Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Narodiť sa inde 2/2

(Začiatok poviedky)

 

Vnorila sa medzi stromy. Kráčala náhlivo, ale nie behom, aby nepresilila telo a nedonútila ho vypudiť nemluvňa. Letný, teplý vietor šumel lístím, hral sa s jej vlasmi aj sukňami. Azda sa dostane k sestre ešte prv než jej útek odhalia. Vezme Maelcora a hneď pôjde ďalej – on pobeží na svojich neistých, iba dvojročných nôžkach. Iná možnosť nie je. Niesť ho nemôže, pretože teraz nosí iné dieťa. Na chvíľu ju takmer premohol strach – nevedela sa postarať ani o jedného potomka, ako sa postará o dvoch? Ale potom si pripomenula, aký osud by jej zatiaľ nenarodené asi čakal, a vedela, že to zvládne. Musí. Má jedlo na pár dní, a vyžobroní od sestry aspoň trochu zlata, ktoré malo ísť na Maelcorovu výživu. A pokiaľ… pokiaľ sa bude zdráhať peniaze vydať, pohrozí, že povie švagrovi o jej návšteve v nevestinci. Ak by sa dozvedel, že jeho žena bola na takom nečistom mieste, zmlátil by ju. Srdce sa jej zovrelo nad predstavou vydierania vlastnej krvi, jedinej, ktorá jej na tomto svete okrem syna ostala… ale Alitin čas sa blíži a zlato skrátka potrebuje.

Začula za sebou hlasy.

Muži. Podľa zvuku hrubí sťa storočné bresty. Derú sa divočinou, akoby im patrila. A psy. Psy! Jasne rozpoznala brechot celej svorky.

Nebesá jej nepriali. Už zistili, že ušla – tak skoro! –, a teraz ju prenasledujú ako zver.

Ak predtým pochybovala o ich zlých zámeroch s nenarodeným dieťaťom, teraz už nie. Vykasala si sukne a rozbehla sa tak rýchlo, ako len s nákladom svojho tela vládala. No ak psy zachytia jej stopu, snaha je márna. Neušla by im ani ako mladé štíhle dievča, nie to ešte ako obťažkaná žena.

Musela zastaviť, aby chytila dych. Zdalo sa jej, že hlasy aj brechot sú ďalej – skoro splývali s vetrom. Potom sa však znova začali blížiť, rýchlejšie než predtým. Zavetrili ju!

Opäť sa rozbehla.

Nevedela, v akú spásu má dúfať. Len utekala, pretože všetko bolo lepšie, než odovzdane čakať na svoj osud. Vtom to pocítila. Šklbnutie v hlbinách tela. A potom znova.

Nie! Ruky si za behu položila na brucho. Vedela, poznala to. Už to raz zažila – krátko predtým, ako prišiel na svet Maelcor.

Toho sa obávala najviac. Dieťa sa z jej strachu a námahy začalo pýtať von. Mala ešte čas, ale netušila koľko – kontrakcie budú čoraz častejšie a silnejšie, znemožnia jej utekať, následne chodiť…

Do brechotu a skučania sa primiešal iný zvuk. Zurčanie vody. Vyčerpane ho nasledovala. Predrala sa cez húštinu jelší a v slabom svite prenikajúcom pomedzi konáre videla, že dorazila na breh toku. Na potok bol široký a vcelku pokojný. Jeho mierne vody omývali piesok na dne, ktorý na dolnom toku ľudia ryžovali a vďaka drobným lesklým zrnkám, čo v ňom nachádzali, im dali meno Zlatorieka. Tu bol jej prúd zatiaľ prirýchly na ukladanie zlata – no nie až taký rýchly, aby sa dnom nedalo kráčať.

Ožila v nej iskrička nádeje. Od muža lovca vedela, že voda berie pach preč a psy ho neucítia.

Prenasledovatelia už boli blízko. Rozoznávala aj útržky slov: „Nevestinec… útek… Myah… ženská… zúriť…“ Na viac nečakala. Vykasala si sukne ešte vyššie a vkročila do Zlatorieky. Do nôh sa jej zahryzol chlad a na okamih odmietali ísť ďalej. Prekonala to. Brechot sa miešal so spevom vody. Kamene boli klzké, hĺbka premenlivá. Už nemalo zmysel držať si sukne, spodnička sa jej namočila tak či tak. Silu sa oplatilo vynakladať len na čo najrýchlejší postup vpred a snahu nespadnúť na okruhliakoch. Dovolila si obzrieť sa – na brehu plápolali svetlá faklí. Spolu s brechotom mizli v diaľke.

A zrazu sa znova približovali.

Vietor! Obrátil sa, dul Alite do tváre, odhŕňajúc z nej vlasy sťa nežný milenec, no v skutočnosti bol zradcom, vrahom. Psy kvôli vhodnému smeru vetra zachytili pach z jej vlasov, kože, šiat. V krátkom, divokom obzretí zahliadla aj približujúce sa ohne a náznaky postáv. A na brehoch sa rozprestieral iba les, v ktorom by sa možno, za pomoci bohov, ukryla pred očami mužov, ale nie pred ňufákmi psov. Nemala kam ujsť. Zmeravela stojac po pás v rieke, v bruchu cítila ďalší sťah…

A vzápätí sa iskrička nádeje opäť rozhorela. Pod vodou vietor neduje.

Otočila sa tvárou k prenasledovateľom. Po niekoľkých krokoch našla na dne zurčiaceho prúdu vhodné miesto a líhala si na chrbát. Ani strach nezjemnil zadúšajúci chlad vody, husiu kožu na miestach, ktoré práve pohltila, a nejasnú ľútosť za teplom a suchom šiat meniacich sa pod hladinou na odporné chaluhy plantajúce sa okolo tela. Poriadne, zhlboka sa nadýchla, a okamih nato sa voda zavrela aj nad jej tvárou. Posledným nenamočeným miestom zostal vystupujúci končiar brucha – ako ho postupne zalievala voda, premkol ju strach, či je Zlatorieka dosť hlboká, aby ju pojala celú.

Ale podarilo sa to.

Na dne bol hluk vody hrubší, no iný. Čochvíľa aj v ňom rozpoznala psy a hlasy. Roztvorenými očami zase zahliadla odlesky svetiel z hladiny. Blížili sa. Rozum jej tvrdil, že ju neuvidia – na to bola hladina príliš sčerená a svetlo prislabé, navyše prichádzalo zboku. Pri východe a západe slnka sa voda mení na zrkadlo, do hlbín púšťa len poludňajší svit, to Alita vedela. Napriek tomu si chvíľu bola istá, že ju majú. Prišli blízko, príliš blízko. Počula ich a videla svetlá veľmi jasne. Očakávala hrubú ruku na svojom pleci ťahajúcu ju von z rieky, zúfalstvo, vietor na mokrej pokožke, ale aj úľavu z nádychu. Telo volalo po vzduchu čoraz hlasnejšie a ona si takmer želala, aby ju zdvihli z vody, ktorú bohovia stvorili pre život rýb, nie ľudí. Pomaly vypúšťala z úst bublinky do okolitého hustého chladu.

