Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adasebenova

AUTOR

adasebenova

ukážka: Ja v budúcnosti

Dnes v noci nemôžem zaspať. Prevaľujem sa zboka na bok. Mám pocit, že nemôžem dýchať. Je tu hrozne dusno a smädí ma. Vstávam z postele a po tme sa snažím prebehnúť k dverám. Schádzam po schodoch a chystám sa ísť do kuchyne po pohár mlieka, keď v tom ma niečo zastaví. Predo mnou stojí v tme nejaká silueta človeka. Od strachu zvýsknem, keď ma hlas napomenie.                                                                                                                                         ,,Nekrič tak! Zobudíš našich.“ Započujem bratov hlas. Rýchlo načiahnem ruku k vypínaču a zasvietim.                                                                                                                                                           ,,To si ty, Tomáš?“ Spýtam sa, aj keď vidím pred sebou vysokého tmavovlasého chalana.  Neodpovedá, len nechápavo zdvihne husté  obočie.                                                                                                      ,,Prečo tu pobehuješ po tme? A kam sa chystáš teraz v noci?“ Pozerám na jeho čiernu koženú bundu a kľúče od jeho nového auta v ruke.                                                                                                             ,,Prepáč , to je prísne tajné.“ odvetí dôležito a kľúče od auta si schováva za chrbtom.  Otváram chladničku a vyťahujem z nej kartón mlieka.                                                                                                                                ,,Ja  nie som sprostá. Ideš sa previezť,však?“                                                                                                                                                                              ,,Ak to teraz pôjdeš vyklepať, tak…“ zatína päste, ale ja ho preruším.                                                                                                                           ,,Nepoviem to. Ale idem s tebou.“ Pousmejem sa a nalievam mlieko do pohára. Schuti sa napijem.                                                                                                          ,,Ja neviem…“ neisto hovorí a zahrýza si do dolnej pery.                                                                                                                       ,,Mami, oci….“ šepkám do vzduchu, aby som ho tým vystrašila. ,,Nechce sa mi spať, a vydržať hore tak dlho a nudiť sa mi pripadá  nekonečné.“                                                                                                                                                                                          ,,Rýchlo choď na seba niečo hodiť. Budem ťa čakať v aute. A hlavne potichu.“

 

O chvíľu už sadám do Tomášovho nového auta, ktoré dostal pred dvomi týždňami na devätnástku a z ktorého sa nemôže spamätať. Natešene naštartuje, keď sme už v aute obaja.                                                                                                                                                                ,,Chcel som zavolať aj Petra, ale ten asi spí.“ Zahundre Tomáš počas rýchlej jazdy. Peter je jeho asi najlepší kamoš. Ja som sa s ním nikdy nejako nepriatelila. Vždy som mala pocit, akoby sa ma stránil.

Rýchlo sa zapášem. ,,Mal by si sa zapásať, Tomáš.“ upozorňujem ho.                                                                                                                                    ,,Ja jazdím bezpečne.“ usmeje sa a kývne rukou.                                                                                                      Otváram okienko a nechávam chladný vánok strapatiť mi vlasy a ovievať mi tvár. Obiehame husté stromy okolo cesty a zrazu sa pred nami objavia dve žiarivé svetielka, ktoré sa k nám približujú neuveriteľnou rýchlosťou. Tomáš krúti volantom a kričí na mňa, aby som rýchlo vysadla. Auto oproti ide na plný plyn k nám a potom…BUCH. Všetko sa so mnou krúti.                                                                                                                                                         Pokojne ležím  a zahmlene pozerám na hviezdy, ktoré sa mi spájajú do jednej veľkej gule  a o chvíľu vidím len tmu a necítim nič.

 

 

Necítim pevnú zem pod nohami a vidím len tmu. ,,Tomáš!“ Kričím vydesene okolo seba, ale odpoveďou  je ticho. Zrazu zazriem svetlo a dopadám na červenú ligotajúcu sa dlážku. Nespadnem, akoby zázrakom pristávam na dvoch nohách. Ocitám sa v dlhej priestrannej chodbe. Steny naľavo aj napravo sú obložené zrkadlami od zeme až po strop.  Zadívam sa do zrkadla. Dievča v zrkadle má dlhé, rozpustené plavé vlasy, tvár bronzovej farby a na sebe dlhé nazberkané šaty farby kráľovskej modrej. Zdá sa mi povedomá. Potom mi dôjde, že sa dívam na samu seba. Ja som to dievča v dlhých šatách. Vyplašene sa pozerám dookola a na konci chodby vidím stáť Tomáša. Nevidí ma. Stojí bokom odo mňa a na niečo hľadí.

