Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Sympatický hrdina

Nedávno som tu na Enigme sledovala zaujímavú diskusiu. Týkala sa otázky, ako vytvoriť sympatickú postavu. Spraviť nesympaťáka je totiž ľahké – môžete na to zvoliť nejakú až zo šiestich mnou opísaných metód. Ale sympaťák je už trochu tvrdší oriešok. Naveľa-naveľa sa mi podarilo u mne sympatických postáv zozbierať tieto spoločné znaky: 

1. Má niečo dôležité spoločné s vami. V mojom prípade so mnou. To je ale všeobecne veľmi ťažký bod, pretože netušíte, kto bude tú knižku čítať. A ak sa chcete oháňať mýtom cieľovej skupiny, vedzte, že ani ľudia určitého pohlavia, vzdelania či veku nie sú armádou klonov. Napríklad nie každá teenagerka je naivná blbka, ktorá chce čítať o tom, ako sivá myška prišla do novej školy a tam sa do nej zamiloval úúúúúúúúžasný chalan. Samozrejme, nech do knihy napíšete čokoľvek, úplne všetkým teenagerkám ani iným čitateľom nevyhoviete. Ale to iste viete. Nám ide o to, aby sme ich do osídiel nášho príbehu zachytili čo najviac.

Takže, keďže nevieme, aké vlastnosti budú mať ľudia, čo budú knižku čítať, postava by jednoducho mala mať tých vlastností čo najviac a väčšina čitateľov si už niečo vyberie. Nasekaním kopy informácií o postave zároveň splníte aj parameter, aby bola prepracovaná a dýchala životom. Ale pozor! Jej vlastnosti nesmú byť nahádzané lopatou na kopu, ale v harmonickom celku. Ak má teda postava nejaké veľmi rozdielne vlastnosti, čitateľ musí chápať, ako sa na ne hrdina pozerá, ako si túto nekonzistenciu sám vysvetľuje. V opačnom prípade dostanete namiesto sympaťáka neuveriteľné čudo.

2. Dostatočne trpí. Toto je veľmi dôležitý bod. Ešte dôležitejší než predošlý. Darmo bude hrdina presnou kópiou čitateľa, keď mu nemáte v čom držať palce. Mne sympatická postava musí v živote trpieť minimálne tak ako ja. A čím je jej utrpenie väčšie, tým viac som ochotná prižmúriť oči nad odlišnosťami medzi ňou a mnou a tiež nad jej chybami. Takto svojim obetiam získava sympatie G. R. R. Martin. Viaceré z jeho postáv začínali ako pekní hajzlíci, ktorým som želala niečo zlé, ale keď sa im toho nepekného ušlo viac než postačovalo na nápravu charakteru, zrazu som im úpenlivo želala happyend.

Nestačí však len sucho sekať katastrofy, ktorými hrdina prechádza ľahostajne či s úsmevom na tvári. Vaša postava musí tie katastrofy dostatočne prežívať. Musíte opisovať, ako sa pri nich cíti. Ako sa bojí. Ako si zúfa. Ako hľadá riešenie. Ako bolestne spomína na lepšie časy. Ak totiž dlhšiu dobu netrpí postava, začne trpieť čitateľ.

3. Chápete jeho konanie. Na prvý pohľad sa zdá, že tento bod automaticky funguje vtedy, ak je naplnený prvý, ale nemusí to tak byť. Vďaka dobre opísanému mysleniu a cíteniu postavy môžete sympatizovať aj s niekým, kto s vami nemá spoločné absolútne nič, a naopak, hrdina sa môže zo začiatku javiť ako váš dvojník, a aj tak to nepomôže, ak nevidíte príčiny jeho (ne)konania. A dokonca, pokiaľ sa čitateľ stotožní s hrdinom, ale súčasne nerozumie jeho správaniu, postava mu bude ešte nesympatickejšia než keby sa s ňou nestotožnil. Pretože ak sa s ňou nestotožní, môže čitateľ nepochopenie hodiť práve na odličnosti postavy. Je normálne, ak sa neviete vcítiť do odlišných ľudí. Ale ak sa niekto vám podobný, komu ste spočiatku rozumeli, začne správať šialene, bolí to o to viac. Z tohto dôvodu je preto nebezpečné dať kladnému hrdinovi vlastnosti, ktoré vy sami nemáte, a ani im nerozumiete. Pretože čitateľ tie vlastnosti môže mať a bude vedieť, že takýto človek v skutočnosti uvažuje úplne inak.