Zrazu cítila, že dieťa v nej sa pohlo. Koplo. Najprv slabšie, potom nástojčivejšie. Pred Alitou sa zjavil hrozný obraz dusiaceho sa nemluvniatka. Ona pod vodou nejaký čas vydrží, ale čo maličké? Čo ak je pre neho vzduch cennejší ako pre ňu? Čo ak také slabé stvorenie neustojí toľko, čo dospelý človek?

Na okamih bola rozhodnutá vynoriť sa, no sama netušila, čo ju zadržalo – azda vedomie, že ak teraz nevytrvá, všetko úsilie vynaložila zbytočne a obaja sú stratení. A vzápätí sa rozkmitané svetlo faklí pohlo dopredu, štekot zvoľna ustával…

Prudko sa posadila a hltavo nadýchla.

Sotva jej voda stiekla z hlavy, myknutím sa obzrela. Ale hoci nepriatelia a psy boli stále na dohľad, nevšimli si ju. Šli proti vetru, prešli ďalej než ona, a tým spravili z vetra jej spojenca.

Počkala, kým sa svetielka nestratili, a potom ešte chvíľku, hoci jej telom lomcovala triaška. Dieťa v nej sa opäť pohlo. Žije! S námahou sa drala na zmeravené nohy a vykročila korytom rieky. Nútila sa do čoraz rezkejšieho kroku. Len tak si vráti životodarné teplo.

Jej telo sa s blížiacim sa pôrodom stiahlo znova a zas.

 

Mesiac zapadal a na obzore sa už črtali prvé známky úsvitu, keď sa Alita dotackala na čistinku. Bledá ako tvár Luny, žalostne vyčerpaná. Každé dva kroky zastala a oblápala si brucho v bezmocnom kŕči. Darmo si v lese zvliekla a vyžmýkala šaty – odľahčila ich síce, no zostali mokré a odoberali vzácne teplo jej aj dieťaťu. Bohovia však vyslyšali jej modlitby a predsa len došla k chalupe svojej sestry. Tu musí porodiť – inak sa nedá. Kontrakcie prichádzali príliš často. Keď zoslabnutou rukou zabúchala na dvere, dúfala, že bohovia vypočujú aj druhú časť jej prosieb a dieťa bude žiť, hoci zostávali ešte dva týždne do pôvodne očakávaného dňa zľahnutia.

Alitina sestra otvorila dvere. Výraz v jej tvári prišelkyňu varoval, avšak neskoro – ktosi sestru odstrčil a Alita uvidela izbu za ňou plnú kráľovských stráží. Zalapala po dychu. Prehnutá ďalším sťahom sa obrátila, lenže stráže už vybiehali aj spoza senníka a kravína. Bola obkľúčená.

V mrákotách sa otočila späť do chalupy. Silnejúca bolesť začala prekrývať všetko, aj hrôzu. A predsa nemohla veriť vlastným očiam, keď sa muži rozostupovali a ona počula neznámy, vysoký ženský hlas hovoriť: „Vravela som, že by neušla bez svojho syna.“

Dievčina, ktorá to vyslovila, vstala zo stoličky. Takisto bola vo vysokom stupni ťarchavosti, a nedávno plakala. Jej tvár niesla stopy obáv, hnevu, ale aj úľavy. Inak bola zarážajúco krásna, neuveriteľne krásna, nemožne krásna… pretože tie nádherne dlhé a rovné vlasy sťa zlatý piesok vyryžovaný zo Zlatorieky, veľké sivé oči, čistá pleť a výrazné prsia mohli patriť len jedinej osobe.

„Princezná Harnah,“ vydýchla Alita, topiac sa v zmätku a bolesti.

Budúca kráľovná k nej rázne podišla. Čosi v jej tvári primälo Alitu myslieť si, že jej dá zaucho – nával jedu sa však stratil. Harnah sklopila zrak a položila dlaň na Alitino brucho, ktoré pohladila tak jemne, až vyvolala spomienku na jej muža. Tak sa jej dotýkal, keď čakala Maelcora.

„Je taká studená!“ vyhŕkla Harnah. „Ihneď ju osušte a zohrejte, rozumiete?!“

Alita cez hmlu videla, ako k nej ktosi pristúpil. Ženy, slúžky. A v tej chvíli pocítila vlhkosť na stehnách, nie chladnú vlhkosť riečnej vody, ale teplú vlhkosť svojho vnútra.

 

Ležala v izbici na posteli, kde spávala jej sestra so všetkými deťmi – tie boli teraz vyhnané na dvor. Stráže pritiahli k jedinému obloku v chalupe skriňu, aby nik nemohol ani vidieť, ani počuť, čo sa deje vo vnútri. Krátko pred zatarasením okna však Alita v džavote sestrinho potomstva rozpoznala hlas malého Maelcora, za čo pocítila nesmiernu vďačnosť nebesám. Do istej miery ju upokojila aj starostlivosť, ktorú jej venovali. Kráľovské slúžky ju vyzliekli, prikryli, zakúrili v miestnosti. Bola pri nej Zusna… a Harnah. Ostala, hoci všetky slúžky a stráže sa pobrali preč. Nespúšťala z Ality oči.

„Nemusíte tu byť, princezná,“ povedala čarodejnica.

Harnah pokrútila hlavou. „Za iných okolností by som tu bola. Ostať pri tejto žene je najmenej, čo môžem urobiť. Ako inak vynahradiť to, že klameme bohov, odmietame ich zákony, ktorými riadia svet?“

„Ak by toto bohovia nechceli, nezverili by ľuďom kúzla,“ odvetila Zusna. „Musíme to vykonávať pre dobro vás aj ríše vášho otca.“

Z Harnahinej krásnej tváre sa nestratila ľútosť. Starena prešla do kuchyne po prevarenú vodu a Alita s princeznou osameli. Jeden z čoraz silnejších návalov bolesti práve prešiel a nechal rodičku spotenú, vyčerpanú… a nič nechápajúcu.

„Vaša jasnosť,“ podarilo sa jej prehovoriť. „…a tu? V tomto stave?“

Harnah sa zasmiala, napoly súcitne a napoly pohŕdavo. Potiahla za voľne zaviazané šnúrky na bokoch, čím uvoľnila šaty, ktoré si následne pretiahla cez hlavu. Zlaté vlasy sa stali vodopádom zosýpajúcim sa na jej chrbát.

