Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Ako sa vám páči

Čím dlhšie čítam, tým menej rozumiem tomu, prečo sa mi niektoré diela páčia a iné nie. U druhých už ani nehovorím. Ich dôvody sú pre mňa úplná španielska dedina. Prečo je to také ťažké?

Isteže, mnoho čitateľov – a ja tiež – vie povedať, čo sa im páčilo či nepáčilo. Dokáže vypísať konkrétne klady a zápory. Tam taká chyba, tam taká nudná pasáž, tam sympatické jednanie, tam trefné slovné spojenie. Ale základná otázka zostáva: Nepáči (pre zjednodušenie si vezmime len nepáčenie) sa mu kniha preto, lebo mu vadia vymenované chyby, alebo vymenované chyby nachádza preto, že sa mu kniha nepáči?

Dlho som bola presvedčená o prvej možnosti. Napokon, má logiku. Dielo sa skladá z drobností, detaily tvoria celok. Ako však naberám skúsenosti, čítam recenzie a diskutujem o literatúre, začínam o tom čoraz viac a viac pochybovať. Iste, aspoň minimálna základná úroveň diela je podmienkou pozitívneho hodnotenia. Ale čím ďalej tým väčšmi sa zdá, že ten zvyšok chýb nad základnou úrovňou veľa vody nenamúti. U obľúbených kníh čitatelia chyby nevnímajú a keď ich na ne upozorníte, ešte ich aj obhajujú. Aj na sebe som si všimla, že dobrej knihe tolerujem to, čo zlej nie. V dobrej knihe som ochotná prehliadať opakujúcu sa gramatickú chybu, záplavu „bolizmov“, aj sem-tam nejakú nelogickosť. Detegujem ich síce a je mi ľúto, že sa neopravili, lebo tak by bola kniha ešte lepšia, ale názorom na to, či bola dobrá, nijako zásadne nepohnú. A naopak, u zlej knihy ma irituje ešte aj bodka na konci viet. V recenziách vyťahujem aj tie najmenšie prehrešky. A niekedy (najmä na literárnych serveroch) už ani nie je čo objektívne vytiahnuť. Darmo testujem vety na gramatiku, opakovanie slov, zrozumiteľnosť, rytmus, vyváženosť a tak ďalej. Všetko má text v poriadku – a napriek tomu je nečitateľný. Čo mám potom takému autorovi napísať? Že je to zlé, ale netuším prečo? To sa dá však ľahko pomýliť s rýpaním. To isté sa týka aj literárnych postáv. Máme dve nečiernobiele postavy, z ktorých s jednou súcitím a sympatizujem, kým druhú, hoci nemá na rováši toho viac než prvá, by som najradšej skopala do jarku.

Niekto by vám povedal, že je to témou. Niekto tiahne k jedným námetom, niekto k iným. Viacerí budú vyhlasovať, že detektívka, ženský román, poézia, fantasy, atď (nehodiace sa škrtnite) pre nich nebudú nikdy dobré, nech by boli bársako geniálne napísané. Aj ja som si to dlho myslela. Už nie. Veľký podiel na roztvorení očí mali, verte či neverte, literárne servery. Tam mi náhodne padlo do oka a zaujalo ma niekoľko diel s témami, ktoré by som za normálnych okolností oblúkom obišla. A naopak, s mojimi obľúbenými žánrami, so sci-fi a s trilermi, to bola na internete väčšinou bieda, bieda, nečitateľná bieda. Tým románom, ktoré ma tam zaujali, nesiahali ani tie najlepšie kúsky „mojich“ žánrov ani po päty. Od tých čias už žiadne striktné vyhlásenia o dobrých a zlých témach a žánroch nerobím. Áno, sú témy a žánre, ktoré majú lepšiu štartovaciu pozíciu ako iné, ale to im samo osebe úspech nezaručí. Ani u mňa, ani u nezaslepených iných.

