Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Do knižnice vodáka, turistu a cestovateľa

Do knižnice vodáka, turistu, cetovateľa a každého, kto si občas rád prečíta dobrý cestopis

   Dnes sa už dá kúpiť takmer všetko. Dokonca aj zážitok. Stačí si sadnúť za počítač a o niekoľko minút sa môžete prehŕňať v ponuke rôznych adrenalínovo sa tváriacich spoločností. Máte dosť peňazí, nech sa páči, vyberte si. Jazda na formule stojí 200, bungee jumping 70, tandemový paragliding 70, let balónom 135, jazda Hummerom 90 a jazda na psích záprahoch 18 eur. S adrenalínovou cestovnou kanceláriou vyleziete na Gerlach. Chcete vyššie? No problem. Vezmú vás aj do Álp. Ešte vyššie? Ak „zacvakáte“, nič nemusíte riešiť a bez väčšej námahy sa ocitnete hoci v základnom tábore pod Everestom. Podobne môžete splaviť dravé rieky, pochodovať púšťou, dokonca vás vezmú i na Severný alebo Južný pól. Pravda, ak vám nevadí, že vás takmer tam vysadí helikoptéra a vy sami prejdete pod dozorom skúseného polárnika už len symbolický kilometer, možno menej. Po návrate domov sa môžete pochváliť zážitkom, alebo ešte lepšie (rozumej trápnejšie), napísať cestopis. Podobných „rýchlokvasených“ cestopisov je v našich kníhkupectvách neúrekom a „trhá mi z nich žily.“ Toľko „svetaskúsených dobrodruhov“ čo sa u nás vyrojilo v posledných rokoch, nemajú ani v USA. A možno je to všetko inak, to len ja nerozumiem tejto prerýchlenej, pardon, dynamickej dobe. V spomínaných pseudocestopisoch mi chýba splynutie s krajinou, prírodou a ľuďmi. Ich autori často ani len netušia, čo je to úcta a rešpekt k pôvodným obyvateľom, ich zvykom a tradíciám, k inému náboženstvu… Z riadkov takýchto zbytočných kníh až kričí povrchnosť, majetnícka povýšenosť a sebapreceňovanie.

  O to viac poteší, keď človek natrafí na poctivý cestopis vzdelaného a skúseného cestovateľa. Takým je určite aj Otakar Štěrba. Povolaním prírodovedec a pedagóg, univerzitný profesor na Palackého univerzite v Olomouci. Hoci má za sebou ťažké horolezecké výstupy na Kaukaze, Ťan Šane ale i v Himalájach, sám seba považuje predovšetkým za vodáka. Mnohí ho poznajú ako spolutvorcu legendárneho plavidla Matylda, na ktorom absolvovali spolu s J. Štětinom a ďalšími výnimočné  splavy viacerých himalájskych a altajských riek. Tie sa vo svojej dobe oprávnene zaradili k najlepším na svete. Vyšli o nich  viaceré knižky, ktoré dnes už patria k vodáckej klasike. Štěrba je však stále aktívny a aj napriek dôchodcovskému veku si trúfa na „kúsky“, o ktorých bežný smrteľník len sníva. To, čo dokázal splaviť na vlastnoručne vyrobenom laminátovom člne s malým lodným motorom, je obdivuhodné.  Sám sa vybral z Olomouca, kde žije, dole prúdom rieky Moravy na jej sútok s Dunajom pod Devínom. Odtiaľ proti prúdu Dunaja cez Rakúsko a Nemecko až do Kelheimu. Pokračoval kanálom na rieku Mohan, ňou sa dostal na rieku Rýn a po ňom až do Amsterdamu. Ďalej systémom kanálov a viacerých riek cez Greningen, Hannover do Magdeburgu, kde  dosiahol rieku Labe. No a odtiaľ to mal už „len na skok“ do Vltavy. Svoju riečnu púť ukončil v Prahe. Táto cesta mu trvala 35 dní, celkove splavil  úctyhodných 3084 km. Vážne neviem o niekom inom, kto by cestoval z Olomouca do Prahy cez Amsterdam.

   To však bola len „malina“ v porovnaní s jeho sólo expedíciami po ruských veľriekach. Splavil Don, Volgu, Kamu. Rieka Lena ho „doplavila“ až do Arktídy. Vo dvojici alebo opäť sám, splavil severoamerické rieky Mac Kenzie, Yukon, Athabasca… V Južnej Amerike sa plavil po Amazonke, Orinoku, Parane, Rio Negro…

Štěrbovi pri jeho plavbách ani nejde o nejaké športové ciele alebo nebodaj rekordy. Jednoducho je rád v prírode, rád sa cíti jej súčasťou. Všíma si život obyčajných ľudí v okolí riek a nevyhýba sa stretnutiam s nimi. Stretával samozrejme aj lumpov a občas sa naozaj bál. Vždy, keď sa zdalo, že už je zle, objavil sa ktosi, kto mu pomohol. Nezabudne napríklad na stretnutie so stelesním dobra, babičkou z Kambarky. Bolo to pri splave ruskej rieky Kamy, v bohom zabudnutej dedine za Uralom.