Alitin užasnutý pohľad skĺzol na uzlíky na princezninom chrbte. Pridržiavali biele plátno obsahujúce to, čo pod šatami tvorilo oblinu jej brucha. Harnah si ich rozviazala – a vankúš v plachte padol na udupanú hlinu podlahy. Pod ním sa odhalil jej štíhly driek a nádherne ploché brucho s pupkom ako vsadený šperk.

Alita sa nezmohla na slovo. Princezná, zbavená príťaže, sa zase obliekla.

Vošla Zusna. Zrak jej padol na vankúš na zemi. „Pani moja,“ oslovila Harnah s náznakom karhania v hlase. „Nemali ste…“

„Už to nepotrebujem. Môj čas predsa nadišiel,“ usmiala sa na Alitu.

Otázkam zabránil ďalší nával bolesti.

 

Sťažka otvorila oči. Hrdlo mala vyprahnuté, ale napriek tomu nepožiadala o vodu. Viac totiž chcela čosi iné.

„Dieťa,“ zachrčala. „Moje dieťa.“

„Dievčatko sa narodilo zdravé, madam,“ odvetila slúžka, ktorá v tej chvíli už stála pri nej a prikladala jej k perám vlhkú handričku. „Ale vy ste ešte slabá.“

„Chcem ho vidieť,“ nástojila. „Dajte mi ho.“

Či už na jej popud alebo náhodou vtedy vstúpila do izby Harnah s uzlíčkom v rukách.

Prečo princezná drží bastarda, navyše od neviestky? A ako ho k sebe tisne, ako naň hľadí… ten pohľad sa Alite ani trochu nepáčil. Nie preto, že by bol zlý. Naopak.

„Moje dieťa,“ vystrela k nej slabé ruky.

Harnah zdvihla pohľad od dojčaťa v náručí. „To nie je tvoje dieťa.“

„Narodilo sa…“

„Narodilo sa z teba, žena. Ale matka som ja.“

„Nerozumiem…“ Neuniklo jej, že princeznino vystupovanie sa zmenilo. Už nebola ustrašená a súcitná. Teraz sa v jej tóne zjavilo čosi z panskej povýšenosti.

Harnah jej napokon podala uzlíček a Alita uvidela dcérku. Akiste od pôrodu uplynul už istý čas, pretože tváričku mala suchú a pleť svetlú. Princezná odhrnula kúsok prikrývky a odhalil sa chumáčik vláskov pripomínajúcich páperie – a ešte väčšmi Harnahine vlasy. Alitinu hlavu však zdobili tmavé kučery a nikto v jej rode, dokiaľ ho poznala, nebol svetlovlasý. Aj Maelcor sa narodil s tmavým porastom na hlave.

„V tvári sa poddala na Farkadana,“ povedala princezná. „No vlasy a oči má po mne.“

Alita ohromene zdvihla zrak. „Ale, vaša jasnosť…“

„Ťarchavosť a pôrod sú veľmi nebezpečné,“ pohodila Harnah zlatovlasou hlavou. „Ženy pri pôrodoch trpia, umierajú, deti vychádzajú z nedôstojných miest, ktoré sa nesluší obyčajnému ľudu vidieť, ani keď je to lekár urodzených pánov či pôrodná babica.“

„Tak to musí byť,“ zašepkala Alita skoro nepočuteľne.

Harnah akoby si to nevšimla. „A čo ak by niekto zavraždil princeznú čakajúcu dediča trónu? Ríša by prišla o budúcu kráľovnú aj o pokračovateľa rodu.“

Bola to pravda. História kráľovského rodu poznala vrahov, ktorí sa nezastavili ani pred zabitím ťarchavej ženy.

„Ale prečo, prečo toľko riskovať, prečo toľko trpieť, keď je aj iná možnosť? Prastará a skoro zabudnutá, no Farkadan nástojil na tom, aby sme oprášili umenie kúzelníkov východu. Nesmierne ma miluje – nikdy by nezniesol, keby sa mi niečo stalo. Ani za cenu toho, že by som mu dala dediča.“

„Kúzelníkov…“ zopakovala Alita ako v mrákotách.

„Oťarchavela som s Farkadanom, no naše dieťa si vynosila a porodila ty. Ale bála som sa, že sme oň prišli… vieš, čo si mohla útekom spôsobiť, ty bláznivá? Mohlo umrieť v tvojom lone alebo sa narodiť v biede. Následníčka trónu by vyrastala v chudobe a považovala by sa za dcéru neviestky!“ Harnahine oči sa zaleskli hnevom… či žiaľom?

„Ale… ale… nechápem. Vy ste čakali dieťa… ale i ja som čakala dieťa. Ak sa po tom obrade vaše dieťa ocitlo v mojom lone, čo sa stalo s mojím?“

„Je preč,“ odvetila princezná. „Preč, aby urobilo miesto Farkadanovmu potomkovi.“

Alita na ňu zdrvená hľadela. Áno, jej bábätko nikdy nemalo byť počaté. Ale celý čas dumania v nevestinci i počas úteku lesom si myslela, že jej nemluvňa je toto – to, ktoré Harnah medzičasom opäť prebrala do svojho náručia. Po posledných slovách sklonila hlavu k novorodencovi a usmiala sa do jeho ružovej tváre. Potom sa obrátila a vyšla z izby.

Sledovala chrbát princeznej a ani si nevšimla, kedy k nej pristúpila Zusna, ktorá bola zrejme celý čas tam. Strhla sa, až keď na ňu čarodejnica prehovorila: „Nositeľka kráľovského potomka nesmie mať ani najmenšiu vedomosť o tom, čo nosí pod srdcom. Musí si myslieť, že ho naozaj počala ona – a tomu by sotva uverila, ak by som plod premiestnila do lona panny. A tiež tá žena musí byť v okamihu obradu ťarchavá, v rovnakom stupni ťarchavosti ako žena, ktorej dieťa preberie. Iba tak ho jej telo príjme.“

„Lenže… prosím o odpustenie, ale narodenie princa či princeznej z tela obyčajnej poddanej je predsa pre Jeho výsosť nedôstojné…“

„A o čo dôstojnejšie je, keď sa dedič trónu narodí medzi nohami kráľovnej, v mukách svojej matky?“ zachripela Zusna. „Dieťatko je jej krv, Hanrahina a Farkadanova. Na ničom inom nezáleží. Teda,“ pripustila, „ešte aj na tom, aby chránený jej život. Farkadan je celý bez seba hrôzou z predstavy, že by ju pôrod či potrat zabil. A to by sa mohlo ľahko stať. Má priútle boky.“

Alita si trochu jedovito pomyslela, že až také úzke boky Harnah zase nemá. Vedela, akej straty sa Farkadan obáva viac, ako straty svojej milovanej. Bál sa, že jeho manželka síce prežije, ale on príde o jej plné prsia, štíhle nohy, osí driek, ktorý možno dokázal obopnúť svojimi dlhými prstami. Ťarchavosť už raz také zmeny prináša. O tom vedela svoje.