,,Tomáš!“ kričím, ale akoby sa môj hlas strácal v tejto atmosfére. Bežím k nemu. Srdce mi bubnuje ako divé. Zle sa mi beží. Vyzujem si topánky, ktoré som nikdy v živote nevidela a nechám ich ležať v strede chodby. Utekám k Tomášovi. Už dobieham  k nemu. Mám ho na dosah. Som šťastná, že je v poriadku a  chcem ho objať. Vrhám sa naňho ale iba cez neho prebehnem akoby bol vzduch. Zatackám sa a uprene naňho pozriem. Stále niečo sleduje. Usilujem sa šepnúť jeho meno ale ku koncu sa mi zlomí hlas. Prehĺtam sliny a naťahujem k nemu dlaň. Prechádza cez jeho plece, akoby to nebol on ale len nejaký opar. Stojí a díva sa do steny oproti. Vôbec sa nehýbe. Pozriem sa jeho smerom. Oproti nie je stena ale sklo a za ním veľká bielučká miestnosť v ,ktorej strede stojí  dlhý biely stôl a na ňom leží akási žena. Má kratučké vlasy a z hlavy jej trčia desiatky hadičiek. Od pása hore je nahá a dolnú časť tela ukrýva biela prikrývka.

,,Čo to je?“ Zvýšim už pevný hlas, aj keď vo vnútri sa celá trasiem. Najradšej by som zaliezla niekde , kde budem v bezpečí. Otáča hlavu na mňa a z oka sa mu zrazu z ničoho nič skotúľa slza. Oblizuje mu líce a potom padá na zem.

,,To…“ ukáže na ženu ležiacu za sklom. ,,budeš ty.“ Odvetí tichým hlasom.  Neverím tomu, čo rozpráva.

,,Tomáš! Vysvetli mi, čo sa tu deje!“ vykríknem. Približuje  sa ku mne.

,,Chcem sa ťa dotknúť  ale nemôžem. Som len v tvojej hlave. O chvíľu odídem a neuvidíš ma veľmi dlho.“ Zatrasie sa mi pera. Naberiem odvahu sa spýtať. ,,Sme mŕtvi?“

,,Ty nie. Máš pred sebou dlhú cestu.“ Znova pozrie na ženu oproti. ,,Toto má byť tvoja budúcnosť. A nielen tvoja. Musíš to zmeniť a zachrániť…“ nedopovie, keď sa ozve prudký bolestný výkrik a žena sa zohne v páse. Bolesť ,ktorú cíti prechádza aj do mňa. Zohnem sa v páse a držím si brucho. Cítim ako by  ma niekto bodal nožom. Zas a znova. Je to neznesiteľné. ,,Pomôž mi!“ Kričím na Tomáša, ale ten sa len na mňa díva a po tvári mu stekajú slzy.

,,O chvíľu to prestane. Zobudíš sa. Ja odídem. Ty si tá, ktorej poslaním je zmeniť budúcnosť. Budeš vidieť ,čo ostatní nie a  vedieť, čo nastane…“ Jeho tvár sa rozmazáva. Neviem či sa stráca alebo ja zatváram oči od ukrutnej bolesti, ktorú zdieľam spolu so zvíjajúcou sa  ženou oproti.  

