Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Narodiť sa inde 1/2 (poviedka)

Keby som sa tak narodila v kráľovskom paláci, premýšľala Alita, teraz by ma neprehliadali ako dojnú kravu na trhu.

Ťažko sa ubránila podobným myšlienkam, vlastne v tejto chvíli bola za ne vďačná. Vďačná za čokoľvek, čo odpútalo jej pozornosť od rúk bezostyšne blúdiacich po jej nahom tele. Ruky ohmatávali svaly, hľadali tuk, poťažkávali jej veľké, ovisnuté prsia. Naozaj ako pri dobytku. Napokon, stala sa dobytkom. Muži v nej už nebudú vidieť nič iné, než nástroj na ukojenie svojich chúťok, tak ako hospodárske zvieratá slúžia na ukájanie hladu. Prestala byť ľudskou bytosťou – u bordelmamy Myah sa zmenila na chodiaci kus mäsa. Aj Myah je tu, uškŕňa sa z kúta, len kedy-tedy jej tvárou prebleskne ukrývaná neistota. Ruky prehmatávajúce Alitu patria ďalšej, staršej žene menom Zusna. Alita si Zusnu nevedela zaradiť. Nebola tunajšia – nehltala pri reči začiatky slov, ako mali vo zvyku všetci narodení západne od jazera Dimadon. Ani jej čudné handry si nespájala s ničím, čo poznala.

Ale v skutočnosti, musela si Alita pripustiť, neskončila v stave najhoršieho poníženia iba preto, že sa narodila v rodine poddaných. Ešte donedávna bola síce chudobná, ale počestná žena vydatá za poľovníka dodávajúceho čerstvú divinu na pánsky stôl. Neváľali sa v peniazoch, no uživili sa, a s nimi aj ich syn, ktorého priviedla na svet. Akú hrdosť pocítila, keď porodila manželovi práve chlapca! Nazdávala sa, že popri varení, praní a šití sa jej poslanie naplnilo – nik mu nemôže byť lepšou ženou.

Mýlila sa. Sotva ich synček začal behať, muž zmizol a už sa nevrátil. Podľa svedkov mu pri odchode robila spoločnosť neznáma červenovláska. Vraj sa s ňou stretával už dávnejšie. Alita skormútene hľadela na svoje telo, ktoré počas ťarchavosti zmohutnelo a zostalo také aj po pôrode. Ani by si to nevšimla, keby… keby červenovláska, čo kráčala po boku jej muža, vraj nebola štíhla sťa prútik. No tento problém ustúpil oveľa pálčivejším otázkam – ako bude so svojím malým Maelcorom ďalej žiť. Nevlastnili nijaké políčko. Skúšala vstúpiť do služby, ale všade ju odbili, že slúžku či tkáčku už majú alebo nepotrebujú. Zlá doba, zlé miesto. A na cestu do iných končín Alita bez prostriedkov a s malým dieťaťom nemohla ani pomýšľať. Neovládala umenie čarodejníkov z východu, o ktorých sa šepkalo, že vedia zmiznúť, v rovnakej chvíli sa objaviť na inom mieste, a takto doputovať ďaleko aj bez koní a bez zásob. Ak to naozaj dokázali. Východné ríše ležali za obrovským jazerom Dimadon zvaným Bláznovo more, za horami a skutočným morom. Tu, západne od Dimadonu, sa mágia nepraktizovala už storočia. Pokiaľ sa vôbec niekedy praktizovala a nezrodila sa len v mysliach rozprávkarov.

Napokon zostala už iba jedna možnosť. Uprosila sestru, samú so siedmimi deťmi a mužom tvrdým sťa skala, aby si Maelcora na čas vzala, a išla celú noc, kým červená, so sklopeným pohľadom, nezabúchala na bránu nevestinca. A keď stadiaľ vychádzala, hanbila sa ešte viac – spôsobila to temná spokojnosť, že jej telo predsa len nie je až také nesúce pre muža, podľa Myah bude vzbudzovať túžbu, a nemá teda vinu na manželovom odchode.

Kiežby sa aspoň Maelcor narodil ako princ, pomyslela si trpko. Na nej nezáleží – i tak sklamaná a potupená netúžila veľmi po živote. Ale čo dieťa, to úbohé dieťa? Musí sa o neho postarať, a to za akúkoľvek cenu.

