Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Konečne piatok

Konečne piatok. Zdena s Matúšom odchádzali na víkendový výlet. Tašky hodili do kufra a vyrazili. Čakala ich trojhodinová cesta. Celkom bezdôvodne sa smiali, opíjal ich pocit voľnosti a radosť z blízkosti milovaného človeka. Matúš stiahol okienko. Pocítili príjemný závan vzduchu v rozpálenom aute. Zdena si nasadila slnečné okuliare a pohladila Matúša po stehne. Jednou rukou držal volant a druhou jej silno stisol prsty. Šťastne sa na seba usmiali. Tento víkend bude výnimočný.

„Už sa neviem dočkať, až budeme spolu v hotelovej sprche,“ smiali sa jeho oči.

„Zajtra strávime v posteli celé predpoludnie,“ sľuboval jej zrýchlený dych.  

Do rádia zastrčili obľúbené CD, pridali hlasitosť a uháňali. Zdena sa vlnila v rytme hudby a vlasy jej viali v nápore vzduchu. Dívala sa z okna na stromy na kopcoch, ktoré hopkali popri ceste. Začínajúci víkend a slnko robili svet veselším. Zacítila vo výstrihu Matúšovu ruku, ktorá rozopla gombík na blúzke a hľadala mäkké teplé prsia. So smiechom po nej plesla a znovu sa zapla.

Cesta plynula príjemne, bez dlhých debát. Stačila vzájomná prítomnosť, dobrá hudba a plná nádrž.

Vošli do mesta, v ktorom mali objednaný hotel. Dlhé rady áut sa leskli na horúcej ceste.

„Dal by som si zmrzlinu,“ vzdychol Matúš a prepol ventilátor na silnejší výkon. Pomaly sa posúvali v kolóne. Zdena si obzerala výklady a hlásila, čo vidí:

„Obuv… kabelky… pánske obleky… palacinkáreň …krajčírstvo…zmrzlina! Zlato pozri, tam je stánok so zmrzlinou!“

Matúš ožil, rozhliadol sa a rýchlo odbočil na malé parkovisko.

„Dáš si aj ty?“ rozopol pás a hľadal peňaženku v opierke na ruku.

„Nemám chuť. Počkám ťa tu.“

„Určite?“ naklonil k nej hlavu, „neutečieš mi?“ Pomaly sa približoval k jej ústam. Pohrýzla ho do pery a zasmiala sa.

S úsmevom vystúpil z auta, pomaly prešiel cez chodník a postavil sa do rady.

Zdena si zložila okuliare a zadívala sa do mapy na navigácii. Budú musieť prejsť cez celé mesto, aby sa dostali k hotelu. Mali by ísť popri parku, na najbližšej križovatke rovno a potom… Zodvihla hlavu a pozrela smerom k zmrzlinovému stánku. V rade stálo asi 10 ľudí, no Matúš tam nebol. Prižmúrila oči, aby lepšie videla. Celkom vpredu stáli nejaké deti, žena v žltých šatách, chalan s batohom, dievča so psom, starší šedivý pán v bielom tričku, žena s dvoma deťmi…

„Žeby už odišiel?“

Obzerala sa, no nikde ho nevidela. Znovu sa zahľadela na rad ľudí:

„Žena, chalan, dievča, šedivý pán v bielom…aj Matúš mal biele tričko. Určite biele… Tak kde je? Čo som slepá?“

 

Dívala sa k stánku. Dievča so psom už odchádzalo so zmrzlinou a na rade bol šedivý pán. Chvíľu sa dohadoval s predavačkou. Zdena sa zamračila a sústredene ho pozorovala.

„Tie gestá, ten postoj…vyzerá ako…to nie je možné.“

 Nevedela od neho odtrhnúť oči. Zaplatil a otočil sa tvárou k nej.

S hrôzou vykríkla:

„No do riti, to je… Matúš?“

Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Bol to on, mal na sebe biele tričko, tie modré nohavice, čo mu kúpila na Vianoce a v ruke mega kornútik s minimálne šiestimi kopčekmi. Tá istá tvár, len širšia a zvráskavená, tie isté husté vlasy, len odrazu zbeleli, nad pásom pivný pupok, pomalé pohyby miesto pružného tela.

Zatočila sa jej hlava. Zhlboka dýchala a pomaly prehĺtala.

