Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Zhár
Šimon Uriel

AUTOR

simonuriel

Legendy Leopardie – Púšť

                Zhár sa hnal púšťou a labami cez deň zakúšal len horúci, občas až vriaci piesok. Však ani so západom slnka to nemal o nič ľahšie. Keď duny chladli nocou, ostré zrnká piesku cítil zarezané medzi pazúrmi. Hoci prvé dni ho trápila bolesť, čoskoro na ňu zabudol. Únava a hlad boli totiž silnejšie. Púšť sa však zdala nekonečná. Mal len jediné šťastie, že bol mocným duchom. Inak by nedorazil ani po prvú oázu.

„Vari ma oči klamú?“ Pýtal sa sám seba v štvrtý deň, kedy sa mu na obzore ukázali akési zelené palmy.

„A nie len oči! Aj čuch…“ Dodal, lebo vo vzduchu cítil osviežujúcu vlhkosť. Čochvíľa bol pri palmách tak blízko, až si všimol zelené krovie a za ním začul zurčanie vody.

„Kam sa tak ponáhľaš, leopard?“ Ozval sa vábivý ženský hlas a spoza krovia vykukla leopardia samica s nádhernou kresbou lesklých škvŕn na kožuchu.

„Až na koniec púšte.“ Odvetil a nezastavoval sa, hoci v bruchu mu bolestne škvŕkalo.

„Postoj! Odpočiň si v mojej oáze! Až okúsiš jej krištáľovú vodu, nebude sa ti chcieť nikdy odísť.“ Volala naňho. 

„Ďakujem, ale ja mám iný cieľ.“

„No tak, leopard! Nadaj sa prosiť! Som tu taká osamelá. Môžeš mi robiť spoločnosť. Rozprávať mi o svete, z ktorého si prišiel. Neľutoval by si.“ Núkala sa a zvodne ponaťahovala.

Na chvíľu naozaj spomalil, pretože si chcel aspoň dobre obhliadnuť to, čomu práve odoláva. Okamžite si však uvedomil, že to nemal robiť.

Zhár!“ Začul zvolanie a ten hlas nepochybne patril Susanʼwe. Naraz jeho kroky oťaželi a zrýchliť sa mu už nedarilo.

„Nie! Neostanem tu! Ale ak sa mi podarí dôjsť do cieľa. Pomôžem ti z tejto samoty.“ Zvolal rozhodne a odvrátil zrak od oázy. Jeho cesta ani zďaleka nekončila.

Leopardia samica za ním chvíľu smutne hľadela, no potom sa jej na tvári zjavil úškľabok.

 

Zhár oľutoval svoje spomalenie. Teraz z neho táto púť vysávala oveľa viac síl. K únave a hladu sa pridal ukrutný smäd. Jeho tlama bola takmer vysušená a jediné, čo ho potešilo bol súmrak. Ten mu aspoň na chvíľu doprial oddych od horúčavy. Ale spať i tak nemohol.

Čas na púšti už prestal vnímať. Na sklonku ďalšieho z mnohých dní sa pred ním opäť zjavila oáza. Žiadne palmy, len veľká hnedastá skala, ktorá poskytovala tieň pre suché krovie. Spod skaly však vyvierala kalná voda, vytvárajúc neveľkú mláku.

„To je bolesť.“ Zavrčal, lebo smäd i hlad ho neskutočne trýznili. „Nesmiem spomaliť!“ Opakoval si dookola, ale jeho tempo sa i tak menilo skôr na rezkú chôdzu.

Spoza skaly sa vtedy ozval pobavený chichot, načo sa pred ním zjavili dve nádherné devy. Boli štíhle ako prúty a sporo odeté v azúrových látkach. Na koži farby santalového dreva sa im leskli zlaté kresby. Ornamenty rafinovane zvýrazňovali ich zvodné krivky. Leopardov pohľad nato stúpal k ich krkom, zdobeným zlatými náhrdelníkmi a k výrazným zvodným očiam figovej farby. Ich vlasy boli čierne ako uhoľ, lesklé a vlnité.

Takýchto ľudí Zhár ešte nestretol. To by si pamätal, pretože tieto ženy sa mu nesmierne páčili.

„Napiť sa vody a zomrieť v ich náručí.“ Pomyslel si a mal chuť odpadnúť.

