Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Nominus

AUTOR

Nominus

Búrka z nebies

Zo všade sa rozprestierajúcej temnoty, ktorá ma obklopovala a pohlcovala do svojho vnútra, niekde na konci zdanlivo nekonečného, sa znenazdajky objavil slabý lúč svetla. Najprv svietil úplne slabo, ako svetlo vzdialeného majáka uprostred rozbúreného oceána. A rovnako ako svetlo majáka, aj tento nepatrný záblesk svetla vlial do môjho podvedomia kúsok nádeje, ktorá v ňom chýbala. Čím viac sa ten záblesk približoval, a čím viac zapĺňal svetlom dovtedy tmavé zákutia okolo mňa, tým viac som začínal cítiť ako moje telo precitá do reality. Netrvalo dlho, a svetlo ma úplne pohltilo, rovnako, ako ma predtým pohltila tma.
„Vstávať desiatnik…. “
Pomaly sa mi podarilo aj napriek zahmlenému pohľadu identifikovať kapitána Rostova ako stojí nado mnou a kŕčovito sa pokúša zapáliť si cigaretu. Ďalšia bezsenná noc plná tmy a prázdnoty. V posledných týždňoch zažívam len také, ako obohraná platňa čo monotónne opakuje ten istý nepríjemný šum. Ťarchavo sa mi s vypätím všetkých síl podarilo vyhrabať sa zo spacáka a následne von zo stanu.
„Zas prší…“
„Nič nové…“ Na tvár uprenú kamsi do výšin dopadali studené kvapky. Ako tisíce drobných ihiel narážali na strhané črty tváre, a stekali po nich až pod uniformu. Kapitán Rostov stál s rovnako upretým pohľadom na koberec sivých oblakov, rozprestierajúcich sa všade, kam len oko v tom rannom šere dohliadlo. Nedofajčená cigareta mu trčala spomedzi popraskané pery. Zmáčaná a ohnutá pod náporom dažďa bola rovnako sklesnutá ako my dvaja. Bez pohybu a zjavného zmyslu zahľadení kamsi do diaľky.
„Apokalypsa na Zemi, apokalypsa na nebi“ Kapitán nebol príliš zhovorčivý, rovnako ako väčšina z nás čo sme prežili prvý útok. Ani ja som sa nepovažoval za žiadnu výnimku. Naša konverzácia bolo vždy strohá a účelová. Cez všetku jej povrchnosť nám pomáhala zostať aspoň trocha ľuďmi. Ľuďmi uprostred neľudských časov.
„Dnes je nejako chladno kapitán.“
„Zvykaj si, bude to už len horšie. Prichádza jeseň.“ Z úst mu vypadol nedopalok a spadol do kaluže hromadiacej sa pri našich nohách. Jej hladina, kropená tisícmi kvapiek sa pomaličky prelievala do stôp, ktoré ostali po našom odchode späť do suchého stanu. Rukávom utrel kúsok špinavej podlahy a na vyčistené miesto položil mapu. S rovnako neprítomným pohľadom ako vonku hľadel teraz na vrstevnice a nervózne okusoval to, čo za tie dni čo sme tu ostalo z jeho ceruzky. Nechal som kapitána jeho mape a úvahám. Dážď ustal rovnako nenápadne ako začal, bez fanfár či potlesku. V skrehnutých prstoch som zvieral mobil, do nedávna skrytý v suchom bezpečí vnútorného vrecka. Tak ako po iné dni aj teraz sa zapol a jeho jasný displej zahral všetkými farbami. Jediné farby ktoré som videl v tomto čierno bielom svete pár krát každý deň. A takisto ako po iné dni ani teraz nenašiel žiadny signál.
„Batéria takmer vybitá.“
Povzdychol som si. Para mi vyšla s pomedzi pootvorené pery a rozplynula sa v chladnom povetrí. Iste. Nebolo už žiadneho satelitu ktorý by priniesol nejaký signál. Hocijaký…
„Batéria takmer vybitá.“
