Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

ZOO

Naša ZOO má pre všetkých návštevníkov veľké prekvapenie. Najnovší prírastok dostal meno Karol a na otvorenie pavilónu, v ktorom bude tento krásavec bývať, sa môžeme tešiť už o pár dní. Vedenie ZOO zostavilo tím expertov, ktorí prispôsobujú podmienky v pavilóne jeho prirodzenému prostrediu.

 

Stromy. Veľa stromov. Dlhé chodníky medzi klietkami a od zvieraťa k zvieraťu dosť času na premýšľanie. Alena sem najradšej chodila v utorok ráno, keď tu bolo najmenej ľudí. Znudený apatický lev, mierumilovné majestátne žirafy, nehybné korytnačky, nervózny tiger chodiaci sprava doľava a zľava doprava, stále dookola v malej klietke.

Rada pozorovala správanie zvierat. Niektoré boli neustále v pohybe a iné dokázali celé hodiny stráviť bez pohnutia. Pomaly prechádzala okolo klietok papagájov, ktoré schovávali zobáky do farebného peria. Nevedela sa ubrániť úsmevu pri pohľade na panáčkujúce vrtké surikaty. Milé a smiešne. Vyzerajú spokojne, aj keď ostražito. Ani tu, v úplnom bezpečí pred predátormi nemajú chvíľu pokoja a stále sú na stráži. Mravenčiar neúnavne ryje dlhým nosom v zemi, zebry sa pasú.

Pred novým pavilónom si uvedomila, že vôbec nevie, komu patrí. Zamyslene vošla dnu a zrazu sa zháčila. Za bezpečnostným sklom stála na drevených parketách posteľ. Za ňou jednoduchá kuchynská linka s otvorenými policami, na ktorých bolo pár tanierov, hrnčeky a poháre.  Malý drevený stôl s dvoma stoličkami prikrýval hnedý obrus. Na stene primontované malé umývadlo, za ním presklený sprchový kút a záchodová misa. Prekvapene pozerala na to zariadenie, nechápavo preskakovala pohľadom z jedného konca rozľahlej miestnosti na druhý.

„To je určite nejaký vtip,“ pomyslela si, no zvláštny pocit úzkosti, ktorý na ňu doľahol prezrádzal niečo iné. Pomaly cúvla a hľadala vysvetlenie. Urobila pár krokov späť a prečítala si tabuľku, ktorá visela pri vstupe do pavilónu:

KAROL

Nič viac tam nebolo.

„Čo to má znamenať?“ neisto sa poobzerala okolo seba. Bola tam celkom sama. Znovu pomaly pohľadom prechádzala po zariadení. Zrazu pocítila nepríjemné brnenie v ušiach. Telom prešla vlna zdesenia. Za posteľou sedel na zemi nahý muž, hlava schovaná medzi kolenami. Triasol sa na celom tele. Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Zvrtla sa a utiekla preč. Vybehla von z pavilónu, rýchlo sa poobzerala, akoby sa nedokázala hneď zorientovať a utekala k východu. Prebehla východom  a stále ďalej po betónovom chodníku až k zastávke autobusu. Dýchala ťažko, srdce jej divoko bilo, nič okolo seba nevnímala.

„Stalo sa to. Znova sa to stalo,“ opakovala si v duchu a zúfalo si dlaňami tlačila spánky, „zasa som videla niečo, čo neexistuje.“ V myšlienkach sa vrátila k momentu, keď prvý raz zistila, že sa nemôže spoliehať na svoje zmysly, lebo ju klamú. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi, keď bola ešte škôlkarka. Celá trieda bola na prechádzke v meste. Keď prechádzali okolo cintorína plného plačúcich ľudí, rozplakala sa aj ona. Učiteľka k nej ihneď pribehla:

„Alenka, čo sa stalo? Udrela si sa?“

„Nie,“ pokrútila hlavou.

„Tak prečo plačeš?“ čupla si k nej, aby mali tvár v rovnakej výške.

