Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Tulácke rapsódie

Tulácke rapsódie

Menej známy kút pohoria Tríbeč

  

    Máloktorý turisticky značkovaný chodník v pohorí Tríbeč vám ponúkne toľko historických zaujímavostí ako modrý, vedúci z Brodzian do Skýcova . Ak nemáte toľko času, aby ste si túto trasu prešli celú, odporúčame vám úsek Brodzany – Vrchhora. Nedávno sme si ho prešli aj my a objavili sme, že severovýchodná časť pohoria Tríbeč ponúka veľa.

   V Brodzanoch vedie značka  okolo tamojšieho kaštieľa. Najstaršia zmienka o ňom pochádza z roku 1377, keď si tu Brodzianskovci postavili kúriu. Názov kúria sa spomína až do roku 1699, keď ju úplne spustnutú obnovujú Kvašayovci a na západnej strane doplňujú vežami. Odvtedy sa už spomína ako kaštieľ.

Ten sa v roku 1844 stal majetkom viedenskej bankárskej rodiny Voglovcov z Friesenhofu. Jeden z nich sa po smrti svojej prvej manželky oženil so staršou sestrou Puškinovej ženy, A. N. Gončarovou. Ich dcéra Natália bola podporovateľkou umenia. Kaštieľ navštívili mnohí umelci, najmä maliari, spisovatelia a hudobníci. Bola tu  dokonca i Puškinova manželka a deti. Aj vďaka nim sa sem dostali viaceré spomienkové predmety na tohto génia ruskej literatúry. Prehliadku historických salónov so vzácnym dobovým nábytkom a bohatou obrazovou výzdobou sme si však odložili na neskôr. V sobotu je kaštieľ prístupný od 10,00 hod., čo je na začiatok túry neskoro a otvorený je do 14,00, čo je zase priskoro na návrat. Takže, ideme ďalej. Značka nás vedie na okraj obce a neskôr v miernom stúpaní do sedla Plešovica. Odtiaľ zase v miernom klesaní na lúky nad obcou Klížske Hradište. Tu nás príjemne prekvapilo upravené námestíčko s jazierkom, ktoré vytvára prameň vytekajúci spod brala, na ktorom stál kedysi  kláštor.

O existencii kláštora nie sú žiadne pochybnosti. Dohady sa však sústreďujú na jeho pôvod. Prevláda názor, že jeho zakladateľom bol Ladislav I. Ten počas svojej vlády, ako uhorský kráľ, založil mnohé kláštory, rozšíril, dobudoval a upevnil cirkevnú organizáciu Uhorského kráľovstva. Súčasní historici sa však prikláňajú k názoru, že kláštor založil nejaký šľachtic z blízkeho okolia, odvodzujúci svoj pôvod od známeho rodu Hunt Poznan. Kláštor plnil svoju funkciu nepretržite až do roku 1541, keď ho násilím zabral a opevnil lúpežný rytier Rafael Podmanický. Koncom 16. storočia prešiel do rúk dominikánov z Trnavy a posledný záznam o jeho existencii je z roku 1615.

    Ďalšia historická vzácnosť v tejto obci, románsky kostolík z 12. storočia, však nie je priamo na značke. Určite ho nevynecháme, ale nájdeme si ho až pri návrate.

Z Klížskeho Hradišťa nás „modrý chodník“, po neustálom stúpaní listnatým lesom, (asi za 45 minút) privedie na lúku v sedle Vrchhora (489 m n. m.). Nachádza sa tu zrúcanina väčšieho kostola.

Túto sakrálnu stavbu dal postaviť gróf Štefan Koháry v roku 1640. Z tohto obdobia sa zachovali 2 okná a časť spodného muriva. V 18. storočí sa pôvodne renesančný kostol prestavbou a zväčšením zmenil na barokový. Bol postavený zo zmiešaného muriva, z kameňov zo šedého kremenca a tehál. Navzájom boli pospájané maltou z riečneho piesku a vápna. Stavba bola omietnutá bielou vápennou omietkou, ktorá sa sčasti zachovala. Kostol  je však dnes už bez strechy.

Zostali z neho iba ruiny obvodových múrov. Nielen neľútostný čas, ale i náletová zeleň sú nepriateľmi tejto historickej pamiatky, ktorá viditeľne chátra. V sedle je aj malá, o sto rokov mladšia, prícestná kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Kaplnka je chráneným objektom. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola zrekonštruovaná.

Zo sedla Vrchhora vedie vrcholová tematická značka na Michalov vrch (541m n. m.) Je to len 15 minút chôdze. V 11. storočí tu na mieste pravekého hradiska postavili hrad.

Významné postavenie si udržal aj v 12. storočí, kedy sa nanovo opevnil. Na rozhraní 13. a 14. storočia vyhorel a pravdepodobne už v 14. storočí zaniká. Možno by tu aj dnes skúsené oko archeológa čosi po bývalom hrade objavilo, my sme však už po ňom nenašli žiadnu stopu. 

Napriek tomu na nás v sedle Vrchhora a aj na Michalovom vrchu  výrazne dýchol stredovek.