Preklikal som sa do prijatých správ. Vedel som že tam žiadne nenájdem. Všetky som ich vymazal. Už ma vysilovalo ich neustále čítanie. Stále a stále. Nemuseli tam byť, aj tak som ich poznal naspamäť. Každú jednu ktorú som od nej dostal, každú jednu na ktorú som jej odpísal. Čítal som ich aj keď jediné čo som na displeji videl bol prázdny priečinok. Žiadne tam už neboli. A žiadne už neprídu…
„Batéria vybitá…“
Jasný displej sa zmenil na súčasť tohto čierno bieleho sveta a zmizol niekde pod kalnou hladinou pri nohách.
„Poď sem!“ Kapitán ešte vždy čupel sklonený nad mapou a prstom ukazoval niekde do jej obsahu.
„Dnes pôjdeš zas na tú farmu, ale tentoraz toho dones viac, aby si sa tam nemusel vracať každý deň“
„Áno pane“
„A Dimitri, skús sa vrátiť raz pre zmenu načas pred vysielaním, nie ako naposledy“
S veľkým prázdnym armádnym batohom na pleciach a AK 74 prehodeným cez rameno som opustil stan aj s kapitánom. Nehodlal som sa kvôli jeho poznámke nejak zvlášť ponáhľať. Však do vysielania ostávali ešte štyri hodiny. Štyri dlhé hodiny, ktoré zaplnia moje kroky otlačené v zmáčanej pôde. Slabý vánok poletoval v korunách stromov a šumel medzi listami. Na vysokých topoľoch sa už sem tam začali zjavovať slabé náznaky žltej farby. Konečne trocha farby. Aspoň niečo, keď o mobil som už nadobro prišiel. Aspoň niečo. Cestu som poznal spamäti, aj keď som ju absolvoval len pár krát. Krajina v okolí bola pretkaná mojimi krokmi krížom krážom. Každodenné hliadky a zháňanie nejakej stravy a vody bolo vždy dobrým spôsobom ako tráviť čas. Vždy lepšie ako po boku kapitána Rostova. Pri jeho extrémnej zhovorčivosti sa mi ani nemožno čudovať že som občas hliadku trocha pretiahol. Zložil som si čiapku z hlavy a nechal vánok nech sa aj v nich trocha pohrá. Všetky zmysli mi pracovali naplno. Vôňa čerstvo zmáčanej pôdy sa miesila v ovzduší s vôňou bylín kvitnúcich na lúkách okolo. Vietor ma už nadobro osušil a na malý okamih sa zdalo, akoby spomedzi oblakov preniklo až ku mne svetlo slnka. Ale tým som si neni úplne istý. Človek už zabudol na to aké to je, keď na tvár dopadajú hrejivé lúče. Asi to bolo len mojim zbožným prianím, ktorým som sa nechal dobrovoľne oklamať.
Netrvalo dlho a dostal som sa na poľnú cestu ktorá viedla priamo na opustenú farmu. Blbá relativita. Všetko nepríjemné trvá vždy tak dlho, a príjemné vždy tak krátko, bez zohľadnenia koľko času pri tom v skutočnosti uplynie. Takže aj cesta prešla priam neskutočne rýchlo a stál som pred hlavnou bránou. Akoby sa zastavil čas. Presne tak to tam vyzeralo. Človek už len čakal kedy sa z vnútra vynorí postava aby ho privítala. Ale ako vždy, ani teraz sa žiadna nezjavila. Všetci zmizli. Ušli v panike kamsi do neznáma, keď sa ukázalo, že „oni“ neprišli v miery, tak ako sme so zatajeným dychom dúfali.
