu, musíme byť šťastní aj za nich. O tom to je. 

Nadhera Slov
Mám 17 rokov. Písaním som začala v asi 12 , príbehy. Neskôr to boli básne. Keď som písala, brala som to ako únik. Terapia. Vypísala som sa. Dala som to do veršov. Do slov svoje trápenie. A časom som dokázala dať na papier nielen smútok, ale aj hnev, šťastie, nádej....Všetky pocity. A dnes tvorím. O všetkom. Verím, že sa Ti budú moje príspevky páčiť 🙂 Vďaka za všetku podporu .

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button