Bolesť ustáva. Pomaly otváram oči a vidím strop na do mnou. Počujem  píp, píp píp…stále dookola. Brucho ma nebolí, ale zato v hlave mi triešti a keď sa snažím zodvihnúť ju a pozrieť sa, prečo cítim bolesť v nohe, zistím, že ju mám zlomenú. Som v nemocnici. Dochádza mi to. Niekto mi stíska ruku. Pomaly otáčam hlavu doprava a vidím mamu, ako leží tvárou pri mojej ruke a drží mi ju. Otec sedí na malom  kresle  pri stene. Obaja driemu. Z celej sily zdvíham druhú ruku a prechádzam ňou po maminých krátkych  vlasoch  rovnakej farby ako má Tomáš. Alebo mal?  Spomínam si na jazdu a potom na to ako sme nabúrali. A na sen.                                                                                              

 Mama otvára oči a pozerá na mňa. Oči má plné sĺz. ,,Srdiečko, ty si sa prebudila!“ jasá celá šťastná. Otec  sa na jej krik zobúdza tiež a obaja sú natlačení k mojej posteli.  Myslím, že keby som nemala rozdrúzganú hlavu aj nohu,  rozpučili by ma. O chvíľu prichádza aj sestrička.

,,Mami, oci.“ Hovorím pomaly. ,,čo je Tomášovi?“ Pýtam sa a dúfam, že sa nenaplnia moje najhoršie obavy. Mama odvracia zrak a tvár si schováva do otcovej hrude. Otec na mňa na okamih pozrie..no akoby ho to bolelo, hneď uhne pohľadom. Počujem mamine tlmené vzlyky. Oči sa mi napĺňajú  slzami. ,,To nie je pravda!“ vrieskam. ,,Tomáš! Pred chvíľou som s ním hovorila. Neklamte ma.“ Kričím a hádžem rukami naokolo. Sestrička prichádza ku mne a snaží sa ma upokojiť. Lenže ja sa nechcem upokojiť.   Otec odvádza plačúcu mamu na chodbu a sám pritom dusí žiaľ v sebe. Stále kričím, až ma bolia pľúca. Striedam plač s výkrikmi. ,,Je to moja vina!“ Kričím a vzápätí sa do izby privalia ľudia v bielych plášťoch a ja zacítim pichnutie v stehne. Naposledy zakričím a potom upadám do spánku.

                                                                   *  *  *

O týždeň a niečo som bola prepustená z nemocnice. Pár týždňov som sa pohybovala s pomocou bariel, ale teraz viem prejsť aj po svojich.

Spávam na prízemí v otcovej pracovni, ktorú mi už vlastne zmenili na moju novú izbu, aby som nemusela behať po schodoch. V nej trávim najviac času. Vychádzam z nej iba na záchod, obed, večeru a raňajky. Moja nová izba je priestrannejšia než tá predtým. V strede je posteľ a pri nej skriňa. Vedľa okna je kreslo, na ktorom sedávam, zízam von z okna a rozmýšľam. Výhľad mám na cestu. Takmer nik cez ňu nechodí, pretože sme posledný dom v ulici. Ale mne to nevadí.                                                                                                             Tomáša pochovali, ešte keď som bola v nemocnici. Chcela som ísť na pohreb ale doktori a vlastne celá moja rodina sa obávali môjho zdravotného stavu. Po prvé, bola som vtedy ešte slabá. Po druhé, asi by som to nezvládla. Obdivujem rodičov, že to zvládli oni. Neviem si pomôcť ale mám pocit, akoby som im v očiach videla výčitku.  Mohla som to zastaviť? Pýtam sa sama seba. Keby som nebola s ním, nabúral by aj tak. Keby som mu povedala, nech nejde, neposlúchol by ma. Keby som mu vzala kľúče, vytrhol by mi ich a šiel by aj tak.  Spomínam si na sen, kde som ho stretla. Neviem, či to bolo naozaj, alebo to bol len výplod mojej fantázie. No bolo také živé, že i teraz si spomínam na svoje pocity a bolesť, ktorú som zdieľala s tou ženou, ktorou som bola vraj ja. To bol posledný sen, ktorý sa mi sníval. Odvtedy sa bojím zaspať. Každú noc ležím v rozsvietej izbe a rozmýšľam alebo plačem.                                                     Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že to nestíham vnímať.  Tomáš je už šesť stôp pod zemou. Niekedy si ho predstavujem ako leží v truhle. Sám. Opustený. Mŕtvy. Vždy bol plný života, prečo odišiel tak rýchlo? Prečo sa chcel ísť tak strašne previezť?    Mame museli doktori po Tomášovom pohrebe dať injekciu a upokojenie. Teraz je skoro stále zavretá v izbe a plače. Otec sa uzavrel do seba. Odpovedá buď jedným slovom alebo vôbec. Moja malá 5-ročná sestrička sa neustále pýta, kam odišiel Tomáš . Vždy jej hovorím to isté: Tomáš odletel s anjelmi. Neviem ako to chápe, keď sa každý deň pri raňajkách pýta to isté sediac pri stoličke, na ktorej sedával Tomáš.                                                                                                                                                                                        ,,Sofia!“ začujem otcov hlas.  Pomaly otvára dvere a blíži sa ku mne. Sedím v kresle a pozerám von oknom.                                                                                                                                           

