Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Ťažkosti pisálka populárnej vedy 2/2

Predošlá časť

 

Ako dvadsaťpäťročná som opäť rozbehla šiesty celok za súbežného dopĺňania predošlých. Zároveň som chcela odľahčiť svoj čoraz obludnejší „to do“ zoznam po dokončení, a tak som súčasne dopĺňala aj predošlé súhvezdia. Trošku motivácie do dopisovania mi vrátilo aj to, že ma aj vďaka tejto knižke zamestnali v planetáriu. Napriek tomu som ešte dokonca aj v tých časoch hrubo podceňovala množstvo zostávajúcej práce.

A kopa ďalších problémov, ktorá sa dovtedy len nejasne črtala v prítmí, zrazu vycerila svoje zuby. To, že som uvádzala celý rozsah informácií a hodnôt v rozličných publikáciách, malo byť podľa pôvodných predstáv jedným z hlavných plusov knihy. Teraz som v tom videla hlboký mínus. V devätici mojich vtedajších štandardných zdrojov sa totiž nachádzali také rozporuplné informácie, že výsledná výpovedná hodnota po zahrnutí všetkých sa nepríjemne blížila k nule. Tie informácie absolútne neboli konzistentné, to proste nešlo dohromady. Iste, niektoré sú nesprávne, ale ktoré? Nie som odborník a s istotou sa dalo ako chybné vylúčiť len mizivé percento tvrdení. A vydesilo ma už len to, že v knihách vôbec nejaké chybné informácie sú. Nie zastarané, tie by vyzerali inak. Ale vyslovene chybné, desatinné čiarky lietajúce podľa nálady, absurdnosti, nad ktorými zostáva už aj pokročilému začiatočníkovi rozum stáť. Ako má človek potom veriť knihám? Chabo som to občas zaplátala aspoň zmienkou o neaktuálnejšom zdroji či vyhlásením, ku ktorej hodnote sa blíži väčšina zdrojov.

Tiež ma nepríjemne šokoval objav plagiátorstva medzi autormi populárnej vedy. Dva z mojich obľúbených zdrojov totiž mali „zhodou okolností“ nielen rovnaké údaje, ale aj formulácie. Prirodzene, oba bez citácie pôvodného autora. A druhá vec, ak zdroje kopírujú jeden od druhého, čo ak je moja väčšinová informácia nie dôkaz jej pravdivosti, ale púhy následok toho, že ju od seba odpisujú? Na jednej strane ma toto znechucovalo, na druhej som sa utešovala, že keď sa môžu vydávať takéto paškvily plné chýb a zlodejiny, tak určite vyjde aj tá moja. Čo samozrejme nebol dôvod tam vedome nejaké chyby či zlodejinu nechávať. Starostlivo som prepisovala a dopĺňala svoje prvé súhvezdia, aby som nenechala ani jedinú vetu podľa doslovného zdroja.

Ďalšia vec, z ktorej som mala hlavu v smútku, sa týka uhlovej vzdialenosti viacnásobných hviezdnych sústav. Práve toto bola oblasť, kde sa to rozpormi len tak hemží, a ktorá ma najčastejšie nechávala na pochybách: je rozdiel v uhlovej vzdialenosti medzi starším a novším zdrojom následok lepšieho merania, alebo ide o zmenu v dôsledku orbitálneho pohybu zložiek okolo seba? Toť otázka, na ktorú sa mi vo väčšine prípadov nepodarilo nájsť odpoveď. Ba neraz som sa stretla aj s takým absurdným problémom, že jeden zdroj udával sprievodcu hviezdy nejakej jasnosti v nejakej vzdialenosti a druhý udával tiež sprievodcu, ale dosť odlišnej jasnosti v dosť odlišnej vzdialenosti. A teraz dilema: ide o tak absurdne široký rozptyl hodnôt pre toho istého sprievodcu, alebo má tá hviezda sprievodcov dvoch? A ak ich má dvoch, prečo o tom ani jeden zo zdrojov nehovorí?!

