Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Pravidlá hry 2/2 (poviedka)

(Prvá časť poviedky)

 

Po pár minútach Wadeovho kriku, nech Su otvorí tie skurvené dvere a Shineovho kriku, nech neplytvá naším kyslíkom, sa situácia upokojila. Sedeli sme v jedálni, Wade s tvárou v dlaniach, Trish stále s perami širokej tlamy zovretými do úzkej čiarky. Ona bledá, Wade červený, Shine čierny ako vždy… a ja som nechápal, prečo moja myseľ všetko komentuje s nezaujatým cynizmom.

Ale chápal som. A dobre. Stále porušujem pravidlá hry.

„Ako dlho nám vydrží dýchateľná atmosféra?“ opýtal som sa po neviem akom dlhom čase Trish.

„Ak použijeme aj kyslík z rezerv v skafandroch, dva dni.“

„Rátaš aj s možnosťou, že Su vylezie, alebo si to prepočítala iba pre nás štyroch?“

„Toto je absurdné,“ povedal Shine ticho.

„Čo s tým má Su?“ spýtala sa Trish akoby ho nepočula.

„Má tam Trevora,“ ozrejmil som. „Vieš, svoju rastlinu.“

Trish len pozerala.

„Dokáže Su vyžiť z kyslíka, ktorý jej vyprodukuje ten kvet?“ opýtal som sa.

„Toto je absurdné,“ povedala Trish ako oneskorená ozvena Shinea. A ja som vedel, že tým nemyslí možnosť Suinho prežitia s Trevorom.

Wade prudko vstal a ja tesne po ňom tiež. Neuvedomil som si to, kým som nespozoroval, že nohy ma nesú za Wadeom. „Kam ideš?“

„Von,“ odsekol.

Srdce mi zovrela studená ruka. Konečne primeraná reakcia. To predtým bolo len tliachanie. Ale keď došlo k vážnemu ohrozeniu…

Na moju úľavu však Wade schmatol skafander a začal si ho navliekať, čím mi umožnil zachovať pokoj. „A načo?“

„Nechcem byť na tých posratých kamerách,“ ukázal na objektív v rohu.

Boli sme filmovaní. Neustále. NASA tvrdila, že nám ponechá súkromie a za bežných okolností sa o dvadsaťštyri hodín záznam premazával novým. Ale strata možnosti vyrábať kyslík sotva budú bežné okolnosti. Celý Houston je určite dychtivo nalepený na obrazovkách – samozrejme, s oneskorením spôsobeným zdržaním rádiového signálu.

Začal som si skafander navliekať tiež. Beztak sme dnes mali deň zbierania vzoriek. Navyše, pohovoriť si o situácii niekde mimo všadeprítomného odposluchu nie je zlý nápad. Dekompresná komora je jednomiestna a tak som vstúpil prvý. Ako jediná časť základne má pevné, neohybné steny. Nečudo, keď musí odolávať pravidelnej strate tlaku. Čoskoro som počul slabnúce syčanie unikajúceho vzduchu.

Vonku som sa vždy cítil lepšie. Slobodnejšie, aj keď samozrejme uväznený v skafandri, ktorý sa dá chápať ako uzavretý priestor vskutku minimálnych rozmerov. V základni sme sa mohli pohybovať voľne, no bola malá. Viac som miloval túto šíru červenú pustatinu, zvlášť ak sa mi podarilo ušetriť si v nabitom vedeckom programe trochu času na menšiu prechádzku.

Wade sa ku mne o chvíľu pripojil a svižne sme vykročili. Znepokojene som si uvedomil, že rýchlou chôdzou sa rýchlejšie ochudobňujeme o zásoby vzduchu v nádržiach, ktoré by nám normálne po návrate doplnil skvapalnený produkt siníc. Možno by sme nemali… Lenže na druhej strane, načo by bolo dobré kyslíkom šetriť? Za dva dni sa na izolovanú marťanskú základňu nikto nedostane, ani my sa nedostaneme nikam. Na hodinách nezáleží. Všetky spôsoby záchrany ležia rádovo mimo našich možností.