Dvere boli už dávno vykopnuté a zvalené na podlahe z masívnych drevených dosiek. Vnútri to bolo tak ako vonku, akoby sa zastavil čas. Len tu bola na všetkom tenká vrstva prachu. Všetko použiteľné na bežný život som už dávno odniesol. Keby sme mohli opustiť určené stanovisko tak by sme sa už dávno presťahovali sem. Zhodil som všetku výstroj a batoh a zvalil sa na gauč. To jediné čo sa mi cez všetku snahu nepodarilo samému preniesť do stanu a čo som najviac chcel. Pohodlie. Nie ako večne sfučaná nafukovačka na ktorej som sa každé ráno budil. Kapitán ovšem nemal pre moje nápady pochopenie, takže som sa musel uspokojiť s občasným pocitom pohodlia pri návštevách farmy. O to slastnejší však bol ten pocit, keď som svoje telo uložil do mäkkých matracov a nechal sa unášať tým pocitom neskutočného pohodlia a relaxu. K úplnému šťastiu mi už iba chýbalo sa otočiť a uvidieť vedľa seba ležať ju. Jemne zovrieť jej drobnú ruku, prepliesť naše prsty a cítiť každé jej nepatrné zachvenie. Zasnene sa jej zadívať do očí, a nechať sa stratiť niekde uprostred jej zmyselného pohľadu. Nechať naše pery nech sa dotýkajú, a namáhajú v márnom pokuse o splynutie. Môcť tak ešte raz dýchať ten istý vzduch a cítiť jej horúci dych na svojej tvári…
Po líci sa skotúľala slza a vpila sa niekde do matraca, vedľa tých, ktoré sa tam vpili v iné dni. Nebola tam. Tak ako v iné dni. Bol som tam len ja, gauč a známy strop, ktorý bol každým dňom zažltňutejší. Fotografie obyvateľov farmy položené tak aby som ich nevidel, prázdne miestnosti plné prázdnych a neznámych osudov.
Bubnovanie kvapiek na okná prezrádzalo že vonku zas začalo pršať. Zo studne na dvore som nabral vodu do bandasiek a takto zaťažený som sa pomaly pobral po zmáčanej ceste späť do tábora. Toto bol jediný zdroj pitnej vody ktorý sme v okolí našli. Po pravde sme sa sním uspokojili a žiadny ďalší sme už ani nehľadali. V dome bolo aj čo to na jedenie, ale to sme minuli už pred pár dňami. Bolo to také prilepšenie popri vojenskej strave z konzerv a práškov…
Ako som tak prešľapoval z nohy na nohu a pohvizdoval si známu melódiu uvidel som uprostred cesty, len pár krokov pred sebou zajaca. Po krajine sužovanej náporom dažďa sa ozval výstrel a jeho ozvena sa niesla v povetrí.
„Dimitri do riti, povedal som ti, že sa máš vrátiť na čas. Rýchlo, za pár minút vysielame.“ Zreval Rostov z plného hrdla keď som sa objavil pri vchode do stanu. Ani len nezaregistroval kus zakrvavenej hrče mäsa a srsti ktoré som pyšne zvieral v ruke. Iba sa motal okolo vysielačky a dolaďoval frekvenciu. Čo mi pripadalo úplne zbytočné, pretože sme používali len tu jednu každý deň.
„No poďme na to, koľko je?“
„Za minútu dvanásť…“
„Dobre,takže zapisuj do denníka…“ Tučnými prstami sa začal prehrabávať v denníku a potom mi ho podal aj s kusom obhryzenej ceruzky.
„Takže, dátum….dnes je 15. september.. Ideme na to..“ Stisnutím tlačítka spustil vysielačku. Z reproduktoru sa ozval chaotický šum. Obaja sme čakali kedy sa z druhého konca ozve hlas a zaháji tak každodenné monotónne a nemeniace sa divadlo. Netrvalo dlho a stalo sa tak, presne ako dovtedy na pravé poludnie.
„Tu Alfa 9.“
„Tu Alfa 10, príjem potvrdený, očakávame denné hlásenie“
„Rozumiem Alfa 10. Denné hlásenie. Alfa 5 je na určenom stanovišti a dnešným dňom začína z neho vysielať. Alfa 1 až 4 pokračuje k svojim určeným pozíciám. Žiadny kontakt s nepriateľom ani priateľom. Stav mužstva 100%, zásoby dostačujúce. Potvrďte príjem Alfa 10“