Pozrela na Myah. Mala by jej byť vďačná, no súčasne ju nenávidela – pohŕdala ňou už predtým, ako jej muž zmizol s neznámou kráskou, a potom ňou pohŕdala ešte viac. Zlodejka Alitinho muža bola tiež neviestka, keď nemala hanby, aby odviedla žene manžela a dieťaťu otca.

„Dobrá!“ vyhlásila starena, ktorej ruky Alitu toľko skúmali.

Myah bola hneď na nohách, cerila zuby v širokom úsmeve. „’budnite, polovicu peňazí ’predu, ako sme sa ’ohodli,“ prehovorila silným narsilským nárečím.

Zusna jej neodpovedala. Namiesto toho sa otočila k Alite. Tá zdvihla zrak v nádeji, že sa dozvie, čo táto potupná procedúra znamenala.

„Myah mi povedala, kedy budeš najbližšie krvácať, ale chcem to počuť i z tvojich úst.“

„Dvadsiateho druhého dňa tohto mesiaca,“ odvetila Alita, nie bez prekvapenia. Azda sa pýta preto, lebo neviestky plnia potreby zákazníkov iba v neplodných dňoch. Zatiaľ vlastne nič nevedela o tom, ako dievčatá zabezpečia, aby nemali dieťa od každého milenca, ktorý si ich kúpi.

„Líhaj s mužmi až od šiesteho dňa nového mesiaca,“ nariadila starena. „Nepi odvary z olova, nerob nič z toho, čo konajú iné ženy, aby v nich nevzklíčilo semeno, alebo aby klík zo svojho tela vyrvali. A keď ti bude čo i len trochu meškať krvácanie, ihneď pošli do hradu posla.“

Alita prikývla, hoci jej to pripadalo zvláštne. Veď oťarchavie. Žeby to chceli? Pripraviť ju pre zákazníkov so zvláštnymi chúťkami, čo uprednostňujú ženy vo vysokom stupni tehotenstva? Ale čo príde ďalej? Neostane predsa tehotná večne a druhé dieťa…

Noc pred dňom, kedy mala podľa Zusninho rozkazu prijať prvého zákazníka, skoro nespala. Až nadránom si uvedomila, že za neustále prehadzovanie sa na lôžku nemôžu len myšlienky, ale tiež neobyčajný ruch vonku. Spomenula si, čím je tento deň výnimočný. Je to deň svadby princeznej Harnah a princa Farkadana.

 

O veľkej svadbe sa v kráľovstve vravelo už mesiace. Dievčiny pri šití s nadšením špekulovali, ako asi budú vyzerať svadobné šaty princeznej – údajne krajšej než hviezdna obloha. Hospodári už menej radostne odvádzali povinné čiastky na kráľovskú hostinu. O sobáši ľudia hovorili i šepkali, žasli i kliali, a kolovali čoraz neuveriteľnejšie chýry – cestu k oltáru vraj vystelie chodník z drahokamov, na hostinu zabijú samé jahňatá a teľatá v takom počte, aby ich mäkké mladé mäsko nasýtilo všetkých hostí; a plachtu svadobnej postele zošijú z ľaliových lístkov na oslavu nevestinej čistoty – bude ju vyrábať naraz tridsať služobných, aby ľalie nestratili sviežosť, kým mladomanželia nevstúpia do spálne. Alita pri podobných zvestiach len pevne zovierala pery. Nikdy nebol kontrast medzi kráľovským bohatstvom a jej biedou väčší ako vtedy, keď nedokázala zohnať prácu a radovala sa z každej odrobinky chleba.