„Musím plakať, keď vidím všetkých tých smutných ľudí,“ natiahla ruku smerom k cintorínu, „tam, na hroboch.“

Učiteľka pomaly vstala a pozrela cez nízky plot cintorína:

„Ale Alenka,“ povedala zhrozene, „veď tam vôbec nikto nie je.“

V ten večer jej mama po dlhom telefonáte s učiteľkou vysvetlila, že ak si to vymyslela, zaslúžila by si poriadny výprask. No ak naozaj niekoho videla, je to ešte horšie a nabudúce sa s niečím takým nesmie priznať. Že je zlé odlišovať sa od ostatných a ak sa to bude opakovať, bude musieť ísť do nemocnice. A tak sa malá Alenka začala uzatvárať do seba, bála sa hovoriť s ľuďmi, nevedela, čomu môže veriť a čomu nie. Jediné, čo vedela s istotou bolo, že v nemocnici sa pichajú injekcie a ona sa injekcií bojí.

 

Druhý deň tam musela ísť znovu. Po prebdenej noci plnej tabletiek proti bolesti hlavy sa rozhodla, že musí vedieť pravdu. Či jej myseľ celý pavilón vytvorila sama, alebo pavilón existuje a jej mozog doňho len dokreslil muža v zajatí. Celým komplexom prebehla, nezastavila sa pri žiadnom zvierati, dnes mala jediný cieľ. Karolov pavilón. Keď k nemu prišla, rozhodla sa, že doňho nevojde sama. Počkala na skupinku študentov a držala sa tesne za nimi. Rozprávali sa o učiteľke fyziky, ktorá ich fakt vytáčala.

Pri vchode cedula „KAROL“, tak, ako včera. Snažila sa sústrediť. Pomaly vošla dnu a tam, hneď za sklom….posteľ. Na bielej plachte ležal schúlený muž, otočený tvárou ku sklu. Mohol mať asi tridsať rokov, vyholená hlava, na tvári jemné strnisko. Bol nahý, od pása prikrytý perinou. Oči mal naširoko otvorené a neprítomne hľadel pred seba.

Skutočnosť, že tam ležal, bola pre Alenu úderom do žalúdka. Študenti ani neprerušili hovor, pár sekúnd postáli pri posteli, jeden sa zohol a zaklopal na sklo. Muž na posteli sa nepohol. Hlúčik sa pomaly vzdialil. Alena za nimi pozerala s otvorenými ústami. Keď boli preč, naprázdno prehltla a pohľadom sa vrátila späť k mužovi. Krv v žilách vrela. Zodvihla ruky a silno si ich pritisla k ústam, aby zadržala výkrik.

„Ako je to možné?“ premýšľala, „predsa tu nemôžu byť stromy, keď vidím zariadený byt. Nemôže tu byť gorila, alebo pavián, keď vidím človeka. Ak by sa to stalo raz…ale dva dni po sebe …na tom istom mieste? Zbláznila som sa?“

Nabrala odvahu, čupla si tesne ku sklu a pozorovala jeho tvár. Hnedé oči mal plné strachu, pery pootvorené v hroznej grimase. Na čele jemné vrásky.

„Prečo tu ležíš?“ zavzlykala potichu.

Začula, že niekto prichádza. Postavila sa a ustúpila o pár krokov dozadu. Chcela vidieť tváre prichádzajúcich a ich reakciu. Bol to zaľúbený párik, držiaci sa za pásy. Ona veselo štebotala, on nadšene prikyvoval a akoby náhodou, jej stále prechádzal rukou od pása k zadku, ktorý nežne stisol, ona sa zachichotala, poskočila a tak dokola. Zrazu sa mu vytrhla a pobehla tesne k mužovi za sklom:

„Aha, Karol!“

Naklonila hlavu, aby mu dobre videla do tváre:

 „Dnes nemá náladu. Pamätáš sa, keď sme tu boli pri otvorení pavilónu? Bože, aký bol smiešny. Stále behal z jednej strany na druhú a narážal do skla. Ešteže je to sklo také pevné. Predstav si, že by utiekol.“ Poslušne sa vrátila do milencovho náručia a nechala si stisnúť zadok. Keď vychádzali z pavilónu, poskočila a zachichotala sa.

