Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Nízke Tatry východ – prechod hlavného hrebeňa

  

Základom akéhokoľvek  turistického podujatia je dobré plánovanie.  Ja plánujem a dumám nad mapami veľmi rád. V pohodlí domova som ako stratég a plánovač „veľký hrdina a borec“. Na mape dokážem denne prejsť, doslova preletieť, také denné trasy, za aké by sa nemusel hanbiť ani horský bežec. Práve preto  sa mi zdalo celkom možné prejsť celý hlavný hrebeň Nízkych Tatier z Telgártu až na Donovaly za päť dní, vrátane cesty. Trošku pokory by ti chlapče naozaj neublížilo, veď vek už na to máš! Keď sme s Janou hľadali voľné okienko piatich dní v jej nabitom prázdninovom programe, vyšiel nám ako jediný možný termín začiatok júla. Inokedy sa jednoducho nedá. Tak sa stalo, že sme sa do hôr vybrali v čase tropických horúčav, keď sa ortuť teplomera šplhala až k 37im stupňom. V týchto dňoch zároveň meteorológovia očakávali prechod frontu a silné búrky s ľadovcom. Ich očakávania sa bezo zvyšku naplnili. Ale pekne po poriadku.

   V utorok 7. júla, po prestupoch v Banskej Bystrici a Brezne, vystupujeme v Telgárte z autobusu. Je pravé poludnie. Asi horúčava a rozpálený asfalt spôsobili, že sme sa po červenej značke vybrali úplne neomylne opačným smerom. Do sedla Besník, k prameňu Hrona. Naším suverénnym správaním sme si určite získali uznanie domácich. Kým ostatní turisti sa pre istotu radšej spýtajú, títo dvaja odhodlaní  suveréni to nepotrebujú. Neviem ako to bolo s uznaním, keď sme sa o päť minút vracali a tvárili sa, že nevidíme ich udivené pohľady … Radšej sme sa dohodli, že si dáme kávu a nealkoholické pivo. (Hoci len desiatka by nás v tej spare odrovnala). Krátka pauza nám neuškodí, veď sme borci a určite tú štvrťhodinku cestou na Kráľovu hoľu stiahneme. Osviežili sme sa, vytiahli tropické protiúpalové klobúčiky a odhodlane vyrazili. Samozrejme, na prvom rúbanisku nad Telgártom sme stratili nielen značku, ale  minimálne aj ďalšiu polhodinu. Stupák na vrchol bol úmor a pred infarktom nás zachránil len potok so studenou vodou.

Stúpame podobne ako horolezci bez kyslíka na osemtisícovku. 20 krokov, predklon, oprieť sa o paličky, vydýchať, ďalších 20 krokov…

Na vrchol Kráľovej hole sme sa dotiahli okolo 17,00. No pekne! Hneď na prvom vrchole hrebeňovky získala moja hrdinská predstava o prechode celého hlavného hrebeňa za 5 dní vážne trhliny. Oddychujeme, čosi zjeme a najmä pijeme a pijeme.

Posilnení na tele i na duchu pokračujeme nádherným hôľnym hrebeňom s ďalekými výhľadmi. Míňame Strednú hoľu. Za Orlovou sa začalo zmrákať a rozfúkal sa silný vietor.

Pri stavaní stanu sme museli dávať pozor, aby nám ho nesfúklo do doliny. Jana ešte fotí západ slnka a zaliezame do spacákov.

Vietor lomcuje stanom, na oblohe ani jedna hviezda, prechod frontu je tu. Nuž čo, keď je niekto večer lenivý poriadne zaťažiť napínacie lanká kameňmi, musí celú noc počúvať ako vietor plieska celtou a dúfať, že ju neodtrhne. Ráno, stále vo vetre, balíme a ideme ďalej.

Z Janinho denníka: 

Celú noc burácal vietor. Dul smerom na sever. Takže nebol taký studený, ale silný bol. Vrch stanu mi miestami plieskal po líci. Bola z neho trhajúca sa placka, ktorá bojuje o svoju celistvosť. Z boka na mňa privalil Ivana. Premýšľam, či zostať alebo sa pakovať. Ivan sa ma pýta: ,,Si v suchu? Si v teple? Tak čo chceš viac?“ Tak nič. Preberám jeho postoj, odzipsujem si ale vrátka stanu a pozerám do kotliny oddeľujúcej Nízke Tatry od Vysokých. Čupia tam dve vysvietené dedinky. Žmurkajú na mňa a prechádza mnou istota. Vrátim sa. A ráno si cupkáme zvesela po hrebeni. Nedávam nič a dostávam všetko. To človek nedokáže. Dať všetko za nič. Tak nie je nastavený. Dokonca často nevracia, čo dostáva. Ešte mám kus cesty pred sebou. Jupí!

