Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

35896321-jungle-wallpaper
Šimon Uriel

AUTOR

simonuriel

Legendy Leopardie – Boruk

V temno temnej noci bol jediným slabučkým svetlom svit hviezd a ich odraz na pokojnej vodnej hladine. Uprostred rozľahlého jazera sa týčila jediná robustná skala. Posvätné miesto šamanov, ktoré volali Patthar rote – Plačúca skala.

Z jej štrbín totiž do jazera neustále vytekali pomalé pramienky jemne slanej vody, akoby naozaj plakala. Medzi šamanmi sa tradovalo, že si pamätá časy Mocného a Mocnej a teraz smúti za ich bývalou prítomnosťou.

Tak či onak, na pomerne veľkej vlhkej plošine, na vrchu Plačúcej skaly uprostred jazera sedel osamelo mohutný muž odetý v čiernej medvedej kožušine. Tvár mu ukrývala kapucňa z vydlabanej avšak stále ozubenej medvedej hlavy.

Sedel v lotosovom sede a uprene hľadel na svoj surovo opracovaný meč. Bol ostrý a okrivený takmer ako šabľa, hoci tvarom čepele sa ponášal viac na loveckú dýku. V každom prípade to bola zlovestná zbraň, čo bolo cítiť už z odleskov jej ostria.

„Raan!“ Zreval zrazu muž do ticha noci, až vyplašil kŕdeľ kaloňov na okolitých stromoch. „Raan!“ Znel priam žalostný hrdelný rev, akoby ho vydávalo zviera.

„Predsa len sa ti podarilo ukryť predo mnou najväčšie tajomstvo šamanov.“ Zašepkal hlboko Boruk.

Na chvíľu sa rozochvel akoby chcel vzlykať, no rýchlo to v sebe udusil. Namiesto toho vytiahol spod čiernej kožušiny zlaté klenoty šamanov, ktoré dosiaľ stihol ukoristiť.

Na širokej dlani sa mu zalesklo, ba priam zasvietilo, zlaté pero páva i zlatá noha kanca, zlatá myš, zlatá laba leoparda a zlatý zub gaviála.

„Ako sa ti to podarilo? Ako je možné, že si mi dokázal vzdorovať?“ Pýtal sa sám seba Boruk a spomínal na šamana, ktorý mal byť jeho učiteľom a sprievodcom na ceste k poznaniu.

Nikdy sa tak však nestalo, lebo šamani na čele s Akirom boli proti. Cítili, že Boruka sprevádza chlad a tma.

„Čo mi len uniklo?“ Hnalo sa mu na jazyk, no jeho myseľ už zamestnávali obrazy dávnej i nedávnej minulosti. Počul rev medveďa, ktorý sa razom zmenil na plač dieťaťa. Cítil strach a nesmiernu hanbu, keď nad ním šamani zalomili rukami a odmietli ho. Ale zakrátko v ňom vzkypel hnev a chuť vstrebať všetku moc. Túžba dokázať šamanom, že sa v ňom mýlili a donútiť ich pokľaknúť v strachu a neistote k svojim nohám tak, ako to musel učiniť on, keď sa blížil ortieľ šamanov.

„Nehodný… Nevhodný…“ Zneli mu slová, ktoré dávno preriekli ústa starcov, práve na tomto mieste.

Borukov neprítomný a predsa utrápený pohľad bol stále pevne upretý na zlaté klenoty v jeho dlani.

„Raan!“ Zreval napokon do tretice a dodal: „Vyrval som ti srdce z hrude a ešte tlčúce ho zožral, ale ani tak som nevstrebal tvoje poznanie.“

„Cítim tvoje myšlienky… aj posledné slová: „Ochrániť klenot! Nič nie je dôležitejšie, než dobre ochránený klenot. Klenot je najväčší poklad šamana.“

„Ale čo mám urobiť, ak mám tento poklad v moci? Ako mám klenoty otvoriť? Ako ich mám primäť k tomu, aby ku mne priviedli svojich bohov?“   

Boruk bol zúfalý. Po dlhom čase opäť niečomu nerozumel. Jeho bezradnosť však bola o to väčšia, že široko ďaleko už neostával žiadny šaman, ktorý by mu mohol pomôcť.

Ale vtedy sa objavila nádej. S prvými slnečnými lúčmi ktosi od brehov zvolal: „Haló! Ste šaman alebo duch? Počul som váš rev, ste v poriadku?“

Boruk najskôr zlostne zavrčal a mal úmysel okamžite vziať tomu volajúcemu mladíkovi život, no keď na jeho krku zbadal zavesené zlaté ucho tapíra, rozmyslel si to so zlovestným úsmevom, ktorý neveštil nič dobré.