Nepochopenie dôležitého rozhodnutia postavy u mňa zabíja sympatie veľmi často. Obzvlášť mi nejdú do hlavy tie prípady, keď je postava v nejakom maléri a nevidí pred sebou jasné riešenie. Chce sa mi na ňu kričať, či je načisto sprostá, že nevyskúša alebo aspoň nezváži takú jasnú možnosť. Preto si myslím, že radšej viac zdôvodňovania konania ako primálo. Odhaleniu východísk, na ktoré autor sám nepríde, môže veľmi pomôcť betareading.

Samozrejme, treba poznať správnu mieru. Sú rozhodnutia a reakcie natoľko vlastné väčšine ľudí, že sa v nich netreba šprtať. Je napríklad prirodzené, keď matka chce zachrániť vlastné dieťa. Ak však matka vlastné dieťa zabije, potrebujete veľmi dobré zdôvodnenie jej konania, ak má zostať sympatickou.

Častejšie mávam problém s pochopením ženských postáv ako mužských. Tie mnohokrát robia nelogické obraty a rozhodnutia. A to bez ohľadu na to, či je ich autorom muž alebo žena. Tipujem, že ak je to muž, obrat v správaní svojej hrdinky si zdôvodňuje „ženskou logikou“ či hormonálnymi zmenami spôsobenými menštruačným cyklom. Ak je to žena, nenapíše dôvod, lebo si zrejme pomyslí: však my, dievčatá, vieme. Lenže ja veru neviem. Aspoň zopár viet na vysvetlenie by fakt neuškodilo.

Čo ešte môžete urobiť pre zvýšenie pochopenia? Zariadiť, aby reakcie postavy neboli v rozpore s jej osobnosťou. To značí, že ak raz napíšete, že hrdina neznáša ženy, tak nemôžete súčasne napísať, že hľadá ženu na trvalý a láskyplný vzťah. A ak to tak musí byť, lebo si to vyžaduje dej, potom by už malo prísť zdôvodnenie – napríklad to, že podvedome po žene túži, no nejaká trauma naštartovala v jeho vedomí nenávistný vzorec, a tento rozpor ho ničí. Alebo že tú nenávisť k ženám v skutočnosti len hrá, lebo… doplňte si nejaké lebo. 

4. Má spomienky. Na záver tento zaujímavý a najmenej samozrejmý bod. Prišla som naň intenzívnym premýšľaním, čo majú ešte spoločné mne sympatické postavy od rozličných autorov a čo naopak chýba všetkým nesympatickým. Zistila som, že spomienky sú pre mňa veľmi dôležité. Ale pozor, nemyslím tým spomienky na niečo, čo postava zažila predtým, než sa s ňou čitateľ naživo stretne, takzvané retrospektívy. Aj tie môžu sympatiám veľmi pomôcť, no ešte väčšiu silu majú pre mňa spomienky na niečo, čo postava prežila v samotnom deji. Čo zažila spoločne s čitateľom.

Istú logiku to má. Spomínanie na spoločne prežité podľa výskumov utužuje aj reálne vzťahy. Tak prečo by nemohlo tie, ktoré majú čitatelia s postavami? Fakt nemám rada, ak autor vláči zo situácie do situácie hrdinu s pamäťou dážďovky. Ak si postava nevie zážitky zapamätať, spätne nad nimi premýšľať a na základe toho sa vyvíjať, pripadá mi akokoľvek akčný dej zbytočný. Samozrejme, aj toto s mierou, spomínanie by nemalo ísť na úkor akcie a deja. Ale pravidelné záblesky spomienok dodávajú hrdinom v mojich očiach neuveriteľný šmrnc.

 

Všimnite si, že vôbec nespomínam, že sympatický hrdina musí byť bezchybný človek a oplývať samými heroickými vlastnosťami, ako je statočnosť, sebaobetavosť, skromnosť a podobné kecy. Naopak, prebytok týchto vlastností u mňa v niektorých prípadoch sympatie úplne zahlušil. Samozrejme, že kladný hrdina v sebe musí mať niečo dobré. No čitateľ sa nemusí stotožniť práve s tým dobrým v ňom. Pokojne nech nájde v postave aj temnejšiu stránku svojej osobnosti. Naopak, pri plochom a neodôvodnenom anjelovi hrozí, že sa čitateľ nebude mať s čím stotožniť, lebo taký úžasný v reáli nie je nikto. Ak však chcete ísť cestou úspešného braku, bezchybný hrdina môže byť jednou z možností, pretože v niekoľkých brakových bestselleroch, ktoré som prečítala, to takto na iných čitateľov funguje. Niektorým jednoduchším ľuďom asi stačí vidieť v knihe ľudí, akými by chceli byť, nie takých, akými sú oni sami. Pre mňa však sústavne kladné myslenie nemá žiadnu logiku a pri čítaní mám preto skôr pocit, že mám dočinenia s pomätencom ako so sympaťákom.