„Zhár! Vydrž!“ Začul opäť jej hlas. Pred očami sa mu zjavila Susanʼwe. Netušil, či je skutočná, alebo sa mu ten obraz zjavil iba v jeho mysli. Ale vlialo mu to do žíl silu.

„Mám cieľ. Nesmiem spomaliť!“ Začal si opakovať tieto slová ako nápev a nové odhodlanie ho viditeľne zrýchlilo.

Devy sa stále nezbedne chichotali, no keď ich leopard míňal a ani sa neobzrel, na ich tvárach sa zjavil smutný výraz.

Sotva prešiel za niekoľko dún, začalo sa opäť stmievať. Obloha bola čistá a jasný svit hviezd priam upokojujúci. Ale Zhár bol i tak nesmierne smutný. Cítil, že sily ho opúšťajú a ďalšej oáze zrejme neodolá.

Vtedy sa nad ním mihol akýsi tieň, ktorý zahalil hviezdy.

„Kto si? Okamžite odpovedz!“ Zavrčal ostražito, no stále kráčal.

„Jagataj, duch tejto púšte.“ Zaznela škriekavá odpoveď a vedľa neho razom tíško zosadol velikánsky statný sup s lysou hlavou. Keď si uvedomil, že leopard nezastavuje, dal sa do kroku aj on, akoby nič.

„Zdravím ťa, Jagataj!“ Prehovoril Zhár, snažiac sa zachovať dobré spôsoby duchov. Napriek tomu nemal v úmysle spomaliť ani o kúsok.

„A ty si kto, leopard? Jagataj je zvedavý, čo si urobil, že si sa dostal sem? Odkiaľ ťa vyhnali? Alebo si sa zatúlal?“ Zasypal ho otázkami sup.

„Nepýtaj sa, mrchožrút! Nechcem míňať sily na zbytočné slová.“ Odfrkol Zhár, no statný sup sa len rozosmial.

„Či tie sily minieš na zbytočné slová, alebo zbytočné kroky, to je predsa jedno. Skôr či neskôr ich minieš a potom ťa Jagataj zožerie.“ Bez okolkov vyhlásil sup.

„Páči sa mi tvoja úprimnosť, Jagataj. Len neviem, či by som ti chutil.“ Ocenil ho Zhár a usmial sa. Akákoľvek spoločnosť ho v tejto chvíli posmeľovala.

„Jagataj nikdy nebol prieberčivý.“ Zaškeril sa sup a dodal: „A strava, ktorá sa usmieva býva väčšinou veľmi chutná.“

Nato sa rozosmial aj Zhár, čo mu citeľne ubralo zo síl a opäť trochu spomalil.

„Tak, tak, len sa smej! Jagataj už veky nič takéto veľké nejedol. Navyše s príchuťou dobrej nálady. Máločo sa sem zatúla. Väčšinou sa všetci snažia mojej púšti vyhnúť.“

„Nato tu máš celkom plné oázy. Buď mi klameš, alebo ti oči neslúžia. Keby si lepšie strážil okolie oáz, možno by si mal žalúdok častejšie plný.“ Rypol si doňho Zhár. 

„Nebuď drzý, leopard! Radšej Jagataja nenapínaj a povedz, čo si vyviedol!“ Nabádal ho sup. „Keď to tak veľmi chceš vedieť, splodil som mlaď s človekom.“ Odvetil stroho.

„Ó, tak to si ty! Jagataj už o tebe počul. Nerozvážny mladý duch, čo si zmýlil samicu vlastného druhu s človekom.“ Škeril sa sup.

„Tak toto si prehnal.“ Zareval Zhár a ohnal sa za supom, ktorý sotva stačil vyletieť k nebu. „Nie, nie. To ty si to prehnal, chutný leopard.“ Nedal sa sup a pokračoval: „Ešte raz dva krát sa takto zažeň a keď minieš všetky sily, Jagataj bude mať dobré raňajky.“

„Máš vlastne pravdu.“ Oľutoval razom Zhár svoju výbušnosť. Upokojil sa a veselo zvolal: „Dúfam, že si na mne naozaj pochutnáš, ak sa mi nepodarí splniť svoje poslanie!“

Jagataj nato zmeravel. „Si naozaj čudný. Asi už prichádzaš o zdravý rozum.“

„Keď to vravíš?!“ Odfrkol Zhár a sám pre seba dodal: „A možno som oň prišiel ešte na samom začiatku, keď ma ovládla túžba.“ 

