Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

CUDZINEC

Neskorá noc.

Ulice hrajúce jednofarebným lúčom pouličných lámp viedli kroky cudzinca mestom.

Vzduchom sa niesol zápach tajomna. V ušiach doznieval rev páriacich sa mačiek a mláka pred vchodom pohostinstva ofŕkala cudzincov kabát studenými kvapkami olejom nasýtenej dažďovej vody.

Bolo chladno. Silný vietor nadul veko odpadkového koša a vzápätí s ním tresol späť. Mačací huriavk ustal. Zmes zvratkov a omočený múrik niesol vetrom rozklad večere akéhosi neokrôchanca.

Cudzinec si stiahol klobúk bližšie k očiam a vystrel golier kabáta ktorí mal pozapínaný veľkými gombíkmi až k brade. Narovnal svoju statnú vysokú postavu a otriasol sa.

Konečne dorazil na miesto ktoré hľadal. Ešte pred tým ako potiahol zhrdzavenou kľukou dverí a tie vydali vŕzgajúci plačlivý tón sa mu v očiach zaleskol záblesk mesačného svitu.

Pohostinstvo do ktorého vstúpil už nebolo také jednotvárne ako ulica ktorá k nemu viedla. Putoval nocou. Neodvážil sa ukázať sa na dennom svetle kde by ho slnko mohlo prezradiť. Vôbec sa totižto nepodobal na človeka ktorí by žil v tejto dobe a dokonca neoplýval skúsenosťami s ľuďmi. Na cestách bol vždy sám. Ako medveď ukrýval sa v lesoch a hľadal alebo prenasledoval svoju korisť. Napokon vstúpil dnu. Nad vysokým barovým pultom viseli vínové poháre a pod ním výčap zo šiestimi pípamy s drevenými rúčkami. Všade po stenách návštevníka vítali erby a fotografie mestského futbalového klubu a odrážali sa v kalužiach rozliateho piva zmiešaného s krvou na podlahe ktoré krčmár z veľkou nevôľou práve zmýval dolámaným mopom. Stoly a stoličky roztrieštené v každom kúte prezrádzali nedávnu bitku štamgastov. Po stenách sa ešte plazil stonavý výkrik muža ktorí prišiel o pár zubov a v zatajenom dychu by sa dal ešte počuť tlmené kvílenie po roztrieštení lebky tupým predmetom.

„Máme zatvorené!“ Zvolal krčmár zadychčaný od roboty. „Nepočuť? Na dnes záverečná. Príďte zajtra alebo…alebo nikdy. Kurva! Anča dones mi ten prášok. Tá krv nejde dole.“ Krčmár sa otočil a keď pozrel cudzincovi do bezvýraznej tváre na moment stŕpol. V mimike jeho tváre sa striedal strach a vráskavé čelo krčil od údivu. Jeho oči ešte jakživ nevideli takého človeka. Akoby sama noc preodetá do podoby muža hrajúca v očiach hviezdnym trilkotom sa rozhodla práve dnes ovlažiť si ústa pivom či tvrdším nápojom. Nakoľko krčmára napadlo, že by to určite potreboval. Obdivne skúmal jeho dlhý kožený kabát čierny ako noc pred rozodnením. Z pod klobúka vytŕčal veľký krivý nos a cez peru a pravé líce z pod hustého hnedého strniska sa plazila nemalá jazva ako po seknutí ostrou britvou, mačetou alebo dokonca aj mečom. Krčmára by ani nenapadlo, že skutočnosť je oveľa desivejšia.

Chvíľu stáli mlčky. Krčmár zvierajúc kŕčovito mop si nevšimol, že zmýva podlahu na prázdno, pár centimetrov nad podlahou. Záhadný cudzinec sa ani nepohol až do okamihu kým mu divne nemyklo hornou perou. „Dám si pivo.“ Vyšlo z neho mužným chrapľavým hlasom dlhoročného fajčiara.

„Máme zatvorené,“ zopakoval nahnevanejšie. Už nemal viac síl zapodievať sa z oneskoreným hosťom. „Veď vidíte, že…samozrejme už aj, hneď to bude.“ Brebtal krčmár keď akousi náhodou nemohol ovládnuť vlastnú vôľu. „Sadnite si. Prepáčte moja chyba.“ Krčmár vylovil z trosiek dreva jeden neporušený stôl a postavil ho do stredu. Hneď nato zalovil v kope na druhej strane a doniesol stoličku ktorej chýbalo operadlo.

„Prines dve!“ Prikázal mu cudzinec a ťažko  dosadol.