Zusna hovorila o obave o život – no ukrývalo sa za tým viac. Obava o pohodlie oboch rodičov. Načo sa teperiť deväť mesiacov s čoraz väčším bruchom, keď takto si ho aspoň v súkromí svojich komnát môže zložiť? Načo trpieť nevoľnosťami v prvých týždňoch od počatia? A načo sa vzdávať hriešnych radovánok pred pôrodom i počas šestonedelia?

Považovala privádzanie detí na svet v krvi a bolestiach za prirodzené. Teraz začínala chápať, že narodiť sa ako princezná, mohla sa toho vyvarovať. Urodzení nemusia nič nepríjemné, čo musí prostý ľud. Ba ani tak prichádzať na svet.

„Čo teraz bude so mnou?“ spýtala sa.

„Najprv ťa chcela dať zbičovať…“ odvetila Zusna.

Alitou trhlo.

„A to by bol ešte mierny trest za to, koľko strachu si útekom z nevestinca spôsobila. V minulosti sa náhradné matky usmrcovali, aby nemohli šíriť tajomstvo, že kráľovné nevynosia svojich potomkov samé, ale nielen preto. Keď sa blížil ich čas, bruchá im otvorili nožom, aby dieťa vybrali živé a neriskovali pôrod, ktorý by nemluvňa mohol zabiť či dokaličiť…“

Alita bola čoraz bledšia.

„Lenže ty si pri pôrode kričala obavami o dieťa, o to, že ho po narodení zavraždia… a Harnah sa nazdáva, že si chcela jej dcérenku iba chrániť. Nič, len chrániť.“

Strnulo prikývla. Princezná akoby zabudla na to, že Alita sa pred útekom i počas neho domnievala, že dieťa je jej a nie Harnahino – ale to nebolo nič, čo by niekomu z dvora chcela pripomínať. Nie, kým sa musí starať o Maelcora.

„Takže dostaneš zvyšok peňazí, ako by si ich dostala, keby si až do zľahnutia zostala u Myah.“

Mala by sa radovať. Bude mať dosť zlata na to, aby sa niekoľko rokov nemusela báť o živobytie, a získa ho bez toho, aby sa vrátila k potupnej práci neviestky. Napriek tomu ju zachvacovalo zúfalstvo. Princezná si novorodeniatko odnesie na hrad a Alite sotva dovolia ho ešte niekedy vidieť.

„Prosím, vezmite ma so sebou!“ vyhŕkla Alita, sama šokovaná svojou trúfalosťou. „Ako služobnú či otrokyňu… nemluvňa potrebuje moje mlieko.“

Zusna sa zasmiala. „Jej výsosť má toľko dojok, koľko len chce.“

„Tak jej môžem vynosiť ďalšie deti. Môžem dať kráľovskému rodu synov…“

Čarodejnica pokrútila hlavou. „Nepočula si, žena, ako som hovorila, že v minulosti boli náhradné matky pri pôrode popravené? Nikto, ani ony samotné, nesmeli poznať tajomstvo toho, čo vlastne nosia pod srdcom. Plody boli kúzlami prenášané do lôn obyčajných žien aj preto, aby boli dediči trónu chránení pred vraždou. Peniaze sú preto aj za tvoje mlčanie, žena… hoci sotva by ti niekto uveril, keby si všetko rozpovedala. Dnes už čary nie sú na dennom poriadku, mnohí v ne už ani neveria… Napriek tomu je príliš nebezpečné, aby si sa znova stala matkou princezninho potomka. Bude mať s Farkadanom ďalšie deti, ó, áno. Jej plodnosť zostane nedotknutá, lebo ju nikdy neohrozí pôrod. Dá Farkadanovi aj synov, veľa synov – ale vynosia ich ďalšie ženy, každé iná, neznalá pravdy.“

Zusna zdvihla z udupanej hliny vankúš. „Harnah aj dediča trónu prenesieme na hrad v zakrytých nosidlách, v tajnosti. Tam krátko na to zľahne. Sestre povedz, že si porodila mŕtve dieťa, a že napokon nie si tá, ktorú sme hľadali.“

Alita sa stále cítila rozboľavená a slabá, a teraz aj horšie – priam prázdna. Pomyslela na svoje želanie, aby sa Maelcor narodil ako princ. Nemožné sa stalo možným – ďalšie nemluvňa, čo priviedla na svet, bolo princeznou, a bude oň postarané tak dobre, ako nemohla dúfať ani v najkrajších snoch… a na dôvažok majú z čoho žiť aj ona a jej syn. Ale neblažilo ju to. Cena za to, že porodila dieťa do najmocnejšej a najbohatšej rodiny v ríši, sa jej videla priveľká.

Priviedla ho síce na svet, ale nebola mu matkou.

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

23 Responses to Narodiť sa inde 2/2

  • ale teším sa že bolo take netradičné.  

  • A ja pridávam aj prekvapenie, že si zvolila takúto tému. Ide ti aj takýto žáner. Dobre sa to čítalo.

  • Vďaka za komentáre. Smiem sa opýtať, prekvapilo vás aj rozuzlenie? Lebo predošlí betareaderi mi vytkli, že bolo predvídateľné (a zdĺhavé), a vzhľadom na fakt, že poviedka neuspela v nijakej literárnej súťaži, podozrenie padá na toto.

    Je pravda, že ženskými témami sa príliš nezaoberám a ženy, čo chcú mať deti, nechápem. 🙂 Ale poviedka bola najmä o nespravodlivosti a nerovnosti ľudí na základe ich pôvodu a to je vec, ktorá sa bytostne dotýka aj mňa. 

  • skackavo sim cital tak sa neviem presne vyjadrit. trochu sa dalo predvidat, skor som ocakaval iny koniec(v komentari 1/2 klišé). potom ma napadlo, ze ma porodit kralovskeho potomka, povedzme kvoli neschopnosti mať deti(nieco ako Mojzis v Starom Zakone). lenze tvoje rozuzlenie je sice predvidatelne, ale aj tak ine. otazka materstva/otcovstva bola v roznych dobach inak chapana ako dnes. ty si ponukla ine riesenie(kuzlo namiesto priameho aktu oplodnenia). na mna je ten pribeh dlhy, zbytocne natahovany niektorymi opismi, aj ked viem ze maju cloveku pomoct k atmosfere, maju dať to spravne napatie. kludne si myslim ze toto by mohla byt prva kapitola romanu, kde novorodenča v buducnosti stretne Maelcora(ako sa to vlastne vyslovuje?), zistia ze su surodenci(svojim spodobom su), a Maelcor pomoze poludstit vyrastle novorodenca(namyslene ako tota princezna. povedzme sa trochu poludsti pri smrti Ality, (kde sa dozvie pravdu). plus nejake dobrodruzstvo napr. budu riesit ci sa mozu zobrat, kde princezna bude proti,  a nakoniec kuzelnik vyvola ducha Ality, ktora im obom pozehna atd. 