Keď už sme pri zaslepenosti, chvalabohu, ani u druhých sa neukazuje byť taká, aká vyzerá na základe ich vyhlásení. Prečítala som si vyjadrenie porotkyne istej literárnej súťaže, čo ju v poviedkach irituje. V najbližšom kole súťaže ale u nej zabodovali minimálne dve poviedky, ktoré práve tie iritujúce prvky mali. Ďalší prípad: vydavateľstvo odmietlo autora s výhovorkou na istý prvok, čo sa mu v rukopise nepáčil. Ale iných autorov s daným prvkom nielenže prijímalo, ale tiež napokon uznalo, že v inom rukopise toho istého autora s daným prvkom tiež nemalo žiadny problém. Čo z toho vyplýva? Výhovorky. Obyčajné výhovorky. Ich vyhlasovatelia v skutočnosti sami netušia, prečo sa im ten-ktorý príbeh páči alebo nepáči, a v snahe nepriznať si neznalosť vytiahnu nejakú neopodstatnenú vec z nejakého diela, ktoré u nich nezabodovalo. Na jednej strane je síce fajn, že nejaký prvok im sám osebe celé dielo úplne nepokazí. Na druhej je ale smutné, že autorov takto zavádzajú.

Zostaňme ešte chvíľu pri téme. Ak aj je podstatná, čo vám bude tvrdiť drvivá väčšina čitateľov, vďaka čomu je podstatná? Prečo si ten prečíta rád o tom a niekto iný o niečom úplne inom? Preto, že sám niečo podobné prežíva? Na prvý pohľad to znie logicky, lenže na druhý je to dvojsečná zbraň. Povedzme, že by som napríklad po nehode ohluchla. Samozrejme by ma hneď zaujal román o dievčati, ktoré tiež ohluchlo. Lenže ak román napísala počujúca autorka s nedostatočnou mierou fantázie, empatie ako aj vzdelania o živote hluchých ľudí, tak by sa mi jej knižka ukrutne nepáčila. Nevedela by som sa s hrdinkou stotožniť, lebo by som zo skúseností vedela, že pravda je niekde úplne inde. Pravdaže, keby román naopak trafil klinec po hlavičke, tak by ma hlboko zasiahol a vychvaľovala by som ho do nebies. No romány o veciach, ktoré z vlastnej skúsenosti poznám, väčšinou pravdu netrafia. Aj preto nemám rada príbehy zo slovenského prostredia. A pri ich hodnotení je moja osobná blízkosť k téme veľkým mínusom.

Lenže podobných frflaní na to, že autor nevie, o čom píše, počúvam od iných čitateľov dosť málo. A nepočujem ho ani v mnohých prípadoch, keď viem dokonca dokázať, že autor si danú vec predstavuje ako Hurvínek válku. Napriek tomu mu to iní čitatelia zhltnú aj s navijakom. Takže…?

Takže z toho vyplýva, že ľudia radi nečítajú len o tom, čo dobre a/alebo z osobnej skúsenosti poznajú, ale aj o mnohom inom. Lenže o čom? O tom, čo by radi zažili? Toto asi tiež platí len čiastočne. Román je totiž viac o problémoch, ktoré postavy riešia, než o tom, ako si bahnia v raji. Existuje na to aj krásny výrok: „Ak sa postave vedie dobre, čitateľovi sa nevedie dobre.“ Samozrejme, sem-tam nejaké to príjemno a dobré zakončenie čitateľovi dobre padne, ale je jasné, že kniha sa nesmie skladať len z toho. A koľko čitateľov by naživo chcelo pomedzi tie kúsky spokojnosti bojovať, utekať, strádať, utŕžiť zranenia, zažívať hrôzu a beznádej? Ak by sme čítali len o tom, čo sami chceme prežiť, vymreli by vojnové romány a horory.

Hm, takže inak. Ľudia radi čítajú o tom, čo nechcú prežiť? No dobre, a prečo si potom dajme tomu sedliak bez vzdelania neprečíta rád o kozmickom lete? Veď po ňom nikdy netúžil, zažiť ho nechcel, tak…? Prečo by mňa s najväčšou pravdepodobnosťou nudil román zo života modeliek? Veď som modelkou nikdy nechcela byť, bola by to pre mňa nočná mora. A napriek tomu o tejto nočnej more čítať nechcem, kým trebárs o blúdení v strašidelnom zámku, čo tiež nechcem zažiť, čítať chcem.

Zdá sa, že nechcieť prežiť nestačí. Musí to byť niečo síce trochu odpudzujúce, ale súčasne fascinujúce, zaujímavé. No a sme zase na začiatku začarovaného kruhu. Čo rozhoduje o tom, že kniha je zaujímavá až fascinujúca? Čím autor dokáže zaujať, chytiť, nadchnúť? A prečo dokážem nejakú postavu milovať aj napriek jej chybám? A nie, nie je to (vždy) len preto, že by jej chyby boli rovnaké ako moje.