 

Skrátka, vytvoriť klaďasa je ťažké. Ako napokon všetko v písaní.

 


 

 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Sympatický hrdina

  • Ta (ne)sympatickost sa da dotvorit aj tym, ze autor (ne)pozitivne pise o hrdinovi. Ide o to, ze spravanie/postoje hrdinu su determinovane priamo autorom. Napr. autor opise tak pozitivne vykradaca aut(chudatko pomaha malej chorej sestre aby zohnal peniaze na operaciu, okrada len bohatych ktorym to chybat nebude…), ze i napriek negativite v realnom svete(ucel nesvati prostriedky), citac drzi palce zlodejovi aby unikol tym sprostym policajtom, ci jasa ked poriadne vykradne auto(alebo masovy vrah vyzabija mestecko, lebo mu fsetci robili nejako zle a hura sa im pomstil, to slabe kacatko sa premenilo na silneho moriaka, tak im treba tym mrtvym).

    Povedzme systemom ked klebetia dve babky, ked sa im dotycna osoba nepaci tak aj ten dobry cin zdovodnia ako sebeckost apod. a ked sa im paci tak je hrdinka dna ked niekomu vynadala/odpapulovala. Samozrejme nie prehanat(iba ak ide o funfiction).

     

    Riesenim by mohlo byt vytvorenie party ludi, kazdy z nich je iny, tak clovek si z tych 5-6 ludi najst toho „svojho“ sympatickeho

  • To, čo píšeš, je zahrnuté v bodoch dostatočne trpí a poznámke na koniec, že je skôr na škodu, ak je hrdina anjel. Podobným prípadom ako opisuješ napríklad je hlavný hrdina Kingovho románu Blaze, ktorý bol síce zločinec a uniesol malé dieťa, ale to dieťa si tak obľúbil, že sa z neho stal celkom sympaťák. Plus mal pohnuté detstvo, atakďalej atakďalej.

    Partia ľudí tiež funguje, no musia sa pri nej riešiť dva problémy: 1. Rozsah, aby sa každému hrdinovi ušlo dosť miesta a mohli byť všetci „hlavní“, 2. autorská zručnosť, aby ich opísal dostatočne odlišne. Pretože v mnohých knihách sú klaďasi nejako na jedno kopyto pomaly aj so záporňákmi, nie to ešte medzi sebou. A dodnes neviem, či je to zo strany autorov nejaký „rafinovaný“ ťah na vlezenie do zadku čitateľom (čo u mňa vytvára presne opačný efekt) alebo naozaj neschopnosť daných autorov.

  • nemyslel som ze zlocinec sa zmeni na sympataka. skor tak ze „uzasne“ opises nejakeho kretena, vyvrhela, az vo svojej skaredosti bude sympaticky. nieco ako Mr. Bean. vyzor blby, robi veci za ktore by ho clovek zabil, je trapny ale v podstate je oblubeny. skusim sem hodit nejaku ukazku, ale dnes to urcite nepojde.

     

    este k tej sympatickosti: „milujem“ ked hrdina je sice sympaticky, ma 40 dve deti a najde si zenu, ku ktorej sa sprava akoby 12-rocny panic. ma spomienky, problemy atd. je pekny ale akoby cely zivot prezil vo vakuu.

  • No veď spomínaný Blaze bol sympatický od začiatku. To, že si obľúbil batoľa, ktoré uniesol, to len zaklincovalo. Na druhej strane, od prvých riadkov nemôže byť sympatický ani stopercentný klaďas, lebo o ňom ešte nič nevieme.

    A je potom taký hrdina, akého opisuješ, vôbec sympatický? Mne by nebol, lebo ide o rozpor medzi jeho charakterom a konaním. Či myslíš, že bol sympatický len do chvíle, keď si našiel tú ženu? Týmto opisom si mi pripomenul hlavnú hrdinku románu Hostiteľ, tisícky rokov starú, skúsenú a medzi svojimi váženú mimozemšťanku, ktorá sa celú knihu správala ako pubertiačka s mozgom vymytým telenovelami. Mala spomienky, ale na jej charaktere a osobnosti sa vôbec nepodpísali. Recenzia tu.

