Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Vtáčnik, Žarnov, Buchlov

   Zimný výstup na Vtáčnik je už našou dlhoročnou tradíciou. Tú sme minulý rok obohatili o výstupy na dva ďalšie  výrazné vrcholy v tomto pohorí, Žarnov a Buchlov. Na chate pod Končitou sa dá ubytovať, takže za dva dni, ak šliapete od rána do tmy sa to dá stihnúť. Stačil krátky telefonát s pani chatárkou. Ubezpečila nás, že z 2. na 3. januára nás ubytuje. Je rozhodnuté! Ideme za každého počasia.

   Skoré ranné vstávanie, ak vás čakajú dva dni v prírode, vie byť dokonca celkom príjemné. Nastupujeme na prvý ranný vlak do Prievidze a vystupujeme dve zastávky pred konečnou, v Zemianskych Kostoľanoch. Do Kamenca pod Vtáčnikom, odkiaľ vedie turistická značka, chodia autobusy len párkrát za deň.  Takže pre nás výstup na Vtáčnik začína už na železničnej stanici v Zemianskych Kostoľanoch. Paličky klopkajú po asfalte a ešte dlho budú. Na hornom konci Kamenca pod Vtáčnikom je križovatka lesných ciest.

Žltá značka pokračuje Gepniarovou , modrá Bystričianskou dolinou. My v zime uprednostňujeme výstup Bystričianskou dolinou. Najmä keď je veľa  snehu, je to dobrá previerka  vôle a vytrvalosti. Je to však celkovo náročná a miestami namáhavá trasa aj bez snehu. Po asi ôsmich kilometroch zo železničnej stanice v Zemianskych Kostoľanoch a prechode celým Kamencom pod Vtáčnikom sa dostávame na križovatku Gepniarovej s  Bystričianskou dolinou. Ňou pokračujeme po lesnej asfaltovej ceste popri zamŕzajúcom potoku, čo je zatiaľ jediný prejav zimy, hore dolinou. Nad nami sa týčia zvláštne bralá Hrádku. Poznajú ich najmä horolezci. Túto skalnú oblasť tvorí impozantná stena, tzv. Lom. (Názov súvisí s naozajstným lomom, pred niekoľkými desaťročiami sa tu ešte ťažil andezit.) Táto kolmá, miestami až previsnutá stena má výšku až 120m, takže je to taká menšia tatranská Galéria Ganku. Hrádok patrí k najnavštevovanejším nevysokohorským lezeckým terénom na Slovensku. Cesta hore Bystričianskou dolinou pre nás končí pri Hornom dome, čo je dnes už žiaľ pomaly sa rozpadávajúca bývalá horáreń.

Tu si doprajeme krátky oddych, hlt horúceho čaju z termosky a naše batohy odľahčíme aj o zopár doma pripravených chlebíkov.

Čaká nás dobrodružný prechod cez potok.(Nie je tu mostík.)

Potom už serpentínami, miestami po všetkých štyroch, strmo stúpame na hrebeň pod Jaseňovú skalu.

Musíme dávať pozor na uvoľnené kamene, preliezať vyvrátené stromy, obchádzať zaľadnené úseky. Asi 40 minút strmého výstupu nám dá celkom zabrať. Pre nás je to však najkrajší úsek v celom pohorí.

Pod Jaseňovou skalou stovky rokov rástol nádherný, zákonom chránený buk. Vždy sme sa s Janou po ňom obzerali, nikdy sme ho však nenašli. Musíme však priznať, že sme ho hľadali lajdácky. Stále bolo čosi dôležitejšie. Raz to bol vrchol, inokedy sa už stmievalo, alebo sme sa museli ponáhľať na vlak. „Náš buk“ sme objavili v zime 2008. Pod Jaseňovou skalou sme chodili od stromu k stromu a na kmeňoch tých najstarších bukov sme hľadali značku chráneného stromu. Nie a nie ho nájsť. Akoby nás chcel vytrestať za predchádzajúcu nevšímavosť. Keď sme to už chceli vzdať, Jana si všimla vyvrátený mohutný kmeň. Prišli sme k nemu, bol celý zasypaný snehom. Zostal som verný svojmu zvyku, potľapkať pozoruhodné stromy po kmeni (ako kamaráta po pleci) a prejaviť im tak svoje uznanie. Keď som tak urobil po snehom zasypanom a na zemi ležiacom kmeni, objavil sa mi pod rukami štátny znak a značka štátom chráneného stromu. Bolo nám ľúto, tohto kamaráta sme už nestihli. Dôkazom, že tam dve – tri storočia stál, vzdoroval rozmarom počasia a odolával iným nástrahám, je impozantný kmeň, ktorý stále leží na svojom mieste. Má však nástupcov. V jeho okolí rastie viacero veľmi starých, zdravých a nádherných bukov. Trošku sme si zaspomínali, ale pokročil čas a  musíme ísť ďalej. Prudké stúpanie sa zmiernilo a my už po hrebeni pokračujeme vysokým lesom popod zaujímavé skalné útvary, Sokolíky, smerom na Siahy.

Tu sa k „našej modrej“ pripája náučný chodník, vedúci na vrchol z Gepniarovej doliny.  Spolu s ním vystúpime na vrchol Vtáčnika, ktorý je najvyšším bodom( 1346 m n. m.) rovnomenného pohoria.

Pretože je zlá viditeľnosť a sneží, absolvujeme len povinné vrcholové foto, zastavíme sa pri tabuľke, ktorá nám pripomenie kamaráta, trampského samotára Krakena.