 

 

„Som Talipiri.“ Predstavil sa mu mladík, doslova mladučký chlapec s hnedými vlasmi, keď k nemu Boruk podišiel, kráčajúc naprieč vodou plytkého jazera.

„A ja som Boruk. Veľký šaman.“ Zabručal hromovým hlasom, ktorý v mladíkovi vzbudzoval rešpekt a dôveru.

Talipiri neváhal a zaraz ho objal okolo pása, čo Boruka načisto prekvapilo.

„Taký som rád, že som vás našiel. Neviete si predstaviť, akú hroznú púť mám za sebou.“ „Nemusíš mať strach, chlapče. So mnou si v bezpečí.“ Odvetil mu Boruk a jeho tvár ozdobil ešte zlovestnejší výraz.

„Len sa mi to zdá, alebo nosíš naozaj klenot šamana? Lebo na toto povolanie sa mi vidíš primladý.“ Vyzvedal Boruk.

„Nezdá. Naozaj ešte nie som šaman. Ale môj starý otec bol šaman a keď nedávno zosnul, dal mi svoj klenot, aby som ho chránil ako oko v hlave a vyhľadal pomoc u šamanov pri plačúcej skale.“ Odvetil Talipiri.

„Tak to je dobre, že si stretol práve mňa. Tieto končiny sú teraz veľmi nebezpečné.“ Preriekol Boruk.

„To mi ani nemusíte hovoriť! Stretol som sa s kmeňom myšacích i s prasacími ľuďmi. Bolo to hrozné. Správali sa ako zvery a keď zbadali môj klenot, chceli ma uväzniť vo svojich osadách. Vraj im zlý duch zabil šamanov a teraz sú prekliaty. Verili, že ja by som ich mohol kliatby zbaviť.“ Rozhovoril sa Talipiri. „Ledva som im ušiel.“

„Si statočný.“ Pochválil ho Boruk, čo mladíka veľmi potešilo.

„Ďakujem. Viete, nie je to bežná vlastnosť u tapírych ľudí.“

„O tvojom ľude toho veru veľa neviem. Kde sídlite?“ Vyzvedal Boruk.

„My nemáme sídla. Sme džungľoví tuláci. Popravde, je nás málo. Len pár rodov. Pred desiatkami liet sme sa zatúlali ďaleko ku krajom zapadajúceho slnka. Aj preto mi to trvalo tak dlho, kým som našiel Plačúcu skalu.“

„Rozumiem.“ Zabručal opäť Boruk a otcovsky chytil mladíka za rameno. „Poď! Už svitá. Dáme si raňajky a ty mi porozprávaš viac o svojej ceste.“

Boruk sa nemohol viac radovať, teraz mal príležitosť dozvedieť sa o šamanoch niečo nové. V jeho mysli sa však rodili aj ďalšie plány.

 

 

„Fíha! Vy máte toľko klenotov?“ Žasol Talipiri, keď sedeli pri ohníku a Boruk chystal sušenú rybacinu.

Boruk sa najskôr zháčil, keď sa mu spod medvedej kožušiny vydrali zlaté klenoty, no potom priznal: „Veru áno. Šamani, ktorí cítili plíživé zlo, mi ich prenechali, aby som ich chránil.“

„O takom čomsi som ešte nepočul.“ Začudoval sa. „Môžem vám dať aj ja svoj klenot?“

Boruk sa vtom okamihu bručiac rozosmial nad toľkou naivitou. – A z tohto tu, chcel niekto vychovať šamana?! – Pomyslel si.

„Nie, chlapče! Len si svoj klenot pekne nechaj! Mám pre teba inú ponuku.“ Odvetil napokon. „Ak chceš, môžeš sa stať mojím žiakom.“

„Naozaj? To by mi bolo veľkou cťou, veľký Boruk. Čím môžem začať? Lebo niečo som sa už aj sám naučil.“ Odvetil naradostene Talipiri.

„Výborne!“ Zavrčal Boruk. „A práve na to som zvedavý. Len mi pekne povedz, čo už vieš?“ Povzbudil ho a jeho tvár sa nie a nie zbaviť zlovestného úškrnu. Až mu bolo čudné, že to ten mladík necíti.

Počas prechádzky okolitým lesom, premieňajúcim sa v džungľu sa Talipiri naozaj rozhovoril. Bol natešený, že ho konečne niekto počúva a berie vážne.

„Vidím, že si šikovný, Talipiri.“ Posmeľoval ho Boruk po každom poznatku a trpezlivo ho počúval, až kým nedošla reč na klenoty.

„A povedal ti tvoj starý otec aj to, aký je zmysel klenotov? Ako je možné ich otvoriť?“ Opýtal sa Boruk dychtivo, ba priam lačne. Tento Borukov výraz si Talipiri prvý raz všimol.

„Prečo to vlastne chcete vedieť?“ Vyzvedal.

