Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Zradená

Ešte pred týždňom som mala rodinu.

Teraz ležím uprostred lesa, ďaleko od domova, s poranenou nohou. Nedokážem sa už postaviť a čoskoro umriem od hladu a vyčerpania. Ak by som si mohla vybrať, miesto posledných dní by som radšej dostala guľku do hlavy.

Je ľahké prijať od života to dobré. Je také prirodzené mať, no každá strata ukrutne bolí. A prísť o všetko naraz? To je úder, ktorý sa ťažko prekonáva.

Prebehla som desiatky kilometrov, v hlave zmätok.  Točila som sa v menších a väčších kruhoch. Hľadala som niečo známe, niečo, čo mi napovie, že idem správnym smerom, no všetky zmysly ovládol strach a panika, inštinkty zlyhali. Pila som smradľavú vodu z kaluže, našla som obal z keksov, no bol prázdny, zlízala som len pár omrviniek. A potom zasa ten šialený beznádejný beh. Hodiny a hodiny som počúvala len svoj zrýchlený dych. Hladná, vyčerpaná, zradená.

Doteraz som nikdy nespala vonku. Je to desivé. So zapadajúcim slnkom sa vzduch ochladzuje a celé vnútro zachváti strach. V neznámom prostredí, kde nie je žiadna stena, alebo kút. Z každej strany môže niečo prísť, nie je sa kam schovať. Ležím na tráve pri strome s najhrubším kmeňom, aký som našla, aby som mala aspoň čiastočný pocit ochrany.

Každý malý živočích robí v noci, keď sú zmysly napäté, neuveriteľný hluk, hmyz je dotieravý a telo si nedokáže oddýchnuť. Nervy idú prasknúť a až nadránom príde milosrdný spánok, po ktorom sa spolu so svitaním vlieva do žíl nová zbytočná nádej, že konečne nájdem správnu cestu.  

Telo každým dňom slabne a nádej spolu s ním. Včera som sa naposledy vybrala na svoj obvyklý beh po okolí. Vlastne sa to už vôbec nedalo nazvať behom. Keď sa mi do nohy zapichol drôt trčiaci zo zeme, zaskučala som od bolesti a môj vlastný hlas ma prekvapil. Pochopila som, že cestu domov už nenájdem. Mala som len jediný cieľ. Dostať sa späť k svojmu známemu stromu s hrubým kmeňom. Smiešna potreba vrátiť sa na to miesto. Bola takmer tma, keď som tam dokrívala. Prvý raz za posledné dni som pocítila úľavu. Odvtedy tu ležím. Dnes som nevstala. Už netreba. Strach vystriedala apatia. Viem, že čoskoro príde koniec, nemôžem to nijako zmeniť a som s tým zmierená. 

Ešte pred týždňom som mala rodinu. Ozajstný domov, v ktorom behali deti a ja som behala za nimi. Mala som svoju deku na spanie a dve misky.

Sklamala som. Vyložili ma pri tomto lese a šliapuc na plyn sa navzájom ubezpečovali, že sa o seba určite postarám. Nie. Nepostarám. Neulovím si v lese zajaca. Nenájdem vodu vďaka inštinktu. Nemám tu svoje misky, deku na spanie, nemám svoju rodinu, ani dôvod žiť.

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Zradená

  • pekne. zaujimavy koniec.

  • Zo začiatku som bola len zvedavá, o čo ide, ale keď sa mi na konci potvrdilo že o psíka tak ma to neskutočne zabolelo…

    Nechápem takéto jednanie ľudí a ďakujem za všetkých dobrovolníkov, ktorí sa následne postarajú o takto odhodených psíkov… 

  • Pekné. 

    Ja som sa minule zamýšľal nad dvojznačnosťou označenia „psí život“ 

    Tvoj príspevok je o jednom extréme.

    Mojej susedke minule zdochol pes na infarkt z obezity. 

    Ej veru, psí život!? 

     

  • Ďakujem za komentáre. Bývala so pred pár rokmi v lese pri hlavnej ceste a vždy v septembri – októbri sme mali pri dome vyložených opustených psíkov, väčšina z nich sa ani nedala chytiť, mali strach, neverili nám. Minulý týždeň som jedného takého bezradného videla pri dieľnici, tak som si zaspomínala. Ten výraz v ich tvárach je nezabudnuteĺný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button