Alena tam stála ako stĺp, chvíľu sa nevedela pohnúť:

„To nikto nechápe, že za tým sklom je človek?“

„…alebo tam nie je?“ smutne zvesila hlavu a odišla preč.

Keď mala desať rokov, suseda ju požiadala, či by jej mohla postrážiť dcérku, ktorá spala, kým si skočí do obchodu na nákup. Sedela na gauči a čítala knihu. Keď zodvihla hlavu, zrazu stál pri postieľke vysoký muž v poľovníckom klobúku a usmieval sa na bábätko. Nemala strach. Cítila z neho pozitívnu energiu. Chcela sa ho spýtať, kedy prišiel, no hanbila sa. Dala si do knihy záložku na mieste, kde skončila a zatvorila ju. Znovu pozrela k postieľke. Muž tam už nebol, bábätko ďalej pokojne spalo. Keď sa jeho matka vrátila z obchodu, Alenka nabrala odvahu a popísala jej muža, ktorý „prišiel pozrieť bábätko“. Suseda najskôr váhala, no potom priniesla ukázať Alenke fotku svojho mŕtveho otca. Alenka muža hneď spoznala. 

V ten večer v nej matka zabila aj posledné zvyšky detskej úprimnosti a dôverčivosti.

Je to zvláštne, no niekedy je ťažšie niečo neurobiť, ako urobiť. Alena musela ísť znovu do ZOO, musela vojsť do Karolovho pavilónu. Nedokázala tam neísť. Tento krát sedel za stolom a jedol polievku. Bolo pre ňu neuveriteľné, že sedí uprostred expozície nahý, na drevenej stoličke a kultivovane chlípe polievku. Práve v ten deň namontovali pred Karolovým bytom lavičku. Akoby pre ňu. Sadla si a sledovala všetkých ľudí, ktorí prechádzali okolo. Chcela vidieť, ako sa budú  tváriť a tak zistiť, či sú naozaj všetci okolo vadní, alebo sa predsa len nájde niekto, kto  sa pozastaví nad človekom v sklenenej klietke. Dúfala, že začuje aspoň nejaké dieťa, ktoré sa bude čudovať, prečo tam ten ujo sedí a prečo je zatvorený.

„Ozaj prečo je tam? Možno je to zločinec, ktorý si takto odpykáva svoj trest. Možno bezdomovec… alebo dobrovoľník, aktivista, ktorý chce poukázať na zlý život zvierat v zajatí.“ Pri tomto nápade sa jej trochu uľavilo. „Jasné, že ma to skôr nenapadlo….“ potom si však uvedomila, že ten výraz utrpenia a zúfalstva v jeho očiach hovorí o niečom inom.

Sedela na lavičke celý deň. 

Nikto sa nečudoval. Nikomu sa nezdalo zvláštne, že tento exemplár dokáže jesť s príborom, že si pred jedlom automaticky umyje ruky, že má pri záchodovej mise načatú rolku s toaletným papierom. Jeho občasný výbuch zlosti, keď zrazu vstal a päsťou udrel do skla v mieste, kde sa zhŕklo viac ľudí, vyvolával u mužov pohŕdavý smiech. Matky starostlivo ťahali svoje deti preč, aby sa preboha niečo nestalo. Deti naňho ukazovali prstom a vyplazovali mu jazyk. Alena pozorovala všetkých tých ľudí a postupne začínala nadobúdať presvedčenie, že jediná nenormálna je tu ona.