„Čo sa to stalo? Čo to znamená?“

Mala pocit, že odpadne. Na hrudi pocítila ťažobu. Pozerala naňho, ako sa pomaly blíži k autu  a nevedela sa rozhodnúť, čo urobiť. Napadlo ju, že zdrhne. Chcela si rozopnúť bezpečnostný pás, sklonila hlavu a zbadala svoju ruku. Udivene sa na ňu zahľadela. Bola to cudzia vychudnutá ruka s jemnou, takmer priesvitnou kožou, ktorú špatili početné hnedé škvrny. Zodvihla oči a videla Matúša, ako zaujato dookola olizuje kornútik, aby mu zmrzlina netiekla.

Ten dôverne známy pohyb ju upokojil. Takto to vedel iba on. Takto ho vídala olizovať zmrzlinovú oplátku už 38 rokov.

Sklopila clonu proti slnku nad čelným sklom a zadívala sa do malého zrkadielka. Pozerala na gaštanové vlasy, starostlivo prefarbené. Celkom navrchu už zasa vykúkali biele korienky. „Čo sa to s nami stalo? Ako rýchlo sme sa zmenili.“ Zbadala svoje smutné oči, okolo ktorých sa v presných vejárikoch točili hlboké vrásky. Videla povädnutú kožu na lícach a bezfarebné pery. Ťažoba z pŕs pomaly ustupovala, ostalo trpké zmierenie.

Zaklapla clonu práve vo chvíli, keď sa Matúš namáhavo súkal za volant. „Čo je? Akosi si posmutnela. Tak veľmi som ti chýbal?“

Pozrela mu do očí a snažila sa nevnímať to ostatné, tie biele vlasy, vrásky a starecké škvrny. Pozorovala len jeho oči. Boli stále rovnako mladé, ako kedysi. Bola v nich tá iskra, pre ktorú sa do nich zaľúbila. Zodvihla ruky k jeho tvári. Na dlaniach pocítila jemné strnisko. Oprela si svoje čelo o jeho a na chvíľu zatvorila oči. Pobozkala ho na ústa a odtiahla sa.

„Viem, čo ti chýba,“ povedal s úsmevom, keď štartoval a ju napadlo, že aj úsmev má stále rovnaký, len ho posledné roky lemujú hlbšie vrásky..

„Chýba ti moje sexi telo na tvojom sexi tele. Nič sa neboj. Len čo nás ubytujú, vhupneme do postele a pomilujem ťa spredu aj zozadu.“

Musela sa zasmiať.

Auto sa prudko rozbehlo, aby sa zaradilo do kolóny. Zdena dala hudbu hlasnejšie, s úsmevom si nasadila slnečné okuliare a pohladila Matúšovo stehno. Voľnou rukou jej stisol prsty.
„Nič sa nezmenilo. Stále sme to my.“

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Konečne piatok

  • Toto je ten typ premýšľania, kedy sa mi chce plakať.

    Napísané je to pekne. Zamyslenie je to letmo hlboké.

    A výsledok by mal byť krásny až nádherný, ale čosi vnútri mi hovorí, sadni na motorku a rozpeckuj to v dialnici v protismere, kým nemusíš riešiť demenciu.

    Ale taká dáka by mala byť láska, nie piatok.

     

     

  • Ďakujem za komentár. Je to tak, pri písaní mi nebolo veselo, tak som rada, ak sa mi podarilo vyjadriť, čo som cítila. Na druhú stranu môj brat, keď mal asi 17 rokov, hovoril mi, že nechce zostarnúť a preto v 30 skočí zo skaly. Teraz má 43 a dve maličké deti. Pohľad na starobu sa mení – našťastie. 

  • Tak, ja mám za sebou dva úspešné pokusy o odlet duše kamsi. 

    Parafrázujúc jedného bývalého s prepáčením prezidenta chvalabohu, ale niekedy aj žiaľbohu, že chvalabohu, ostal som tu trčať. 

    Ale staroba ani z ďaleka nie je to najhoršie. To by bola priveľká slabosť, aby z nej urobila dôvod k odchodu. 

    Zato samota je sviňa. Žitie bez bytia. Neschopnosť milovať. To sa mi vidí ako silnejšia káva. 

    Ale zas, nebudem sa ti tu oňďať s myšlienkami, ktoré nie sú o piatku. 

    Možno ak, tak len o piatku človeka. 

    Tak mi to pripomenulo isté pocity. Teraz by som si pri nich, vďala tebe isto pomyslel: Ach, konečne piatok! 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button