Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Vlado Preložník

AUTOR

Vlado Preložník

Amazónia 2016

(Foto: Soňa + autor)
Na úvod malé zopakovanie školských vedomostí:


Amazónia je označenie geografickej oblasti povodia Amazonky.
Nachádza sa na území Brazílie, Bolívie, Peru, Ekvádoru, Kolumbie, Venezuely, Surinamu a Guayany. Má takmer 7.000.000 km2, a toho 5.000.000 km2 vypĺňa Amazonský dažďový prales – najväčší dažďový tropický prales sveta. Amazonka odvedie do Atlantického oceánu 20 % vody, odvedenej do oceánov všetkými riekami sveta. Vzniká sútokom dvoch riek (voláme ich zdrojnice) Ucayali a Maraňon, obe pramenia na svahoch peruánskych Ánd. Ak považujeme za prameň Amazonky prameň Ucayali, po ústie Amazonky do Atlantiku nameriame úctyhodných 7.062 km, čo značí, že ide najdlhšiu rieku sveta.                                                                                                             (www.atlantisbolivia.org)


Východiskom cestovateľov, túžiacich spoznať srdce Amazónie, je 2,5 milónové mesto Manaus – centrum brazílskej provincie Amazonas. Mnoho Európanov mylne predpokladá, že Manaus leží na Amazonke. Pravdou je, že leží na jej prítoku – veľtoku Rio Negro. Obe rieky sa spájajú až niekoľko kilometrov pod mestom.
Kuriózne je, že Brazílčania nazývajú Amazonku až po jej sútok s Riom Negrom Rio Salimoes, a až po sútoku jej priznávajú vznešené pomenovanie Rio Amazonas. Naproti tomu Peruánci nazývajú rieku Amazonkou už od jej vzniku sútokom zdrojníc Ucayali a Maraňon.


Delta Amazonky má šírku 220 km a začína 350 km od ústia. Sladkú vodu zistíte v mori až 200 km od ústia. Zvláštnosťou delty je tzv. skočný príliv (pororoca): vlny výšky až 7 m postupujú proti prúdu rieky i jej prítokov až do vzdialenosti 800 km od ústia. Niektorí odvážlivci využívajú tieto vlny na surfovanie.  
Viac o skočnom prílive pororoca vám povie toto video.
Alebo úžasné video z inej amazonskej rieky Araguari. Zaujímavé je, že surferov ani nenapadne dať si záchrannú vestu. A už vôbec som netušil, že surfovať sa dá aj po ležiačky.


Amazonka – dá sa spoznať podľa výnimočnej šírky koryta i podľa pieskovožltej farby vody.


Klesáme na pristátie na letisko Eduardo Gomes International Airport. Pod nami je Manaus, veľkomesto uprostred dažďového pralesa, len 3 stupne pod rovníkom. Sme na južnej pologuli. V hornej časti ľahko nájdete oválnu stavbu – v lete do nej zavítate pomocou TV prenosov – na štadióne v Manause sa odohrá niekoľko futbalových zápasov olympiády. Mesto končí na nábreží rieky Rio Negro (vpravo pekne vidieť most, spájajúci Manaus s usadlosťami v dažďovom pralese) a za ňou, celkom na obzore, sa vynára z hmiel sen všetkých cestovateľov – Jej Kráľovské Veličenstvo: Amazonka.


Manaus má pekné námestie a niekoľko pekných stavieb. Prakticky nijaké historické centrum, len fádne ulice a domy.


Táto stavba však stojí za povšimnutie: Opera Teatro Amazonas. Poznáte ju podľa nepriehliadnuteľnej kupoly.


Budova sa začala stavať v r. 1896 v dobe „kaučukovej horúčky“. Manaus vtedy patril k najbohatším mestám sveta. O surový kaučuk bol vo svete obrovský záujem a miestnym kaučukovým barónom vraj prinášal také zisky, že by bankovkami mohli pokojne vydláždiť ulice mesta. Tomu zodpovedá aj zariadenie divadla – prakticky celý interiér je pozlátený, drahé textilné závesy i opona boli dovezené z Európy. Operu otváral svojím vystúpením najslávnejší spevák tých čias – Enrico Caruso. Opera funguje i dnes – interiér vás prenesie na začiatok 20. storočia, pretože sa nezmenil.