Posledný raz povedala matke, že videla niečo, čo tam nebolo, keď mala sedemnásť. Nechtiac. Pretože netušila, že ju jej zmysly opäť raz oklamali. Prišla domov zo školy a hneď z predsiene vošla na WC. Keď otvorila dvere, popod ruku jej prebehlo malé dievča a utekalo do kuchyne. Prekvapene sa za ním rozbehla: „Mami, máme návštevu? Kto je to?“ Dievčatko nikde, mama vaľkala cesto na slíže. Bez slova zodvihla oči a vyčítavo sa zadívala na svoju dcéru. Alena sklopila oči. Pochopila, že tam okrem matky nikto nie je a znovu si pripomenula, že nemôže veriť ničomu, čo vidí. Preto druhý deň po škole, keď šli autom do obchodu, nepovedala, že vidí kamión sprava. Veď kde by sa vzal v obytnej zóne? Nikdy predtým tam žiadny nevidela. Zrejme by sa do takej úzkej uličky ani nezmestil. Od toho dňa ju ťažil okrem nedôvery k vlastným zmyslom aj fakt, že mohla zabrániť matkinej smrti.

Preto sa vyhýbala kontaktu s ľuďmi, nikdy nemala žiadny vzťah, kamarátku a vlastne už nikoho. Preto boli zvieratá jej najlepší priatelia. Preto sa neodvážila nikoho spýtať, prečo je Karol za sklom. Dúfala, že sa nájde niekto iný, kto sa spýta za ňu, no nikoho iného to netrápilo. Buď bol celý svet zvrhlý, alebo ona zrelá do blázinca. Bála sa osloviť niekoho s otázkou, ktorá ju ťažila. A vždy, keď sa už už chcela  niekoho spýtať, prečo sa všetci chodia pozerať na človeka v klietke, predstavila si svoju matku a jej vyčítavé oči. Začula jej hlas, ktorý ju varoval pred tými, ktorí zistia, že je iná ako ostatní a vzdala to.

 Snažila sa nájsť o mužovi v ZOO niečo na internete, no ten okrem suchej pozvánky: „Príďte navštíviť Karola“ a pár fotografií neobsahoval o ňom vôbec žiadnu informáciu. Tak pri ňom sedávala na lavičke. Sledovala, ako sa z vystrašeného a miestami agresívneho muža postupne stáva muž apatický. (Ošetrovatelia považujú za obrovský úspech, že sa Karol tak rýchlo adaptoval a privykol na miestne podmienky.) Celkom nahý trávil celý deň pred desiatkami a stovkami ľudí. Začínala si uvedomovať, že práve ona je tá úplne najzvrhlejšia zo všetkých, lebo naňho nemohla prestať pozerať, nedokázala odísť z jeho pavilónu a často odchádzala zo ZOO celkom posledná, zronená a zničená tým, že to stále nechápe. Stále sa nenašiel nikto iný, koho by človek v klietke udivil.

Koľko mesiacov už sledovala Karola? Stále dookola tie isté myšlienky – či sa zbláznila, alebo nie, kto je Karol a či nikomu nechýba, či predtým žil normálnym životom, či vie rozprávať, odkiaľ ho sem priviezli, či dostáva nejaké sedatíva a či by jej pomohol psychiater zodpovedať všetky tieto otázky. A potom prišiel večer, keď zabudla na čas, všetci ostatní návštevníci už odišli. Karol zaliezol do svojej postele a zaspal. Zrazu si za sebou uvedomila prudký pohyb a do krku jej vnikla tenká ihla.

 

Naša ZOO pripravila pre návštevníkov opäť veľké prekvapenie. Karol už nebude sám. Tím expertov mu vybral zdravú samicu. Ak sa plán vydarí, môžeme sa čoskoro tešiť na prvé mláďatá tohto duhu narodené v zajatí.

Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to ZOO

  • pekne, super, napinave. trochu nelogicke sa mi zdala ta denno-denna navsteva zoo(financne neunosne) ale inac super. proste mi to najprv prišlo ako nejaky socialny projekt(mozno stavka s kamosmi) alebo ze si dotycna slecna uvedomi ze nechodi do zoo ale do nemocnice. proste tu injekciu na konci som cakal, ale z ineho dovodu. V zoo to zobrali, ze sa asi zalubila do Karola, ze?