„Už som ti povedal. Chcem len zistiť, koľko toho o umení šamanov vieš, aby som mohol prehĺbiť tvoje poznanie.“ Odvetil Boruk a netrpezlivosť v ňom vzrástla natoľko, že mal chuť mladíka rovno zabiť. Zatiaľ sa však snažil ovládať.

„Aha!“ Uspokojil sa s odpoveďou Talipiri a dodal: „Lebo starý otec ma zaprisahal, aby som o tom s nikým nehovoril.“

„A tak je to správne.“ Prisvedčil Boruk bručiac, no razom dodal: „S nikým nepovolaným by si o tom ani hovoriť nemal, ale so šamanom, tobôž vlastným učiteľom… To je niečo celkom iné.“

„Máte pravdu.“ Usmial sa Talipiri akoby mu odľahlo. „Aj tak ma to už dlho ťaží. Konečne sa môžem aspoň niekomu zveriť.“

„Len smelo do toho, chlapče!“ Naposledy ho posmelil.

„Dedko Kapuri mi to tajomstvo zveril až tesne predtým, než jeho duša opustila telo.“ Začal Talipiri a hneď dodal: „Povedal mi, že jeho pravým klenotom som ja. Ak mi to vysvetlil správne, tak potom viem, že potomkovia šamanov majú schopnosť priviesť na svet svojho kmeňového boha.

Zlatý klenot má celkom iný účel. Má nám pomôcť prilákať mocného ducha, ktorý požehná náš kmeň. Ak má šaman dcéru, môže táto s duchom poviť boha. Ale ak má mužského potomka, čo sa stalo aj u nás v kmeni, je to zložitejšie. Lebo samice duchov sú plaché a úskočné. Je takmer nemožné, aby som nejakú našiel a… Veď viete.“

Boruk sa síce pousmial, no práve sa mu zrútilo celé chápanie klenotov. Celý život sa hnal za nesprávnym cieľom. Najradšej by hlúpučkého dôverčivého Talipiriho roztrhal v zuboch ako zver. Ale musel sa ovládať.

„Áno, viem.“ Zavrčal chápavo a razom dodal, čisto hádajúc, aby chlapcovi ukázal, že vie viac: „Ale ako isto vieš, to nie je všetko, však? Poznáš aj ďalší účel klenotov?“

Talipiri prikývol.

„Áno. Starý otec mi ešte povedal, že ak sa veľmi výnimočne kmeň dočká takého požehnania a zrodí sa v ňom boh, zlatý klenot pomôže šamanovi zmierniť božiu moc a primäť boha naslúchať. Vraj sa to kedysi stalo tigrím ľuďom v časoch keď sa naši predkovia ešte netúlali.“

„Veľmi správne, chlapče.“ Pochválil ho Boruk a rozmýšľal, čo ďalej. Zabiť tohto mladíka, by bolo veľmi jednoduché, ale čo ak mu ešte môže byť užitočný.

Musím si všetko premyslieť. – Povedal si Boruk a prehovoril: „Talipiri, chlapče! Vidím, že si veľmi múdry a veľa ti už nechýba, aby si sa stal skutočným šamanom. Mám pre teba prvú úlohu.“

„Počúvam vás.“ Kývol zvedavo.

„Poznáš rokku?“

„Samozrejme.“ Pritakal.

„Budem potrebovať veľmi živé sny, aby som nazrel cez ranné úsvity, naprieč tichom nastávajúcich nocí. Tak budem vedieť, do ktorej oblasti tajného učenia, ťa môžem zasvätiť. Suché listy mi však nepostačia. Vezmi si tento vak a choď do džungle! Prinesieš mi miazgu rokki.“

„Ďakujem, veľký Boruk. Som rád, že ste sa ma ujali.“ Potešil sa Talipiri, vyskočil na nohy, popadol vak a už aj bežal do džungle.

Boruk teda ostal sám a v pokoji.

„Možno sa mi tento učeň naozaj zíde.“ Zamyslel sa a hľadiac na zlaté klenoty dodal: „Hlavne teraz, keď budem musieť všetky kmene opäť presnoriť, aby som našiel… Akira!“ Svitlo mu razom.

„Akira mal predsa dcéru. A zachránil ju Leopard.“

Boruk sa rozosmial. Víťazoslávne zovrel v dlani zlatú leopardiu labu. Už našiel svoj nový cieľ.   

 

Šimon Uriel
Žijem skrze priateľov, aby priatelia mohli žiť skrze mňa. Mojou filozofiou je filozofia diaľnice 60. V prípade záujmu o konverzáciu mi píšte na simon.uriel@centrum.sk alebo ma kontaktujte cez priateľa blogera Dušana Damiána.

Komentáre

4 Responses to Legendy Leopardie – Boruk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button