Raňajky si dáme až v útulni Andrejcová. Z Bartkovej obdivujeme „zubatý hrebeň“ Vysokých Tatier a vzápätí schádzame do Ždiarskeho sedla. Z neho stúpame na vrchol Andrejcovej a v útulni pod ňou si doprajeme oddych.

Keď sa v chate chatárči, tak v útulni sa útulníči? Takže, útulníči v nej sympatický chalanisko, ktorý vám aj uvarí čaj, kávu, predá horalku…  Dokonalé miesto pre tých, ktorí majú radi prírodu, ale sú tak trocha i kaviarenské typy. Po jedle a káve dopĺňame zásoby vody a pokračujeme. Vietor sa utíšil, zbiera sa však oblačnosť. Schádzame do sedla Priehybka. Opäť idem po vodu k blízkemu prameňu, počas výstupu na Veľkú Vápenicu sa nám zíde. Veru zišla. Je búrkové dusno a Veľká Vápenica je i bez toho dobrá parenica. Nohám dá zabrať aj zostup do sedla Priehyba, kde pod prístreškom oddychujeme,  varíme a prehodíme slovko s maďarskými turistami. Spali na Andrejcovej a majú v úmysle prejsť až na Donovaly. Pred nami je poriadny stupák na Kolesárovú. V jej blízkosti by podľa mapy mala byť poľovnícka chatka a prameň. Tam by sa dala prečkať blížiaca sa búrka. Na Kolesárovej sa opäť  stretávame s Maďarmi. Tí sa napriek počasiu rozhodli pokračovať. Jana pri pohľade do mapy zisťuje, že chatka by mala byť ešte pred vrcholom. Vraciame sa, zhadzujeme batohy a hľadáme ju. Viac menej intuitívne ju nájdeme. Je asi 10 minút pred vrcholom Kolesárovej v smere od sedla Priehyba, 500m pod chodníkom, pod kosenou lúkou a poľovníckym posedom. To už ale oblohu križujú blesky a spustí sa poriadny lejak. My sa však musíme vrátiť po batohy a keď sa definitívne schovávame pod prístreškom, dážď sa mení na ľadovec. Chatka je samozrejme zamknutá, ale na postavenie stanu nám poslúži i malá murovaná veranda. Pod prístreškom varíme polievku a čaj.

Janin tropický klobúčik nahradí zimná čiapka, ktorú si priviezla z Lotyšska. Myslíme i na Maďarov, ktovie čo je s nimi. Pršať neprestáva, je jasné, že dnes sa už ďalej nepohneme. Môj hrdinský plán, prejsť až na Donovaly, sa už v tejto chvíli definitívne rozsypal ako domček z kariet.  Vyťahujem aspoň fľašu fernetu, veď mám dnes meniny…  Pršalo celú noc.

   Ráno varíme, už neprší. Doteraz sa za nami pri chôdzi prášilo, teraz nám pod nohami čvachce blato a celý deň sa predierame vysokou mokrou trávou. Po polhodinke chôdze si na to zvykneme. Dnes, keď sa nič mimoriadne nestane, prídeme na Čertovicu. Opäť sme na vrchole Kolesárovej a mierime na Oravcovú. Na Zadnej holi, Homôľke a Havranej poľane sa ešte tešíme z hôľnej časti hrebeňa a výhľadov na štíty Vysokých Tatier.

  Za Homôľkou vchádzame do lesa. Kalamita neobišla ani Nízke Tatry. Čo nezničila veterná smršť, „dorazil“ lykožrút.

Do zničených lesov sa však už postupne vracia život. Polomy milostivo prikryla súvislým porastom vrbovka. Za ňou, v druhom slede, sa prirodzene objavuje aj jarabina vtáčia, ale aj malé, človekom vysadené ihličnaté stromčeky.

Dnes nás nečaká komfort prírodnej kaviarne priamo na hrebeni, tak si na Havranej poľane musíme uvariť kávu sami. S kofeínom v žilách rezko  kráčame lesom. Už zdiaľky cítime dym horiaceho mokrého dreva. Pred útulňou Ramžová je ohnisko a pri ňom si sušia premočené veci naši známi. Včera v búrke nemali inú možnosť, než prísť až sem.