„Wade,“ oslovil som svojho podriadeného mierne. „Wade, to so Su…“

„A nie je to už jedno?“ otočil sa ku mne prudko. „Posrali sme to. Vlastne nie my. Bezpečnostná služba to posrala, keď dovolila, aby nám niekto hodil do siníc fága. Nie je to skvelé?“ rozhodil zúfalo rukami a znova vykročil. „Hráme tú ich posratú hru presne tak, ako chcú, a nakoniec sa to celé aj tak doserie bez našej viny.“

„Lenže oni nás budú sledovať až do konca,“ pripomenul som mu, ledva s ním držiac krok. „Pozorujú naše finále s očami na stopkách. Vieš, aká je to pre nich vítaná zmena po rokoch váľania sa na kancelárskych stoličkách? Prvotriedna reality show!“

„Mne je to u riti,“ zavrčal. „O dva dni aj tak príde koniec.“

„Ale teraz nie je o dva dni. Teraz je teraz. Ešte môžeme…“

„Dúfať v zázrak?“ uškrnul sa.

„Zachovať si tvár.“ Sám som si uvedomil, ako pateticky to znie. Sakra, a presne toto som pre nás chcel. Patetizmus až do záverečnej opony.

Malo to byť iné. Dojímavé. Celé riadiace stredisko si v tejto chvíli malo utierať oči vreckovkami a nie robiť to, čo pravdepodobne robia – civieť a tipovať, kto sa zrúti ako prvý. I keď už vlastne nebolo čo tipovať.

„Wade, vrátime sa a porozprávame sa. Všetci piati si rozumne pohovoríme.“

Na moje prekvapenie skutočne zastal. „Fajn. Už som si vyvetral hlavu.“

Poctivo som sa tejto snahe o vtip usmial. Vykročili sme k základni.

Malo mi napadnúť, že niečo chystá, keď ma nechal do prechodovej komory ísť prvého.

Ale urobil to tak nenápadne. Len trochu ustúpil a ja som teda vkročil dovnútra, myšlienkami úplne inde. Spamätal som sa až vtedy, keď som po svojom výstupe z prechodovej komory a zaistení vnútorných dverí nepočul, že by komora vypúšťala, aby do nej mohol vstúpiť Wade.

To som si ešte, ja idiot, myslel, že sa pokazilo čosi v mechanizme vonkajšieho ovládania. Pred pár mesiacmi sme už mali taký problém. Spustil som teda dekompresiu interne. Ale po jej skončení nič. Wade nenastúpil.

Pravdu som pochopil až po aktivácii externej kamery. Chalan zatiaľ získal slušný náskok.

S revom som sa vsúkal do skafandra. Na okamih ma prepadla chuť celé to otravné kolo rekompresie a dekompresie preskočiť. Nech ma podtlak vyrazí von… Absurdnosť takého konania mi ale nedovolila ho zrealizovať. S nadávkami a ignorujúc otázky ostatných, čo sa nahrnuli ku komore a zapli komunikačný kanál, som dekompresiou strácal drahocenné minúty.

Kým som sa dostal von, Wade bol už na horizonte. V danom smere ho tvoril nízky kopec, pri ktorého vrchole stál. Keď som vyšiel z komory, hľadel mojím smerom.

„Wade!“ zreval som ako otec, čo pristihol syna o polnoci liezť oknom. „Kam si kurva myslíš, že ideš?!“

Technicky vzaté, krik som si mohol odpustiť. Kým boli naše skafandre vo vizuálnom kontakte, počuli sme sa rovnako dobre bez ohľadu na vzdialenosť. Ale niektorých zvykov sa človek nezbaví, nech misia trvá akokoľvek dlho.