„Čakáte tu na niekoho?“

„Nie!“ Odsekol cudzinec. „Prines pivo, sebe stoličku a Anču pošli domov.“

„Áno pane.“ Krčmár zbledol. Zahodil zavadzajúci mop na kopu polámaného dreva, utrel si ruky do dlhej bielej zástery a tučnučkými prstami si zotrel pot z čela. „Len chvíľočku,“ pozdvihol prst. „Zbehnem do skladu a vydurím Anču domov.“

„Nech ťa ani nenapadne ujsť zadným východom.“ Zabručal varovne cudzinec. V jeho slovách sa zračil nevýslovný komandérsky tón. Krčmár neodpovedal, iba pokrútil tučným krkom a už aj sa stratil za barovým pultom odkiaľ viedli dvere do skladu. Cudzinec sa v sede ponaprával. Poškrabal si hustú bradu a rozopol si kabát. V krčme bolo teplo. Už len ten fakt, že na zemi kvasilo rozliate pivo v teplom prostredí mu motalo hlavu. Zápach bol neznesiteľný až napínajúci na dávenie. Premietal mu v mysli včerajší pokus nadviazať rozhovor v inej krčme s iným krčmárom. Nedopadlo to podľa cudzincových predstáv.

„Už som tu,“ vykročil krčmár z dverí a náhlil sa pre stoličku na ktorej by sa udržal, „hneď som pri vás. Musíte mi prepáčiť ten neporiadok. Ťažká noc. Veď to poznáte.“ Zašklebyl sa ale cudzinec jeho pokus o vtip neopätoval. Naopak stále sedel z nenapodobiteľným výrazom kamenného obra. „Odkiaľ ste?“ Cudzinec opäť neodpovedal. Pokojne čakal kým si krčmár prisadol až napokon povedal : „Kde mám pivo?“

„Ach tá moja hlava deravá,“ plesol sa krčmár po čele, „prepáčte hneď to bude.“ Na svoju váhu vstal rezko. Obišiel barový pult a už aj siahol po pollitráku. Zlatá tekutina sa tryskom začala valiť po stene skla napodiv čistého odhliadnuc od toho, že tam bol všade neporiadok. Pena sa ustálila presne na ryske a krčmár rovnako rýchlo ako vstal si aj sadol oproti cudzincovi so zvedavým pohľadom a pohár plesol pred neho.

„Dám si čierne.“ Odsekol cudzinec, nemenný vo svojom výraze. Vyjadroval sa veľmi stroho až to krčmára opäť nasrdilo.

„Čert ťa robil.“ Zaklial si popod nos keď opäť siahal po pohári ale tak aby to cudzinec nepočul. „Môže byť Porter?“ Opýtal sa ho nesmelo.

„Môže.“

„Tak odkiaľ ste?“ Zvedavosť a zdvorilosť krčmárov bola v každom pohostinstve toho kraja rovnaká. Cudzinec už obišiel mnohé v okolí až kým dorazil sem. Práve tu si bol už ale istý, že toto bude tá posledná.

„Z ďaleka,“ odvetil. „Nie som tunajší a nie som tu ani preto aby sme si podebatovali ako dvaja dobrý ľudia čo sú radi, že sa vidia a môžu pri pive klebetiť.“

„Prepáčte, zdvorilosť,“ zrumenel krčmár,“ prostá zdvorilosť mi káže pýtať sa. Nie ste teda tunajší ale správate sa akoby vám to tu patrilo. Nechcem byť opäť vyzvedačný,“ položil pred cudzinca pohár z čiernou tekutinou ktorej sladká vôňa ihneď prebila ten strašný zápach, “ ale čo odomňa chcete?“

Cudzinec sa na stoličke nahrbil a z vnútorného vrecka svojho kabáta vytiahol akýsi valček. Dlhý sotva tridsať centimetrov, tak akurát do dvoch dlaní a po jeho obvode sa ťahal vytepaný drak. Na jednom konci začínal chvost a na druhom končila jeho roztvorená papuľa s ostrými zubiskami. Vo svetle sa odrážali jeho dúhové farby a konce ukrývali akési otvory.

„Omanu-Nukataia!“ Vyhlásil hrdo cudzinec.