„Alfa 10 potvrdzuje príjem. Hlásenie zachytené a zaznamenané. Zahajujeme prípravy na odvysielanie hlásenia pre Alfu 11. Koniec. “
„Alfa 9, koniec vysielania.“
Nič nové, rovnako ako každý deň skoro tá istá správa, len zas pribudlo do našej živej reťaze ďalšie mužstvo. Utáborené niekde v pustej krajine 20 km od toho posledného. Za pár dní sa konečne dozvieme čo sa vlastne stalo pri prvej vlne útoku v najbližšom meste od domovskej základne našej divízie. V týchto pochmúrnych časoch však očakávame len tie najhoršie správy. Zamyslene som kapitánovi podal denník, do ktorého som poctivo zapísal celé hlásenie a pobral som sa von zo stanu. Z vysielačky sa znova ozval chrapčavý šum, ktorý sa znova zmenil na neznámy hlas a znova ohlásil staré známe:
„Tu Alfa 11, potvrďte príjem, očakávame denné hlásenie…“…
Po stane sa rozpínala lahodná vôňa pečeného mäsa. A veru že niečo také si tento stan ani nemohol pamätať. Rovnako ako naše chuťové a čuchové zmysli. Škoda len že to bolo jediné čo z toho zajaca ostalo. Ak samozrejme nepočítam obhryzené kosti uprostred tlejúcej pahreby. S plným žalúdkom som ležal na pomaly sa zmenšujúcej nafukovačke a hľadel na lampu hojdajúcu sa nado mnou. Počasie bolo každým dňom horšie. Na každodennú realitu utopenú v daždi všetkých možných aj nemožných foriem si človek už ako tak zvykol. Ale teraz k tomu spolu so skracujúcimi sa dňami zjavne pribúdali čoraz chladnejšie večery, a čoraz mrazivejšie noci. Večerné hliadky ma našťastie obišli. Tie si vybral sám Rostov, a keďže bol môj nadriadený dôstojník musel som to akceptovať. Samozrejme som ani nemal v pláne nijako protestovať. Jediné na čo sa dalo večer pozerať boli hviezdy. Nebo ich bolo plné ako nikdy predtým. Ich jas už neprerušovali žiadne svetlá miest ako kedysi, teraz sa mohli ukázať v celej svojej kráse a nekonečnosti. Teda to všetko za predpokladu že sa čas od času trocha vyjasnilo, a to sa na podiv dialo iba v noci, cez deň nikdy. Mňa bezduché pozeranie na hviezdy už tak neohromovalo. Nemohol som v sebe potlačiť skryté obavy z toho, čo z nich prišlo aby nás zničilo. To ma už viac bralo bezduché sledovanie hojdajúcej sa lampy v stane. Celý večer, až kým ju nezhasne kapitán tak ako vždy keď sa vráti z hliadky. Lampa sa každým okamihom viac a viac ponárala do tmy až som sa uprostred tej tmy ocitol aj ja…
Monotónnosť všedných dni bola priam neskutočná. Každé ráno sa budiť po bezsennej noci na hukot dažďových kvapiek trieštiacich sa o stan. Sledovať bezduché kapitánovo hľadenie do mapy, hľadajúceho v nej niečo čo má zmysel. Každodenné hliadky po krajine ktorú človek už pozná ako vlastnú dlaň a tajne dúfa, že v nejakom zákutí objaví niečo nové, dosiaľ nepoznané…Všetko úplne zbytočne. V mape nič čo má zmysel kapitán nikdy nenašiel, rovnako ako som ja nenašiel vysnívané neznáme zákutie. Sťa lapená zver, uväznená v malej klietke bez výbehu. Jedine na farme sa človek cítil znova ako človek. Ako základný článok našej civilizácie… Kto vie či vôbec ešte nejaká civilizácia existuje. Čím viac sa blížil čas, keď to zistíme a pošleme zas ďalej k ďalšej hliadke, pociťovali sme obaja, že sme na hranici našich fyzických aj psychických síl.
