Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Damco

AUTOR

damco

Načisto stratený v akejsi kabíne, v ktorej vládne tma

 

     Naraz sa prebudil. Svoj nový život začal postojačky v podrepe obklopený špinavým zaprášeným vzduchom cítiac sa, akoby ho oživili elektrickým výbojom.

     Kov zaškrípal o kov, podlaha sa pod jeho nohami nečakane zachvela a kabína poskočila nahor ako starý výťah v banskej šachte.

     Naokolo vládla tma – temnota sa miešala s čiernou hmlou a čiernistým oparom – nepríjemný zápach plesni a prašný vzduch, ktorý pôsobil ako smradľavý opach.

     Zhora sa rozliehalo škripľavé rinčanie, pripomínajúce ruch strojov v starej oceliarni a desivé cvakanie, ako keby ta naňho v nekonečne tmavom tuneli číhali vyhladovaní škorpióni.

     Chlapec si chytil temeno hlavy – to bol jeho prvý výrazný pohyb – sípavo nabral do pľúc kyslík a preglgol. Nezmohol sa na slovo. Myseľ mu pracovala bezchybne. Nevedel si to vysvetliť, odôvodniť, ale niečo v jeho vnútri mu to proste prikázalo. V tvári sa mu usadil zhrozený výraz, hlavou ho prenikla pálčivá bolesť a nozdry mu zaliala prúdiaca krv, ktorá si prebíjala cestu von. V okamihu stekala v podobe pramienku po jemných fúzoch, zachytávala sa na perách až sa prepašovala k špičke brady.

     V obrovskom zmätku sa ju usiloval zastaviť.

     Krv mu máčala dlane – mal ich vlhké a lepkavé – ušpinil si aj tvár i bavlnené tričko, a niekoľko kvapiek krvi dopadlo na studený kovový povrch.

     Kvap – kvap, zadunelo, akoby o dlažbu zarachotili krupy, a od stien sa niekoľkokrát odrazila ozvena. Na okamih si pripadal ako zúrivý netvor, ktorého strčili do klietky. Akoby spáchal nejaký trestný čin a poslali ho na doživotné. Alebo ako čistý šialenec.

     Oči si mu ešte stále nezvykli na tmu, nespozoroval ani matné obrysy objektov.

     Snažil sa vystrieť a zoznámiť sa s nezvyčajným okolitým prostredím. Civel do prázdna, škúlil do tmy a zviechal sa. Pomaly dvíhal hlavu. Usiloval sa čo najlepšie odhadnúť situáciu.

     Vtom sa ozvalo hlasné burácanie: škripot, rachot, ktorý prehlušil Samsonove myšlienky: zhora pocítil tvrdý oceľový strop, zmocnil sa ho zmätok, prenikla ním krutá bolesť, spanikáril, spadol a so skrčenou vrchnou časťou tela spätkoval ako obrátený pavúk, pričom hľadal roh miestnosti. Chrbtom bolestivo narazil do kovovej steny. Posúval sa popri nej, až kým sa nedostal do kúta miestnosti. Pod nohami mu zrazu šplechlo. Pocítil odporný, smradľavý čľup. Čudesný zápach sa rozplýval do zaprášeného ovzdušia, pripomínal mu hnitie mäsa.

     Ocitol sa v tom až po členky – dlážka mala ďaleko od rovného povrchu, prosté tenisky mu presakovali a v topánkach vnímal vlhkosť a chlad. Myšími krokmi postupoval obozretne dozadu a poslepiačky hmatal okolo seba. Nemal chuť sa pošmyknúť a okúsiť na koži nechutné… splašky. Tak tie čľupy nazval. Realita ho desila a nepreniknuteľná tma zlý pocit ešte zhoršovala. Temnota ho privádzala do mierneho šialenstva.

     Čas sa naťahoval, avšak napätie neustupovalo.