Rýchlo si  „cvakneme“  zo „záchranárky“ a valíme dolu, do Gepniarovej doliny na chatu pod Končitou. Stihneme to ešte za svetla.

V kozube blkoce oheň a praskajú poriadne polená, na drevenej hrade visí vianočný stromček, pani chatárka pred nás kladie taniere s horúcou polievkou… čo viac si priať. Len keby tá vypchatá divá mačka, jazvec a jeleň na nás tak vyčítavo nepozerali… 

   Ráno bolo mrazivé, ale spoza mrakov občas vykúkalo slniečko. Dopriali sme si sýte raňajky, rozlúčili sa s pani chatárkou a s predstavou  pekných a dnes dúfame, že aj ďalekých výhľadov, vyrazili. Najprv sme sa vrátili na križovatku oboch dolín a z nej sme sa opäť vybrali hore, našou starou známou Bystričianskou dolinou. Asi polhodinku pred Horným domom sme opustili modrú a odbočili vpravo na zeleno značený turistický chodník na Zadnú lúku.

Najprv sme však opäť museli prejsť cez potok, čo ani dnes nebolo  jednoduché. Po dlhšom hľadaní vhodného miesta sa nám to nakoniec podarilo, dokonca suchou nohou. Zelená značka nás v stúpaní lesom privedie na Zadnú lúku. Svieti slnko, tak si tu doprajeme  oddych, čaj a vianočné koláčiky. Najväčší úspech mal Janin srnčí chrbát. (Nemyslím časť jej vyšportovaného tela, ale zákusok.) 

Buchlov je však už na dohľad a výhľad z neho v peknom počasí bude stáť za to. Táto predstava nás poháňa ďalej. Strmý výstup ku skalnej hradbe Buchlova  celkom zahreje.

Kým sa dostaneme na vrcholové, najvyššie skalné bralo, musíme ešte prekonať strmú,  miestami len 60 cm úzku skalnú roklinu.

Pomôže nám niekoľko rebríkov a my sa už môžeme kochať vrcholovým výhľadom na hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik.

Kým na Vtáčniku je veľký jednoramenný kovový kríž, na Buchlove je umiestnený malý kovový dvojkríž.

Nič proti vrcholovým krížom, ale keď už, tak z dreva. Taký, aký je napríklad na Žarnove. Do hory patrí drevo, nie nejaká lesklá, chladná kovová zliatina. Striedavo stúpajúc a klesajúc  zaujímavým skalnatým terénom, prichádzame k pozoruhodnému stromu, jaseňu pod Buchlovom.

V roku 1983 bol vyhlásený za zákonom chránený. Vek na  informačnej tabuli uvedený nie je. Jeho výška je 30m, šírka koruny 20m, obvod kmeňa v prsnej výške 800cm, pri koreňoch 1000 cm. Rastie v nadmorskej výške 850 m n. m. Jeho korunu prerastá pekný, mladý, zdravý buk a títo kamaráti žijú v obdivuhodnej symbióze. Jaseň pod Buchlovom je  vskutku impozantný strom. Stále je v dobrej kondícii.

Od neho smerujeme k ďalšiemu výraznému skalnému útvaru sopečného pôvodu, k Žarnovu. Je dominantou bočného hrebeňa, ktorý vybieha na západ od hlavného hrebeňa Vtáčnika.

Z Janinho denníka:

…je úžasné môcť hovoriť, čo si naozaj myslíte, čo cítite, čo vnímate…je to tak, keď ste s priateľmi a veríte im, už akosi automaticky – ani na chvíľu nepociťujete pochybnosť či obavu, že budete zle pochopení….je krásne počúvať Ivana hovoriť o Londonovom hrdinovi, ktorý duchom cestuje v časopriestore, lebo mu spútali telo a je krásne môcť byť v časopriestore fyzicky naozaj, nielen duchom….aj Vtáčnik, aj Žarnov majú svojich duchov, ktorí mali kedysi nespútané telá …zostali po nich tabuľky, ktoré im osadili ich priatelia….všetci duchom či fyzicky podobní sa stretávame na oltári prírody…vďaka

Asi o hodinu a pol už stojíme na  vrchole. V diaľke na severe obdivujeme Kľak a Maguru, pohľad na západ nám ponúka Rokoš a Jankov vŕšok.  Priamo pod nami, až k úpätiu Strážovských vrchov, sa rozprestiera Hornonitrianska kotlina. Vidíme roztrúsené štále, lúky a polia, ale aj vysoké dymiace komíny tepelnej elektrárne v Zemianskych Kostoľanoch. Svieti slnko, je takmer bezvetrie, je nám fajn. Dole sa pohneme až keď si uvedomíme, že slnko  pomaly zapadá. Pred sebou máme ešte prudký zostup lesom, ktorý sa otvára až na lúkach nad Ďurišovými  štálmi.

To sa už stmieva a nás ešte čaká posledný úsek cesty. „Doražák“ po asfaltke až do Oslian, na železničnú stanicu.  Po nejakej štvrť hodinke chôdze počujeme za sebou zvuk motora,  ani neviem ako a vyletí mi ruka. Auto zostane stáť a ochotný pán nás odvezie do Oslian…

Prvý tohoročný výlet sa vydaril. Veľa pekných chvíľ (nielen, ale najmä) v prírode, všetkým „Enigmákom“ v roku 2016.

                                                                                                                   Ahoj, Jana a Ivan                                                                                                                                                                                                                                   

 

 

Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button