   Keďže nás v Brodzanoch čakalo auto, museli sme ísť späť tou istou cestou.  V Klížskom Hradišti sme sa opýtali na románsky kostolík a domáci nás nasmerovali na miestny cintorín. Kým sa  svojím spôsobom záhadný, už spomínaný stredoveký benediktínsky kláštor   nezachoval, kamenný románsky kostolík sv. Michala z 12. storočia stojí na svojom mieste.

Z ruín ho do pôvodnej podoby čiastočne zrekonštruovali v roku 1936 a dostal sa aj pod pamiatkovú ochranu. V 12.storočí ho nechal vybudovať pravdepodobne ten istý šľachtic, čo aj kláštor. V tých  časoch neboli „súkromné“ kostoly ničím mimoriadnym. Kostol bol rodovým majetkom a ako taký ho prenajímali, predávali, prípadne venovali.

Jednoloďový kostol so sedlovou drevenou strechou prechádza do širšej polkruhovo uzavretej svätyne s malým románskym oknom. Po stavebnej stránke je zaujímavosťou excentricky uložená valcová veža kostola. Vo vnútri veže sú úzke točité schody na emporu. Interiér je bez vybavenia.

   Na cintoríne, pár metrov pod kostolíkom, sme si všimli hrob známeho prozaika Ladislava Ťažkého.

   Potom nás už modrá značka  opäť vedie do lesa nad dedinou a my máme pred sebou necelé dve hodiny chôdze. Do Brodzian prichádzame za súmraku, múzeum v kaštieli už nestihneme. Nevadí, prejdeme sa aspoň v zámockom parku.

Založili ho v 19. storočí. Tvoria ho domáce i cudzokrajné, vzrastovo a farebne odlišné a esteticky pôsobivé dreviny. Súčasťou parku je i vodný systém s viacerými terasami a kaskádami, ktorý vznikol prekládkou miestneho potoka Geradza. Po parku sme sa však neprechádzali sami. Spoločnosť nám robili významné osobnosti. Stretli sme napríklad Jána Kollára, Maxima Gorkého, Vladimíra Majakovského, Fjodora Dostojevského, ale najmä Alexandra Sergejeviča Puškina. Ich sochy a busty lemujú chodníky v parku. Potichu sa nám však posťažovali, veď aj mali prečo. Niektorým chýbajú časti tváre, iní zarastajú machom. Ani ich najznámejšie myšlienky si už z podstavcov búst neprečítate. Zostali po nich len sem-tam zatúlané písmenká. Dúfajme, že sa to časom zmení…

  Na dnešnom  výlete sa naša typická rola „hltačov“ kilometrov zmenila na „kochačov“. Na pomerne malom priestore je tu naozaj veľa historických zaujímavostí a prírodných krás. Vybrať sa za nimi do tohto kúta pohoria Tríbeč sa určite oplatí.

    Bezo zvyšku naplnený deň sme uzavreli v Chalmovej, v bazéniku s horúcou vodou. Hop, ešte klasika, ani v jednom príspevku nechýba šálka voňavej horúcej kávy Úsmiaty. Dali sme si ju v Partizánskom, cestou domov.

 

Kopaničiarska rapsódia

 

 

    Rapsód bol v starovekom Grécku potulný rozprávač a spevák, ktorý sprevádzal svoj prejav hrou na lýru. Lýru sme nemali, ale na potulkách malebným krajom kopaníc v okolí Starej Turej, sa nám občas zažiadalo nejakú nôtu si aspoň zapískať.

   Na výstup na najvyšší a najvýraznejší vrch v hlavnom hrebeni Bielych Karpát, Veľkú Javorinu (970 m n. m.) sme si vybrali najkrajšiu možnosť, žlto značený turistický chodník zo Starej TurejTen nám ponúkol spočiatku pohodlný, neskôr stredne namáhavý výstup s ďalekými výhľadmi.

Do tejto časti Bielych Karpát sme sa nevybrali obdivovať dych vyrážajúce skalné steny, úzke tiesňavy, či hlboké lesy, na ktoré zatiaľ nesiahla ruka človeka. Naopak, krása kopaničiarskeho kraja spočíva v tom, že tunajšia príroda bola dlhé storočia ovplyvňovaná a pretváraná hospodárením človeka. Hospodárením, nie drancovaním. Vďaka tomu tu môže aj dnes vnímavý turista obdivovať malebnú mozaiku samôt, lesov, hájov, lúk, pasienkov a rolí. Táto zdanlivá rôznorodosť však ako celok pôsobí veľmi harmonicky.

Kopanice sú roztrúsené pomerne vysoko vo svahoch Veľkej Javoriny. Zhluky niekoľkých domcov a nad nimi staré ovocné sady sú spomienkou na časy, keď pre tunajších osadníkov bol život v súlade s prírodou prirodzenou súčasťou ich bytia. Aj tu sa však  časy menia. Na kopaniciach je už viac chalupárov než osadníkov. Treba však uznať, že mnohí „rekreační osadníci“ rešpektujú miestne tradície a snažia sa zachovať pôvodnú podobu svojich obydlí.