„Je mi to ľúto,“ povedal Wade. „Ale hra skončila. Rád som s vami pracoval.“

Aj na diaľku som zreteľne videl, čo Wade robí. Reval som „Nie!“, no úplne zbytočne. Zdvihol ruky k prilbe.

Potom si ju zložil.

V momente som sa odvrátil. Bolo to naozaj to posledné, čo som potreboval vidieť.

 

Schyľovalo sa k večeru.

Zápach už nebol taký hrozný. Vlastne som ho vďaka poctivej práci filtrov skoro necítil. Kvalita ovzdušia sa zlepšovala. Zdanlivo. A dočasne. Len kým koncentrácia CO2 nenarastie nad prípustné limity.

Trish nám bezvýrazným hlasom tlmočila správy z riadiaceho strediska. Samozrejme, žiadna rada. Nikto z desiatok kravaťákov, čo tam sedia, ani zo stoviek externých pracovníkov na celom svete, nemá nijaký posratý nápad, ako zastaviť úbytok kyslíka. Iný verdikt sa síce nedal očakávať, ale istým spôsobom som bol spokojný. Kvôli Wadeovi. Keby sa napokon ukázalo, že je z toho cesta von, o to viac by ma mrzelo, čo urobil. Čo som ho nechal urobiť.

Nemôžeme však opomenúť ani fakt, že štvorici ľudí vydržia zásoby dýchateľného vzduchu dlhšie ako pätici.

„Ako reagovala NASA na Wadeov… Wadeovu…“ Su nevedela nájsť správne slová.

„Myslíš na Wadeovu smrť?“ skočil som jej hrubo do reči.

Strhla sa. Všetci sa strhli a zízali na mňa. No tak som to povedal, pomyslel som si. A podčiarkol som to: „Wade je mŕtvy. Skrátka mŕtvy.“

„Vraj ich to mrzí,“ dostala zo seba Trish napokon.

„Takže mrzí,“ zopakoval som posmešne.

„A čo Trevor?“ opýtal sa Shine.

Trish pokrútila hlavou. Poobede mu nasadila na listy nejaký prístroj a pravidelne ho kontrolovala. Nerobte si nádeje, varovala nás už vtedy.

„Dá nám trochu času, to je všetko. Ešte by som mohla získať nejaké hodiny, keby som z konzerv…“

„Načo nám je ďalší čas?“ prerušil som ju.

Zase na mňa zízali.

„Vy chcete čas? A čo s ním urobíte? Čo vôbec urobíte s tým predošlým časom? Koľko ho vlastne máme?“

„Tridsaťdva hodín,“ hlesla Trish. „Plus mínus. Predpovede sa menia podľa hodinových meraní koncentrácie kyslíka na základe toho, koľko…“ nedopovedala. Koľko sa hýbeme, soptíme, kričíme, či len apaticky ležíme. Koľko ho aktuálne každú hodinu spotrebujeme.

Čo podniknúť so zvyšným kyslíkom? Dal by som krk na to, že každý z nás nad tým už aspoň trochu uvažoval. A jedna z polovážnych vecí, čo mi napadla, keď Wade zostal mimo hry, znela: teraz sa už o tie ženské vieme podeliť. Rozhliadol som sa. Teda, nie že by ich situácia urobila vábivejšími.

Myslel som na to, aké je to postupne sa zadusiť oxidom uhličitým. Na rozdiel od oxidu uhoľnatého a iných bezbolestných smrťákov telo vie, keď ho má priveľa. Dych sa zrýchľuje. Človek sa nemôže poriadne nadýchnuť. Klasické dusenie. Zdĺhavé a strašné.

Spomenul som si, ako si Wade dal dole helmu. Aj v atmosfére Marsu sa nachádza oxid uhličitý, no pod oveľa nižším tlakom. Na človeka zaútočí súčasne mráz a podtlak. Zložiť si prilbu na marťanskom povrchu je rýchlejšia smrť ako zadusiť sa oxidom uhličitým tu na základni, no nie je okamžitá.

