Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Cukor lyžicou

Čo urobíte, keď máte chuť na sladké? Ja idem do kuchyne a dám si kúsok koláča. Alebo bábovky. Alebo tabuľku čokolády. Skrátka niečo, čo cukor obsahuje ako svoju nedeliteľnú súčasť. Lenže asi 90 % ľudí (odhadom) postupuje inak. Vytiahnu cukorničku, polievkovú lyžicu, naberajú si biele kryštáliky a chrups, chrups, chrúmu čistý, koncentrovaný cukor bez jedinej ďalšej zložky.

Prečo?

Ale to by ešte nebolo také zlé. Však každému, čo mu chutí, ak tým neobťažuje iných. Lenže podivná posadnutosť sladkým sťažuje život aj mne. Idem do jedálne, dám si grilované kuracie stehno a naložia mi ho – pocukrované. Vyberiem si francúzske zemiaky a dostanem ich zasnežené horou práškového cukru. A čo také rybie filé? Aj na tom sa lesknú biele kryštáliky a soľ to teda nie je.

To nie je normálne – človek už pomaly nevie dostať jediné jedlo bez cukru. Nachádza sa všade, aj tam, kde sa vôbec, ale vôbec nehodí.

Je to tak. Ak je jedáleň kníhkupectvom, jedlá knihami a cukor láskou.

Z dôvodov mne neznámych je spoločnosť posadnutá sladkým. Kým ja dostanem na sladké chuť len kedy-tedy, ostatní by ho hltali vždy a všade. Kdeže rozprávka Soľ nad zlato! Tá je iba obyčajný výmysel. V skutočnosti by ľudia jedli sladké ráno, naobed aj večer, a nikdy sa im nepreje. A ešte aké sladké! Nepoviem, keby išlo o buchty, žemľovky a pudingy, kde sa ten cukor naozaj hodí, kde spolu s ostatnými ingredienciami vytvára príjemnú, lahodnú zmes. Ale oni si ten cukor prisýpajú aj do gulášu, kapustnice a hranoliek, z čoho sa mi len tak žalúdok obracia. A pre tých, ktorým je stále málo, stoja na pultoch kníhkupectiev misky s čistým kryštálovým cukrom – ženské romány.

Láska, láska, láska. Ako keby iné problémy vo svete neboli, nič iné ľudia neriešili, nič ich netrápilo, akoby všetky typy vzťahu okrem toho medzi opačnými pohlaviami boli podradné. Hypotetická mimozemská rasa študujúca ľudstvo len podľa jeho beletrie by nadobudla mylný dojem, že nič iné nás nezaujíma, že svoje ľúbostné vzťahy riešime od rána do večera (aj v noci). A čo je ešte mylnejší dojem, že po zdravých peripetiách väčšina jedincov na Zemi skončí šťastne a neodvratne popárovaných v náručiach svojich dokonalých polovičiek. Pritom iné typy vzťahov dokážu tiež rozbúriť hladinu, zamotať životy, nútiť k veľkolepým činom. To už sa ale autormi väčšinou bohvieprečo prehliada – diela zaujímavým spôsobom riešiace iné ľudské otázky než partnerskú lásku musím hľadať so sviečkou na poludnie. Už aj ako námet, ako hlavná hybná sila deja je klišé. Lenže div-divúci, voči tomuto klišé existuje nesmierna tolerancia, ktorá voči iným typom klišé ani zďaleka nie je. A zrejme to cítia aj začínajúci autori, ktorí sa do jej spracovávania vrhajú s neutíchajúcou chuťou. Asi vedia, že láske sa prepečie aj to, čo iným otrepanostiam nie. Láska má protekciu. Výsostné postavenie medzi klišé.

Opäť sa však pýtam: prečo? Z môjho pohľadu je pre mňa ingrediencia ako každá iná. Sú dobré príbehy, ktoré si ju vyslovene vyžadujú, kde je nosnou kostrou deja, ktorý by bez nej nefungoval. A sú zase dobré príbehy, kde nehrá nijakú dôležitú rolu, ktoré sa pokojne zaobídu aj bez nej, a ktoré bez nej dokonca lepšie chutia. Clarkova 2010: Druhá vesmírna odysea, Aldissov Nonstop či Brownov Bod klamu sú príklady diel, ktorým násilné vopchatie ľúbostnej zápletky do deja v mojich očiach ublížilo.