Toť otázky. A začínam mať pocit, že odpovede na ne smerujú k čomusi, čo sa nedá vyjadriť tak ľahko ako štatistické zastúpenie jednotlivých slovíčok na jednotku textu. K čomusi, čo ak nie je priamo nadprirodzené, tak je to ťažko definovateľné. Je to ten mystický, ospevovaný, slávny autorov talent. Akési cítenie, ktoré sa nedá previesť do prostých poučiek. Čosi, čo autor buď má alebo nemá. Alebo čo má alebo nemá konkrétne dielo.

Toto však nie je povzbudivý záver. A navyše otvára kopu nových otázok. Ak je to naozaj tak, ak je to o talente a nie o remesle, načo sa potom to remeslo treba učiť? Načo sú všetky tie rady o optimálnej dĺžke viet, opakovaní slov, dialógoch, príslovkách a podobných veciach? Načo, keď to výsledným dojmom nijako dramaticky nepohne?

A aby to bolo ešte zložitejšie, zdá sa, že ani talent nie je univerzálny. Dvaja čitatelia, povedzme aj celkom podobného knižného vkusu, môžu mať diametrálne odlišné názory na talentovanosť autora. Jednému jeho kniha pripadá geniálna a je ochotný zažmúriť v nej oči pomaly nad všetkým (a zažmúriť ich doslova, čiže ignorovať celé state, ktoré nedávajú zmysel), kým druhému pripadá ako nestráviteľná kôpka nelogizmov a antipatických postáv. Prečo vidia autora rozdielne? Aký autor je skutočne talentovaný? Taký, ktorého chváli jednoduchá väčšina čitateľov? Alebo má váhu aj to, kto tí čitatelia sú? Či prostoduché nesčítané tínedžerky alebo literárni kritici? To však už bude iná úvaha – o tom, či sa dá posudzovať cena názoru čitateľa podľa toho, kým on je.

Môže hrať úlohu aj davová psychóza? Páči sa mu to, lebo sa to páči všetkým. A nielen to vyhlasuje navonok, ale aj cíti vnútorne. Za seba však s pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že nie. Veselo rozdupem aj knihu, na ktorú nik iný nepovedal krivého slova. Ostatní nie sú ja a ich cítenie nemá nijakú väzbu na moje cítenie.

Horko-ťažko som ohľadom svojich literárnych preferencií dospela k neistému záveru, že veľkú váhu v páčení sa pre mňa majú tieto dva aspekty:

1. otázky, ktoré sa mi vynárajú pri čítaní v hlave, nie sú ignorované – autor ich buď včas zodpovedá, alebo aspoň dá najavo, že o nich vie a bude ich riešiť neskôr. Jednoducho, autor predvída moje vnímanie a chápanie textu a pracuje s ním. Dalo by sa povedať, že autor má podobný spôsob myslenia ako ja a zároveň dokáže myslieť zaujímavejšie než ja v danej chvíli.

2. Text obsahuje zaujímavé detailíky. Lenže čo sú to tie zaujímavé detailíky? To už sa definuje oveľa ťažšie. Pre mňa sú to nebanálne informácie ukazujúce hĺbku a prepracovanosť autorovho sveta, autorovu inteligenciu, vzdelanie a zmysel pre humor. Stále málo na predstavu, čo?

A aby sa celý problém už vonkoncom domotal, na celkom iný systém naskakujem v prípade, že ma zaujme téma dotyčného diela. Po mnohých rokoch som si opäť prečítala poviedku, ktorej téma ma kedysi nesmierne zaujala (a mimochodom, v tisíckach príbehov, ktoré som za svoj život prečítala, bola táto poviedka jedinou na túto tému, aká sa mi kedy dostala do rúk. Prečo? Prečo na takú pre mňa extrémne zaujímavú tému autori kašlú?). A žasla som. Poviedka bola napísaná veľmi nejasne, obsahovala plno (zrejme atmosférotvornej) vaty a nepovšimnutých detailov. Čiže nie zaujímavých detailov. Napriek tomu som ju v o viac než polovicu mladšom veku pochopila a viac, zaujala ma a nadchla, zaradila sa medzi nezabudnuteľné kúsky.