Ďalšou kuriozitou je tržnica Mercado publico. Ide o zmenšenú kópiu  slávnej parížskej tržnice Les halles, do ktorej umiestnil spisovateľ Emile Zola dej svojho slávneho románu Brucho Paríža. Kovové diely tržnice boli vyrobené v Paríži a do Amazónie dopravené loďou. Parížska tržnica je t. č. už asanovaná, manauskej sa naopak darí: denne ňou prejdú desiatky tisíc turistov, pretože je len na skok od prístavu lodí. Dostanete v nej kúpiť výrobky od výmyslu sveta. Ja som si v nej kúpil indiánsku masku zo vzácneho dreva, len neviem, či sa mi k tým benátskym maskám, čo mi visia na stene, bude hodiť. Nejako sa však už hádam dohodnú.


V tržnici môžete stráviť aj niekoľko hodín, aj tak všetko neprezriete.


A sme pri rieke. Leží tu najväčší plávajúci prístav sveta, konštrukčne uspôsobený tak, že sa môže prispôsobovať výkyvom hladiny Rio Negra. A tie bývajú naozaj úctyhodné – najväčší výkyv zaznamenali v r. 2012 – rieka vtedy stúpla oproti stavu z r. 2010 o 17 metrov!


Iberostar je sieť luxusných hotelov roztrúsených po celom svete (jeden je dokonca aj v Budapešti). Náš hotel je však celkom výnimočný – je to loď.


Recepcia.


Lodička je 82 metrov dlhá, má 72 kajút s balkónom, 2 suity, 2 all inclusive reštaurácie, halu s pódiom, veľkú krytú terasu na hornej palube, bar, 2 bazény, jaccuzzi, knižnicu, lekára, atď. K lodi patrí 6 podporných malých rýchlych plavidiel, ktoré dopravia pasažierov na výlety do užších ramien rieky.
                                                                   (www.thegrandcollection.com)


Farba vody nasvedčuje, že sme opustili Rio Negro (pozri predošlý obrázok) a vplávali do Amazonky. Rieka unáša množstvo ílu, ktorý spôsobuje jej pieskovožlté sfarbenie. Šírka rieky v týchto miestach je okolo 4 km, v čase povodní je však schopná sa rozliať do okolitého pralesa až do šírky 50 km. Potom už nevyzerá ani ako rieka – preto ju prví európski objavitelia nazvali Sladké more – predstavte si desiatky tisíc ton vody valiacej sa v šírke niekoľkých desiatok kilometrov cez pralesné húštiny. Hĺbka rieky je tiež úctyhodná – v strednom toku má od 50 do 70 (!) metrov. Pri dažďoch je hladina schopná v krátkom čase stúpnuť aj o 20 metrov.
Kvôli predstave si nakoniec porovnajme Dunaj v Bratislave s Amazonkou na strednom toku: predstavte si 100 (!) Dunajov tečúcich v jednom koryte … a máte Amazonku. Kráľ európskych riek sa tak zrazu stáva potôčikom. Nevadí – síce malý, ale náš!    


Priemerná teplota v okolí Manausu je 25-30 st. Celzia.


Pohoda na hornej palube.


Ráno vyrážame na rýchlych člnoch do menších ramien rieky na rybačku.


Cestou obdivujeme plávajúce domy rybárov. Každý dom má motorový čln, ktorým vozí ulovené ryby na trh, deti do školy, domácu paniu na nákupy a celú rodinu v nedeľu do kostola. Usadlosti na brehu musia byť minimálne 20 m nad hladinou, aby ich neohrozilo kolísanie hladiny.


Domáci pirane nelovia – ich mäso nie je chutné.
Lov piraní je skôr zábava pre turistov.



Soňa je úspešná lovkyňa – za pol hodiny vytiahla z vody 4 exempláre.


Ja s biedou len jednu rybičku. Ale bol to pěknej macek. (Ďalší mi odpadol z háčika.)


Do papuľky pirane sa neoplatí pchať pršteky. Chrups! … a máte o jeden menej. Zuby sú ostré ako žiletka. Vedeli by o tom rozprávať argentínske deti, ktoré pri kúpaní v ústí rieky La Plata v r. 2013 napadol kŕdeľ piraní: mnohé zranil a niektoré prišli o prsty. 


Chytili sme aj zaujímavejšie rybičky, napr. tohto sumčeka. V okolí Manausu je doložený výskyt okolo 800 druhov rýb. Rio Negro je tiež centom lovu a distribúcie akváriových rybičiek do celého sveta. Práve tu žije aj „kráľovná akváriových rýb“ – skalár.