V daždi a ľadovci šliapali takmer štyri hodiny a na Ramžovú prišli o deviatej večer. Dnes si dopriali celý deň na oddych. Keď vidím, ako sa snažia zohriať si vodu na viac dymiacom než horiacom dreve, dám im svoju bombu na varič. Tie ich sú už asi prázdne  a ja ju už nebudem potrebovať. Ešte dve hodiny chôdze okorenenej jedným krátkym poblúdením (značkovanie v polomoch je problém) a schádzame na Čertovicu. Zvečerieva sa a nám (najmä mne) sa už nechce stavať stan v blízkosti frekventovanej cesty. Pri predstave sprchy som „vymäkol“ a úplne stratil morál.  Sprcha sa nakoniec konala v jednom z hotelov, priamo v sedle. Dážď, ktorý sa opäť spustil, mi poslúžil ako (no dobre chabý, ale predsa len) argument o správnom rozhodnutí.

   Hlavný hrebeň Nízkych Tatier delí sedlo Čertovica na dve časti Nízke Tatry východ a západ. Prejdením úseku Telgárt – Čertovica sme prešli východnú časť nízkotatranskej hrebeňovky. Je to 50 km dlhý, atraktívny prechod hlavným hrebeňom, ktorý s výnimkou sedla Priehyba neklesá pod 1300 m n. m. Najväčšie prevýšenie prekonáte v úseku sedlo Priehyba – Veľká Vápenica – 500m. Najvyšším bodom je Kráľova hoľa – 1948m n. m., najnižším sedlo Priehyba – 1190m n.m. Orientačne náročné sú najmä polomy a rúbaniská. Možnosť bivakovať ponúkajú útulne Andrejcová a Ramža. Bivaky inde sú oficiálne zakázané. Pramene nájdete podľa mapy, okrem oboch útulní a sedla Priehybka sú však neoznačené, treba ich hľadať. Časy uvádzané na smerovníkoch  nie sú pre bežného priemerného turistu reálne. Výrazne sa rozchádzajú aj s časmi uvádzanými v starších turistických sprievodcoch, napríklad – Nízke Tatry východná časť, Kamil Linhart a kolektív, Šport, Bratislava, 1982.                    

   Ráno sme sa prvým ranným autobusom odviezli z Čertovice do Brezna a odtiaľ do Nemeckej, kde sme zatáborili u Goga na táborisku, požičali si Pálavu a splavili kúsok Hrona z Nemeckej do Šalkovej. Nohy si oddýchli, makali ruky.  Bola to pekná bodka za touto akciou.

                                                                                                                         Ahoj Jana a Ivan

Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Nízke Tatry východ – prechod hlavného hrebeňa

  • Wau

    Pekná reportáž. Neviem, či sa mi podarí niekedy absolvovať túto hrebeňovku, už dlhšie nad tým rozmýšľam, z vášho popisu vyzerá lákavo, teda až na to počasie – zatiaľ som ju niekoľkokrát prešiel len pohľadom počas splavovania Hrona. Nie som príliš aktívny „pešiak“, akurát raz som bol na Kráľovej holi – a bolo tam „vznešene“ – ale možno len pre mňa, pretože na vysoké kopce leziem zriedkavo. Väčšinou sa plazím len pod 1000 m. (Pred týždňom na Islande na 850 m vysoký sopečný vrch cez snehové polia. V septembri chcem vyliezť konečne na poriadny kopec – sicílsku Etnu, len neviem či sa tam odvážim, občas tam niekto spadne do lávy, alebo sa zadusí… Etna je slušný vŕšok – má viac ako 3000 m. Môj osobný rekord je síce 3000 m Ankogel v Rakúsku, ale to bolo v minulom storočí. Možno si na úbočiach Etny len zaspievam: „Lásko, mne ubýývá sil…“ a zleziem dolu…)  
    Lezte, kým vládzete a kým Vás to baví. 

  • No jo, start z Telgártu dá pěkně zabrat. My šli obráceně a jsem rád. Člověka ten výstup na Král’ovu hol’u musí totálně vyřídit hned na začátku. Při sestupu se mi dělalo zle jen z pomyšlení, že bych to musel šlapat nahoru. 😀 S několikatikilovým báglem to musí opravdu vypadat jak výstup na osmitisícovku bez kyslíku 😀
    http://www.hrebenovky.com/nizke-tatry

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button