Myšlienkami sa presunula k dňu prvej návštevy u Myah. Rozprávala vtedy bordelmame o svojom údele. Vedela, že Myah nie je zvedavá, čo ju viedlo k tomu, aby sa zaradila k ženám, ktorých povolanie sa iným dievkam hovorí ako urážka. Ale nemohla prestať – slová sa z nej hrnuli samé. Keď však spomenula synčeka, ktorého musí živiť, bordelmama napodiv spozornela. „Dieťa?“ zvolala. „Zdravé ’ieťa? Nože mi ho ’nes ukázať.“

Doniesť Maelcora na miesto neresti bolo to posledné, po čom Alita túžila. Akoby tým znesvätila poslednú baštu ušľachtilých citov, ktoré k niekomu prechovávala. No Myah pokračovala: „Si pomerne mladá a zdravá, postavu máš síce trochu ’nejšiu, ale to ’hým mužom neprekáža – uživili sa tu aj oveľa plnšie ’včatá. Môžeš štrngať medenákmi a v dobrý deň, keď bude tadiaľto ’chádzať karavána či armáda, ’trngáš si aj strieborniakmi – ale ja ti ’núkam možnosť štrngať aj zlatkami. Množstvom ’tiek. Takým množstvom,“ žmurkla na ňu, „že si budeš ’ôcť medzi zákazníkmi ’berať a nie ich brať všetkých. A tvoj syn si bude žiť ako páža. Nedávno za mnou ’šla vyslankyňa paláca, a riekla: Ak nájdeš ženu, dú, zdravú, nie vychudnutú, so širokými bokmi, nu, ktorá už porodila zdravé ťa, oznám mi to – a ja jej spravím ponuku, ktorú čite neodmietne. No ’prv potrebujem vidieť ’ho syna a presvedčiť sa, či je ’točne pri takom zdraví a sile, pri akej má ’pec v jeho veku byť.“

Alita napokon súhlasila. Priniesla chlapca a s utrápeným výrazom ho odovzdala do Myahiných nečistých rúk. Bordelmame sa zrejme pozdával, pretože čoskoro nato prišla Zusna. Alita zažila zvláštnu prehliadku a jediné, čo o nej vedela, bolo, že ňou prešla.

 

Prišiel dvadsiaty tretí deň nového mesiaca, ktorý sa už dávno zmenil na starnúci – jeho polovičný kotúč žiaril na oblohe, keď nadránom odchádzali z nevestinca poslední zákazníci. Vtedy Alita predstúpila pred Myah, aby jej povedala, že tri dni jej mešká krvácanie. Tá okamžite zavolala pôrodnú babicu, ktorá potvrdila to, čo už Alita tušila z nevoľnosti ozývajúcej sa niekoľko rán po sebe – nebesá ju obdarili dieťaťom.

Ale vlastne aký dar? uvedomila si skrúšene. Keď čakala Maelcora, zažívala celkom iné pocity. Lež teraz bola chudobná, v hanbe, a na svet malo prísť dieťa bez otca, pričom nevedela uživiť ani to prvé. No Myah rázne všetko vzala do vlastných rúk. Zaviedla Alitu na najvrchnejšie poschodie domu rozkoší, tam, kde v podobe jednotlivých vežičiek vystupovali zo strechy izby pre najlepšie platiacich zákazníkov. Nemali spoločné steny s nijakými inými miestnosťami, iba podlahu, ktorá bola izbám pod nimi stropom – neprenikali z nich preto skoro žiadne zvuky. Boli tiež väčšie a lepšie zariadené ako komôrky o poschodie nižšie. Kričiacu červenú farbu látok vystriedala jemne telová. Nad každou z obrovských postelí visel baldachýn na mohutnej drevenej podpere. Sem zaviedla Myah Alitu a nariadila jej tam zostať – o doručenie peňazí k jej sestre na Maelcorovo živobytie sa postará. Večera, ktorú v ten deň Alite doniesli, bola vyberanejšia než kedy predtým – lahodné vykŕmené husacie pečene, chlieb jemný ako páperie močiarnych pálok a k tomu ovocie, aké v tomto ročnom období neľahko zohnať. Alita zadumane prevracala v prstoch strapec hrozna napitého šťavou a rozmýšľala, čo to má znamenať.

Na druhý deň sa dvere otvorili a vošla Myah v sprievode Zusny. Odviedli Alitu na nižšie poschodie do dlhej izby v strede predelenej záclonou. Inak v nej videla už iba lôžko. Nebola prekvapená, keď jej prikázali vyzliecť sa a ľahnúť si na posteľ. Stará žena nariadila Alite roztiahnuť nohy. Urobila tak, a prišli prvé vysvetľujúce slová: „Musím vidieť, či po obrade nebudeš krvácať. Podľa toho zistím, či sa vydaril.“

Alita na ňu zmätene pozrela. Už jej mysľou prebehol potrat, ale teraz sa zdalo, že o nič také nepôjde… a o to to bolo desivejšie.