Takže „informácie“ o nejakej hviezde v mojej knihe začali vyzerať asi takto: „XY je dvojhviezdna, trojhviezdna, prípadne až štvorhviezdna sústava. Jej hlavná zložka je modrobiely, respektíve biely podobor, či podľa iného zdroja obor. Jeho jasnosť je niekde v rozsahu 3,48 – 4,06 mag. Vo vzdialenosti uvádzanej medzi 2,1 – 3,5 oblúkovej sekundy má sprievodcu s magnitúdou kdesi v intervale 8,7 – 9,1. Sprievodca podľa jedného zdroja k hlavnej zložke skutočne patrí, podľa iného je len zdanlivý. Rozlíšime ho buď malým, alebo veľkým ďalekohľadom. Vo vzdialenosti 42 oblúkových sekúnd má hlavná zložka ďalšieho sprievodcu, alebo možno aj nemá. A ak má, tak ten je možno aj sám podvojný.

Hlava mi napuchla aj z ďalšieho problému. Predstava, že po dokončení hrubého textu tej-ktorej kapitoly to už bude zrelé do tlače, sa ukázala byť riadne mimo. Už po tlači prvých kapitol vtedy v teenagerských rokoch ma nepríjemne prekvapili preklepy v nich, ktoré som na monitore nevidela. Tento problém sa netýkal ten populárno-vedeckých textov – ako prvý som si ho všimla v beletrii. A práve vďaka beletristickým textom som zistila obludnosť jeho rozsahu. Bolo mi jasné, že okrem toho, že knihu musím dokončiť, musím ju niekoľkokrát aj pozorne prečítať, opraviť gramatiku, štylistiku a iné zjavné nedostatky.

S tým súvisí ďalšia otázka – kto urobí beta-reading? Skúsenejší autori vedia, o čom je reč – pre ostatných stručne len toľko, že z dôvodu autorskej slepoty a obmedzeného rozhľadu by si seriózne mienený text nikdy po sebe nemal autor kontrolovať len sám. Potrebuje na to ďalších čitateľov, takzvaných beta-readerov. Lenže ani zohnať beta-readerov pre beletriu nie je práve jednoduché – a čo potom v oblasti, kde okrem znalosti pravopisu a štylistiky treba aj určité vzdelanie? Napokon som to dotiahla na dvoch. Jedným je zmienený bývalý Wikipédista, druhým kamarát, amatérsky astronóm. 

A tie mapy… že kresliť ich v Painte bolo zlé, to mi už nezávisle na sebe stihlo otrepať o hlavu x ľudí. No musela som zachovať jednotnosť a radšej ich tak dokončiť, než všetky prerábať. Lenže prerábanie sa žiaľ predsa len črtalo. Až niekde v troch štvrtinách knihy som totiž prišla na to, aká veľkosť, font písma, značky, zahrnuté magnitúda, farba Mliečnej cesty a ďalšie detaily sú optimálne. Minimálne toto bude treba v preodšlých pomeniť. No viete si predstaviť moje nadšenie z vidiny prekresľovania cca 66 obrázkov. To už ani nevravím o tom, že mapy boli neúplné, nezahŕňali moje novšie pridané objekty, a boli v nich chyby z nepozornosti. No akokoľvek som bola z týchto problémov až chorá, mapiek som sa nechcela vzdať. Zabila som nad nimi večnosť a sú jediným skutočne mojím obrazovým elementom v knihe. A čo ostatné obrázky? Ich nahrádzanie predstavuje ďalšiu robotu ako na kostole.

Popri tom som sa začala zahrýzať aj do plánovaných úvodných kapitol. Tie som oproti pôvodnej predstave úplne zmenila. Predovšetkým som ich osekala na absolútne nevyhnutné témy – kniha mi už aj bez nich rozsahom prerastala cez hlavu viac než je zdravé. Pôvodný problém pristručných súhvezdí vyšumel pred celými vekmi – momentálne som zápasila s opačnými problémom netvoriť dielo s tisíckami strán. A zároveň mi pokračujúce vzdelávanie v oblasti astronómie ukázalo, ktoré témy budú prínosnejšie. Rástol aj slovník. Tiež som začala myslieť na propagáciu a tvoriť informačné materiály.