     Stále skrčený. Mraštiac tvár cupital nohami, hľadajúc suchú zem a bezpečné útočisko. Oči upínal do nekonečnej prázdnoty, akoby sa chcel presvedčiť, že v nepriehľadnej tme sa – možno – zablysne náznak života.

     Ledva prešiel pol metra, narazil na niečo veľké. V momente zakričal, ignorujúc náhly príval paniky v hlase. Telo sa mu zachvelo, prudko sa nadýchol, snažiac sa obísť prekážku, ktorá číhala na zemi. Zrazu čosi šplechlo priam pod jeho nohami. Asi ten objekt, o ktorý som zakopol, pomyslel si. Na krku sa mu zježili všetky chĺpky.

     Odrazu sa zhora z ničoho nič ozval výbuch. Ako prvé doňho vrazilo svetlo: žiarivé, silné, akoby upínal pohľad priam do slnka.

     Na chvíľu sa miestnosť totálne rozjasnila – nakrátko šibol očami na steny, ktoré tvoril deravý kov – cezeň žiaril neznesiteľný, páľavý jas.

     Samson mihom sekundy poslúchol inštinkt. Privrel oči, prekryl si ich rukami, aby si tak uchránil zrak. Rozum mu napovedal, aby sa otočil chrbtom k priamemu svetlu a sálavému teplu. No žiara bola silnejšia, odrážala sa od každej steny a udierala chlapcovi do oči – prenikla dokonca aj cez jeho cloniace ruky. Zakrátko nato sa mu v pohľade zotmilo. Možno svetlo zhaslo alebo čiastočne oslepol, a na koži pocítil menšiu tlakovú vlnu.

     Kabína sa spolu s ním zachvela – stratil rovnováhu, zakrútila sa mu hlava, nevedomky urobil krok vzad a potkol sa o objekt, čo ležal za ním. V mihu spadol dozadu, pričom narazil hlavou o kovovú stenu a zahryzol si do jazyka. Okamžite ho zasiahla prudká bolesť a v najbližších sekundách sa zvinoval v agónii. V hlave sa mu miešala pustatina s prázdnotou a páľavým bôľom, a so stínajúcimi zubami upadal so sípavým stonaním do bezvedomia. Oči sa mu privierali, strácal pojem o realite a ponáral sa hlboko do sna.

     Po prežitých triezvych minútach ho nečakalo nič pokojné, ale čosi nevľúdne. Presnejšie, krvilačná nočná mora.

 

 

Bol sám kdesi na lúke. Sedel na spadnutom strome a hľadel na jazero. Obloha nad lesom dostávala oranžový nádych – čoskoro príde noc. Vzduchom sa rozliehalo zavýjanie vlkov. Výraz jeho tváre tento jav ani čiastočne nenarušil, sedel pokojne a ticho.

     Po chvíli mu zbystreli uši. Nastražil aj ostatné zmysly. Vtáčiky z konárov stromov zbrklo odleteli a po lúke sa rozľahol dutý vtáčí nárek. Niečo bolo v neporiadku.

     Samson sa zhlboka nadýchol, zadržal dych a vrhol pohľadom po svojom vybavení. Priam vypúlil naň oči. Srdce sa mu odrazu brutálne rozbúšilo a na tvári sa mu zračil ustráchaný výraz. Ležalo na vyschnutej tráve tri metre od neho.

     Vtom ho zalial nepríjemný pocit, akoby bol stredobodom pozornosti a zhrozene civel na zbrane. Zmyslami vnímal prítomnosť nepriateľa. Určite sa schováva a číha na vhodnú príležitosť, pomyslel si a prevrátil očami.

     Samson nezaváhal ani na sekundu. Určite protivníka nenechá, aby využil príležitosť na moment prekvapenia. Predklonil sa dopredu, prudko vstal a ozlomkrky vyšprintoval za zbraňami.