Moje myšlienky prerušila otázka.

„Ak si dobre pamätám, si z New Yersey?“ spýtala sa Trish Su.

„Z Maine. Ale v New Yersey som študovala.“

Teraz som zase zízal ja.

Umieranie sa mení na čajový večierok.

A keď sa Su začala rozplývať nad tým, že spolu žijeme už celé roky, no zatiaľ sme sa dobre nespoznali, zdrhol som skôr, než som podľahol nutkaniu do niečoho vraziť.

Keď sa to tak vezme, mohol som byť vlastne rád. Už nijaké odškrtávanie dní zostávajúcich do konca misie. Nijaká hrubá Trish, upišťaná Su, pubertálny Wade a priblblý Shine. Zajtra v noci to celé skončí. Isteže, bolo by neporovnateľne lepšie, keby misia prebiehala podľa plánu, keby som to tu vydržal ešte zopár ťažkých mesiacov a potom by som sa vrátil domov. Ale v poslednom čase mi to akosi začínalo byť jedno. Aj pred tým Bruce varoval. No aj to mi začínalo byť jedno.

Kedy sa konečne budem cítiť adekvátne situácii?

 

Čajový večierok sa zrejme trochu zvrhol.

Cez clonu pomaly zaberajúcich sedatív, ktorými som sa nadopoval, ku mne prenikol rámus. Mal som to na háku. Posledná jasná myšlienka, čo sa mi vznášala v mysli, sa týkala toho, že tvrdo spiaci človek minie najmenej kyslíka.

Podľa očakávaní som sa prebral ráno. Vlastne bolo skoro poludnie. Nemyslite si, že som mal v pláne to tu zabaliť. Ešte nie.

Išiel som sa pozrieť do spoločenských priestorov, koho zavraždili alebo znásilnili. Našiel som iba Shinea. Spal pod stolom. A nie hlboko. Čudoval by som sa, keby si v tejto situácii dovolil spať hlboko – iba ak by to chcel so sedatívami prehnať on.

„Kde sú naše pôvabné princezné?“ hlesol som počas prípravy kávy.

Shine si pretrel oči. „V kajutách. Zamknuté.“

Bol si si to overiť? To som ale nevyslovil. Nebol síce dôvod nepovedať si teraz všetko, čo si o sebe myslíme, ale aj tak som to neurobil. Predstierajme ešte chvíľku, že hra funguje.

„Počuj,“ zahlásil Shine. „Musíme ísť von. Mimo toho posratého dohľadu.“

Súhlasil som. Zvyšok kávy sa ocitol v odtoku. Hlad som nemal. Pochopiteľne. Ktovie prečo sú okolo posledného jedla také chválospevy.

Po opustení prechodovej komory mi ako prvé pohľad zaletel k nízkemu pahorku, na ktorý sa včera vyšplhal Wade predtým, ako si zložil prilbu. Teraz som na tom mieste nevidel nič. Keď tam vtedy stál, jeho kolená sa z mojej perspektívy už strácali pod horizontom.

Pri poslednej myšlienke mi v hlave zaznel alarm. Znechutene som ju striasol. Takto som to ale robil s každou druhou myšlienkou a pomaly nebolo na čo myslieť.

„Napadlo ti niekedy, že keby niekto z nás umrel, ostatní by prežili dlhšie na úkor jeho kyslíka?“ spýtal sa Shine.

„Isteže,“ zareagoval som s istým znechutením. „Ale telo by sme museli rýchlo vyniesť von. Inak by nám kyslík zožrali mikróby pri rozklade.“

Cez svoju a jeho helmu som videl, ako prikývol. Trmácali sme sa zanechávajúc naše stopy v červenom prachu.