  • no sak prave preto som to milujem dal do uvodzoviek. je sympaticky po urcitu hranicu(snad vyzorom – pomohol som si filmom), mily vtipny ale ked sa zacne spravat ako keby sa pred desiatimi minutami vyliahol tak zrazu cely film bol nuda. taky tazko realny. spomienky na jeho zenu-zivotnu lasku 🙂 mi pripadali sťa nahrate na videopaske ktoru si premietal v hlave len kvoli deju filmu.

    inac vramci zhovorky, strasne som poslednu dobu cca od navratu na scifi zostal kriticky. niezeby ma predtym filmy/knihy bavili vsecky ale uz si uvedomujem aj v com je problem

  • Mohol som mať niečo cez dvadsat, ked som stretol Boba. Lezal som na ulici neviem ci znudeny alebo zniceny zivotom.

    „Hej, nechces par kolaciv?“ spytal sa ma chlapik s južanskym prizvukom.
    Iba som podnapito prikyvol. Natiahol ruku a ja som sa opierajuc on oprel, aby som sa postavil a znova nezvital so zemou. 
    „Tu mas cigu!“ hodil mi tu najuzasnejsiu cigu aku som kedy fajcil. Ani by som neveril, ze po par slukoch budem mat tak dobru naladu.
    „Co robis?“ oprety o Boba som sa s nim potacal.
    „Robim ludi stastnymi!“
    „Aj mna robis stastnym,“ dofajcenu cigu som odhodil.
    V jeho byte som sa po niekolkych dnoch niecoho najedol. Tepla sprcha mi pomahala vytriezvet.
    „Na!“ na stol hodil pistol. Potom mi porozpraval o sebe.
    Bob bol ekonom. Skvely ekonom. Presviedcal ludi aby davali do obehu peniaze. Vacsinou sa tomu branili, tak  ich Bob svojou laskou presviedcal, aby sa o tie peniaze ci sperky podelili.   Ako tento uzasny chlapik spominal, ich tuzba po peniazoch bola silnejsia ako ich zivot. Aspon ze ich Bob najprv pomiloval a pomohol im prijemne umriet este v stave kym vlastnili tie peniaze, aby netrpeli ked ich Bob pusti do rychlejsieho obehu ich absenciou. Pacilo sa mi ako tento super chlap ide na to humannym sposobom. Tak ako bolo skvele, ze adolescentom vedel podarovat cukriky ci zuvacky a nam starsim i antidepresivne cigarety. Miloval som ho, lebo to robil z lasky a sucitu k druhym. A i ked mu neskor tito adolescenti platili za tieto energeticke  cukriky, bral peniaze z lutosti, aby neranil ich krehke duse. No nebol Bob vynikajuci? Este aj mne pomohol si najst dobru pracu, len tak, nezištne.
    Skoda ze policajti nechapali tuto Bobovu velkodusnost. Jedneho dna …
    ***
    ide mi o to preniest to moje nadsenie na citatela.  vzhladom na unavu uz to moc nejde.

  • ale toto mi znie neskutočne ironicky a miestami aj sarkasticky… Ak si sa snažil dosiahnuť sympatie k tomuto Bobovi… no neviem. Ak Antipatie, tak je to polovične uspokojivé 🙂 (Sorry, nečítala som predošlé komentáre. Nechce sa mi Nevinný)

  • chcel som naznacit, ze niekedy nadsenie(to v Bobovi nie, pisal som to narýchlo a uz dost unaveny) dokaze ovplyvnit citatela ze opomenie „zdravy rozum“.

    v podstate ako Bob je aj James Bond – vrah zaletnik alkoholik ale predsa mu drzis palce aby dostal zloducha. Rychlo a zbesilo – van disel hra zlodeja vgraha a detto sympaticky. jeho kamos Paul Walker policajt ale je zradca a sympaticky tiez

    Juraj Janosik to podobne dotiahol na narodneho hrdinu – zlodej a vrah a … symbol naroda. 

    Je proste XY takychto hrdinov, ktory su sxmpataci ale pritom robia opak krestanskeho desatora

  • cit.: a druhej strane, od prvých riadkov nemôže byť sympatický ani stopercentný klaďas, lebo o ňom ešte nič nevieme

     

    To ano, ale… Ale od prvych slov beries hlavneho hrdinu(ak to nie je inak napisane) ako toho dobreho, ktoremu treba fandit. Riadky ukazu ci v tom budes pokracovat alebo nie. Takto sa ti zlí stavajú „klaďasmi“ a ti dobrí(napr. policajti) sú zrazu „záporáci“.  Myslim si ze definicia „kladasa“ by mohla byt „ten ktoremu fandim“ a zaporak je „ten ktory brani/ide proti kladasovi“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button