„Čo?“

„Omanu-Nukataia. Nebudem zaťažovať tvoj prostý rozumček obsiahlym výkladom čo je táto vecička zač ale ver mi, že si ju už videl. Dávno. Je tomu už dvadsať rokov. Spomenieš si?“

Krčmár si nezmyselne obzeral predmet ktorí mu nehovoril absolútne nič. Napadlo ho ale či ho nemohol vidieť v nejakom múzeu lebo rád navštevoval múzeá a dokonca raz natrafil na exponáty ktoré boli dovezené priamo z Číny. Dosť mu to pripomínalo ich kultúru a drak? Ten predsa kreslili Číňania všade. Keby niet drakov, čínska kultúra by asi sotva mohla podľa neho ponúknuť niečo zaujímavejšie. Tento čudesný výjav či vlastne ako ho nazval cudzinec, Omanu-Nukataia, si nevedel priradiť ku žiadnej spomienke. Bezradne preto pokrčil plecami, odul gambu a ako školák nemohol prísť na správnu odpoveď ktorá by uspokojila osobu ktorá na ňu očividne netrpezlivo čaká.

„A čo meno Karol Krak. Hovorí ti niečo?“

„Pri všetkých čertoch, môj nočný velectený hosť ja…jaa. Kto ste doparoma? To meno sa u nás nevyslovuje. Ten kto ho vysloví privolá na seba kliatbu. Snáď zato, že ste cudzí a nepoznáte naše zvyky vás pre tento krát ušetrí ale pamätajte. Toto meno sa u nás nevyslovuje.“ Cudzinec sa po prvý krát usmial. „Karol Krak,“ dal si pozor aby zdôraznil to meno v najhlbšej tónine svojho démonického hlasu, „tak kvôli nemu tu som.“

„Domnievam sa, že ste tu zbytočne.“

„Nie, nie som.“

„Ale samozrejme, že ste. Je už dvadsať rokov mŕt…“ Vtedy akoby krčmára niekto ovalil zozadu mechom. Vypúlil oči, sklopil zrak na stôl kde stále ležal pozoruhodný dračí valček a hneď udrel pohľadom do cudzincových očí. „Nechcem s tým nič mať.“ Vykríkol rozhodnutý. Schmatol pivo ktoré cudzinec odmietol a vypil ho na jeden dúšok. „Neviete si predstaviť…“

„Ale áno viem,“ prerušil ho cudzinec. „Predstavujem si teraz ako mi všetko povieš čo sa presne udialo pred dvadsiatimi rokmi.“

V napätom tichu zatrepotali krídla niekoľkých múch vznášajúcich sa nad pohárom dopitého krčmárovho piva. Nejakou náhodou keď sa priblížili k tomu cudzincovmu sa rýchlo otočili a unikli niekam z dosahu očí aj uší. Dúchajúci vietor za oknami nabral na sile. S veľkou verbou sa púšťal do lomcovania okien akoby ich chcel vytrhnúť. Privlastniť si ich a počúvať to čo sa práve krčmár snažil povedať.

„Ste predsa mladý,“ začal pomaly krčmár,“ nezahadzujte svoj život tak ľahkovážne.“

„Odkiaľ vieš, že mám v pláne zahodiť svoj život len tak a mladosť? Tak tej som sa zriekol už veľmi dávno. No tak hovor. Nevypuľuj na mňa oči.“

„Velectený hosť ja vás poznám. Teda nie osobne vás ale takých ako ste vy. Nie ste tu totižto prvý kto sa chce dostať do starého sídla Krakovcov. Je to nebezpečné. Úúú…veľmi nebezpečné.“ Krčmár sa striasol. „Mladý veru ste. Nevyzeráte o nič viac ako tí pred vami. Tridsať až tridsaťtri rokov, však?“ Cudzinec kývol hlavou až si klobúkom zakryl celú tvár. „Tak počúvajte. To čo vám poviem vám ale nehovorím preto aby ste tam šiel. Je to beznádejné. Nikto sa odtiaľ ešte nevrátil živý. Každý šiel za noci a cez deň už o ňom nik nepočul ani ho nevidel. Polícia pátrala zbytočne. Všetci tam zahynuli. Ja to viem. Ja som tam vtedy pred dvadsiatimi rokmi bol.“

„Hovor, nevynechaj nič!“

„Azda by bolo múdre začať legendou.“ Prešiel si krčmár opäť po skropajenom čele rukou a utrel si ju do zástery. „Tá legenda nie je ďaleko od pravdy. Hovoria ju teraz našim mladým deckám pred spaním.  Hrôza v detských očiach by preto mala byť dostatočným varovaním. Nuž začalo to ešte dávnejšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Omnoho, keď starý…ehm…“

„Karol Krak.“ Dopovedal za neho cudzinec a krčmárovi navrela žila na krku ako malá vlniaca sa užovka.

