Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

kalimeri

AUTOR

kalimeri

Svetlo v tme

Bolo to ako v zlom sne. Prežíval som najhoršiu nočnú moru. Jazda autom k Emilinym rodičom, jeleň na ceste, silný náraz do stromu. Šok a prázdny pohľad mojej milovanej Emily. Potom už len tma a neznesiteľná bolesť.

Vznášal som sa v akomsi polosne, akoby v inej dimenzii. Moje telo akoby ani nebolo moje, vôbec ma neposlúchalo a ja som sa nedokázal ani pohnúť. Mal som chuť kričať, ale nešlo to. Moje zmysly opäť zastrela tma.

Prebudila ma krutá bolesť v nohe a neznesiteľné trešťanie v hlave. Keď sa mi po dlhom snažení konečne podarilo otvoriť oči, nechápavo som zažmurkal. Ležal som v posteli v malej, bielej, sterilnej a stroho zariadenej miestnosti plnej prístrojov. Och, to znamená, že… Nie!!! V tej chvíli mi naplno došla vážnosť situácie. Nič z toho nebol sen, ako som si naivne myslel. Ani nočná mora. Toto bola krutá realita. Spomienky sa mi vrátili v plnej sile.

 

Z autorádia sa ozývala príjemná hudba. Emily vedľa mňa si potichu pospevovala. Jednu ruku mala položenú na mojom kolene, druhou si hladila bruško.

„Ako sa cítiš?“ opýtal som sa a usmial sa na ňu.

„Fajn, len som unavená. Už aby to bolo za mnou. Cítim sa ako veľryba,“ vzdychla.

„Moja nádherná veľryba,“ usmial som sa a pobozkal ju do vlasov.

„Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba.“

A potom nám do cesty vbehol ten nešťastný jeleň. Aby som sa vyhol zrážke, prudko som strhol volant, no dostal som šmyk, vybočil z cesty a narazil do stromu.

 

„Nie!“ vykríkol som a silno tresol do stolíka pri posteli. Zreval som od bolesti a kričal ako zmyslov zbavený na niekoho, kto ma príde vyslobodiť z tej diery zvanej nemocnica.

Na môj krik vbehla do izby sestra s lekárom.

„Tak už ste sa zobudili?“ usmiala sa na mňa sestrička, zatiaľ čo doktor na mňa hľadel s obavami. „Viete ako sa voláte?“

„Samozrejme, Samuel Piers,“ odvrkol som. Načo sa ma pýta také blbosti?

„Viete kedy ste sa narodili?“

„Pätnásteho októbra tisíc deväťsto osemdesiattri.“

„Výborne, zdá sa, že hlava je v poriadku,“ usmiala sa a uvoľnila miesto doktorovi. Tomu stále neschádzal z tváre vážny výraz.

„Viete prečo ste tu?“ opatrne sa opýtal.

„Mal som haváriu, narazil som do stromu.“ Už mi ten výsluch začínal byť nepríjemný. Kde je Emily? Chcem byť s ňou.

„Áno. Utrpeli ste otras mozgu a ťažké zranenie dolných končatín, ale pár týždňov v nemocnici a následná rehabilitácia a budete opäť chodiť. Amputácia nebude nutná. Zato vaša priateľka…“

 „Čo je s Emily?“ skočil som mu do reči, lebo podľa tónu jeho hlasu som tušil niečo veľmi zlé. Vtedy sa mi pred očami zjavil obraz Emily po nehode. Ten prázdny výraz. Nie… „Prosím, len mi nepovezte, že…“ zadrhol sa mi hlas a oči sa mi začali plniť slzami.

„Je mi to ľúto,“ potvrdil doktor moju najhoršiu obavu. „Vašu priateľku sa nám zachrániť nepodarilo. Jej zranenie boli nezlučiteľné so životom.“

NIEEEE! To predsa nemôže byť pravda…

„Pane Bože,“ skryl som si tvár do dlaní a začal plakať. Prečo? Prečo práve ona? Bola mladá, mala celý život pred sebou…

„Ale dieťa,“ pokračoval doktor, akoby si vôbec nevšímal moje správanie. „Dieťa sa nám podarilo zachrániť. Máte zdravú dcérku, pán Piers.“

ČO? Čo to ten doktor melie za nezmysly? Práve mi oznámil, že moja milovaná Emily, ktorú som nadovšetko ľúbil, to neprežila a on mi tu splieta niečo o decku?