  • je pravda, že rozuzlenie neprekvapilo, skôr som bola zvedavá, akým spôsobom sa to kúzlo stalo.Prekvapil ma dôvod toho celého, predpokladala som skôr niečo ako neplodnosť, neschopnosť donosiť dieťa.

  • Čo sa týka opisov, neviem, neboli tam ani tak pre atmosféru ako pre nutnú vizualizáciu (napr. kde Alita vzala povraz, odkiaľ – a teda ako – utekala, aké mala na úteku možnosti a pod.). Potom je tam ešte popis Zlatorieky, ktorý bol vložený na základe kritiky iného čitateľa, ktorý vytkol, že nie je jasné, v akom svete sa to odohráva – či v našom alebo v nereálnom fantasy. A keďže išlo o nereálny fantasy, pribudli aj pre dej inak nedôležité názvy ako Dimadon či Zlatorieka. Predošlí čitatelia vytýkali skôr popisy Alitiných myšlienkových pochodov a nárekov nad svojím osudom. Iste, nápad by sa dal ďalej rozvíjať, to mi už tiež povedali. Aj mne napadlo, že by to mohlo byť aj na román, keby múza chcela.

    P.S.: Maelcor sa asi číta ako „Melkor“

  • Neschopnosť donosiť dieťa býva dôvod náhradných materstiev v reáli. Práve to ma inšpirovalo, aj čítanie o pocitoch žien, ktoré mali problém vzdať sa dieťaťa, čo vynosili, hoci nebolo biologicky ich. Pohodlnosť a bezpečie mi však tiež pripadá ako viac než dostačujúci dôvod, zvlášť v stredoveku, kde fungovali bez epidurálok a cisárskych rezov. Plus prudérny stredovek – kdeže nejaká gynekológia, pohľad medzi nohy a ešte tak vysoko postavenej osobe by malo byť pri vtedajšej mentalite niečo vysoko neprípustné, bohvie, aké z toho mali v reálnom stredoveku pocity… A napokon, nikto nemohol vedieť, či Harnah je alebo nie je schopná vynosiť dieťa (až na nepresnú dedukciu na základe šírky bokov).

  • je viacero dovodov – momentalny stav citatela, tema, modnost(skor frcia vtipne veci ako taketo s hlbsou myslienkou a vazny ton), oblubenost opisov, neustale napinanie az prask(prestalo ma to bavit)… tazko ti povedat v com je problem, kedze kazdy citatel je iny a ma s niecim inym problem. mne Alitine pochody pripadali ako sebalutost(tu tiez malokto dokaze pocuvat) a sebaospavedlnovanie. skor by som sa zmieril s tym ze nie kazde dielo je wau aj ked po technickej(gramatika, dejovy obluk, umeleckost) stranke je v poho. je to inac asi jedno kvoli comu bola nahradnou matkou, proste ako tema je to skor klise(neviem snad)(klise moze byt i prostredie – vsetci rachnu fantasy do staroveku/stredoveku). kukni moje „milujem ta mami“. 99 percent zien to odhodi lebo… a pritom jedna osoba pri tom plakala, lebo sa jej to bytostne dotykalo. pokial boli v porote muzi tiez to mohol byt dovod ze ich to az tak neoslovilo. mozno problem je v otvorenom konci, a cloveku chyba ta postava(Ality mi ako matky bolo luto no neoblubil som si ju)… a mozno si prehliadla nejaku gramatiku a bum porota to odmietla citat. takisto ak islo o nejaku fantasy sutaz – co tam je fantasy(napodnim jurinka) – toten kuzelnik ktory je aj tak vedlajsia postava? a cely pribeh by sa mohol odohravat barskde inde? a navyse ten kuzelnik urobi to co vie urobit barsaky beckovy doktor? tomu hovoris fantasy? 😀  inac ten Alitin utek krical z poviedky uz vtedy ked ju uvaznili. to bolo ozaj „original“ zahustenie deja… nevycitam, nahlas rozmyslam.

  • Téma ako klišé? Tomu, priznávam sa, nerozumiem, s témou náhradného materstva v stredoveku som sa ešte nestretla (i keď možno o tom už niekto písal a len o tom neviem). Nie si sám, kto si neobľúbil Alitu, no stále som z toho úprimne zmätená – osud k nej bol krutý, napriek tomu sa nepoddala, bola akčná, čo viac sa dá od postavy chcieť? Možno nemať sebaľútosť? Lenže ja osobne v pozícii čitateľa beriem oprávnenú sebaľútosť u postáv ako plus a dôvod na sympatie. Oprávnená sebaľútosť značí, že to má fakt blbé, nie že je to nejaká urevaná pubertiačka nevediaca čo so sebou (viď štvrtý bod zo Zabiť ho je málo). Naopak ak niečo neznášam, tak sú to postavy, čo sa v drsných podmienkach ani trošku nepoľutujú. To je neprirodzené, neľudské. Napríklad Meyerová má také postavy a pôsobia strašne umelo (opäť viď prvý bod zo Zabiť ho je málo). (Meyerovú idem onedlho zdrbať v recenzii.)

    A k ženskej téme – áno, v jednej súťaži istý porotca napísal niečo v zmysle, že ho to neoslovilo, lebo je muž. Iróniou je, že je to asi jediný môj ženský príspevok. Normálne píšem hard sci-fi, kde je to samá technika, akcia, násilie, žiadne rozoberanie mileneckých vzťahov a detí – ale ani takéto veci si nenachádzajú dosť spokojných čitateľov. Proste výhovorka sa vždy nájde, ale problém je podľa mňa niekde inde – nad tým zase filozofujem v príspevku Ako sa vám páči.

    P.S.: Tiež nevyčítam, zamýšľam sa.

  • silne ma to ťahalo skôr do staroveku, povedzdme Blízky východ(Mezopotania? Egypt?) teda orientačne do toho obdobia. Harnah mi pripomenula Amenhotepovu milenku(Múmia – je tam istá podobnosť, Amenhotep bol tiež čarodejník a neskonale miloval princeznú). CElý príbeh mi zas pripomína Mojžišov príbeh. Síce náhradne materstvo je tam inak riešene ale to spadá taktiež do staroveku.  čiže svojim sposobom nie si až tak originalna(netvrdim že je to kliše). k Alite sa vyjadrim samostatne. Aj výber mien je taký skôr orientalny(Zusna, Faradan, Myah, Harnah), Alitu zaradiť neviem, Maelcor – latinsko anglicke.

    Inač totá scena s Harnah – u mna vyvolala taku jemne eroticku predstavu. V tom momente mi bola Harnah sympaticka. Aj ked na inych miestach namyslena jak hovado.

    Inac na druhe prečitanie ma to už celkom bralo(u poroty asi maš len jednu šancu).