Vtom začula ruch. Obrátila hlavu k závesu a vďaka tieňom dopadajúcim naň pri svetle z okna videla vojsť niekoľkých ľudí. Prinajmenšom jedna z nich bola žena. V protisvetle jasne rozoznávala štíhly driek, vystupujúci hrudník a dlhé vlasy. Aj neznámu vyzliekli a uložili na lôžko.

Alita nadvihla hlavu a vtedy jej stará žena náhle priložila k ústam misku s hustou, no priezračnou tekutinou. „Pi,“ prikázala.

Nič na tejto záležitosti sa jej nepáčilo. Pri hocijakej oplzlosti od zákazníka by pociťovala menší strach a odpor ako ten, čo sa v nej zbieral teraz. Ale zachytila Myahin prísny pohľad a tak začala sťažka prehĺtať hustý nápoj. Krátko nato pocítila, akoby sa jej starosti tlačili preč. Napriek obavám ju premáhala ospalosť. Malátne otočila hlavu späť k závesu, za ktorým ležalo štíhle dievča. O myseľ sa jej obtrela otázka, či o nej tá za závesom vie.

Zrazu sa mykla. Alebo skôr chcela. Bezfarebná tekutina spôsobila, že stratila väčšinu vlády nad vlastným telom, a preto sa sotva pohla, keď sa jej brucha dotklo niečo pálivo studené. Pomaly zdvihla hlavu. Zusna držala v ruke dlhý nástroj, ktorým jej zľahka prechádzala po bruchu. To, čo ju tak chladilo, bola farba zostávajúca za ním.

Niečo jej maľuje na kožu.

Alitiným vedomím opäť plávala otázka, či bude mať zákazníka s chuťou na tehotnú ženu. Ale veď na nej ešte ťarchavosť nie je badať…

Vtom počula tichý vzdych. Pozrela na záves. K žene za ním sa skláňala osoba s rovnakým nástrojom v ruke prechádzajúcim po jej plochom brušku.

Robia s ňou to isté, čo so mnou. Prečo? Spýtala by sa, ale jazyk jej oťažel a zrak sa rozostril. Pozvoľna obrátila pohľad k starene, ktorá jej na bruchu vytvárala neznáme symboly. Dotyk štetca chladil a šteklil.

A zrazu jej do uší vnikol hlas. Zvláštne ťahavý, spevavý, v reči, ktorej nerozumela, a predsa v ňom zachytila niečo známe, čosi, čo už kedysi počula…

Východ. Prízvuk východu. Ale jazyk je celkom neznámy. Cudzie slová ňou prenikali a zvláštne ju rozochvievali.

Zaklínadlá. Čarodeji z východu.

Zrýchlil sa jej dych. Nie! chcela skríknuť. Na toto nepristúpim. Súhlasila som s tým, že budem dobytkom, ale nie s tým, aby na mne vykonávali nejaké kúzla

Nevydala však ani hláska. Nemohla urobiť nič. Hustý nápoj, čo vypila, akoby sa vznášal všade naokolo. Dokázala len napoly v mrákotách otočiť hlavu a pozrieť na siluetu ženy ležiacej za záclonou. Má aj ona strach? Ani jej nič nepovedali? Tiež si myslela, že bude iba neviestkou, a v skutočnosti ju zaviazali k čomusi horšiemu?

Nevedela. Obavy sa jej prehrýzali do srdca a napriek tomu sa jej zmocňoval spánok. Držala sa posledných zvyškov vedomia. A zvyškov nádejí, že to je len divadlo z omamného bylinného vývaru, pôsobivých slov a symbolov, že čary nejestvujú, veď nikto o nich už storočia nepodal jasné svedectvo…

Hmlu jej vnímania prerazila bolesť.