„Veru, veľká vášeň stála aj pri zrode tejto púšte.“ Poznamenal sup a po chvíľke zamyslenia sa opäť priblížil k Zhárovi s otázkou: „A aké to vlastne je, spojiť sa s človekom? Jagataja to veľmi zaujíma.“

„Iné.“ Zaznela odpoveď, no vzápätí nasledovali ďalšie slová: „Je to celkom iné. Keď som sa na ňu pozeral prvý krát, bol som iba zviera. Vedel som, že som leopard. Po jej boku som si tým však už nebol taký istý. A keď sme sa spojili, precítil som seba. Že som oveľa viac ako leopard, že som duch. Moja vášeň bola z tohto sveta, ale to spojenie bolo ako rozpomienka na jeho samotný počiatok. Nespojil som sa len s ňou, nás spájalo niečo prastaré. Hlbšie a intenzívnejšie ako všetka moja túžba na počiatku. Keď bolo dokonané, vedel som, že viac nie som len zvieraťom.“

„Ó! Jagataj netušil, že je to také dobré.“ Zaškeril sa sup, no Zhár mlčal.

„A ona? Čo ten človek? Cítila to tiež?“ Vyzvedal ďalej.

„Verím, že áno. Bolo to náhle. Viem, že to nečakala. Ani ja som to nečakal. Ale viem, že naše spojenie začalo dávno predtým, ako ho zavŕšili naše telá. Duchovia… Ľudia… Záleží na tom? Nie sme až takí odlišní. Kiežby som sa jej mohol opäť pozrieť do očí… Privoňať k jej pleti.“

„Ty ju skutočne miluješ?!“ Zarazil sa Jagataj.

„Áno, milujem ju. V srdci cítim, že aj ona miluje mňa. Snáď nám Mocný s Mocnou pomôžu, keď ich oslobodím.“

„Priateľu, v tejto situácii bude naozaj ťažké, pochutnať si na tebe.“ Vyhlásil Jagataj a zrazu zamieril k nebu.

„Kam to letíš? Vari si nechcel strážiť svoje raňajky až do svitania?“ Zareval za ním Zhár, ktorému sa náhle osamotenie zdalo desivé.

„Nestrachuj sa mocný duch, až opustíš svoje telo, Jagataj sa vráti a postará sa oň. Ale teraz, precitol. V Jagatajovi totiž ešte koluje život a chcel by okúsiť a prežiť to, čo si mu opísal. Myslím, že posledná oáza je to správne miesto.“

Nato sup zmizol a Zhár bol opäť sám.         

 

Bola to predlhá noc. Ďalší úsvit Zhárovi vskutku ubral zo síl. Kráčal pomaly, priam malátne a naplnili ho obavy, že svoju úlohu nesplní.

„Teraz tu umriem. Nikdy nenájdem a neoslobodím Mocného a Mocnú.“ Zazúfal si, načo ho oslepil trblietavý odlesk slnečného svetla.

„To je ďalšia oáza!“ Zvolal objavne a bol by sa k nej pre ukrutný smäd rozbehol, no laby ho už takmer neuniesli. Horko ťažko sa k tomu miestu doplazil.

Táto oáza bola vskutku zvláštnym miestom. Akoby ju nevytvorili ani ľudia ani duchovia. Holá pláň vyzerala ako stuhnutá tichá vodná hladina. Ako pláty ľadu, ktoré boli horúce od slnka a predsa sa netopili. Po okrajoch sa už strácala v piesočných dunách, zato uprostred žiarila a trblietala sa pravá hladina krištáľovej vody. To neveľké jazierko obklopovali len štyri stĺpy. Ako kmene stromov bez korún. Len holé šedé mohutné stĺpy, azda z kameňa.

„Prečo som vlastne tu?“ Opýtal sa sám seba. Všetko navôkol ho oslepovalo až tak, že si zrazu nevedel na nič spomenúť. Z posledných síl sa plazil k vode.

„Napijem sa. Možno to mi pomôže spomenúť si.“

Už bol nad hladinou a vyplazoval vyprahnutý jazyk, keď vtom zbadal ako naňho v odraze hladí slon. Ten výjav ho načisto prekvapil, lebo si uvedomil, že stĺpy okolo vody nie sú ničím iným ako vyschnutými sloními nohami. Obraz ich majiteľa však zostal už len naveky vpísaný do hladiny tejto vody.