  • Tvoja Alita mi spríjemnila tri hodiny a vdaka nej sa mi lepšie pracovalo. Žiaľ nemal som moznosť venovať sa priamo textu, takže je možne že som si niečo zle zapamatal.

    Moje vnimanie Ality

    Nie je mi sympatická, lebo pôsobi ako chudera(sebaľútosť z opustenia mužom), nízko sebavedomá(neustále výčitky), slabá žena(strach z cestovania), prakticky niekym pohrda(to rapidne zniži sympatie), bezdomovkyna(prečo opustila dom? prečo tam nezostala a pri dome niečo nepestovala? preco nepredala dom a za peniaze necestovala? alebo iba zbrane po muzovi? ak bola zena polovnika musela poznat les – lesne plodiny, zver, musela vediet ulovit zver spracovat ju), tučná(telo jej zmohutnelo pri pôrode, z čoho má mindráky), málo vynaliezava(bol bordel jedine riešenie? Prečo napriklad sestre nepomohla s domacnostou za kusok jedla? napr. opatrovat deti, rubat drevo, nosit vodu, pomahat na poli, naucit sestrinho muza lovit drobnu zver – pokial boli sestry tak boli podobne, preco ju muz nechcel na sex?), bola žobračka(to mohla vyuzit a ako zobracka cestovat, ci uz zobre o pracu alebo jedlo to ma jedno)a nakoniec to bola kurva(aj ked nedobrovolna- navyse ju to prve napadlo a hura- preco to neodkladala ako poslednu moznost?). vsetko same veci co jej uberaju na sympatickosti a neviem ci tam mas nieco co by jej ju zvysilo.

    Podla opisu Maelcor mohol mať dva roky. V staroveku/stredoveku ženy rodili už v 15ich(neviem tipujem) Čiže všeho všudy mohla mať Alita dvadsať-dvadsaťpäť(sympaticka neznamena hned pekna ale pri tych minusoch? ukazat ze je usmievava aj ked cez slzy, dobracka od kosti) Prečo si nenašla ona druhého muža(bola jedovita?nervacka? sekera? namyslena?)? Ked sa pačila mužom v bordeli, určite by sa mohla nejakému aj mimo. Čiže to je dalšie minus pre Alitu – bola menej pekna(opitemu a nadržanemu chlapovi to vadit až tak nemuselo).

    Chybala mi tam scenka(napr. vo forme spomienky), že cestou do bordelu stretla plačuceho chlapčeka, ktorý stratil jablko, to jej pripomenulo Maelcora, usmiala sa na neho, pohladila ho, utišil sa – celé toto ako gesto materskosti(skôr ako myšlienky ako sa postara o Maelcora) či napomocka k sympatickosti.

    Ludia maju radi silne ženy – Alita síce padla, ale  má nejaký plán do budúcnosti, bordel je dočasne riešenie(napr. najsť si iného muža alebo nazbierať peniaze na cestu preč). Keby bojovala najprv a potom skolabuje a bum bordel, tak ten sucit vyvola trochu sympatii. takto je bordel skor lacne a rychle riesenie(aj ked pre teba potrebne).

    Opravnena sebalutosť nemusi byť dovod na sympatickosť/oblubu. Skor ide o mnozstvo tej lutosti(v jednom momente je jej vela tak človek ma toho dosť), a o to k čomu ju vedie ta lutost(k vzdaniu sa, alebo k nejakemu kroku vpred). proste nikto nema rad osoby ktore sa stale lutuju a len cakaju ze niekto za nich poriesi ich problemy(jedno ci zeny alebo muzi).

    Bordel mohla využiť napriklad na to, aby získala nejakého kupca, ktorému bude spríjemnovať cestu, len aby ju odviedol preč. Alebo muža, ktorý sa o nu a Maelcora postara, a ona mu za odmenu bude robiť dobre. Proste ide mi o to ukázať, že je vynaliezava, že sa nevzdáva(bojuje). Ten útek je skôr čin zúfalstva, nie tvorivé riešenie problému. Resp. dôsledok jej strachu.

    Aj koniec je taký nijaký – nie je zlý(Alita zostava nažive) a nie je ani dobrý(čo dalej s Alitou? zavrazdili vlastne dieta, dieta co vynosila jej zobrali) Prakticky končíš tým čím začínaš – obavami. Nebolo by lepšie končiť s nádejou? Napr. predsavzdatím „ja sa ta nevzdám, a ked sa spamatam z porodu, tak si pridem po teba/urobim všetko pe to aby sme mohli byť spolu“. Proste ide mi o také pozitivne odhodlanie.

  • Alita rozprava svoj pribeh starene v chatrci: muz utiekol, žobrala v dedine, stretla kupca/cudzinca(viem klise) alebo sestrin muz ju znasilnil/pomiluje ked sestra nemohla, ked bola s Maelcorom u sestry. Ked otehotnela bola za tym muzom, ale ten v obave o povest podpali Alitin dom. ona sa zachrani aj s Maelcorom. cestou lesom natrafia na chatrc a tuto starenku.

    Starenka ju prichyli. Alita sa upokoji. Starenka ju oklame s tym ze jej pozehna, ale v skutocnosti urobi ten obrad. Alita nic netusi, len zakazdym za splna Mesiaca prichadza kralovsky vojak. Necakane zisti ze starenka s vojakom sepcu a ukazuju bradami na jej izbu. pred porodom Alita zacuje starenku ako hovori vojakovi ze je hotova, nech privedie Harnah. Alita utecie k sestre…

     

    Ty v svojom pribehu mas same negativum, ako ked niekto spadne do priepasti a postupne sa lamu vsetky haluzky a pada a pada a pada. V mojej variacii sa strieda negativum a pozitivum. Pribeh tak nie je depresivny a citatelove emocie sa striedaju(neunavia sa). tym padom sa clovek nestane apaticky voci postave.

  • Zaujímavé, Blízky východ už spomenula aj iná betareaderka. Múmia mi teda nenapadla, ja osobne cítim inšpiráciu skôr v Hre o tróny, kvôli atmosfére i tomu, že každá druhá žena v danej ságe zomrela pri pôrode (čo mi pripadá už trochu prehnané). Ďalšia, podstatná inšpirácia bola v spomínanej poviedke (je niekde tu na blogu, ak chceš, vyhľadám ju). Orientálne mená – to bude asi tým, že ide o skomolené názvy hviezd, moja obľúbená zásobáreň mien. 🙂 A mená hviezd sú skôr arabského pôvodu. Lenže už aj tie sú skomolené, takže ma úprimne prekvapuje, že aj skomolenina skomoleniny sa ešte dá vystopovať k svojmu pôvodu.