Pri zaplavení brehu rieky si v ňom ryby budujú úkryty.


Biela volavka je typickým vodným vtákom Amazónie. So šedou volavkou, typickou pre slovenské rieky, som sa na Amazonke nestretol. Mimochodom: v Amazónii žije 4.300 druhov vtákov.


Podarilo sa mi nafotografovať skvost fauny dažďového pralesa – kŕdeľ hoacinov (Opisthocomus hoatzin). Vtáci sú zaujímaví z dvoch dôvodov: (1) mláďatá majú na konci krídel drápy, čo im umožňuje zachytiť sa konárov v okolí hniezda (podobne ako prehistorický archeopteryx), v dospelosti však drápy strácajú; (2) žiaľ, ide o najsmradľavejšieho vtáka sveta – dôvodom je spôsob trávenia potravy v prednom čreve (podobne ako napr. u kravy). Vizuálne však vtáci pôsobia veľmi elegantne.


Leňoch trojprstý (nesprávne leňochod) – milé zvieratko trópov Južnej, ale i Strednej Ameriky. Žije na stromoch, zavesené na konári chrbtom nadol. Živí sa lístím. Na zem zlieza, len keď sa potrebuje vyprázdniť. Robí to (pretože je leňoch) raz za 10-30 dní. Srsť mu rastie smerom od brucha k chrbtu, kvôli stekaniu vody pri daždi. (Moja súkromná teória: Podobne nám rastú chĺpky na zadnej strane predlaktia od dlane k lakťu – ide o relikt z čias, keď sme žili na stromoch a držali sme sa za dažďa rukami konára.) 

OBR
Šplháme sa od vody po príkrom svahu v ústrety ďalšiemu zážitku. Chceme okúsiť dažďový prales na vlastnej koži.

OBR 
Pre mnoho ľudí v Európe evokuje slovo prales predstavu nepreniknuteľnej džungle. Nie je to tak – prirodzený prales bez ľudských zásahov je pomerne priechodný. Ťažko priechodný je skôr „sekundárny“ prales vyrastený na mieste pôvodného, narušeného ľudskou činnosťou, napr. vypaľovaním, klčovaním a pod. A to sa dnes, žiaľ, deje závratným tempom.

OBR
V pralese sme stretli aj niekoľko zaujímavých zvieratiek – napr. túto tarantulu. Jej 2 cm dlhé jedové zuby vzbudzujú rešpekt.


Tiež s anakondou nie sú žarty – ide o škrtiča dorastajúceho do dĺžky až 10 metrov s hmotnosťou až 250 kg. Loví často z vody, ale i zo stromu. Niektoré jedince, najmä anakonda zelená, sú útočné. Boli zaznamenané aj prípady usmrtenia človeka. V pralese sa však stretnete aj s inými, menšími hadmi: žije v ňom 100 druhov plazov.


Opice sú tu ako všade na svete – drzé a zvedavé. Ale zvieratko na obrázku je výnimkou: priam jogínsky relax. 

OBR
Náš sprievodca by sa v pralese nestratil, upozorňoval nás na jedlé i jedovaté plody, podzemné nory tarantúl a hadov, tiež nám poskytol zrýchlený kurz zručností, umožňujúcich človeku v pralese prežiť. Tu nás učí, ako zapáliť oheň bez použitia zápaliek.

OBR
Vieme aj to, že hrubšia liana obsahuje niekoľko litrov pitnej vody. Po týchto skúsenostiach by sme určite v lesoch na úbočí Tríbeča prežili aj týždeň (za predpokladu, že najbližšia krčma by nebola ďalej ako kilometer). 


Po šikmom brehu stúpame navštíviť miestnu rodinu, ktorá si na bezzáplavovom území postavila dom a okolo neho obrába menšiu záhradu.

OBR
Príbytok je jednoduchý, drevený, nijaké plastové okná, sklo, kachličky a podobné civilizačné úchylky.


Sušička bielizne.

OBR
Záhrada je plná väčšinou nám neznámych rastlín.


Plody tejto rastliny Slováci však poznajú a milujú – správne, je to banánovník.


A tu je symbol zašlej prosperity regiónu – kaučukovník.