Učitelia tvorivého písania tvrdia, že v románe nesmie byť nič významné zbytočné, že dokonalý román je konštrukcia, z ktorej aj vytiahnutie jedinej ďalšej kocočky spôsobí úplný pád. Všetko, čo nie je pre príbeh užitočné, musí von. Nechápem však, prečo sa toto pravidlo nevzťahuje na lásku. Všetok iný balast je nemilosrdne vyčítaný a vyškrtávaný, ale pri ľúbostnom motíve zrazu každý privrie oči. Nielenže ho nevyškrtávajú – oni tam požadujú ten balast pripísať! A tak to potom aj vyzerá. V koľkých knihách je len nasilu prišpendlený, pripichnutý a keby sme ho odobrali, deju by to vôbec neublížilo. Ani by to s ním nepohlo. Pretože nie je v deji – je vedľa deja. Čo, preboha, láska robí vo väčšine hororov, trillerov a science-fiction? Keby bola súčasťou zápletky, vytvárala motiváciu postáv k ich konaniu, tak nepoviem. Ale na motív, že k sebe mužský hlavný hrdina a ženská hlavná hrdinka zahoria veľkou láskou až na konci, keď už ako motivácia tento dôvod neobstojí, na toto mám priam alergiu. Vlastne nie alergiu, mám výstižnejší výraz. Nakoľko moje telo netvorí dostatok inzulínu na to, aby všetku tú sladkosť v knihách spracovávalo, dostala som z toľkého cukru knižný diabetes mellitus II typu. A tak som na diéte.

Zaujímavé v tejto súvislosti je, že čo sa týka sexuálnych scén, tu sa už začínajú objavovať názory, že ich podrobný opis do literatúry nepatrí. Čo sa však týka vzťahu samotného, tu som veru nenarazila na nikoho, kto považuje za sporný jeho prínos pre akýkoľvek dej.

Argumenty obhajujúce všadeprítomnosť cukru, pokiaľ vôbec sú, sú zväčša veľmi chabé. Že text potrebuje emócie? S tým súhlasím, ale prečo práve tento jediný druh emócií je taký esenciálny? Znova opakujem, partnerská láska nie je jediná silná vec, ktorá sa dá prežívať. Poznám aj ďalšie náročné situácie: napríklad stratu sociálnej skupiny, do ktorej hrdina patrí, nutnosť prekonať silnú fóbiu, spaľujúcu túžbu po uznaní, rozpad celoživotných ilúzií… to všetko sú emočne tak extrémne situácie, že človek by sa v zúfalých návaloch plaču zvíjal na zemi. Naozaj si nemyslím, že je nevyhnutné do takýchto situácií umelo prisýpať ďalšie emócie. Text potrebuje emócie tak, ako jedlo potrebuje chuť, aby ho ľudia radi jedli. To je úplne bez debaty. Do hlavy mi nejde len jedno: prečo tá chuť musí byť nevyhnutne sladká? Čo tak slanú, horkú, kyslú… Áno, sladká chutí najviac. Doslovne sa s ňou totiž spája okamžitý prísun energie, prenesene okamžitý pocit šťastia. Ale len do chvíle, kým sa nepreje. A aj bez toho výborne pripravené slané jedlo bude mať u mňa vždy prednosť pred strojovou sladkou lacnotou.

Druhý chabý argument: z lásky zvyčajne vzídu deti a je nevyhnutná pre zachovanie ľudského rodu. Dobre, to je síce pravda, lenže pre zachovanie ľudského rodu je vyprázdňovanie nevyhnutné tiež. A v koľkých románoch sa táto telesná činnosť podrobne opisuje? Namojdušu, je oveľa viac knižiek, kde sa hrdina zamiluje, než kde by si aspoň raz zašiel na WC. A potom mi hovorte niečo o realistickosti! A, samozrejme, deti by sa dali spraviť aj bez lásky. Zázemie v takých prípadoch síce väčšinou nebudú mať bohvieaké, ale nevymreli by sme.

Aby som zase nebola obvinená z obhajoby opačného extrému (čo sa mi pri prezentácii nejakého názoru stáva dosť často), musím zopakovať, že principiálne proti láske v literatúre nič nemám. Chcem len poukázať na fakt, že všetkého veľa škodí. Aj lásky. A nielen v literatúre.

 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Cukor lyžicou

  • Ako niekto mimo akejkoľvek sociálnej skupiny a ten, kto sporadicky a viac-menej ambivalentne zatúži po uznaní, Ti prejavujem uznanie za tento článok. Okrem iného je aj presne mierenou fackou. Takmer súhlasím.

  • Ďakujem.

  • Máš dobrú kuchyňu, plnú koláčikov :-).

    Pravda, dnes už romantiku dávajú skoro všade, často nasilu len aby tam bola. Aj mňa to niekedy irituje, uveriteľnosť potom ide dolu vodou, a niekedy sa tým hrdina aj znechutí.

    Učitelia tvorivého písania sa ale ako obvykle mýlia, pokiaľ tam nechcú mať nič zbytočné, nech čítajú matematické dôkazy (čo je inak tiež zaujímavé čítanie)! Tie „zbytočné“ veci dotvárajú svet, atmosféru, len to s nimi netreba prehnať.

  • Verím, že vrcholom geniality v písaní je vytvárať atmosféru len absolútnymi nevyhnutnosťami 🙂 (tj, každé písmenko má pre dej minimálne dve funkcie). Ale inak mi hovoríš z duše, o “zbytočnostiach”, ktoré zbytočnými vôbec nie sú, mám už skoro dokončenú ďalšiu úvahu. Lenže tieto moje úvahy by sa už patrilo prestriedať aj čímsi iným. 🙂

  • „absolútnymi nevyhnutnosťami“ – vieš, de facto každá vedľajšia línia nie je absolútne nevyhnutná a dá sa vyškrtnúť (čo sa aj často deje pri filmových adaptáciách). A naopak, kdekoľvek sa dá nejaká vedľajšia línia dotvoriť. Či sa tam hodia alebo nie bude vždy len subjektívny názor. Môj názor je, že čím rozsiahlejšie dielo a prepracovanejší svet, tým viac dejových línií a dôležitých vedľajších postáv by malo byť, aby ten svet ožil.