Alita vykríkla a schúlila sa. Až neskôr si uvedomila zvláštnosť toho, že sa vôbec schúliť môže – nemohúcnosť sa stratila. A v podbrušku pod pomaľovanou pokožkou ju čosi pichlo. Bolesť už odznela, ale predtým bola veľmi silná. Stále lapala po dychu.

Zusna – čarodejnica, vedela teraz Alita, je čarodejnicou, ničím iným – ju potlačila v oblasti hrudníka, aby ju dostala zo skrútenej polohy. Odtiahla jej ruky z lona, násilím roztiahla nohy. „Žiadna krv,“ oznámila.

„Čiže sa to ’darilo?“ Myah vstávala.

„Ak bohovia dajú. Ešte nie je nič isté. Nechajte ju ležať a sledujte najmä v prvých dňoch.“ Starena sa zvrtla na odchod.

Alitine oči vyhľadali Myah.

„Neviem o nič viac než ty,“ vyhlásila bordelmama. „’taň ležať, ako ti ’zala. A tu máš ovčiu huňu, prikry sa. Nechceme, aby si ’chladla.“

Alita obrátila zrak k siluetám za závesom. Na jej počudovanie štíhla neznáma za ním už sedela a postavy okolo nej ju obliekali. Obom im vykonali to isté, ale tá druhá smela vstať.

V náhlom popude natiahla ruku, chytila zvlnenú látku…

„Nie!“ Myah bola skokom pri nej a vyrvala jej záclonu z hrste. Tvárila sa naozaj vydesene. Stála pri Alite, až kým spoločnosť za závesom neodišla.

Alita sa obrátila na druhý bok. Takto nevyzerá ten, kto nevie nič viac.

 

K večeru ju Myah odprevadila naspäť do izby nad strechou. Alita cítila únavu, no keď ju bordelmama previedla cez prah, opýtala sa, ako dlho tu ešte zostane. Odpoveďou jej bolo vyhýbavé mumlanie.

„Postoj,“ otočila sa Alita k Myah, keď tá chcela vykĺznuť von. „Musím vedieť, kedy uvidím svojho syna.“

„To ’tiaľ vedia len bohovia.“

„Počkaj!“ Alita držala dvere. „Nemôžem ho nechať u sestry, treba…“

„Ó, netráp sa. Peniaze na jeho ’vobytie, oveľa viac než ’točne potrebuje, mu dopravíme.“

Alitu to trošku uspokojilo – prinajmenšom klesla obava zo zloby sestrinho muža. Ak jeho rodine zaručí zlato, azda Maelcora nepredá do otroctva ani nenechá v lese napospas vlkom. Napriek tomu…

„Chcem ho vidieť,“ povedala. „Musím ho vidieť.“

No dubové dvere sa zabuchli, zapadla závora, a nezdvihla sa až do nasledujúceho rána, keď jej jedna neviestka doniesla jedlo.

 

V nasledujúcich dňoch sa nič nezlepšilo. Myah ju odmietala pustiť z komnaty. Alita sem-tam počas otvorení dverí uvidela pred nimi stráže… dokonca, ak ju zrak neklamal, kráľovské stráže. Neviestky nosiace jedlo, rozkladajúce oheň v krbe, starajúce sa o čistotu jej tela aj miestnosti, Alite nič o príčinách zvláštneho zajatia nevyzradili – dozaista preto, že samé nič nevedeli. Rovnako nepochodila ani u Myah. „’bila si robiť ’ľvek, čo ti muž či žena nariadi,“ pripomínala jej správkyňa nevestinca. „A pritom od ’ba ani tak veľa nežiadame. Nemusíš zdieľať posteľ s ’žmi, nemusíš pracovať. ’jou robotou je iba jesť, oddychovať, a na nič sa ’pytovať. Za to ’távaš priehrštia dukátov. ’padá ti to málo?“

Alita sa však upokojila až vtedy, keď sa stretla so synom. Jej sestra ho priniesla do domu rozkoší, zhrozená sama zo seba, na akom mieste sa to ocitla, a zjavne túžiaca čo najrýchlejšie odísť. Ani si len nesadla. Alita obozretnými otázkami zistila, že sestrin manžel skutočne prestal mať námietky voči ďalšiemu hladnému krku v dome, a k tomu dieťaťu neviestky, odkedy im za to začala prúdiť taká štedrá odmena. Matke spadol obrovský kameň zo srdca. No keď si chcela Maelcora privinúť na hruď, Myah prizerajúca sa celému stretnutiu zastavila jej naťahujúce sa ruky.