Jedného dňa sa stalo niečo neočakávané. Ráno začalo tak ako všetky predchádzajúce, s jednou malou, ale podstatnou výnimkou.
„Dimitri vstávaj, rýchlo, to musíš vidieť!…“ Lomcoval mnou kapitán akoby sa zo mňa snažil vytĺcť posledné zbytky síl. Vybehol von a odtiaľ pokračoval v pokrikovaní po mojej osobe. Oči si ešte ani poriadne nezvykli na ako-také svetlo a celý rozospatý som sa vydriapal von zo stanu. A vtedy som to uvidel. Môjmu zraku sa poskytol pohľad, na ktorý už dávno zabudol. Niekde v kútiku duše som dúfal, že ho zas raz uvidím, i keď istá časť „mňa“ sa stou predstavou už dávno rozlúčila.
„Vidíš to, vravel som ti, vravel som ti to!!“ Po pravde toto sa nedalo nevidieť. A popravde mi ani nič také nevravel,ale to v ten konkrétny okamih nebolo podstatné. So zatajeným dychom som hľadel na nádhernú modrú oblohu. Tiahla sa cez celý horizont, snáď vo všetkých možných odtieňoch modrej. Od bledej niekde vzadu, snáď až na konci sveta, až po jasne modrú nad našimi hlavami. Po oblakoch ani stopa, ani len náznak bielych chúmačov po nich nezostal. Padol som na kolená a zaboril sa do zbahnenej pôdy, ale bolo mi to jedno. Po chvíli som zavrel oči, a vychutnával si pohladenie hrejivých lúčov na zarastenej tvári. Neexistujú vhodné slová, ktoré by dokázali opísať to ráno. Bolo jednoducho nádherné. Vzpruha, ktorá bola pre nás ako darom z nebies. A to doslovne. Usadila sa v nás viera, že všetko sa možno predsa len na dobré obráti.
„Dimitri…“ Svojím hlasom ma vytrhol z mojich myšlienok a zasnenia. Po veľmi dlhej dobe znel jeho hlas priateľsky, a na jeho perách sa mihlo čosi, čo by sa s istou dávkou odvahy dalo nazvať úsmevom.
„Áno kapitán?“
„Dnes by mala Alfa 1 dojsť na svoje miesto, vieš o tom?“
„Viem…“ Obaja sme sa zvedavým pohľadom plným očakávaní pozreli kamsi do diaľky. Vedeli sme čo to znamená. Naša misia sa prehupla do konečnej fázy. Čo bude nasledovať závisí od toho, čo dnes o 12-tej budeme počuť z vysielania.
„Veľa šťastia chlapci, doneste nám dobré správy…“ tak isto sa snami lúčil Generál Miškov keď sme všetci z operácie „živá reťaz“ opúšťali našu útokom z nebies poničenú základňu…
„Veľa šťastia…dúfam,že ho nebudú až tak veľa potrebovať…“
Nahlas som si povzdychol a nespúšťal oči z horizontu. Ani neviem ako dlho som tam stál. Nezaregistroval som dokonca ani kedy sa Rostov vrátil späť k svojej mape, ale v istom okamihu som sklonil zrak aj ja. Neviem či to bolo tým, že mi slnko už dočista vypálilo oči, alebo tým, že som už v tej nekonečnej modrote nevidel ďalší zmysel.
„Začínam sa utvrdzovať vtom, že to robíš vyslovene naschvál“
Vytrhol ma z mojich pokusov o znovu získanie ostrého zraku trocha podráždeným hlasom Rostov.
„Prosím? Prečo? Čo?“ Vyjachtal som nechápavo a ešte nechápavejšie som hľadel na jeho zahmlenú siluetu.
„Každý deň ti hovorím aby si doniesol tej vody viac, aby si nemusel každý deň chodiť po ďalšiu, však áno?“
„Áno, ale…“
„A ty jej vždy donesieš tak,aby si práve že na druhý deň musel ísť znova na tú farmu!!!“
„No, ale….“