Pri poranení kôry z nej vyteká biele mlieko – surový kaučuk. Z neho sa vulkanizáciu vyrábala guma. Dnes sa už guma vyrába synteticky, takže kaučukové plantáže i obrovské zisky z nich patria minulosti.

OBR
Niektoré plody poznáme z hypermarketov.

OBR
Pri pohľade na iné netušíme, čo by to mohlo byť.


Gumáky sú nutnou súčasťou odevu – ročný úhrn zrážok je 2.000 až 4.000 mm (čiže ročne tu naprší až 4 m stĺpec vody).


Plody vypestované v záhrade nám domáci predstavili na stole. Väčšinu sme nevedeli pomenovať.


V kuchyni.


Brazílčania sú pobožní katolíci, biblia, sväté obrázky a sošky sú súčasťou vybavenia domácnosti.  


Budúca Miss Brazília.

OBR
Súrodenci.


OBR
Vraciame sa do civilizácie, na našu materskú loď.


Vítajú nás tam tanečnice, …


… podivuhodné kreácie našich lodných kuchárov z morských potvor a ovocia …

OBR
… a užívame si aj nezabudnuteľný západ slnka s priateľmi na hornej palube.


Posledný deň nášho pobytu sme si privstali, aby sme zažili Encontro das águas – stretnutie vôd. Po sútoku Rio Salimoes a Rio Negro sa ich vody nemiešajú, ale niekoľko kilometrov tečú vedľa seba, ako dvojfarebná rieka: Rio Salimoes má béžovú farbu kávy s mliekom, čierne Rio Negro zas pripomína coca colu – ich spojením vzniká Rio Amazonas – Amazonka.


Vľavo béžové vody Amazonky, vpravo čierne Rio Negra.


Sútok.



Victoria regia – kráľovná vodných rastlín: jej listy unesú aj menšie dieťa. Na Slovensku sa dá vidieť napr. v piešťanskom parku.


Amazónia patrí určite medzi moje najväčšie cestovateľské zážitky.

Vlado Preložník
Bývam v Nitre. Som dlhoročný splavovač riek, jazier a morí. Okrem toho sem-tam vydávam knihy.
Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Amazónia 2016

  • Reportáž je dokončená – pokochajte sa.
    (A začnite šetriť na cestu.)

  • Vtipna a zaroven poucna reportaz. Vdaka.

  • Kvôli tej tarantule by som tam nešla. Ale inak pekné.

  • Ivan Rajtár

    Cestopisy o povodí Amazonky som hltal odmalička.  Z tých, čo vyšli v slovenskom alebo českom preklade, mám prečítané takmer všetky. Príroda je však našťastie natoľko rozmanitá, že pocit, že človek už vie o nejakej oblasti dosť, je len ilúziou. Aj tvoja výborná fotoreportáž je toho dôkazom. Vďaka za ňu i za všetky ostatné z tvojich  potuliek po svete. Človek sa tam na chvíľu ocitne tiež. Keby si fotky tanečnice a naaranžovaných výtvorov lodných kuchárov nahradil fotkami s atmosférou rieky, bolo by to na 110%. Takto je to „len“ na 100% Úsmiaty Ešte veľa podobných zážitkov a verím, že ich ponúkneš aj nám.                                                                               Ivan

  • Tanečnice patria k Brazílii ako pirane k Amazonke. A to som tu ešte nezverejnil tanečnice samby, ktoré sme videli v Riu: sú takmer vyzlečené, aby vyniklo ich umenie krútenia zadkom. A to doslova, neironizujem! (V USA a Európe sa tanec volá twerking a je u mladých diuevčat veľmi obľúbený. Navrhoval by som našej vláde, v záujme zvýšenia populácie schváliť zákon, aby nevesta musela pred sobášom predložiť potvrdenie o absolvovaní kurzu twerkingu). To, čo vedia tanečnice robiť so svojím telom od pása po kolená, je neuveriteľné (konkurovať im môžu hádam len Tahiťanky). Pozor – umeniu „krútenia zadkom“ sa učia Brazílčanky od malička najprv doma, a šikovnejšie potom v školách samby, ktorých sú stovky. To, čo sa naučili, najlepší predvádzajú na sambadróme v rámci karnevalu. Samba je pre Brazílčanov to, čo pre Španielov býčie zápasy, flamengo či futbal. Žiaľ, karneval sme minuli o pár dní (a aby toho nebolo v Brazílii málo: Rolling Stones deň pred našim príchodom mali koncert na Copacabane v Riu, pričom bývali v hoteli Belmond pri pláži, rovnako ako my – minuli sme sa len o jediný deň, no skrátka smola – píšem to preto, lebo na ich hudbe som vyrastal. Navyše, sú to moji rovesníci :-). 
    Pár fotiek z rieky ešte môžem doplniť, mám ich kopu. 