 ,,Už je obed. Pod sa najesť.“ hovorí a vyťahuje mi barle opreté v kúte. 

 ,,Nie som hladná.“ odvetím.                                                                                                                          ,,Určite si dáš. Objednal som pizzu.“ Pizzu jeme od nehody skoro každý deň. Nikto nemá silu navariť normálne jedlo. ,,Tak dobre. Ale neber mi barle.“ zarazene na ma pozerá a drží rúčky bariel ešte stále v dlaniach. ,,Ja to zvládnem.“ pousmejem sa. ,,Prejdem to sama.“ 

Opatrne sa zdvíham z kresla, pričom sa tak držím jeho rúčok až mi obelievajú hánky. Otec ma chytí za ruku, aj keď by som to zvládla aj bez nej.  Kúsok pizze mi mohol doniesť aj do izby, ale dostať sa do jedálne po svojich nohách je pokrok. Sadám si na stoličku a beriem kúsok pizze do ruky.                                                                                 ,,Mama je v izbe, však?“ pýtam sa s plnými ústami, aj keď viem, že odpoveď je jasná. Iba kývne hlavou.   Je tu ticho. Počujem iba mľaskanie Vanessy oproti. Mlčky na mňa hľadí akoby som jej zožierala celú pizzu. Viem, čo príde.                                                                                                                   ,,Kedy sa vráti Tomáš?“ Prejde mnou teplo a rozprúdi sa mi doteraz pokojná krv v žilách. Keď začujem jeho meno,  začnú sa mi tlačiť slzy do očí.   Otec na mňa pozrie ale potom ihneď uhne zrakom.

,,Ešte spí?“ pýta sa. Keď ho videla v truhle myslela si, že tam spal, aj keď bol úplne tuhý.                                                                                 ,,Tomáš odletel s anjelmi.“ hovorím jej ako vždy. ,,A už sa nevypytuj, Vanessa.“ Zahriaknem ju, keď otvára ústa s ďalšou otázkou na jazyku.  Začujem zvonček. Otec ide k dverám a otvára ich. Dnu vstupuje vysoké červenovlasé dievča s pirsingom v nose a perami namaľovanými krikľavo červeným rúžom. Usmieva sa a kýva mi. Skoro som zabudla, že má prísť Nina. Je to moja najlepšia kamoška. Býva až v meste, ale chodí za mnou vždy keď má čas. Teda každý deň. Je to jediná osoba, ktorej môžem povedať všetko, ale teraz…Akoby sa čas zasekol a nešiel ďalej. Všetko zostalo stáť a ja nemôžem si spomenúť na to, aká som bývala šťastná pred tou nehodou.                         

 ,,Ahoj. Ako sa máš?“ Sadá si na stoličku ku mne a naťahuje sa za pizzou.    

 ,,Je mi fajn.“ odpovedám. Neviem, prečo tak klamem. Keby som povedala pravdu, čo by sa stalo? Ale myslím, že oni to vedia. Celá naša rodina je hore nohami. Otec sa pokúša ísť pre mamu ale tá nechce zísť dole. Tak jej aspoň zanesie pár kúskov pizze a pohár teplého mlieka.                                                                                                                                  ,,Nina?“ Viem, čo zas Vanessa povie. ,,Ty vieš, kde je Tomáš?“                                       Zarazene na mňa pozrie a ja len potrasiem hlavou. Neodpovedá.                                                                                                              ,,Prečo mi nikto nič nechce povedať?!“ nazúrene vyprskne a beží do svojej izby.  ,,Vy ste jej to nepovedali?“ pýta sa Nina, keď sme samy v jedálni.                     ,,Asi miliónkrát. Myslela si, že Tomáš spí.“ odvrknem. ,,Dnes sa mi nechce nikam ísť.“                      

 ,,To hovoríš stále. Aspoň nachvíľu. Si úplne bledá, musíš nabrať farbu.“  Vždy, keď Nina príde, ma donúti ísť sa prejsť. Aspoň na chvíľu.  

