Smútok a bez moc,

to cítiš, toho sa bojíš.

Slová a činy za to môžu,

že ti hlbšie a hlbšie ideš.

Už nevládzeš,

už s nami nežiješ.

Už nevieš na čo žiješ,

už nevieš pre koho tu máš byť.

Ty prídeš rýchlo domov,

ty podídeš k mnohým stolom.

Prídeš k jednému,

k tomu svojmu.

Ty tam tajomstvo máš,

ty tam niečo ukrývaš.

To niečo je žiletka,

to niečo je „záchrana“.

Berieš ju do ruky,

a režeš až do krvi.

Chceš prestať ale už nemôžeš,

chceš prestať ale už nevládzeš.

Aj tak už je neskoro,

zaťala si hlboko.

Už len kvapky padajú,

a tvoje oči sa zatvárajú.

Už len ticho povieš jednu vetu,

„Z Bohom svet odchádza tvoj otrok, z Bohom!“

PS: Je to asi smutné ale je to tak. Je to venovaná. Trochu okno aj do smutnejšieho sveta tejto reality. Kde ľudia trpia a hlavne deti. Niektorý pred tým zatvárajú oči… Iný to riešia. Pre nich je toto odo mňa aj milá pomoc. Tak ma neodsúďte za to aká som. Lebo som kto som. Sme kto sme. Pekný deň.

Susan

Ja som človek, ja som živá bytosť. Ja som tu, ja tiež pijem vodu. Ja tu žijem nie len pre zábavu, ja tu žijem aby som zanechala stopu.