„Je fajn, že Wade… že to urobil.“

Čo je na tom fajn? spýtal som sa v duchu. Ostával nám kyslík na posledných štrnásť hodín a stále mi to nepripadalo ako vhodný čas na úprimnosť. Vedel som, že Shine sa premáha, že chce so mnou hovoriť o veciach, o ktorých nikdy s nikým nehovoril, no nejako som v sebe nenašiel chuť mu pomáhať.

„Prečo si povedal, že Wade umrel?“

Otázka ma zaskočila. Civel som na neho. „Pretože…“

„Len mi sakra nehovor, že preto, lebo je to pravda,“ zastavil ma Shine.

„Bruce nám…“

„Seriem na Brucea. Seriem na celú túto posratú planétu.“

Zrazu sa ma zmocnilo nepríjemné déja vú, až na to, že déja vú to nebolo. Bola to jednoducho spomienka a nie ani na takú vzdialenú minulosť. Na včerajšok. Wade. Ako som len mohol byť taký sprostý?

„Shine…“ začal som s rýchlym, prerývaným dychom. A tým som aj skončil.

„Chceš hrať túto frašku až do konca? Prosím. Ale ja sa odpojím.“

„Shine…“ skúsil som znova, priškrtene. „Shine, kde myslíš, že je teraz Wade?“

Len na mňa hľadel. Mal som šancu. Prehovoriť ho. Alebo ho zdrapiť a skúsiť dovliecť do prechodovej komory. To by bolo hrdinstvo. Riadne divadielko pre čumilov v riadiacom stredisku, ktorí si nič z tohto finále určite nenechávajú ujsť.

A vzápätí tá chvíľa pominula. Shine si odpojil poistky na prilbe, hoci moje ruky vyštartovali k jeho hneď, ako sa pohli. Len som ho spomalil, no nezastavil. Nie som až taký silák. Nie som hrdina. Nie som…

Shine vypúlil oči a rozdrapil ústa vo výkriku, ktorý som nemal šancu počuť.

Strnul som v hrôze.

Chytil sa za krk a klesol na kolená. Vyzeralo to, akoby ho napínalo na dávenie. Alebo sa skrátka dusil.

Sám som nevedel chytiť dych. Okolie začalo černieť. Nemohol som odpútať zrak od Shinea, ktorý sa zvíjal na zemi, až napokon znehybnel.

Nemožné, nemožné, nemožné…

Telo prebralo kontrolu samé nad sebou. Nohy ma niesli do prechodovej komory. V ušiach mi hučalo a pred očami som mal tmu. Dovnútra. To bolo jediné, po čom som túžil. Do našej atmosféry. Dnu.

Dostal som sa tam, spustil kompresiu, a potom môj organizmus ako na povel povolil. Padol som na kolená, hoci v tesnej kabíne na to bolo sotva dosť miesta. Oči mi vyliezali z jamiek. Dusil som sa – nie plynom, myšlienkami. Musel som tragicky pripomínať Shinea.

Strhol som si helmu hneď, ako kontrolka ozelenela, ale záchvat neprechádzal. Uvidieť naživo z bezprostrednej blízkosti smrť dlhoročného kolegu je riadny zásah. Ale nie hlavný.

Nie som…

Nie som…

Nie som…

Nedopovedaná myšlienka, čo sa vynorila tesne predtým, ako si Shine zložil prilbu, sa vracala. Myšlienka, ktorú som si nedovolil dokončiť, lebo odporovala pravidlám. Shine pravidlá dodržiaval až do konca. A Shine preto umrel. Nesmiem nasledovať jeho príklad.

Ak je to vôbec možné.

Nie som astronaut.

Nikto z nás nie je.

Padol som na dlážku tvárou dole a chrčal. Namiesto úľavy som cítil drvenie. Drvenie dvoma realitami, z ktorých ani jedna nechcela pustiť. Povracal by som sa, keby sa mi v mysli nevynorilo uvedomenie, že vzduchový filter odsaje z mojich zvratkov vlhkosť, tá pôjde do prekliateho recyklačného systému, a ja ju budem musieť potom piť. A tak som to nejako ovládol. Neviem ako, ale ovládol som to.