  • Ďakujem, teší ma, ak premýšľaš (pardón, môžem tykať?) nad otázkami, ktoré poviedka vyvoláva. Vysvetlím len tú nelogickú dennú návštevu – mala celoročný vstup uhradený cez internet, aby nemusela komunikovať s pokladníčkou pri vchode. Všetky ostatné otázky a možnosti ostávajú otvorené. Ani ja sama som si nezodpovedala na všetko, čo ma pri písaní napadlo.

  • … každou ďalšou poviedkou ma viac prekvapuješ.
    Táto je „moja šálka kávy“.

    V. Preložník

    P.S. Ináč, práve sme odovzdali do tlače výber najlepších poviedok Roalda Dahla pre dospelých 🙂 

  • Konečne možnosť spraviť podrobnejší rozbor.

    Bez mučenia priznávam, že som nepochopila. Pokiaľ teda poviedka nemá byť nejakou alegóriou s výčitkami voči dnešnej spoločnosti a jej krutosti k odlišnosti alebo voči zvieratám držaným v ZOO.

    Keď som v tom skúšala hľadať logiku, predpokladala som, že Karol je v skutočnosti zviera, možno gorila, ktorú Alena vidí inak, pretože je buď vyspelejší než iní členovia jeho druhu alebo reinkarnovaný človek. To by však ani veľmi neladilo s jej predošlými víziami duchov. A už dupľom by to neladilo so záverom – hrdinka je evidentne človek, rozprávajú sa s ňou, nemohli by ju považovať za rovnaký druh ako Karola. Tak prečo ju zrazu za rovnaký druh považujú? Čiže skôr ide o nejakú surrealistickú literatúru (netreba snáď pripomínať, že v reáli by to neprešlo, držať ľudí v klietke). Ale ani tu neviem určiť, či je to výčitka voči správaniu sa ľudí k zvieratám alebo ľudí k ľuďom.

    Tiež mi nešlo do hlavy, prečo sa – s výnimkou jediného pokusu – nesnažila s Karolom komunikovať, nenapadlo jej, že by ho oslobodila. To je tak trochu aj odkaz na Aleša, ktorý práve rozoberá moju hrdinku, že je príliš pasívna – ale mám pocit, že s pasivitou Aleny sa to nedá ani porovnať. 🙂

    Napísané je to dobre, ale moja šálka kávy to teda nie je. Mám síce rada aj otvorené diela, ale otvorené na malú škáru, nie dokorán. 🙂

  • no tentorazy si asi skackavo citala ty. sak je tsm evidentne napisane ze je to muz – cize Karol je clovek vystaveny ako atrakcia, mozno pod vplyvom drog(?) ktory si neuvedomuje ze je clovek. Alena nasledne detto. cize  de facto tvoj surrealizmus je iba v tom ze v zoo boli ludia. Alena bola sice pasivnejsia ako Alita ale neviem preco som si ju viac oblubil ako Alitu.

    Ako suhlasim ze ten pokus o komunikaciu/vyslobodenie by bol super. Beriem to ako scifi paradox toho ze ludom je jedno co maju v klietkach v zoo. 

  • Ďakujem, mňa čoraz viac prekvapujú Vaše pozitívne komentáre.

  • Mne sa tvoj komentár veľmi páči, na konci som sa musela smiať, lebo si presne vystihla, že je to otvorené dokorán. Nemienim vysvetľovať žiadne pozadie a dôvody, prečo je Karol zatvorený, lebo pre mňa to nie je podstatné. Dôležité je, že sa to ľuďom zdá normálne – no áno, je to nejaká výčitka voči ľahostajnosti. A Alena je skrátka totálne nesebavedomá osoba, ktorá napriek tomu, že sa javí takmer normálna, si pripadá medzi ľuďmi nenormálna – kto z nás si tak občas nepripadá? Jej pasivita – ja osobne by som sa tiež do žiadneho vyslobodzovania asi nepustila. Koľkí z nás vedia, že by mohli niečo zmeniť, ale nechajú to tak…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button