Zároveň som, celých desať rokov po začatí tvorby tejto knihy, musela prehodnocovať aj postoje. Predovšetkým mi bolo jasné, že táto moja prvá populárno-náučná knižka bude aj mojou jedinou. Už celé roky som vedela, že viackrát sa do podobného hororu nepustím. A to aj napriek tomu, že už by som v mnohých otázkach vedela, ako na to, a nemusela by som otrocky knihu x-krát prerábať. Teda, vedela by som to lepšie ako teraz, čo neznamená, že časom nemôžem prísť na niečo ešte lepšie. Ale je tu aj ďalší problém. Jazyková bariéra. Kvôli nej nemám prístup k primárnym zdrojom a sekundárne sú veľmi často omylné, ako dokazovali skúsenosti. Navyše, prínos v spracovaní niečoho, čo už v rodnom či takmer rodnom jazyku spracované bolo, je minimálny (hoci aj také knihy z nejakých podivných dôvodov vychádzajú, ba je ich drvivá väčšina). Čosi som síce v posledných rokoch čerpala aj z anglických zdrojov (napríklad dávno hľadanú radiálnu rýchlosť hviezd), ale pri svojej neznalosti sa neodvážim viac. No napriek tomu všetkému, napriek presvedčeniu, že do žiadnej ďalšej sa už nepustím, napriek tomu, že by som odznova už nezačínala, si stále myslím, že kniha má svoj prínos a význam. Stále vidím, že súhvezdia sú rozhádzaná téma, ktorá si zaslúži spojiť. Stále sa na trhu neobjavila podobná kniha. Stále má svoj zmysel, stále má čo povedať. Stále nikto iný nenapísal aktuálne dielo o pozorovaní z územia Slovenska. Stále ma neopustila chuť ju vydať. Veľa ciest bolo zlých a veľa uličiek slepých, ale pôvodný úmysel nie.

Hm, Slovensko. V tejto súvislosti mi prichádzajú na um výstupy národniarskych fanatikov valcujúcich internet kampaňou za to, aby sa všetky knihy písané slovenskými autormi odohrávali len na Slovensku. Pritom však miesto odohrávania sa románu nemá na jeho použiteľnosť na tom-ktorom území absolútne žiadny vplyv – ak si teda odmyslíme uveriteľnosť, ktorá pre mňa činí väčšinu románov zo slovenského prostredia nepoužiteľnými. Lenže to, pre aké územie – a či vôbec pre nejaké – bola napísaná kniha o nočnej oblohe už vplyv na jej použiteľnosť má. A to sakramentský. Nijaká prekladová kniha vám nepovie, čo, kedy, a ako pekne z našej rodnej hrudy na oblohe uvidíme. Tieto informácie sa síce dajú zo všeobecne napísanej encyklopédie odvodiť, ale bez niekoľkoročného navštevovania astronomického knižku to zostáva výsadou géniov. Knižka stavaná na Slovensko to však sprostredkuje čitateľovi úplne polopate, bez nutnosti výcviku. A ako perlička – kým románov odorávajúcich sa na Slovensku sú plné pulty kníhkupectiev, aktuálna knižka o pozorovaní súhvezdí zo Slovenska nie je v predaji ani jedna. Opakujem ešte raz, ani jedna. Čo hovoríte na toto, milí patrioti?