Víťazstvo ducha nad hmotou. Presne to sa podarilo aj Shineovi.

Zrejme som omdlel.

Prebrala ma až Suina snaha vytiahnuť ma von z prechodovej komory. Čo sa jej pri jej štyridsiatich piatich kilách oproti mojím deväťdesiatim nemohlo podariť. Vydesená volala moje meno.

Omámene som sa posadil. Videl som len ju. „Trish?“ spýtal som sa s neblahým tušením.

Su vstúpili do očí slzy. „Dala som jej injekciu. Ona… ona sa ma pokúsila… Chcela so mnou…“

Pochopil som. Takže Shineova dedukcia predsa len nebola chybná. Trish je naozaj lesba. Shinea to poteší… kým som si neuvedomil, že Shine je mŕtvy.

Naozaj mŕtvy.

Su si utrela oči. „Len spí. Zam… zamkla som ju v kajute.“

Odstúpila odo mňa. V pamäti ešte určite mala pokus o znásilnenie od Trish – a možno si práve v mysli premietala, že priviesť ma k vedomiu asi nebol až taký skvelý nápad. Napokon, výber potenciálnych sexuálnych partnerov sa nám teraz riadne uľahčil.

„Čo sa stalo so Shineom?“ opýtala sa.

„Umrel.“

Nevyzerala, že by ju to prekvapilo.

„Myslím naozaj umrel. Nie umrel pre nás, nie umrel ako…“ chcel som povedať Wade, ale zarazil som sa.

Shine, kde myslíš, že je teraz Wade? To bola posledná otázka, ktorú som mu položil.

A v duchu som na ňu videl odpoveď.

Ak išiel aj v noci len s minimálnymi prestávkami na oddych, mal by niekedy o tomto čase dosiahnuť základňu Dugway Proving Ground. Predstavil som si, ako unavený a mierne dehydrovaný na chvíľu zastane na kopci na dohľad od budov – a potom vykročí smerom k nim. K ľuďom. Ten bledý ksichtík má určite spálený od púštneho slnka, pot sa z neho len tak leje, ale je v poriadku. Mimo hry, no v bezpečí.

Shine mi však ponúkol iný scenár. Scenár, podľa ktorého sa Wade v okamihu, keď som sa od neho odvrátil, začal dusiť. A jeho telo tam doposiaľ leží, hneď za obzorom, skoro na dosah ruky podobne ako Shineovo.

Lenže to nemôže byť skutočné.

Nechápal som, čo som videl. Moja myseľ to odmietala. Ona to zvracala. Dobre, poklesol tlak. Na základni bol udržiavaný na dvoch pozemských atmosférach, čím rozdiel v tlakovom gradiente dosiahol rovnakú hodnotu ako na základni stojacej na Marse. To preto, aby sme vedeli monitorovať úniky vzduchu z dlhodobého hľadiska – a samozrejme tiež preto, aby kupola zostala nafúknutá. Áno, po niekoľkých rokoch strávených pod 200 kilopascalmi by bez prípravy nebolo zloženie prilby v prostredí so šitnými 101 kilopascalmi príjemné. Človeku by nepríjemne zaľahlo v ušiach, možno by pociťoval slabé príznaky dekompresnej choroby.

Ale mal to sakra prežiť. 

Apaticky som všetko rozpovedal Su. Posadili sme sa do jedálne, ja s vrecúškom ľadu na čele, ktoré som si rachol o hranu pri zmietaní sa v prechodovej komore.

„Takže je to pravda,“ zapišťala Su. „Vytvorili nám závislosť na nejakej zložke atmosféry základne, ktorá sa v zemskej atmosfére nenachádza.“

„Debilina,“ zavrčal som. S rukou podpierajúcou si vrecko na hlave som vyzeral ako po desiatom pive. Pivo by teraz bolo fajn. Alebo aj niečo tvrdšie.