  • mám pocit, že už som bola aj viac ohúrená Tvojimi reportážami. Možno som len nebola v správnej hladine alfa 😛

    P.S.: Mne tanečnica vôbec nevadila. A surféri boli drsňáci.

  • Zámerom mojich reportáží nie je niekoho ohúriť (aj keď ma, samozrejme, poteší, keď to niekto napíše), ale zverejniť pár fotiek a informácií z miest, kam sa bežne necestuje. Zároveň je to pre mňa taká malá kronika toho, čo som zažil (týka sa to hlavne splavov – tie tu mám takmer všetky – cesty len niektoré).
    Amazonka a okolie sa fotografuje dosť ťažko človeku, čo má na ňu len 3 dni a navyše nevláči so sebou ťažké fotodelo s teleobjektívom, ale len malý turistický fotoaparát.
    Vysvetlím: plavba po Amazonke či Rio Negro je dosť fádna – na najbližší breh je to často aj 5 km – z tejto vzdialenosti na brehu nenafotíš nič, môžeš urobiť pár záberov vodnej šíravy, pekné západy slnka a samozrejme detaily lode (lode sú moja slabá stránka)… 
    Vizuálne zaujímavejšie sú vyjazdy na menších člnoch do ramien – odtiaľ sú aj najzaujímavejšie snímky. Tiež navštíviť dom domorodcov je výnimočný zážitok – Európan si tu uvedomí, akými zbytočnými vecami sa obklopujeme. Dúfam, že to moje snímky potvrdzujú…
    Dažďový prales je tiež dosť monotónny – nekonečná húština stromov a lian, vo dne je všetko zalezené, takže je tu pokoj, akurát sem-tam stúpiš na tarantulu, spadne ti zo stromu na plecia had, či z kríkov vybehne leopard…Prekvapený ináč dosť nuda; prales má totiž viac stromových „poschodí“ (až do výšky 70 m ! ) – najviac života a zvierat je na vyšších poschodiach (opice, vtáky, hady, motýle, hmyz…)  Na najnižšom poschodí (na zemi) sa dajú však nafotiť pekné detaily (napr. zo života obrovských mravcov – treba však na ne mať čas a vybavenie – za skupinou sa však neoplatí zaostať, lebo sa s ňou už nemusíš stretnúť).
    Chcelo by to, vybrať sa tam sám a pobudnúť tam dlhšie s miestnym sprievodcom. Ale ja som vďačný, že som tam aspoň nakukol a nadýchal sa atmosféry tohto úžasného kúta našej planéty.

  • Ivan

    Presne ako píšeš v závere „…nakukol a nadýchal sa atmosféry…“ Keď sa povie Amazonka, ty už vieš, my si len predstavujeme. Aj tanečnici som už odpustil,keď tak dobre krúti zadkom. Zahambený Ale tie zábery rieky ma stále mátajú. Ak budeš mať čas a chuť, zváž, či ich niekde nezavesíš a nezverejníš link. Dobrá by bola aj nejaká vodácka „slezina“ s premietaním a obohatená tvojím rozprávaním. Asi však nie si úplne pánom svojho času. Inak, tiež píšem okrem iného aj preto, aby som si mohol nejaké akcie pripomenúť a sprítomniť. Ahoj

  • (Prišlo mi mailom od mojej fanynky Nadi)

    Milý náš kapitán!

    Je neuveriteľné, ako ma vždy poteší Tvoj cestopis, a keby sa dalo, tak by som knihu z Tvojich ciest s vtipným komentárom listovala aj na staré kolená pred spaním a predčítala z nej v domove dôchodcov chromým starcom … alebo mládeži, aby som ju motivovala k cestám a objavovaniu sveta…

    Zatiaľ  motivujem seba a svojich kamarátov a za to Ti patrí obrovská -OBROVSKÁÁÁ vďaka.

    Srdečne, plavčík Naďa.

  • … no uzasneeee

    uz som zacala setrit na cestu 🙂

     

    tana

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button