Pred nami sa občas objaví retranslačná stanica na vrchole nášho dnešného cieľa. V strmom stúpaní sa dostávame do najvyššie položenej osady Miškech salaš. Z nej sa nám núkajú pekné a ďaleké výhľady na iné kopaničiarske osady roztrúsené po okolí. Za poslednými staviskami osady už vchádzame do lesa, ktorým vytrvalo stúpame.

Keď dosiahneme výšku  okolo 800m n. m., kráčame už po súvislej vrstve snehu. Zo skorej jari sme sa 8. marca vrátili do zimy. Posledný, strmší úsek chodníka nás vyviedol až na odlesnený lúčnatý vrchol.

    Pred nami sa ukázala jedna z najstarších horských turistických chát na Slovensku –  Holubyho chataTáto chata má veľmi zaujímavú históriu, odohrávajúcu sa na pozadí dejinných udalostí spojených s Veľkou Javorinou.

Hoci práve jej vrcholom prechádza štátna hranica s Českou republikou, Veľká Javorina nikdy naše národy nerozdeľovala, ale celé stáročia ich spájala. Prvýkrát sa tu Slováci zišli v roku 1845 na podnet Samuela Jurkoviča, učiteľa v Sobotišti, aby oslávili vydanie prvého čísla Slovenských národných novín, redigovaných Ľ. Štúrom. Na tajných schôdzkach na Veľkej Javorine rečnil Jozef Miloslav Hurban. Neskôr sa tu konali pravidelné stretnutia slovenského a českého ľudu, pričom v roku 1882 sa práve tu prvý raz verejne deklarovala potreba česko – slovenskej vzájomnosti. Tradícia stretnutí Čechov a Slovákov na vrchole Veľkej Javoriny pokračuje dodnes.

   Základný kameň útulne pod vrcholom položili v roku 1923 a do užívania turistickej verejnosti ju odovzdali 6. júla 1924. Z úcty k evanjelickému farárovi Jozefovi Miloslavovi Holubymu ju pomenovali  Holubyho útulňou. Ten sa v širokom okolí venoval botanike a získal vysoké uznanie v odborných kruhoch. Ocenili ho dokonca čestným doktorátom Univerzity Karlovej v Prahe. Chata nesie od svojho vzniku jeho meno  a nikdy nikto sa to neodvážil spochybniť, ani navrhnúť zmenu. Má za sebou lepšie i horšie časy, vystriedala niekoľkých majiteľov, spravovali ju viacerí chatári.

    Ku cti súčasného chatára, Miroslava Martinčeka slúži, že Holubyho chate vracia jej niekdajšiu podobu. Napríklad prístavbou (podľa dobových fotografií) architektonicky zaujímavého vstupu. Na priečelí chaty, sa opäť zásluhou súčasného chatára, vyníma nová busta Jozefa Ľudovíta Holubyho. V roku 2013 chata oslávila  deväťdesiatku. Vtedy Miroslav Martinček zorganizoval unikátnu výstavu dobových dokumentov a fotografií, ktoré objavil v archíve v Uherskom Hradišti. Je fajn, keď chatár nevidí svoje poslanie len v poskytovaní ubytovacích a stravovacích služieb, ale svoju prácu vníma širšie a vkladá do nej dušu a kus srdca. Najmä vďaka takýmto osvieteným ľuďom si Holubyho chata a mnohé iné miesta stále zachovávajú osobitý a nezameniteľný genius loci.

   Po kávičke a horúcej polievke ešte vystúpime na vrchol, ktorý  okolo retranslačnej veže obídeme a pomaly sa po vlastných stopách vraciame dole.

    Z typicky zimnej atmosféry na vrcholovom  hrebeni  schádzame v ústrety nastupujúcej jari.

   Pri ceste domov sme sa ešte zastavili v kopaničiarskej obci Bzince pod Javorinou, ktorá je rodiskom spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej. Tu sa zrodili jej veršíky o neposednom vrabčiakovi Čin Čin, zajkovi Bojkovi a iné veselé knižky pre deti. Známu rodáčku pripomína pamätník v strede obce.

Objavili sme ho pri kostole v parčíku. Pár krokov odtiaľ, v jej rodnom dome, je i pamätná izba.

    Ešte ani úplne neodzneli posledné tóny tejto a my sa už tešíme na naše ďalšie spoločné tulácke rapsódie…

 

                                                                                           Ahoj, Jana a  Ivan

 

 

 

Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Tulácke rapsódie

  • Najviac sa mi páči posledná fotografia, ani neviem prečo, keďže je taká obyčajná…

  • Ivan

    Fotili sme ju kvôli stromu v popredí. Kým ostatné buky majú kôru hladkú, tento ju má výrazne inú. Akoby ho korene v zemi držali pevne a zhora ním ktosi zatočil. Často je viac krásy práve vjednoduchosti (obyčajnosti), než v prešpekulovanej komplikovanosti…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button