Ešte raz sa prejsť po moste,

jeho stavbou ʼšiel nám čas.

Ja som mal ʼšte husté vlasy,

 a ty nikdy nezvýšila sʼ hlas.

Ešte raz prebrázdiť ulice,

v nichž strácali sme bozky.

Vlnila náručou sasʼ mi s vánkom

pivné bruško netrápilo nás.   

Ešte raz prebrázdiť cesty,

vše zabudnuté tiché kroky    

rande maných i nemaných.  

Bože pospolu sme, desivé…

a súc to roky…  

Prečo nemôžem ťa zohriať, ako vtedy keď stačilo ti objatie?!

Prečo nespoznávame sladkosť bozkov a viac ju nehľadáme?!

Prečo naše mená na čakačke v milovanie, končia deň čo deň?!

Prečo menej pri tebe, rozochveje srdce mi viac sen?!

A prečo pýtam sa stále, či pýtať sa mám a či smiem?!

Koľko zmárniť máme hodín, koľko minút, koľko chvíľ?

Ja už nechcem ani strácať sekundy…

Ja chcem prosto žiť!

Cítiť v žilách vrelé bytie

a v nohách betón míľ.

Chcem odpadnúť ti k nohám,

len tak bez plaču.

Bez ladu a skladu bych v tebe sa schoval,

nech všetko vezme čert.

Peniaze nech zhoria a nech nám vezmú byt!

Nech sa všetko stratí, ja túžim iba žiť!

Zabudni na sľuby, prídi ku mne,

ruku pri srdci mi drž a zabudni na strach!  

Priľni k mojej koži a z plných pľúc

vdychuj len hviezdny prach.  

Nechcem vidieť, nechcem myslieť!

Chcem cítiť vôňu slobody.

Tej, za ktorú sme bojovali,

keď sme si nasádzali okovy.

Chcem preškrtať, všetko čo spísali sme medzi riadky,

sľubov vekmi kresaných…

Túžim zhodiť zo seba šaty a nahý bežať naprieky všetkým,

najmä tým, ktorým sa nepáčim.

S tebou po boku sa smiať z nočnej hliadky,

Ako chutí prvý raz, zas hádam raz opáčim.

Veď pomaly sme iba sochy,

mäkké ako mramor, ale krásne…

Veď už ani nedýchame,

Pripojení na svet cez wi-fi.

A je to tvoja ruka, ktorá priestorom sa vznáša ku mne…

A je to tvoja náruč, ktorá gravituje nás…

A je to tvoja vôňa, ktorá stále hýbe bytnosťou…

A je to tvoj úsmev…

A je to tvoj hlas, ktorý volá ma…

A je to tvoje lono…

A je to vše, čo s tebou súvisí…

Ešte raz sa prejsť po spomienkach,

skôr než nadobro skamenieme.

Ešte raz pretancovať niekoľko dní,

kým vyčerpáme sa až na dno síl…

Ešte raz napísať dobrý verš…

Ešte aspoň raz sa cítiť fajn…

Ešte aspoň raz sa neobzerať,

a kráčať v neznámo.

Ešte raz sa tváriť svetovo

a veriť všetkým milosrdným lžiam…

Ešte raz tak prežiť krásno,

ktoré vždy malo patriť iba nám.  

Ale u…už ú-ú-ústa mi už neslú-ú-úžia.

Už načisto tuhnem…

v roli šéfa, manžela a azda otca

nečakám ani znamenie…

Už chcem len dokázať Ti Lásku,

lebo ona nás zviedla sem.

Pre všetky nerozvážne krásne túžby,

pre teba a všetky tvoje úsmevy,

preto len kameniem.

A tak konečne viem,

že keď sa láska prebolí…

nič navôkol sa zmení,

no vnútri všetko premení.

Ale dieťa vo mne verí

a túži sa stále smiať…

Ako dáky blázon,

nedá mi odumrieť.

Sú to roky a stále bláznim v predstavách.

Keď už realita zovšednela,

teba milovať neprestávam.

A to je Nádej Viery v Lásku,

krehkú a bez hraníc,

chceli sme mať všetko,

a dnes vedno teší nás aj nič.

Dušan Damián

Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com