„Nie dvíhať,“ povedala. A tak Alita objala chlapca pokľačiačky.

Alita si s radosťou i zármutkom uvedomila, ako rýchlo jej syn rastie. A rovnako rýchlo, ak nie rýchlejšie, prebiehali zmeny s jej telom. Prvé dni po čudnom obrade očakávala potrat, majúc na pamäti tú zvláštnu bolesť – ale nech značila čokoľvek, nezopakovala sa. A čím viac sa dvíhalo jej brucho, tým viac rástla aj jej chuť na jedlo. Dobroty dostávala vskutku vyberané. Chrumkavý chlieb, paštéty také jemné, že by ich nedbali servírovať aj na stole samotného kráľa, čerstvé mlieko sladučké ako med, ovocie od výmyslu sveta. Bývalo toho viac, než Alita vládala zjesť, a i tak sledovala odnášané zvyšky so silnou ľútosťou – ona, čo bývala po celý život častejšie hladná ako sýta. Jedlo však pre ňu znamenalo nielen pôžitok, ale aj jedno z mála rozptýlení, ktoré izba ponúkala. Okrem neho jej už zostávalo len šitie, a sledovanie dvora z okna.

Hoci Maelcor sa mal podľa všetkého dobre, čoskoro začala pociťovať zvláštny nepokoj. Ešte nikdy sa neocitla bez práce, bez diania, iba sama so svojimi myšlienkami. Robila do posledného dňa svojho zľahnutia, a Maelcor sa narodil vo višňovom sade. Pôrodná babica neskôr vyjadrila údiv nad tým, ako dobre Alita všetko zvládla, i to, ako rýchlo sa po povití dieťaťa postavila opäť na nohy a dala sa znova do práce. Bola to silná žena, žiadne vtáčatko – končatiny mala na dievku robustné, ešte aj hrubé vlasy vlniace sa v tmavých lokniach podporovali dojem mohutnosti a odolnosti. Teraz jej robustné črty ešte zrobustneli, lež neobalili sa tvrdými svalmi, ale mäkkým tukom. Darmo – veľa potravy a nedostatok pohybu urobili svoje. A to ju postupne napĺňalo úzkosťou. Nie pre vzhľad, ale pre nemohúcnosť, ktorá sa do nej vlievala s každým ďalším záhybom kože, pre tú ťarchu tela, pre slabosť údov. Desila ju postupná strata sily, a dobre vedela, že to nie je spôsobené dieťaťom pod jej srdcom. Tehotenstvo s Maelcorom vyzeralo úplne inak.

Nemenej ju trápili rozličné myšlienky. Celé dni trávila na sedadielku pri okne, ťahaná sem túžbou za slnkom, vzduchom, a dianím. Vďaka sledovaniu dvora si čoskoro bola načistom, že ju naozaj strážia kráľovskí vojaci. Vídala totiž, ako sa vymieňali, ako novopríchodzie stráže zosadali z koní, a dupot čižiem ozývajúci sa po chvíli za jej dverami potvrdil, že sem neprišli po to, čo ostatní muži… alebo nie iba po to. Ale po čo teda?

Dieťa. Určite ide o dieťa. No nerozumela tomu. Prečo by sa hrad zaujímal o bastarda, ktorého matkou sa stane biedna poddaná, a ktorému otca netušila ani ona sama?

Ibaže… by jeho otec nebol neznámy. Keby patril do významného rodu… či dokonca…

Ale to by nebolo možné. Počala v deň Farkadanovej svadby alebo krátko potom a vtedy bola celá kráľovská rodina a veľmoži na hrade, hodovali a veselili sa všetkým na očiach. Ťažko by sa niekto z dvora odplýžil do nevestinca. Ale keby… zovrela si ruky. No keby predsa… bola by šľachtica, princa, či dokonca kráľa spoznala? Sotva – pri svojom postavení videla kráľovskú rodinu len raz za život a i to z diaľky. Keď si zložia honosné šaty, až priveľmi sa podobajú na bežný ľud.