„Bruce naznačoval…“ bránila sa.

Bruce nič také nenaznačoval, chcel som odvrknúť, no zarazil som sa. Naozaj? Pravidlo číslo jedna: toto nie je simulácia.

Nie je to simulácia.

Celé tie roky som to chápal tak, že nechce, aby sme si pripomínali, že je to iba simulácia. Že sme iba banda týpkov, čo sa za ťažké prachy v púšti hrá, že je na marťanskej základni. Ale čo ak to myslel doslova?

„Prečo by to robil?“ spýtal som sa sťažka. „Prečo by nás niekto ohrozil na životoch? V Utahu je ešte stále za vraždu trest smrti. Sme stále v Utahu, alebo nie?“

Alebo nie?

Nie je to hra.

V ušiach mi zase začínalo hučať.

„Lebo za normálnych podmienok sa nedá nasimulovať smrteľnosť prostredia. A oni túžili po konečne úplne vernej simulácii. Generálke pred skutočným pilotovaným letom na Mars.“

„Niečo mi o tom hovor,“ zavrčal som znova. Vedel som sakramenstky dobre, prečo tu sme. No časť zo mňa naopak Su povzbudzovala, chcela, aby ďalej hovorila. Potreboval som to počuť. Potreboval som si byť načistom, že posledné štyri roky života som prežil v síce vernom klame, ale stále len klame.

Činili sme sa ako sme len mohli. Slová simulácia a podobne boli zakázané. O okolitom priestore sme mali dovolené hovoriť len ako o Marse. A ono bolo vlastne obrazu Marsu dosť verné. Ani stopa po živote, červený piesok, červené skaly, červené hory.

Až na oblohu. Modré nebo sa našej každodennej snahe vysmievalo.

„A ľahko sa môže stať, že na Marse niekto umrie. Nie, nemyslím, že chceli, aby niekto umrel – ani pre nich to nebola len hra. Ale ak sa tak stane v dôsledku čohosi, čo inžinieri na Zemi nedomysleli, nejakej straty hermetickosti, potrebovali skúmať následky na psychiku zvyšku posádky.“

„Blbosť,“ povedal som. Ale už to neznelo tak presvedčivo.

Nie je to hra.

Mali sme čo stratiť, ak neuspejeme a simulácia sa bude musieť núdzovo prerušiť. Bolo toho veľa. Rozprávkové peniaze, z ktorých v prípade nutnosti predčasného ukončenia nielenže neuvidíme ani cent, ale podľa zmluvy sme mali zaplatiť NASA odškodné. Zmluva hovorila o mnohých výhodách v prípade úspešného zvládnutia a naopak nevýhodách až do konca života v prípade zlyhania. Chceli nás dobre motivovať, aby sme to brali sakra fakt vážne.

Ale stále to bolo neporovnateľne menej než stratiť život.

Človek si ten rozdiel uvedomuje, aj keď nechce. Hoci sme nikdy nehovorili na zakázanú tému, aj keď veľakrát sme sa ocitli na hrane, neustále som to vnímal už len v našej každodennosti. V tej frustrácii. V tom vzájomnom pohŕdaní. V tom priam živočíšnom vedomí si všetkých obmedzení, ktoré naša misia skrývala. Tušil som dôvod. Cítil som ho. To preto, že sme neboli žiadni hrdinovia. Žiadni vyslanci ľudstva v ďalekom vesmíre. Len zopár peniazechtivých hlupákov.

Vrátil sa mi obraz dusiaceho sa Shinea. Môže človeka zabiť predstava, že vyše štvorročné týranie bolo zbytočné? Že z ranča na Floride, čo si chcel kúpiť, nič nebude?

Toto ho samozrejme zadusiť nemôže, ale…

Infarkt by už dostať mohol. Veď neviem, na čo vlastne umrel – sám som bol vtedy polomŕtvy šokom.