Možno na páčenie sa neexistuje jednotný recept. Možno, že zaujatie môže prísť z rozličných dôvodov – niekde téma, niekde spracovanie. Niekde to pokazia drobnosti, niekde to zachráni príbeh ako celok. A aby to bol ešte väčší guľáš, asi sa rôzni aj od človeka k človeku, aký rozsah príčin ho dokáže zaujať. Stačí trafiť jednu a autor má vyhraté. No pri streľbe úplne na slepo, na čitateľa, ktorého nepoznáme, je aj trafiť akýkoľvek terč poriadna fuška.

 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Ako sa vám páči

  • Rozoberáš dve rozdielne kategórie.

    1. Čo sa nám páči

    Spracovanie určite hrá rolu, ale podstatné asi je, že chceme počuť to, čo zodpovedá našim predstavám (o svete, morálke a pod.). Ľudia chcú počuť to, čomu veria, a selektíve príjmajú veci, ktoré ich predstavu podporujú, a odmietajú veci, ktoré ju popierajú.

     

    2. O čom chceme čítať

    Tu je to zrejme individuálne. Môže ísť o veci, ktoré by sme chceli zažiť, ale nemôžme (napr. ten let do vesmíru). Príbehy so silnými emóciami (horor, vojna, slaďáky). Napínavé vzrušujúce veci, ktoré by sme ale v skutočnosti zažiť nechceli, a tak ich prežijeme aspoň sprostredkovane. Atď.

     

    A trocha konkrétne:
    „je to zlé, ale netuším prečo“ – nie si cieľová skupina :-).
    „otázky, ktoré sa mi vynárajú pri čítaní v hlave, nie sú ignorované“ – zasa len tvoja preferencia. Mnoho kníh je aj o tom, aby otázky kládli. Mne osobne nezodpovedané otázky, otvorené konce, príliš neprekážajú.

  • Ja sa prikláňam k tomu, že sa skrátka nedá jasne definovať, prečo sa nám niečo páči a iné nie. Podľa mňa je to tak aj s hudbou. Mám obľúbený istý žáner, no stane sa mi, že si niečo vypočujem a hovorím si: prečo nemám túto skladbu rada? Je to predsa môj štýl. Myslím, že z takej skladby na mňa nejde žiadna energia, žiadna emócia. A nie je to tak aj so sympatiami medzi ľuďmi? Buď to tam je, alebo nie je a ja netuším prečo.

  • Nesúhlasím, že by to boli rozdielne kategórie, pretože spolu úzko súvisia. A nesúhlasím ani s ostatným. 🙂

    1. Ak by toto platilo, potom by nejestvovali knihy, ktoré človeku zmenia život, rozšíria obzory, ukážu nový pohľad na vec. Takisto by nás nemohli zasiahnuť a pobúriť niektoré diela. Napríklad 1984 od Orwella určite nezobrazuje svet, aký by som chcela, ktorý zodpovedá mojim predstavám, morálke a podobne, ale páčilo sa mi to, je to silná kniha.
    2. Toto rozoberám priamo v článku so záverom, že to o ničom nevypovedá. Kto/čo rozhoduje, čo je napínané a vzrušujúce? Kto/čo rozhoduje, čo sú silné emócie? Pre mňa je dostatočne napínavý a vzrušujúci aj realisticky spracovaný kozmický let, iný nad ním bude ohŕňať nos až do chvíle, kým sa tam neobjaví niečo malé zelené s anténkami na hlave. Pre niekoho sú silné emócie hrozba zničenia sveta, láska sama osebe a podobne, ja sa nad tým len uškŕňam, lebo je to pre mňa stokrát obohratá platňa a prejedený pokrm. A napriek tomu sa nájde mnoho diel, kde sa ja o „oni“ (tá masa navôkol) zhodneme, že to bolo dobré.

    Počúvaj, neštvi ma strašiakom menom cieľová skupina. 🙂 A tými otázkami som nemyslela nejaké posolstvá v knihe a tak, ale skôr potenciálne nelogickosti, elementárne chyby v uvažovaní postáv a podobne. Knihu, ktorá vytvorí bezpočet nezodpovedaných otázok, totiž napíše aj mačka prechádzajúca sa po klávesnici (z výsledku tiež nevieš, kto, čo a prečo). Dobrá kniha však môže nechať nezodpovedané otázky len v únosnom počte a na správnych miestach.