Bol som totálne mimo. Ničomu som nerozumel. Ako sa mi mohol život tak radikálne zmeniť doslova z minúty na minútu? V jednej chvíli sme boli šťastná, milujúca dvojica, ktorá každým dňom čakala prírastok (aj preto som viezol Emily k rodičom, chcela rodiť doma, pri svojej mame), a v sekunde bolo všetko preč. Ostal som sám. Sám s deckom na krku. S deckom, ktoré…“

„Pán Piers?“ prerušil doktor tok mojich myšlienok.  Zmätene som naňho hľadel. Videl som ako otvára ústa, no nerozumel som mu jediné slovo. Akoby hovoril úplne iným jazykom. V hlave mi hučalo a chcel som jediné. Umrieť.

„Pán Piers, ste v poriadku?“

„V poriadku? Práve ste mi oznámili, že mi zomrela žena, ktorú som neskutočne ľúbil. Podľa vašich slov som mrzák. A vy sa ma opýtate či som v poriadku?“ reval som, snažiac sa vstať z postele, no akonáhle som sa chcel zaprieť na nohy, zletel som na zem, aký som bol dlhý. „Zasraný život!“

„Pán Piers,“ snažil sa ma upokojiť doktor. „Viem ako sa cítite, ale…“

„Viete hovno!“ vykríkol som, červený od zlosti, že z tejto prekliatej diery ani len nedokážem odísť po vlastných. „Dajte mi všetci pokoj!“

„Zažil som to isté,“ potichu povedal doktor. „Akurát s tým rozdielom, že ja som pri nehode prišiel aj o dve malé deti. Vážte si to, čo vám ostalo a vzchopte sa. Sebaľútosť vám teraz nepomôže.“

Vyschlo mi v krku a srdce vynechalo zopár úderov. Ten doktor nevyzeral starší než štyridsať.

„Christine,“ zašepkal som.

„Prosím?“ doktor sa tváril totálne nechápavo.

„Volá sa Christine. Christine Piersová. Emily sa to meno veľmi páčilo.“

„Aha.. Na doktorovej tvári sa mihlo pochopenie. „Chceli by ste ju vidieť?“

Pokrútil som hlavou. „Ešte nie. Necítim sa na to. Je to príliš čerstvé.“

„Chápem.“

 

Nasledujúce týždne som poctivo počúval rady doktorov, rehabilitoval a po troch mesiacoch od nehody som konečne mohol opustiť nemocnicu po vlastných a s malou Christine v náručí.

Spočiatku to nebolo vôbec jednoduché. Uzavrel som sa do seba, odmietal ísť navštíviť Christine, lebo som ju vinil za to, že ona prežila. Hoci mi doktorove slová vtedy otvorili oči a svojim spôsobom ma zachránili, bolo to ťažké prijať to, že Emily zomrela a Christine prežila. No keď som ju prvýkrát uvidel (moja mama ma za ňou nasilu dotiahla), niečo sa vo mne zlomilo. Pochopil som, že tento malý človiečik za nič nemôže. A ako bonus, zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Do jej žiariacich očiek a úsmevu. Bola mojim svetielkom v depresívnom nemocničnom období, keď som prišiel o veľa. O lásku, takmer i o život. Jej úsmev mi presvetľoval dni beznádeje  a utrpenia, keď som aj napriek obrovskej snahe nedosahoval nijaké pokroky a vyzeralo to, že sa už nikdy nepostavím na vlastné nohy. V tých chvíľach som bol nahnevaný na celý svet, na všetkých naokolo som bol nepríjemný a bol som schopný rozbiť všetko, čo sa mi dostalo do rúk. No stačilo mi vidieť Christine, jej úsmev a hneď bol život krajší. Do smrti jej budem vďačný, že ma vytrhla z letargie a zachránila mi život.

Vedel som, že mi bude stále pripomínať svoju matku a že raz príde čas, keď jej budem musieť povedať pravdu a opäť budem čeliť tej hrôze tvárou v tvár, ale tento malý uzlíček stojí za to utrpenie.

Vtedy som pochopil, že aj v časoch tmy, depresie a beznádeje, keď sa ti zdá, že tvoj život nemá zmysel, sa vždy dá nájsť nejaký svetlý bod, niečo, pre čo sa oplatí žiť a bojovať. Vstať, nevzdať sa a ísť ďalej. U mňa to bola Christine.

 

 

kalimeri
Mamička troch detí. Krotiteľka divej zveri. Nadšená čitateľka a začínajúca autorka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button