Súbežné prerábanie a dokončovanie knihy je čosi, pred čím azda každá učebnica tvorivého písania varuje. A zbytočne. Trvalo to nesmierne dlho, ale predsa. Zhruba desať a pol roka po začatí písania Malého medveďa, prvého súhvezdia knihy, som doklepala Oktant, osemdesiate ôsme a posledné. Úvodné kapitoly ešte neboli všetky, o úplne chýbajúcich ilustráciách k úvodu a košer obrázkoch k väčšine ostatných kapitol ani nevravím. No napriek tomu som si mohla povedať, že prvopis je hotový. Písal sa december 2014 a mala som dvadsaťsedem rokov. Toľko k mojej pôvodnej predstave dokončenia knižky do dvoch rokov od začiatku písania v auguste 2004. Astronomický krúžok som už nenavštevovala, ale viedla, moja prvá farebná tlačiarnička, z ktorej malo vyliezť zopár výtlačkov, už dávno nefungovala, a nahradila ju modernejšia a väčšia obluda. A čo najhoršie, práca ešte stále nekončila a nemala ani koniec v dohľade.

Prešiel ďalší rok. Rok dopĺňania, upravovania, a dorábania úvodných kapitol (ešte stále bez schém, žiaľbohu). A tým sa dostávam do súčasnosti. Do súčasnosti, v ktorej je koniec… na obzore. Čože??? Naozaj? Veď už som sa toľkokrát obabrala… Ale teraz to vyzerá, že už naozaj naozaj. Potvrdzuje to niekoľko faktorov, napríklad, že nadpolovičnú väčšinu súhvezdí už mám vo finálnom a aj beta readermi skontrolovanom stave, úvodné kapitoly sú aspoň v hrubom náčrte už tiež hotové, že som už podpísala zmluvu aj pre svoj momentálne posledný vydaniahodný román, čiže je rad na publikáciu ďalšej knižky… a hlavne… že spejem k tomu, aby som si vedela povedať „dosť“. Hoci je to ťažké. Azda mi to bude aj trochu chýbať. Predsa len, dvanásť rokov… ešte pár rokov, a už by som na tom pracovala polovicu života. Ale o to ťažšie by sa potom taký projekt opúšťal.

Ešte však neplačem na rozlúčku. Predsa len, ak je niečo na obzore, môže to byť ešte pekne ďaleko. A tu aj je. Budú nasledovať ďalšie mesiace a mesiace dokončovania. A potom sa uvidí…

 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Ťažkosti pisálka populárnej vedy 2/2

  • Myslím, že podobný osud má často práca aj na rozsiahlejšej beletristickej tvorbe. (možno aj akomkoľvek rozsiahlejšom literárnom diele.)  

    Keby som mal písať o svojej fantasy ságe, ktorá je pomaly rozsiahlejšia než Tolkienov Pán Prsteňov či Martinova Hra o Tróny, tak by to bol príspevok biblických rozmerov, končiaci sa neurčito podobne ako oná svätá kniha, iba s pochabou vierou či nádejou na možné budúce vydanie.

    Ešte menšia nádej by bola kladená na úspech u čitateľov a mizivé snenie ba priam blúznenie by bolo o tom, že by som sa toho dožil, nedajbože na tom niečo aj zarobil. Smejúci sa 

     

    Ale v každom prípade Ti držím palce.

  • Iste, aj beletria máva podivné až pohnuté osudy, ságy obzvlášť. Rada takéto osudy spisujem, len ich nemá kto čítať, čo veľmi nechápem, lebo sama takéto osudy rada čítam. Ale toto je z trošku iného cesta ako osudy mojich románov, tak som skúsila, či reku. Takže neváhaj spísať osudy svojej ságy, aspoň jedného čitateľa na ne určite budeš mať. 🙂

    Btw, prečo menšia nádej na vydanie než na úspech u čitateľov? Moje skúsenosti vravia, že je naopak ľahšie získať si čitateľov než vydať, najmä ak ide o čosi veľké.

    Ale v každom prípade ďakujem. 😀

  • Adhara, ani neviem, ako by som dostatočne vyjadrila svoj obdiv k tebe. Toľko rokov? Čože? A stále pokračuješ – ja nemám slov. Len ti želám, aby si sa dopracovala k tomu, k čomu to má viesť. Či už je to vydanie, uznanie, alebo spokojnosť so sebou.

     

  • Ďakujem veľmi pekne. Bude to však ťažké, lebo sa snažím dopracovať k všetkým trom spomenutým veciam. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button