     Vzdialenosť sa krátila, už-už mu padal kameň zo srdca, už skoro držal zbraň a bol ochotný čeliť protivníkovi, keď naraz nemohol spraviť posledný krok, akoby mu na obe nohy prikovali päťdesiat kilové závažie. Hybnosť bola však silnejšia. Nohy sa mu zasekli, ale nedokázal na mieste zabrzdiť. Neudržal rovnováhu, spadol dopredu, sťaby sa o niečo potkol a rukami prirazil o tvrdú zem. V okamihu mu cez doškriabané ruky presakovala hustá krv, no svojou pozornosťou ju ignoroval. Nemrhal jedinou sekundou. Len čo dopadol, rukami sa naďalej plazil až kým sa úplne nevystrel a v zúfalstve sa naťahoval po zbraň. Do úchopu ho oddeľovali centimetre. Lakťami sa z celej sily sunul vpred, plazil sa, syčal ako had, ale nezmohol sa viac natiahnuť. Nohy ho ďalej nepustili. Totálne stratil kontrolu nad svojim telom. A následne, v každom kúsku tela cítil nepredstaviteľnú bolesť. K tomu ho napĺňal pocit zúfalosti a lomcovala ním panika. Srdce mu takmer bolestne udieralo, bezmocne lapal po dychu a v očiach sa mu vznášala beznádej.

     Spoza stromu čosi zašuchotalo.

     Mykol sa, chrbát mu posiali zimomriavky. Vtom sa zbrklo obzrel poza seba a naraz mu pohľad smeroval na osobu, ktorá sa vynorila spoza stromu. Na o-so-bu…

     Dievčina, preglgol.

     Ak by stál, siahala by mu sotva po krk. Tvár pomaľovaná od krvi i od blata, vlasy zopnuté… oblečená bola len v loveckej košeli z ľahkej kože, pod ktorou sa obťahovali legíny z jelenice. V rukách držala svoju zbraň – drevenú palicu, na ktorej konci bol upevnený železný knôt. Kvapkala z neho hustá bordová krv, ktorá zanechávala stopy po steblách trávy.

     Zdalo sa mu, že ju pozná ako mladšiu sestru, ale nevedel odkiaľ. Jej črty tváre sa mu doslova zabodli do pamäte. Nevybavoval si však jedinú spomienku, v ktorej ju videl. Zúfalo dúfal, že nebude nijak neľudská… nevedel, ako sa zachová, ale jej výraz tváre mu hrozivo napovedal, aby neskrýval ani plamienok nádeje.

     Dievka sa približovala, v očiach sa jej blyšťala bezočivosť. Pozrela mu do oči, jej chladnokrvnosť ho dojala. Ako keby nemala svedomie. Neprehovorila, len sa nenútene usmiala. Čas sa zdĺhavo vliekol. Okolie sa ponorilo do ticha.

     Vtom zdvihla palicu a namierila mu ju ostrým koncom k hlave, po celý čas mu hľadela do tváre. Samson pocítil dotyk kovu a na chrbte sa mu prehnal mráz ako splašené stádo koňov. Po spánku mu stiekol cícerok a dopadol na popraskanú zem. Kvap.

     Nasledujúce okamihy boli ohromujúcim náporom pre všetkých päť zmyslov: prikované nohy, spoločnosť dievčaťa, ostrý hrot, ktorý mu spočíval v tesnej blízkosti spánku. Chlapec napätie dlhšie nevydržal: rozzúril sa, všetku energiu preplavil do hornej časti tela, vzoprel sa v rukách a behom sekundy bol naspäť v stoji pripravený brániť sa. Akoby toho nebolo dosť, zdvihol ruku proti dievčaťu, vytrhol jej zbraň a namieril jej ju smerom do oči. Každou sekundou v ňom narastala odvaha. Alebo zúfalstvo.