„Nuž tak ten spomínaný rád cestoval. Krížom krážom blúdil po svete. Užíval si život starého mládenca a rozhajdákal skoro všetky peniaze ktoré mu jeho mať zanechala kým aj ona neodišla na onen svet záhadne. Bol máj. Všetky stromy hrali rôznorodými farbami a steblá trávy ešte nikdy neboli také zelené ako toho roku. Vinič na jar neumrzol a tak sa hovorilo a plodnom roku. O roku požehnanom.

Čert však láka do svojich ostrých pazúrov zablúdené ovečky presne za takýchto dobrých časov. Preto sa pán domu vrátil ale už nebol sám. Priniesol si so sebou ženu a tá za sebou ťahala malé decko. Chlapca, sotva šesť, sedem ročného. Mal krásne kučeravé blond vlasy, líčka načechrané dobrou stravou a oči mu svietili azúrovo ako to naj azúrovejšie more ktoré som videl len v knižkách. Žili si istý čas kľudne. V ústraní od ľudí a ruchu mesta. Vo svojom sídle sa tešili z detského smiechu a na jeseň veru aj my sme sa veselili keď rok bol naozaj požehnaný. Nikto z nás vtedy nevedel, že tých rokov bude viac. Dokopy päť rokov rovnakých ako v časovej slučke uzavretých sa striedali za sebou v rovnakých hojnostiach a radostiach. Nikto vtedy ešte z nás netušil, že sa to skončí tak náhle.

Raz v noci opäť v máji. Nikto si to už nepamätá či to bol ten istý deň ako keď sa vrátil pán domu z dlhej cesty ale vtedy vypukol v dome ohromný požiar. Vietor rozdúchal plamene tak vysoko, že celý dom svietil na kopci ako maják a ľudia kým sa zbehli aby ratovali statok a ich obyvateľov, už bolo pozde.“

„Hovoril si, že ty si tam bol. Prečo sa teda toho domu všetci tak stránia?“

„Veru bol, bol som tam len jedine ja.“ Vypol hruď krčmár ale hneď vyfúkol ako prasknutý balón. „A moja žena Anča.“ Nakoniec dodal akoby sklamane. Obviňujúc sa zato, že vôbec niečo také dopustil aby tam bola s ním. Cudzinec to postrehol, no nedal to najavo.

„Tá legenda,“ opýtal sa ho potichu,“ ako znie?“ Krčmár neodpovedal. Hľadel na dopité pivo a hľadal svoj odraz v priezračnom skle po ktorom stekala nedopitá biela pena. „Tá legenda…“

„Počul som.“ Zdvihol ruku krčmár a letmo s ňou doplachtil na stôl. Cudzinec nato unavene zúžil oči.

„Kedysi dávno žil starý drak,“ spustil pomaly krčmár,“ volal sa Krak veru tak. I našou si on mladú ženu, nepatrila však len jemu. Bola pyšná krásna, nebola už ale dávno panna. Decko svoje strážila, ako oko v hlave si ho chránila. Keď však bubny bili na poplach, mizla nocou a rozvírila za pätami prach. Každý mesiac za splnu, volal si on svoju jedinú. Niekde v lesoch číhal on, lebo nemohol vystúpiť z neho von. Decko svoje pýtal späť, nedostal ale dobrú odpoveď. Preklial teda dom i rodinu, aby decko prišlo o tú radosť jedinú. O svoju mať i náhradného otca, prezliekol sa za paholca. Prišiel v noci za sprievodu hromov, i volal svojho syna domov. Syn sa vzoprel jeho vôli, zrudol a vykríkol v bôli. Pohltil ho plameň zlostný, vzal si zo sebou mať i celý  dom honosný. Tak sa veru skončil príbeh chlapca, zabil seba i mať a z domu sa stala pasca. Drak to prežil, oheň mu vôbec neublížil. V hroznom hneve ale čaká tam, zabije každého kto mu vkročí do domu sám.“

„Pekná rozprávka.“ Pochválil cudzinec.

„Ďakujem, je moja. Fušujem trocha do poézie.“

„Otázka znie,“ nahrbil sa cudzinec a lakťami sa oprel stola. Stôl varovne zakvílil pod váhou robustných rúk a krčmár zbledol. „Je pravdivá?“

„Buď uveríte alebo nie. To je už na vás. Snažil som sa touto legendou varovať ostatných aby tam nechodili. Nie každý ale verí ako vy tvrdíte, na rozprávky. Stala sa preto táto báseň akousi uspávankou pre deti. Pche…naivný ľudia. Myslia si, že mi šibe, ale ja som to naozaj videl.“

„Čo si videl?“

„Ten chlapec…,“odmlčal sa krčmár.