  • Pre začiatok, nechcem sa hádať, ani biť sa do pŕs, aká je moja poviedka dokonalá a super, ale nech nad tým premýšľam ako premýšľam, týmto argumentom naozaj nerozumiem. Väčšina tvojich výčitiek voči Alite mi pripadá neoprávnená, pretože buď bolo priamo v texte povedané, prečo nemôže také možnosti zvoliť, alebo sa nad tým pri znalosti stredovekej mentality dalo veľmi jednoducho prísť. Takže v bodoch:

    –         Sebaľútosť a malé sebavedomie – úplne pochopiteľné pri bezdôvodnom opustení mužom. Žena zažívajúca v takejto situácii opačné pocity by bola arogantná narcistka.

    –         Strach z cestovania – ty by si veselo cestoval pešibusom bez peňazí s dvojročným dieťaťom v stredoveku?

    –         Prečo nezostala pri dome niečo pestovať – vysvetlenie 4. odstavec, 7. riadok odvrchu

    –         Predať domu – realitky neboli a najskôr bývali len v nejakej chatrči

    –         “ak bola zena polovnika musela poznat les” – ty sa vyznáš v zamestnaní svojej manželky natoľko, že ho vieš vykonávať? Alita bola tkáčka (4. odstavec, 9. riadok), navyše v stredoveku poddané zásadne nepoľovali

    –         bol bordel jedine riešenie? 4. odstavec, 7. a 8. riadok

    –         Prečo napriklad sestre nepomohla s domacnostou za kusok jedla? – sestrin muž je evidentne despota a debil, citácie nepíšem, je ich niekoľko

    –         Žobráčka – s dieťaťom?

    –         Kurva – v rovnakom odstavci jej navrhuješ, aby spávala so sestriným mužom, to nie je to isté? Navyše to nerobila s radosťou (5. odstavec, 3. riadok) a vôbec to nebola prvá možnosť (4 odstavec je plný argumentov), 5. odstavec, 1. riadok uvádza, že je to posledná možnosť

    –         Nový muž – bola tučná (najmenší problém), na mizine, bez vena, nebola panna a mala na krku haranta. To v stredoveku nebola bohvieaká partia, ani na milenku.

    –         Dojemné príhody zlepšujúce Alitinu povesť – v poviedke si treba vážiť každé slovo a žiadna scéna by tam nemala byť nielen bezúčelná, ale ani jednoúčelná. Ak by sa nejaká tá sirota, ktorej by Alita pomohla, dala zakomponovať ešte niekde inde, bolo by to OK.

    –         Nemala som pocit, že Alita čaká, kým niekto porieši jej problémy, to by vyzeralo inak – zostala by sedieť sama v chatrči, resp. v nevestinci

    –         Záver – áno, bol mi už vytknutý, ale pre predvídateľnosť, nie pre nedostatok optimizmu. Ja ho beriem ako variáciu na známe „dajte pozor na to, čo si želáte, môže sa vám to splniť“. Alita si želala, aby sa jej dieťa narodilo ako člen kráľovskej rodiny, čo sa splnilo, akurát to nedomyslela do dôsledkov, čo je istým spôsobom jej trest.

     

    Ale inak som rada, že si okolo mojej poviedky rozprúdil takú diskusiu. Všetko lepšie než mŕtve ticho. 🙂

  • len som zdovodnil svoje tvrdenia a snazim sa pomoct. skus dat tomu iny sujet. alebo okresat nejake info aby sa to nedalo jednoznacne predpokladat povedzme az do momentu ked sa na konci objavi Harnah. alebo zvolit iny koniec. momentalne ma nenapada.

     

  • mlada polovnicka zabludi v lese. stretne starsiu(mile starenky su sympaticke)Alitu a opyta sa jej na cestu. na zaklade znamienka ju Alita spozna. v jej mysli sa odohra tvoj pribeh.

    Koniec by bol ten ze Alita sa citi stastna, ze jej(?) dieta sa ma dobre. Je spokojna aj nspriek utrpeniu ktore prezila. Takato starecka mudrost je tiez sympaticka. Aj to je sympaticke ze odpusti Harnah za vrazdu jej dietata a dopraje stastie mladej.

     

    vyhodou tohoto je, ze pribeh konci stastne. Alita sa zmierila so stratou, osud jej doprial aspon trochu utechy. Jej emocie prechadzaju na citatela. v tvojom pribehu sa clovek citi na konci tak nahnevane(?), zatrpknuto(?).mozno aj sklamane a smutno.

  • zameral som sa na emocionalnost uvodu. Tebe chyba ten naboj(bavili sme sa v maili).  Aj pri tom uteku je malo napatia-mozno som zvyknutý na tento druh napatia, podvedome človek vie že nezomrie tak sa až tak neboji o Alitu. Vzhladom na vztah k Alite by mi to bolo jedno.

    Predkladam niečo emocionalne ladene, po skusenosti so Zerou(a jej Spinavou) si myslim, že by si mala Alitu nejako emocionalne vytrhnuť a postupne(nielen sebaľútosťou) ju vpratať k tým pozitívnym emociam.(Alita nesmie zomrieť, bolo by mi jej ľúto/doprajem jej šťastie):

     

    „Kde je tá žena?“ škrekľavý hlas takmer zhrbenej a vekom zošuverenej stareny naplnil ohňom vyhriatú izbu.Alita sa čudovala. Myah sa správala ku nej úctivo, ale tón, ktorým rozprávala starena ju ponižoval. Rozcuchané vlasy vekom sfarbené po popolavej farby jej dodávali hrôzostrašný výraz.  Kto bola tá striga, že ju Myah musela zavolať? Každú ženu takto prezerali, alebo bola taká škaredá, že hentá ježibaba ju chcela za učnicu? Nie, žiadne čary ona nechce robiť. Ako sa Alita prestrašene pozerala po tých dvoch, zrak jej padol na okno. Krava stála na trhu, kupec ju potľapkával po chrbte. Áno, aj ona tu teraz stojí ako krava. Chudobná! Ponížená! Zradená mužom!  Nevedela, či sa má hnevať, či plakať. Osud sa s ňou pohrával a ona prehrala pár kôl po sebe. Akoby osudu nestačil, že jej zobral muža, ale postupne ju oberal aj o možnosti sa zachrániť. Prečo?Žiadalo sa jej skočiť na Zusnu. Chcela ňou triasť. Mala toľko otázok. Vari Zusna všetkým počarovala, aby ju sem dostala? Prečo by to Zusna robila? Ona Zusnu nepoznala. Je Zusna nejakou čarodejkou, ktorá ju našla cez čarovnú guľu? Prečo zrovna ona? Hnev ňou lomcoval ako víchor s vysokými stromami. Možno Zusna je tá neviestka, kúzlami sa zmenila na štíhlu devu, ktorá pobláznila jej muža. Určite. A potom všetkých uriekla, aby jej odmietali pomôcť. Veru. Zusna má s ňou plán. Iste ona čarami omotala sestrinho muža, veď ten nikdy nikomu nepomohol, tak prečo teraz bol ochotný jej zobrať syna? 
    … Zusna ju zhodnotí, že môže byť neviestkou.
    Myah ju zaviedla do tmavej komôrky. KeĎ Alita počula, že jej kroky sa vzďalujú, tak si sadla a pustila sa plakať. Jej srdce puklo a smútok z nej vytekal ako divoká rieka. Nevedela si odpustiť že takto skončila. Vari za to mohla? Zusna svojou mocou ju zatemnila, aby ju pritiahla k sebe. Nie, to jej nesmie dovoliť, aby ju opantala.

