Najdrahší Lévi,

píšem Ti v osamnení duše. Lebo chýbajú mi rozhovory, ktoré sme viedli hodiny a hodiny každý deň. Ktoré sme viedli pred tým, než sme zmenili naše mená. Pred tým, než sme sa zmenili.

A tak rozmýšľam, ako vlastne sme sa zmenili. Veď môj Duch a tvoj Duch by mali stále nájsť spoločnú reč. Duchom sme hádam stále rovnakí. A vidíš?! Predsa sa tak nedeje. Zamĺkli naše mysle. Už nepočujem v diaľke trúbiť tvoju poľnicu.

Sme odlúčení. Medzi nami je diaľka ciest a diaľava myšlienok. Netreba hádať, ktoré oddialenie spôsobuje väčšie muky mojej duši.

Chýba mi tá nespútanosť. Tá voľnosť možností. Ach, či mi len chýba vietor vo vlasoch. Vlastne, už chýbajú mi aj tie vlasy.

Drahý Lévi! Čo sa to s nami stalo? Kam sa podeli ideály našej mladosti? Kdesi v srdci ich ešte cítim. Keď tlčie, trochu to bolí. Akoby sa mi v ňom presýpali ich črepy. Kúsky dávnych snov, ktoré sa pomaly ale isto rozpúšťajú v hustnúcej krvi.

Túžiš ešte stále meniť svet? Lebo ja už začínam pochybovať. Pochybujem, že sa mi to samému podarí.

Všetko navôkol sa kamsi rúti. Život ma obmýva ako mocná rieka. Mám pocit, že z ostrej skaly, ktorou som býval sa pomaly ale isto stáva okruhliak.

Okruhliak slovom, azda i doslova.

Ako to vraveli antici, a Ty si sa im smial, že antická pravda je okrúhla ba priam guľatá. Smiešne však je, že kým my sa guľatíme realita je akási rohatá. Má hrany čoraz ostrejšie a vidí sa mi nebezpečnejšia, než kedykoľvek predtým.

Och, Lévi, môj drahý Lévi! Odišiel si a mne ubudlo síl brázdiť ďalej svet. Zapustil som korene do životov iných, ako imelo zahniezdené na starom strome.

O chvíľu pominie sa aj posledný čas, vhodný na presadenie. Mám pocit, že jediné, čo nás čaká je žatva. Krutá ale spravodlivá žatva. Kresťania tomu dobre hovoria spása, len zabúdajú, že spása môže byť aj nemilá. Nie príjemná. Tak sa Ťa chcem opýtať… Kto spasie nás, drahý Lévi?

A budeme si napokon ešte hľadieť do očí? Ako rovní. Ako rovný s rovným. A vlastne… Budeme ešte niekedy robiť niečo spoločne?

Otázky mučivé, prináša pani Samota. A to aj vtedy ako nie som sám. Dehydrovaný básnik hľadajúci oázu nápadov. Pamätám sa, že v takýchto chvíľach, si ma napájal Ty. To Ty si vždy vedel, kde hľadať oázy. Kam ukryli sa dažďové mraky. Spomínam, ako sme ich stopovali. Ako sme hnaní radosťou uštvali búrku. Lebo spoločne sme dokázali všetko.

A práve to všetko… Hoci by to bol aj klam. Všetko spoločné mi chýba.

                                                                 S pozdravom, tvoj priateľ Damián

Dušan Damián

Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com