„Čo s ním?“

„Bol to démon!“

„Mal rohy? Krídla potiahnuté blanou ktoré páchli sírou? Z očí mu šľahali plamene? Pokožku mal červenú ako čerstvá krv?“

„Nie, bože to nie, nič z toho.“ Pohodil rukou krčmár ale nie preto, že by chcel odohnať cudzincove slová. Muchy sa vrátili a bolo ich tento krát viac. Dotieravo krúžili okolo krčmárovej hlavy a ich trepot maličkých krídiel by priviedol nejedného človeka do šialenstva. „Poviem vám to. Poviem vám všetko.“ Krčmár sa rozhovoril o príbehu ktorí ho zaviedol o dvadsať rokov späť. Na miesto o ktorom si myslel, že je pravým dôvodom jeho nešťastia. Cudzincovi povedal akou nešťastnou náhodou sa s Ančou dostal toho dňa k sídlu Krakovcov. Prostá túžba po dobrodružstve hnala ich mladú krv uvidieť na vlastné oči ako si žijú zámožný ľudia. Len na okamih chceli uvidieť spoza okien život o ktorom snívali obaja už od detstva.

Zvrat a nečakaná náhoda chcela aby tento pokus obohatiť svoje životné zážitky mal kto prerozprávať ďalším generáciám. Aby už nik nikdy nevstúpil do domu. Aby sa každý bál mena Karol Krak. Aby každý vedel, že dieťa ktorého volali Igor malo svoje miesto v legendách ako démon čo sa vzoprel svojmu otcovi a namiesto toho aby poslúchol, odhodlal sa zabiť seba i svoju mať.

“Netvrdil si náhodou, že starý Krak je už dvadsať rokov mŕtvy?” Zamyslene sa zadíval cudzinec do krčmárovich očí až to zaiskrilo.

“On áno, ale…,” stíšil hlas akoby niekto načúval za oknom,” ten drak tam stále žije. Ostal premenený za draka, veru tak je. Hovorím vám pravdu.”

„Ten drak,“ opýtal sa cudzinec. Vôbec nebol zaskočený krčmárovim rozprávaním. „Podľa čoho súdiš, že to bol drak? Vari je bežné aby sa človek menil na draka? A čo ten druhý. Ten čo sa vydával za Igorovho otca. Videl si ho? Ako vyzeral?“ Cudzinec zasypával krčmára otázkami. Neustále do neho prebodával pohľadom a stískal pod stolom ruky do pästí.

„Jasne, že sa zmenil. Videl som to. Narástol z oblaku dymu. Bolo to ešte pred tým ako chlapec uhorel. Pustil sa do boja s jeho skutočným otcom. A vtedy som uvidel toto. Túto vašu Omanu-Nukataiu. Vyšľahol z toho plameň ako meč a zem sa triasla. Múry sa rúcali. Moja žena Anča chcela chlapcovi pomôcť a odniesť ho z domu preč a vtedy sa to stalo.“

„Zabila jeho matku.“ Cudzinec v celej horkosti svojich slín si odpľul na zem.

„Ako sa…“

„Opovažujem? Jednoducho a poviem ti prečo. Keď som vstúpil do tejto krčmy bol som rozhodnutý. Mal som istotu aj možnosť. Nechal som ťa ale nech sa mi priznáš sám. Chvastúnstvo a vymýšľanie príbehov je vám krčmárom podobné. Alebo mám povedať, prekrútenie skutočností? Faktov ktoré môže potvrdiť len tvoja čierna duša. Áno zabila ju tvoja žena, pamätám si to ale len preto, že ty si sa snažil pred tým zabiť mňa aby som nekričal. Videl som ako sa pokúšate kradnúť. Matka ma prišla brániť a ty…nie…vy spoločne so ženou ste moju matku pripravili o život. Teraz zaplatíš za tie roky ktoré si si užil na tomto svete. Je mi ukradnuté, že v ten večer vám nešlo o dobrodružstvo ale o prostú krádež. Matka vás sledovala už dlho ako sa ponevierate okolo domu a preto si vedel o jej prechádzkach za splnu mesiaca. Si hlúpy a naivný ak si si myslel, že ten chlapec uhorel.“

„Ale…ale, nie…nemôž…vypadnite z mojej krčmy! Už aj! Vóón!“

„Len pomaly ty sukyn syn.“ Cudzincov kabát ktorí doteraz nehybne visel na jeho statných pleciach odrazu precitol. Zavlnil sa a jeho čierňava pohltila všetko svetlo.

„Bože pomôž, nieee. Kto si démon?“

„Volám sa Igor!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button