Zachvela sa pri myšlienke, že by v sebe mohla nosiť významného ľavobočka. Lenže bastardi, hoc aj kráľov, sú na tom spoločensky nižšie než ten najbiednejší sedliak. Bez ohľadu na to, aká krv v ňom koluje, nemal by právo na trón, na nič. A navyše, mužov sa u nej v priebehu pár dní, čo vykonávala prácu neviestky, vystriedalo niekoľko. Nikto nemohol vedieť… ani ona sama nevedela…

Nie, je vylúčené, aby dieťa chceli pre jeho pôvod. Môžu ho potrebovať iba preň samotné – pre jeho drobné, nevinné telíčko. Deň po dni plávali jej mysľou čoraz temnejšie chmúry. Zamietla výchovu bezcitného bojovníka, v prípade, že bude mať syna, aj výchovu neviestky nepoznajúcej stud, ak porodí dcéru. Na to mohli vziať plno iných, opustených detí. Jej myšlienky sa stále častejšie upierali k temnému magickému umeniu východu, k zvestiam prenášaným pološeptom medzi tkáčkami, k chýrom takým strašným, až im, podobne ako pri chýroch o sobáši Harnah a Farkadana, bolo ťažké uveriť – a napriek tomu Alitu mátali. Obety temným, padlým bohom, prekliata mágia využívajúca krv neviniatok a kusy detských tiel…

Otriasla sa. Záležalo na tom? Nechcela to dieťa, pretože bolo plodom hanby a nie lásky. Malo by jej záležať len na Maelcorovi, synčekovi, kvôli ktorému vzklíčil druhý život pod jej srdcom. Bola by sa snažila počatiu zabrániť, keby jej to boli povolili; pri divných čaroch v izbe so závesom ju nechávala chladnou predstava, že jej ho z tela vyrvú. A predsa… Bola tu sama, a pritom nebola. Čoraz častejšie sa pristihla pri tom, ako si pohládza brucho a myslí na bezmenné dieťa, ktoré ju neopúšťa vo dne ani v noci, ktoré pochádza z nej a stáva sa čoraz viac ňou.

A potom sa plod začal hýbať. Alita cítila, ako kope, cítila život. Strach, že jej ten život vezmú, ublížia mu, sa do nej zahrýzal čoraz hlbšie. Márne si pripomínala, že jeho neznámy otec je opovrhnutiahodný – napokon, opovrhnutiahodným sa stal aj otec Maelcora a napriek tomu svojho syna neprestala milovať. Nech ho splodil ktokoľvek, maličké za to nemôže. Mohlo sa narodiť rovnako kráľovnej, ako aj neviestke. Tak prečo by ho mali trestať? Prečo by mala ponechať bezbranné stvorenie neznámemu, strašnému osudu?

Keď končil piaty mesiac od jej posledného krvácania, rozhodla sa ujsť.

Dvere strážili, ale ostávalo okno – to však delili od zeme tri podlažia. Potrebovala povraz, a silný. Našťastie, v dome rozkoší o tkaniny nebola núdza, a Alitine prsty dlhé roky pracujúce s látkami boli dosť skúsené, aby rozoznali odolné súkno od nekvalitného. Skúmala prikrývky, rohože, závesy, plachty i baldachýn, ohmatávala látku, skúšala ju natrhnúť. Vhodný materiál našla v plachtách. Keď jej doniesli obed s nožom na krájanie mäsa, hneď ako sa za dievčaťom zavreli dvere, pustila sa do práce – po jedle totiž nôž vždy odnášali. Narezala z každej plachty po dlhom páse. Zvyšok obliala šťavou z čerstvo vytlačeného hrozna, aby ju vyhodili a neprišli tak pri výmene bielizne a následnom praní a hladení na to, že kus chýba. Nevyprateľnú kôpku súcu už iba na spálenie nikto podrobne prezerať nebude. Toto zopakovala ešte raz, tentoraz s tmavým vývarom, no až po istej dobe, aby nepadlo podozrenie. Času mala vo svojej samote dosť – len sa nesmela pomýliť v počítaní dní od počatia, aby nezľahla skôr, ako sa jej plán podarí vykonať.