Zhár sa zháčil.

„Nepi túto vodu!“ Prehovoril k nemu slon z odrazu na hladine.

„Čo… Kto si?“ Pýtal sa zmätene Zhár.

„Som Gáneš, kedysi mocný duch slonej zeme, dnes odraz slabého, prízrak, ktorý naveky žiali nad pustatinou svojho panstva.“ Znela odpoveď.

Zhár naňho len nemo hľadel a netušil, čo povedať.

„Si už blízko. Veľmi blízko. Prosím, vytrvaj! Len tak oslobodíš Mocného a Mocnú.“ Dodal prízrak Gáneš.

„Mocný a Mocná!“ Rozpamätával sa Zhár: „Ja mám svoje poslanie. Susanʼwe! Čo mám urobiť? Ako ich mám oslobodiť? Gáneš, poraď mi, ak môžeš!“

„Nie som dobrý radca. Tiež som priviedol na svet syna, slonieho boha. Neučil ho láske k Mocnému a Mocnej. Bol som pyšný, že moja krv opanuje svet. Ale všetko sa obrátilo proti mne a mojej láske. Človek a duch zrejme spolu nemôžu žiť v páre. Náš syn zmocnel a všetci sa ho báli. Ostatní duchovia nasledovali môj príklad a splodili ďalších bohov. Tak hroznú vojnu si nedokážeš predstaviť. Svet na tomto mieste praskol a my sme vypustili Zlo.“

„Ale čo mám robiť Gáneš?“

„Máš len dve cesty. Buď si zachrániš život a vrátiš sa k svojej milovanej, spolu naučíte vášho syna láske k zákonom Mocného a Mocnej a budeš dúfať, že ako najstarší z bohov všetkých povedie v novej vojne proti Zlu. Alebo sa vydáš ďalej k väzeniu, ktoré je na konci tejto púšte a budeš dúfať, že neumrieš skôr, než tam dorazíš. Lebo vedz, že tvoj cieľ je ešte ďaleko.“

„A čo mi teda radíš?“

„Vráť sa a priprav syna na boj! To je jediná cesta, ako zachrániš seba pred zatratením v samote a svoje panstvo pred spustnutím.“

„Áno, asi máš pravdu.“ Zamyslel sa Zhár, ale vskutku už nevedel, či neblúzni. Chcel sa otočiť a vrátiť, ale vtom…

„Zhár! Prosím, vydrž!“ Začul znovu Susanʼwe a to ho donútilo opäť vstať na rovné nohy.  „Viem, že môžem zomrieť. Ale verím, že až ich vyslobodím… Keď si ma Mocný s Mocnou vypočujú, pomôžu nám.“ Nedal sa Zhár.

„Zvolíš si teda smrť? Tak potom vytrvaj! Nepi! A choď!“ Prikázal mu prízrak Gáneš.   

Zhár sa z posledných síl rozbehol do púšte. Uháňal ako zmyslov zbavený. Sily ho opúšťali ale on nespomalil, až kým ho k tomu nedonútila ukrutná bolesť.

Potkol sa a zaryl ňufák do vriaceho piesku.

„Možno je smrť jediná cesta. Čo ak prosto musím zomrieť? Možno mi nie je súdené stretnúť Mocného ani Mocnú.“ Pomyslel si a v ušiach sa mu razom rozozvučala lahodná melódia.

„Alebo som predsa len v cieli? Vari som to dokázal?“

Oči sa mu zatvárali v smrtnej únave tela. Snažil sa ešte plaziť, ale laby ho už neposlúchali. Bol dočista vysilený.

Vzduch sa vlnil a on mal pocit akoby bol ponorený v teplej vode.

Leopard, kedysi mocný duch, zaspával naveky.

„Dobrú chuť, Jagataj!“ Zašepkal s úškrnom.

Tá melódia bola krásna a zreteľná takmer ako spev ženy a vpila aj jeho poslednú myšlienku. „Milujem ťa, Susanʼwe.“

Umrel.

Šimon Uriel
Žijem skrze priateľov, aby priatelia mohli žiť skrze mňa. Mojou filozofiou je filozofia diaľnice 60. V prípade záujmu o konverzáciu mi píšte na simon.uriel@centrum.sk alebo ma kontaktujte cez priateľa blogera Dušana Damiána.

Komentáre

5 Responses to Legendy Leopardie – Púšť

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button