„To je v poriadku Dimitri..Každý potrebuje byť chvíľu so svojimi milovanými. Dokonca aj taký ako som ja. Nikdy si sa ma to neopýtal prečo mám nočné hliadky ja, ani čo na nich robím…“ Pousmial sa. Teraz to už bolo nevyvrátiteľné. Pravý a nefalšovaný úsmev. Hádam prvý ktorý som u neho videl. Rukou vošiel do vrecka uniformy a vytiahol z neho malý, zožltnutý notes. Pomaly ho otvoril a spomedzi popísaných stránok vytiahol fotografiu. Chvíľu na ňu hľadel bez slova, iba pery sa mu jemne chveli. Tvár mu zosmutnela a akoby zostarla. Jej inak výrazné a strhané rysy boli ukryté pod niekoľkodenným strniskom. V oku sa mu zaligotala slza. Načiahol ku mne ruku zvierajúcu fotografiu a odtrhol od nej pohľad. Boli na nej tri postavy, Rostov, nejaká žena a malý chlapec…
„Môj syn Alex, a moja žena…Tatiana…“
Nevedel som čo povedať, iba som sa pousmial a vrátil mu ju. Spolu s notesom ju vložil späť do vrecka.
„Každý večer sa s nimi rozprávam, to mi dáva silu. Aspoň donedávna dávalo… Ale teraz máme ďalšiu nádej…“ cez stanové okno pozrel na oblohu.
„Dnes sa konečne vytrhnem z neistoty…“
Zdalo sa mi to jasné, dnes spolu s hlásením od Alfy 1 príde zároveň aj správa, čo sa stalo s našimi blízkymi v mestách… Nemohol som si pomôcť, ale cítil som sa rozdvojený. Istá časť mňa horlivo očakávala akúkoľvek správu, zatiaľ čo tá druha sa klepala v kúte z jej možného obsahu… Pozrel som sa na hodinky.
„Ešte tri hodiny…“ v ten deň to bolo po prvý krát čo som nešiel na farmu. Čas nabral odrazu neuveriteľný spád..blbá relativita…
„Tu Alfa 9….“
„Tu Alfa 10, príjem potvrdený, očakávame…“
„Alfa 10, máme problém, opakujem, máme problém.
Rostov pozrel na mňa a kŕčovitejšie uchopil mikrofón. Rovnako kŕčovito ako som ja zvieral v prstoch ceruzku.
„Alfa 9, vysvetlite“
„V stanovený čas sme obdržali správu od Alfa 8, budeme vám ju teraz tlmočiť zo záznamu“
„Rozumiem Alfa 9, pokračujte“
„Hlásenie od Alfa 8 : Živá reťaz prerušená, posledný článok reťaze ktorý vysiela je Alfa 6….O zvyšných piatich hliadkach nemáme žiadne informácie, Alfa 6 nabieha na krízový protokol a vysiela desiatnika Varlamova aby zistil príčinu výpadku. Všetky ostatné články reťaze podľa rozkazu až do vyšetrenia zostávajú s vysielacími stanicami v 24-hodinovej pohotovostnej prevádzke. Koniec hlásenia. Potvrďte príjem“
„Tu Alfa 10, potvrdzujem…do riti…“

Komentáre

5 Responses to Búrka z nebies

  • Môžem po siedmich rokoch opäť rýpnuť? 🙂 Začiatok mal zrejme vyvolať atmosféru, ale mne z neho utkveli akurát opakujúce sa slová ako „slabý“, zbytočné trojbodky a chýbajúce čiarky pred a po oslovení. Je mi to ľúto, nezapôsobilo.

  • Vieš ako, kým ty si 7 rokov tvorila a dosiahla fantastcké úspechy :), ja som zjavne hybernoval v stáze…

     

  • No fantastické… to je uhol pohľadu. 🙂 Ale ďakujem. Chceš povedať, že Ty si za tých sedem rokov nič nepísal, netvoril, o nič sa nepokúšal?

  • Podľa mňa je tu super, máš môj obdiv 🙂 tak, v podstate okrem týchto dvoch narýchlo napísaných veci som nič nevypotil 🙁 ..i keď nápadou je plná hlava, hádam to doženiem, musím sa rozpísať…a možno, možno, uvidíme..

  • No čo už, možno nabudúce 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button