Začala splietať povraz. Uvedomovala si, že musí bezpečne uniesť vysokú váhu jej aj dieťaťa. Uviazala slučku vznikajúceho lana na drevenú podperu postele a krátko sa na nej pohojdala. Potom ho zvesila a pozorne skúmala, či sa vlákna nerozpletajú. Spokojnosť s výsledkom ju primäla pliesť a skúšať povraz ďalej. Za daždivej noci, keď pred nevestincom nesvietili žiadne svetlá, spustila jeden koniec z okna, cez previs strechy, no vytiahla ho čistý. Plietla ďalej a o niekoľko nocí pokus zopakovala. Tentoraz po vytiahnutí povrazu našla jeho druhý koniec ušpinený od blata. Bol dosť dlhý a pevný – vydržala sa na ňom húpať celé hodiny. Lenže ona sa na ňom po opustení domu rozkoší húpať nebude. Bude šplhať, šplhať so svojím obťažkaným telom, ktorého slabosť ju znepokojovala. Preto sa snažila končatiny posilniť. Ako oporu používala konštrukciu postele a cvičila – najprv opatrne, vždy len krátko, neprepínala svoje sily. Nebolo celkom zažehnané riziko predčasného pôrodu. Čo ak by v túžbe zachrániť dieťa naopak prispela k jeho skonu? A stále mala čas, hoci brucho sa jej každým dňom zväčšovalo. Postupne sa odvažovala vešať na oporu baldachýnu a pomaly tú dobu predlžovať– nútiť ruky aspoň trochu zosilnieť. Robila, čo sa len dalo, aj s nohami, ktoré bude na úteku potrebovať ešte viac. Ruky poslúžia iba do chvíle, kým zlezie na zem, ale nohy… lež izba, hoci väčšia než iné, bola stále príliš malá, chodenie dookola veľmi nepomáhalo a naťahovaním lýtok podošvy nestvrdli.

Napokon vystriehla noc, keď Mesiac jasne svietil, no dom rozkoší nenavštívilo veľa mužov. Do uzlíka zabalila jedlo, čo si po troške schovávala pod matrac – jablká, stvrdnutý, no stále jedlý chlieb, údeniny, všetko trvácne. Potom uviazala jeden koniec lana na stĺp postele. Druhý vyhodila oknom, a opatrne zverila svoju váhu zviazaným plachtám.

Voľná. Konečne voľná. Stojac na dvore zadýchaná pustila povraz, ktorý jej odrel dlane, no daroval slobodu. Teraz potrebovala skôr tiene než mesačný svit. Zakrádala sa preč z miesta, ktoré bolo po osem splnov jej väzením.

 

(Pokračovanie)

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Narodiť sa inde 1/2 (poviedka)

  • Výborne sa mi to čítalo, len som to tak zhltla, teším  sa na pokračovanie.

  • Dík, to som rada, že na pokračovanie bude čakať aspoň niekto…

    Inak, ide o poviedku, ktorá vznikla na základe jednej starej diskusie na Enigme k poviedke od Wavako. Tak trochu som rozvila jej nápad. Potom som s touto poviedkou skúšala vymetať súťaže, žiaľ, neúspešne, tak skončila tu.

  • prvý raz, čo mám príležitosť oplatiť kritiku.

    Dielo sa dobre číta, úvod ma zaujal. Časom ma to opustilo, skôr kvôli téme(skôr pre ženy). Páči sa mi to napätie, ktoré sa prirodzene stupňuje.  Dej ide primerane pomaličky. Neprekvapilo by ma, keby Myah uniesla jej syna a skrz neho vydierala Alitu. Tie obrady, podobne ako Alite, mi pripadali ako satanisticke(Alita je oplodnena diablom, jeho potomok ide byt Zlovladcom, tak ho matka musi zabit, aby zachranila svet).

    Na základe tvojho článku o škrtaní, myslím si, že dodatok „ktorého priviedla na svet“ nie je nejako dôležitý 🙂 aj vzhladom na dalsie vety.

  • Ďakujem za komentár. Takéto „ženské témy“ sú v mojej tvorbe raritné. Úsmiaty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button