     

  • ale mne pripadas ako flegmatik, ze by s tebou nepohla ani atomova bomba 🙂

    teraz važne. nie je „honba za sympatickostou“ tiez z dalsich modnych trendov? ale necham si ten konentar k tvojej uvahe. 

    proste nejde o sposob ako to dosiahnes. Ide skor o to vyburcovat citatela z polospanku(sorry za uprimnost). mozno pubertiak(alebo uz ani ten) ma urcitu latku co ho dostane do napatia. my stari harcovnici(myslim nas ako citatelov) mame latku napatia posunutu vyssie, takze uz tie citatelske skusenosti nam pomahaju sa flegmaticky preniest dielom. 

  • dovolim si zu pridat nazor znamej. s jej suhlasom. mne pomaha po emocionalnej stranke textu. Je vlastne v rovnakej zivotnej situacii ako Alita, takze o to viac ma to zaujalo. Nie je ziadny vzdelanec, co sa literatury tyka.

    Zaujalo ju to neskôr, začiatok sa jej nepáčil. Pochvalila ze ju to drzalo do konca až(bolo to pútavé). Štýl sa jej páčil i dielo ako celok.

    Chybali jej tam emocie hlavne materinska laska a sucit, ale celkove ze to bolo chladne, strohe. u nej to vsak vyvolalo protichodne pocity – na jednej strane jej  Ality bolo luto, ale na druhej strane jej konanie posudila ako sebecke, posadnute peniazmi, lahostajnost voci dietatu, hrr brr do bordelu.

    Takisto dej jej na europsky stredovek nepasoval. Zasmial som sa ked Zusnine obrady oznacila za indianske(tipujem ze woo-doo), videla v nich cisto potrat. Alita sa podla jej slov sama sebu kruto potrestala, ten trest co si privolala(vzdanim sa oboch deti) bol pre nu horsim trestom ako samotny utek muza.

  • Flegmatik? Zdanie často klame. 🙂

    Sympatickosť ako módny trend? To už rovno môžeš považovať za módny trend mať v texte písmenká. 🙂 Podľa mňa je vzťah k postavám alfou a omegou každého textu. Je ale aj zopár takých diel, čo pracujú s hlavným hrdinom záporňákom. Väčšnou je ale aj ten záporňák nejakým spôsobom sympatický, a ak nie, tak sa čitateľ aspoň teší a dúfa, že ho postihne niečo strašné. Väčšina ľudí ale asi radšej drží palce klaďasovi než sa chce pomstiť záporňákovi. Najhoršia je ľahostajnosť.

  • Čudujem sa, že známa nevyčítala Alite to, že nosí skafander a pracuje v atómovej elektrárni. 😀 Prepáč, ale také absurdné mi pripadajú výčitky ako chýbanie materskej lásky, ľahostajnosť voči dieťaťu, posadutosť peniazmi či hrnutie sa do bordelu… Viem, že si len prostredník, tak to nejdem nijako rozoberať. Škoda, že si s ňou nemôžem pohovoriť priamo, lebo to, ako môže čitateľ prehliadnuť niečo jasne a zjavne napísané, je pre mňa jedna z najväčších záhad. A žiaľ, nie ojedinelý jav.

  • Emocionalita a náboj sú zložité veci. Cením si, že mi chceš pomôcť, aj tieto, ak to tak môžem nazvať, funfiction, ale tvoje podania zase nevzbudzujú emócie vo mne. Výkričníky, rumádzganie, slová hrôza a hnev… to  mňa nie je kľúč. U niekoho možno je, to mu neberiem, ale podľa mňa je prvoradé, aby sa s textom stotožnil autor. Ak už autor nemá svojho hrdinu rád, kto potom? Nie vždy je, pravda, láska k postave autorským zámerom. Napríklad v poviedke Pravidlá hry, ktorú tu mám tiež vyvesenú, som sa snažila vytvoriť postavy čitateľovi nesympatické vrátane hlaného hrdinu.

    Každopádne, tieto diskusie o sympatickosti ma podnietili k písaniu úvahy, v ktorej sa snažím objasniť, čo je – aspoň pre mňa – kľúčom k sympatickej postave. Čoskoro ju tu môžete čakať. Úsmiaty

  • …nespomenúť, že spomedzi mojich vlastných hlavných postáv – podotýkam vlastných – tiež Alita patrila k mojím najmenej obľúbeným. Dôvody, prečo som jej až tak nefandila, sú však odlišné od dôvodov, ktoré uvádate. Sú to:

    1. Bola natoľko blbá, že si vzala muža, ktorému nemohla dôverovať. Tým pádom bola spoluviníčka – aj keď menšia – svojho nešťastia. ALE sme v stredovekej spoločnosti, kde žena nemala pri výbere partnera až také podstatné slovo, dlhé randenie a spoznávanie sa pred svadbou asi tiež nebolo v kurze a navyše viem, že človek dokáže pred druhým ukrývať svoju pravú tvár aj celé roky.

    2. Urobila si dieťa (s manželom). Každý, kto si spraví dieťa, by mal vedieť, že je kauzálne zodpovedný za všetky problémy, ktoré s tým dieťaťom má vrátane tým, ktoré má dieťa samotné. A tiež by mal vedieť, že s dieťaťom hrozí veľa a ťažkých problémov. ALE opäť, sme v stredoveku, antikoncepcia nebola a dieťa tak automaticky prišlo v jednom balíku s manželstvom,pokiaľ pár nebol neplodný. A emancipácia, aby sa nevydala, nemala dieťa a živila sa sama, ešte tiež nebola.

    3. Nechala sa ovaliť po hlave tehotenskými hormónmi a začala milovať dieťa, ktoré má s pre ňu opovrhnutiahodným mužom (teda, aspoň si to myslela, lebo nevedela o jeho biologických rodičoch). Toto je vec, ktorú ja osobne nedokážem pochopiť. A čím menej chápem postavu, tým menšie sympatie k nej prechovávam.

    Takže pre toto som Alitu príliš nemusela, na druhej strane ale chápem, že v tej spoločnosti veľa možností na výber nemala. V jednej oveľa staršej poviedke však mám aj jednu pre mňa oveľa obľúbenejšiu šibnutú matku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button