Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Prvá dáma

Ľahostajne leží, pripravená na čokoľvek. Na každého. Nekonečne dlhé nohy, tesne pri sebe, pretínajú krajinu. Vlnia sa na miernych  kopcoch, stáčajú sa v dlhých zákrutách a ak prídu k príliš vysokej hore, prerazia si cestu jej stredom.

Diaľnica.

Aby sme boli rýchlejší.

Aby sme mali dosť miesta na predbiehanie.

Je skoré ráno a v pravom pruhu sa vlečie kolóna kamiónov v miernych rozostupoch. Nechávajú  priestor na myšičky. Oproti mrštným osobákom sú pomalé a lenivé. Nápor vetra z  poľa s nimi hrozivo kníše. V niektorých sú chlapi práve prebudení, iní ťahali celú noc a myslia na kávu, na teplú posteľ , na to, že deti ešte spia a manželke určite vykúkajú nohy spod bielej periny. Že sa možno práve pretáča na druhú stranu.

V modrej Fabii duní hudba, bubny na maximum, šofér pokyvuje hlavou do rytmu. Po nočnej domov, tak aby nezaspal. V červenom Opli sa hádajú nervózni manželia, mapa na volante, asi idú nesprávnym smerom. Kde je najbližší výjazd? V zelenej dodávke päť chlapov v montérkach, ospalé hlavy opreté o sklo, z rádia správy. Šoférka bieleho Citroenu si v späťáku kontroluje make up a myslí na to množstvo papierov, ktoré ju dnes čaká. Starší pán z čierneho BMW pomaly odhryzol z rožka so šunkou.

Čas na premýšľanie. O láske, o peniazoch, o tom, kto dnes vyzdvihne deti zo školy.

Stovky a tisícky áut.

Milióny myšlienok.

Niektorí maximálne sústredení, iní zabratí do rozhovorov, plánov, spomienok a predstáv … Nervózni, ktorí sa ponáhľajú, vyblikávajú pomalších, rozhadzujú rukami. Ospalí s dvojnásobnou reakčnou dobou. Tvrdohlaví, ktorí nechcú opustiť ľavý pruh. Odvážni predbiehajú zprava. Zázrak, že to vôbec funguje.  

A ZRAZU NÁRAZ!

Nečakaný, alebo očakávaný s hrôzou, sprevádzaný škrípaním.

Deň je zmenený.

Zvuky plechov, skla a kostí.

Na cestu vyteká olej. Vytryskla krv.

Tak kto to bol dnes?

Začína sa tvoriť kolóna a v autách rastie nervozita, telefóny pri hlavách: 

„Ešte nie si na diaľnici? Tak to obíď po starej, tu sa zas niečo stalo. Už pol hodinu stojíme a nepohli sme sa ani o centimeter.“

„Nie, nič nevidím, určite zas zaspal nejaký kamionista, už meškám.“

„No jasné, piatok. Nejaký debil vpálil do zvodidiel.“

„ Dve ženské sa ťukli, neubrzdili.“

„Už tam išli tri policajné autá a dve sanitky. Večer si to pozrieme v správach.“

A ona – prvá dáma medzi cestami pomaly vstrebáva škrípanie bŕzd, zápach spálenej gumy, plač a krv. Ten zvyšok čo tam ostane, sa rozjazdí.  Ako keď barmanka po záverečnej pozametá a umyje dlážku, aby sa mohlo o pár hodín znovu otvoriť. Treba poskytnúť ďalším tisícom áut možnosť rýchlo sa presunúť.

Kolóna vrie, všetci len čakajú kedy sa to už pohne. Už mali byť v práci, doma, alebo aspoň o sto kilometrov ďalej.

No konečne.

Keď prechádzajú okolo miesta nehody, snažia sa vidieť čo najviac. Pokrčené plechy rozstrihané veľkými nožnicami, na asfalte dlhé čierne čiary. Postavy s množstvom reflexných prvkov sypú z vriec prášok na vyliate tekutiny. Je ťažké sústrediť sa na cestu. Všetci idú pár kilometrov pomalšie, so zvláštnym pocitom, no potom pozrú na hodinky a keď zistia, koľko času stratili, zošliapnu plyn a rýchlo ďalej.

Ešteže nám sa to nemôže stať.

                                                               *******************

Sanitka predbehla oranžovú Octaviu. Žena za volantom povolí nohu z plynového pedálu. Chrbticou jej prejde mráz, chĺpky na rukách sú v pozore. S hrôzou hľadí na vzďaľujúce sa zadné sklo sanitky, za ktorým silueta muža neúnavne rytmicky bojuje so smrťou masážou srdca.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Prvá dáma

  • Páčilo sa mi to, najmä ten inotaj Prvá dáma – diaľnica. Vždy keď som už čakal že to speje k niecomu konkretnemu tak zrazu bum. To bolo to asi naj co sa mi tam pacilo. nyslím si ze poviedka mala koncit vetou „nam sa to nemoze stat“(sad but true). to za hviezdičkami presunuť niekde skôr. Ale inac super

  • Ďakujem za komentár. Je fakt, že poviedka mala končiť práve tou vetou, no ani text za hviezdičkami som nechcela dať inam, než na koniec. Tak som urobila dva konce. Ešte raz veľmi pekne ďakujem.

  • Taká nejaká je realita fajn zaujalo 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button