     Sotva na ňu zacielil, doľahla naňho neznesiteľná bolesť a zamrzla mu celá vrchná časť tela. Nemohol hýbať rukami, otvoriť ústa, nedalo sa mu vrešťať od bolesti, plakať, akoby mal zlomenú čeľusť. Od strachu nedokázal hltavo prehĺtať vzduch, a tak vydával zvuk dusivý, sťaby chrápal, avšak nevládal nosom vdychovať dostatočné množstvo kyslíka. Srdce mu bolestivo udieralo na hrudník, pokožka na tvári menila farbu, zvieralo mu pľúca, z očí mu sršala nenávisť a z kútikov oka sa mu vyplavovali slzy. Dusivo vzlykal, dychtil po spravodlivosti, očami prosil o milosť, nevládal dýchať, dusil sa, strácal vedomie… nasledujúce okamihy prekročili všetky hranice normálnosti.

     Nedalo sa na to zízať. Dievča mu napokon ukončilo trápenie: ostrý hrot mu vpichlo do lebky.

 

 

Miestnosť, v ktorej mladík spal, znovu poskočila.

     Samsonom silno myklo, hlavou tresol o kovovú stenu a odrazu sa prudko trhol so zaťatým dychom. Na hrudi boľavo cítil búšenie srdca, akoby si na ňom boxér trénoval údery.

     V izbe sa tentokrát svietilo, v jednom zo štyroch rohoch blikala žiarovka a jemným svetlom ožarovala celú kabínku.

     Mládenec sa rozhliadal po izbe, ale márne. Stále nič nevidel, pretieral si oči a upínal pohľad na zlievajúce farby.

 

Minúta pominula, keď sa mu pred očami rozostrilo, no z výhľadu prvého momentu mu zovrelo žalúdok a takmer sa povracal.

     Zbrklo nabral do pľúc kyslík, otočil hlavou k stene dúfajúc, že to bol len výplod jeho fantázie. Obrazy v nasledujúcich sekundách prekročili všetky hranice obyčajnosti.

     Mlčky civel na kov. Znehybnel. Strach ho skoro zabíjal.

     Steny tvorili tri hrubé plechy vyrobené z tvrdej ocele. Po bokoch boli pozvárané a primontované k sebe. Na stenách ležal strop – najhrubšia stena, ktorý zhora zabezpečoval ochrannú funkciu pred výbušninami. Najtenšie vyzerali byť štvorcové steny, ktorých odolnosť voči úderom bola výrazne nižšia, avšak pravdepodobnosť poškodenia zvonku upadala pod bod mrazu.

 

Ubehlo päť minút. Mladík nazbieral zvyšky odvahy, prevrátil sa na druhý bok a prezrel si objekt, o ktorý sa vtedy potkol.

     Krútil hlavou, zľahka dýchal a mrmlal si: „Maliar červenej farby,” myklo ho a prevrátil pohľadom. „Maliar bez štetca?” prudko vydýchol, cítiac nepríjemný zápach, „maliar, ktorý tu maľoval nevedomky!” vykríkol hrubším hlasom a po tele mu naskakovala husia koža. V tvári mu zračil strach, pokojné dýchanie sa vytratilo, srdce sa mu rozcválalo a nakoniec s chvejúcim hlasom koktavo vyriekol: „ Mŕ-tvo-la!”

(úryvok 1)

Damco
Som študent, ktorý odmalička vyrastal úzko spätý s prírodou, odkiaľ čerpám námety pre svoju literárnu tvorbu.

Komentáre

2 Responses to Načisto stratený v akejsi kabíne, v ktorej vládne tma

  • Zera

    Rozumiem slovám ale vety mi nedávajú žiadny zmysel…
    Nedalo by sa to upraviť do čitateľnej a pochopiteľnej podoby, prosím?
    Chcem za tým vidieť veľký príbeh!

    • Damco

      Upraviť čo? Vyjadrite sa, prosím, konkrétnejšie, čo vám nie je jasné, aby som to mohol opraviť.
      Veľký príbeh bude, toto je len začiatok románu a čoskoro bude pokračovanie 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button