  • Vďaka za názor. Ja dúfam, že sa tým dôvodom dá prísť na kĺb, hoci budú asi pekne spletité…

  • 1. Netvrdíš náhodou, že ľudia sa zmeniť nedajú? Nemusí to byť čo chceš, ale to, čo ti dáva za pravdu. 1984 nastavilo zrkadlo totalitným režimom, ľudia boli s myšlienkami románu stotožnení. Nie, nechceli žiť v totalite, ale takto si predstavovali jej nebezpečenstvo (kniha im dáva za pravdu). Diktátorovi protirečí, u neho obľúbená nebude (zakáže ju, dá ju spáliť)

     

    2. Áno, to je veľmi individuálne, sto ľudí sto chutí.

     

    „cieľová skupina“ – skúsim teda inak – keď sa ti nepáči a netušíš prečo, jednoducho ti nedáva za pravdu, napr. tvrdí že existujú malí zelení mužíčkovia :-).
    Chyby/nelogickosti nepovažujem za otázky. „únosný počet“ je individuálny. Niekto chce všetko vysvetlené, iný si radšej ponechá trocha tajomna. Vysvetlenie nevyhnutne naštve časť čitateľov, mystérium si každý vyloží podľa seba (viď bod 1.) a môže byť spokojný. Navyše rozprúdi špekulácie fanúšikov vďaka čomu dielo ďalej „žije“. Podľa mňa Hra o tróny (kniha) je a zostane dobrá, i keď už žiadnu ďalšiu časť nenapíše. Voľakedy som i ja mal rád všetko vysvetlené. Ale keď je dielo naozaj dlhé (tisícky strán), tak to asi k spokojnosti nejde. Nespomínam si na nič rozsiahle, čo by bolo nejako uspokojivo ukončené.  Preto mi čím ďalej tým menej prekáža koniec otvorený.

  • Druhí neviem, ale ja som sa zmeniť dala. 🙂 No ja neviem, v čom by mi 1984 dávalo za pravdu, nikdy predtým som sa nad totalitným režimom nezamýšľala a nemala som naň názor. Tak ako sa mi tá kniha mohla páčiť?

    „cieľová skupina“ – vo fikcii akceptujem kdejaké bytosti, akurát som dlhodobo znechutená z toho, ako ich autori považujú za lacný pútač pozornosti (podobne ako erotické scény). Takisto napísať mystérium je ľahké, ale všetko uspokojivo vysvetliť, to je umenie. Viem, že niekomu stačia ľahké veci (ľahké aj v iných ohľadoch), ale nám fajnšmekrom nie. “Hra o tróny (kniha) je a zostane dobrá, i keď už žiadnu ďalšiu časť nenapíše.” – no tak s tým nesúhlasím, nech si ma Martin (nie Ty :-)) neželá, ak už nenapíše ďalšiu časť! Stiahnem zo stránky svoje dobré recenzie na ňu! 🙂 “Nespomínam si na nič rozsiahle, čo by bolo nejako uspokojivo ukončené. “ – už je načase, aby som niečo také napísala ja. 🙂

  • Nikdy nezamýšľala – potom sa trafil do tvojej predstavy o svete a bola si schopná jeho víziu prijať. Bolo to nejakým spôsobom v súlade s tvojim svetonázorom, skúsenosťami.

     

    Čiže ak nás zajtra zničí obrovský meteorit, Hra o tróny ostane zlým dielom, lebo bude nedokončená? Myslím, že objektívna pravda takto nefunguje. To čo už existuje je proste dobré – bez ohľadu na to, čo ešte príde. Koniec môže urýchliť a príliš zjednodušiť, proste domrviť, prvá časť i tak ostane jednou z najlepších kníh tohto žánru.

     

    „načase, aby som niečo také napísala ja. :-)“ – no veď čakám, hor sa do toho! 🙂

  • Áno, bez konca bude horšou, i keď nie úplne zlou knihou. Zapletanie bez rozpletania je omnoho jednoduchšie, aj keď uznávam, že zložitejšie než napísať knihu, ktorá by ani len nevzbudila zvedavosť na rozuzlenie. Ja som toho názoru, že súčasný stav dosť mení pohľad na veci minulé vrátane ich hodnoty.

    Ujo Word tvrdí, že v rámci môjho zatiaľ najobsiahlejšieho v podstate spojitého príbehu som už zapísala 1100 strán. Síce to nie sú tisíce v množnom čísle, ale prvú tisícku som už dala!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button