  • Tak to teda neviem. Hoci mám ďaleko od ideálneho písania, narážam na obrovský problém, ak chcem niečo vyškrtnúť, vložiť či pozmeniť, lebo kauzalitou mi to rozbije niečo iné, čo tiež musím zmeniť, to mi ale logikou veci naštrbí tretie, štvrté a ani sa nenazdám a prepisujem celý román. 🙂 Obyčajne ten rozpad zastavím na úrovni tretieho-štvrtého rúcania sa nejakými záplatami, ale viem, že to nie je to pravé orechové. Filmové adaptácie rovnaký problém, tie ich náplasti na amputovaných dejových líniách sú často zúfalo nedostatočné, krv z nich tečie prúdom. Dobrý román nie je o tom, že nahádžeš nejaké udalosti na kopu. Medzi tými udalosťami by totiž mali byť aj akési súvislosti. A ak tam sú, tak ich nevieš beztrestne škrtnúť.

  •  

    Ahoj Adhara,

    úplne chápem, čo sa Ti na väčšine dnešných románov nepozdáva. Musím uznať, že máš pravdu, chcelo by to niekedy niečo trošku iné, lebo sa toho prejeme.

    Ja osobne mám rada knihy, kde je láska zobrazená nevšedne a pri tom je obyčajná, nie je „fantazmagorická“ – neviem opísať, ako sa to dá takto podať, ale keď na takú knihu narazím, tak to jednoducho viem. Napr. od Tessy Afsharovej – Perla v piesku – odporúčam úplne každému. Je to biblický príbeh a samozrejme, je o láske. Dôležité asi je, čo pod pojmom „láska“ chápeme. Ja verím v Boha, neverím v cirkev a pre mňa, keď sa povie slovo láska, predstavím si pozitívnu energiu, nesúvisí to s náboženstvom ani s ezoterikou, je to niečo, čomu verím. Nazvala by som to „princípom ľudskosti“.

    Mňa skôr štve to, že sa za lásku pokladá iba vzťah muža a ženy. Pritom je toľko druhov lásky a z mojej osobnej skúsenosti je najkrajšia a najčistejšia tá k dieťatu – to však asi pochopí iba človek, ktorý dieťa má, ja som to tiež takto nevnímala, kým som nemala to svoje. Myslím si, že v každom románe by mala byť láska – nie však nevyhnutne medzi mužom a ženou (nemyslím teraz na homosexuálnu lásku) ale láska k svetu, k životu, k umeniu, medzi priateľmi, súrodencami, deťmi, v rodine, k literatúre …. je jej nekonečne veľa – som presvedčená, že všetko pozitívne, čo cítime a čo sa vo svete deje je láska – dokonca aj jej absencia poukazuje na to, že tu chýba.(horory nám v podstate ukazujú, čo by sa stalo, keby sme lásku k životu v sebe zabili)

    Takže v podstate súhlasím s tvojím názorom, že sa do každéhu románá tlačia romantické vzťahy – niekedy na úkor príbehu. Nesúhlasím však s tvojou definíciou, čo označuješ za lásku – ale to je skôr na filozofickú diskusiu ako na literárnu.

    Zaujímavé však je, že ľúbostné romány – ako si spomínala – idú  na dračku, je o nich záujem. „Ľudia cukria ako besní“. Čítala som dávnejšie knihu „Jak napsat bestseller“ autorka tam vysvetlovala, aké sú príncípy úspešnej knihy, ktorá dokáže osloviť masu ľudí. Vystihuje vraj niečo v našej psychike, nejakú venčú pravdu v nás ľuďoch, spoločnosti. Zdá sa, že väčšina ľudí túži po „klišé“ – čo znamená istotu, ktorú v dnešnej dobe nenachádzame asi nikde – v ekonomike, v spoločnosti, v politike – možno z tohto dôvodu sú romány s ľúbostnou zápletkou tak v kurze. Ja ich neodcudzujem, ale tiež vnímam „neustále omielane toho istého dookola“ ako trochu otravné.

    Pekný večer!

    NamakanýKahlua

  • Vďaka za tento podrobný komentár. Som rada, že sa našiel niekto, kto to vidí podobne. Úsmiaty Pod láskou som v príspevku myslela partnerskú a niekde ju nazývam presne takto, ale, samozrejme, pojem lásky sa dá použiť aj na rodičovskú lásku a podobne. Je to len záležitosť názvoslovia a definície. A súhlasím s tým, že nejaká forma lásky je asi v dobrej knihe nevyhnutná – to sú pre mňa tie emócie, ktoré by tam určite byť mali.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button