    „Uvaříme si spolu večeři. Mám brambory a mléko. Moment – řekl jsem. Ochutnáte moji polévku. A vlezl jsem do lodi, abych přinesl polévku v prášku a konzervy, které jsem v tom nepořádku zrovna nalezl. Skoro nic jsem ze svých bohatých zásob zatím nesnědl. Doposud jsem se živil ponejvíce chlebem se sádlem a dále pak cibulí, kterou jsem ke chlebu přikusoval. Dobře, řekla babička, jsem zvědavá, co máš. Uvařili jsme bohatou večeři a jedli. Řeka Kama pod našima nohama tiše šuměla a plynula do dálky. Babička s modrýma očima mě neustále opakovala, že mi lidé pomohou. Jsou hodní a zlí, říkala. Ty musíš vyhledávat ty dobré. Popíjeli jsme čaj a dlouhý večer visel nad řekou. Díval jsem se na babičku s modrýma očima. Vyhnala z mé hlavy všechny zlé lidi. Když jsem pak usínal na říčním pontonu a pode mnou šuměla Kama, zapřísahával jsem se do nekonečna, že až zase uvidím člověka v nouzi, budu určitě babičkou z Kambarky.“

    Otakar Štěrba,    Řeky, moje řeky,   Nakladatelství DOŠ,   2011

 

———————————————————————————————–

 

    Knižnicu vodáka, turistu a cestovateľa môže obohatiť ešte jeden zaujímavý titul. Jeho autorom je „Čechokanaďan“ Jan Soukup.Určite si ho nepredstavujte len ako „drsňáka“, čo sa vie obratne oháňať sekerou, uloviť zajaca a s radosťou sa niekoľko týždňov neumýva. Vaša predstava neotesaného zálesáka nie je namieste. Jan Soukup je pred i za menom hojne otitulovaný vedecký pracovník subatomického výskumu na univerzite v kanadskej Alberte.  Je to štíhly muž okolo šesťdesiatky, ktorého spôsoby, slovník i gestá skôr patria anglickému džentlmenovi, než „hromotĺckemu divochovi.“   Už ako chlapec sa nadchol romantickými predstavami o živote a dobrodružstvách voyageurov. Boli to drsní znalci života v kanadskej divočine, ktorí svojimi pádlami poháňali kanoe z brezovej kôry a po jazerách, riekach a riečkach prenikali stále vyššie na sever,hlbšie do kanadskej divočiny. Tam žijúcim lovcom dopravovali potrebný tovar a vymieňali ho za kožušiny. Svoje kanoe museli často koníčkovať proti prúdu, respektíve loď i všetok náklad „portážovať“, namáhavo prenášať cez horské priesmyky, ale i mokré bažiny v nížinách.

   Kanadskú divočinu  dnes navštevujú tisícky turistov a vodákov. Tých na začiatok splavu prepravujú hlučné hydroplány, ktoré na miesto štartu dopravia nielen ľudí, ale i lode a všetok potrebný materiál. Autor spomínanej knihy si však zvolil iný, čistejší spôsob. Na miesto štartu splavu známej rieky Nahanni sa dostal spôsobom starých voyageurov. Túto dobrovoľnú sebatrýzeň uskutočnil spolu so svojou partnerkou Milenou a priateľom Petrom v lete v roku 1997. Pádlovali po prúde i proti prúdu.  Keď sa len trošku dalo, koníčkovali svoje lode čo najvyššie, a keď sa už nedalo, položili si lode i náklad na ramená a absolvovali doslova krížovú kalváriu, kým nedosiahli pramennú oblasť rieky  South Nahanni, ktorú potom úspešne splavili až po jej sútok s riekou Liard.

   „ Apatičtí k překrásnému představení hry světel na západní obloze hořící ve všech odstínech rudé barvy nad zrcadlem prvního jezera, zanechaného teď asi dva kilometry za a pod námi, jsme se vyšplhali na poslední sráz vedoucí ze strže k naší vyvolené vyhlídkové římse. To bylo již v hluboké otupělosti z vyčerpání. Já jsem doručil svou kánoi jako robot v zuby zatínajícím rozhodnutí  nezastavit se, dokud tam nebude. Potom jsem se vrátil, abych pomohl Mileně od jejího nákladu přichycenýho na krosně, který se již rozpadal z prodírání se houštím na dně strže. Peter dorazil vláčící svuj kajak přes kamenitý terén jako saně, bez jediné špetky síly zvednout si ho zpátky na ramena.

Až když jsme po vší dřině polehávali na měkkém lišejníku okolo ohně, zotavili jsme se konečně natolik, aby mohli naše smysly opět vnímat a obdivovat krásu ružovooranžové záře na západě…“

   Sila textu tejto knihy je predovšetkým v tom, že autor opisuje vlastné, autentické zážitky a emócie, ktoré mu cesta cez hory a plavba po rieke priniesli. Spoločne s mnohými fotografiami a ďalšími šiestimi príbehmi z kanadského severozápadu, vráti kniha čitateľa o dve – tri storočia späť, keď ešte malo slovo dobrodružstvo svoj pravý význam.

Jan Soukup, Sedm ohňu k Nahanni, Outdoor guide, 2012

 

      Veru, v dnešnom komplikovanom,  prerýchlenom a často povrchnom svete nie je jednoduché zachovať si vnútorný pokoj a dôstojnosť. Je dobré, ak máme   nejaké miesto, kde opäť získame stratenú duševnú rovnováhu a dobrú náladu. Môžu ním byť napríklad aj rieky a krajina okolo nich. Prečítanie týchto kníh možno inšpiruje aj vás, aby ste objavili ich krásu.

                                                                                                                                                                                                        Ahoj a dočítania 

Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button