Áno, keď nás vyberali do oddielu, boli sme v perfektnej kondičke. Lenže posledné vyšetrenia prebehli pred štyrmi rokmi… rokmi strávenými v neveľmi zdravom prostredí.

Nie je to hra.

Naša mantra. Naša pravda opakovaná stovkykrát týždenne, nemilosrdne sa vštepujúca do podvedomia, časom sa vynárajúca, aj keď sme nechceli.

„To je absurdné,“ zachripel som frázu, ktorá na začiatku našich problémov s fágom toľkokrát odznela. Isteže by bolo absurdné pomaly sa na základni dusiť oxidom uhličitým, kým všade naokolo je nádherná dýchateľná atmosféra.

Dýchateľná pre toho, kto tomu verí.

Externá kamera ukazovala, ako vonku zapadá slnko. V bezvedomí v prechodovej komore som strávil niekoľko hodín. Podľa počítača nám ich zostávalo ešte asi šesť. Prišli sme o Shinea, to áno, ale s ním aj o zásoby vzduchu v nádrži na jeho chrbte. Časť kyslíka spotreboval aj vyčerpávajúci zápas Su s Trish.

Teraz bola obloha červená. Červená ako na záberoch… A potom sčernie. Objavia sa tisíce hviezd, omnoho viac, než ich človek vidí z presvetlených obývaných oblastí. Zo Zeme.

Ty si na Zemi.

Lenže čo mi to potvrdí? Ešte aj komunikácia s riadiacim strediskom bola pozdržiavaná vždy o presne takú periódu, akú by v danú časť roka trval let signálu na Mars a späť. Noc umožňovala púšti na rozhraní Utahu s Arizonou dokonalú vizuálnu premenu na marťanský povrch. Modrá obloha potvrdzovala pravdu, ale teraz bola preč. Preč až do rána. A čas do rána nám už nezostáva.

A potom Shineova smrť. Veľmi silný dôkaz videný zblízka na vlastné oči.

Prinútil som rozklepanú myseľ uvažovať. Shine. Kyslík na jeho chrbte. Nie je ďaleko. Keby som poň išiel, získali by sme čas možno až do úsvitu.

Nebuď blázon.

Neustále som sa pristihoval pri porušovaní pravidiel hry. Teraz som sa neustále pristihoval pri tom, že ich nedokážem prestať dodržiavať.

„P… pozri,“ otočil som sa k Su. Vydesilo ma, ako mi pritom zlyhával hlas. „Trish spí. Nevie, čo sa s ňou deje. A ak tu ostaneme… ak tu ostaneme, všetci pomrieme. Tak či tak. Môžeme to urobiť. Je to jediné rozumné, čo môžeme…“

„Čo?“

„Vyniesť ju. Von.“ Oblizol som si vysušené pery. „Aby sme vyvrátili tvoju hypotézu.“ A potvrdili moju o tom, čo skutočne zabilo Shinea. „Ak mám pravdu, nič sa jej nestane. Nebude vedieť, že opustila základňu. Prežije.“

Suine oči boli neskutočne tmavé. A nehybné.

Len spí.

Á sakra.

Skoro som zabudol, že sme majstri autosugescie. A možno nie sme. Možno svoje robí len dĺžka vymývania našich mozgov.

Su sa odplížila preč. Pre prípad, že by som chcel pomstiť Trishinu vraždu. Alebo nájsť si náhradný testovací objekt.

Lenže ja som sa na nič nezmohol. Ale snáď sa to zmení. Ešte mám čas. Odkladám chvíľu, kedy to budem musieť skúsiť. Určite to skúsim. Je to moja jediná nádej. Vo vnútri mi bezpečne žiadna nádej neostáva.

Zatiaľ mám čas, kým vonkajšok všetok zvyšný čas odstrihne.

Minúty ubiehajú v tichu. Každý nádych ochudobní atmosféru základne o trošku kyslíka. A ja len sedím.

A čakám.

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button