,,Ale naozaj iba krátko. Musím ti niečo povedať. Ale musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš.“                                                                                                                                                   ,,Nepoviem.“

 Chcem jej povedať  tom, čo sa mi snívalo, keď som upadla do tmy. Vlastne ani neviem,  prečo jej to chcem povedať. Asi preto, aby som vyplnila to ticho medzi nami.

O chvíľu spolu vychádzame von. Tento krát už kráčam bez bariel. Viem, že keby som strácala rovnováhu, Nina ma zachytí. Kráčame po rozhorúčenej ceste, kde pred nami idú naše tiene.                                                                                                                                                                            ,,Tak môžeš hovoriť.“ vyzýva ma nedočkavá Nina.                                                                                                                                                           ,,Keď… sme nabúrali, tak som sa ocitla s Tomášom vo veľkej hale. Bol to len hlúpy sen ale bolo to také živé…“ chvíľu si to predstavujem.

,,No?“                                                                                              

,,Mala som na sebe šaty bežala k nemu. Chcela som ho objať ale iba som cez neho prebehla.“ Do očí sa mi tlačia slzy. ,,Díval sa pred seba. Bolo tam sklo a za ním biela miestnosť a v prostriedku stôl. Ležala na ňom akási žena a skoro každý kúsok jej kože bol napojený na hadičku. Tomáš hovoril, že som to ja. Že on je mŕtvy, ale ja nie. Musím zmeniť budúcnosť, to povedal. A potom…“ reflexne sa chytám brucha, ,,tá žena sa zohla v páse a ja tiež. Neuveriteľne ma bolelo brucho. Vlastne mi bolo úplne príšerne, myslela som že umriem. Potom som sa ocitla v nemocnici. Tak to bolo.“ Pozriem na ňu a vidím len vyvalené oči a pootvorené ústa. ,,Nehovor mi, že si myslíš, čo druhí.“ vydolujem zo seba  a oči mám zaliate slzami.                                                                                                                                             ,,Čo ako?“ pýta sa, keď sa spamätá.                                                                                                                         ,,Že je to moja vina. Mala som ho zastaviť. Zobrať mu kľúče alebo čo. Mohol ešte žiť.“     

,,Neobviňuj sa už toľko. Nikto nemohol vedieť čo sa stane. Aj keby tým autom nešiel, zomrel by. Mal odísť. Jeho hodiny života odbili.“                                                                                     

,,Ale, keď ja sa cítim tak hrozne. Myslíš, že to prestane niekedy bolieť?“                                                                                                                                                                                                 ,,Asi nie. Iba sa musíš naučiť žiť s tým, že zomierame. Tomáš žil naplno. Nemal zlý život, iba kratší. Mysli na to, že veľa ľudí žije a pritom sú akoby už dávno mŕtvi. Tomáš nie. On ťa mal veľmi rád a chcel by, aby si žila naplno. On neodišiel nadobro, stále je v srdciach tých, čo ho milovali.“  Utieram si slzy a vrhnem sa na ňu. Potrebujem cítiť blízkosť druhého. To, že pri mne stojí, pre mňa nesmierne veľa znamená.                                                                                          

,,A čo povieš na ten sen?“ pýtam sa.                                                                                                         ,,Neviem. Absolútne sa v ňom nevyznám.“                                                                                      

Kráčame po ceste a pred sebou vidím stovky míľ vzdialené hory. Obzerám si ich a predstavujem si, ako sa rozbieham po lúke sama…a šťastná. Nič by ma netrápilo. Oči sa mi kĺžu po oblohe. Často sa mi snívavalo, že lietam bez krídel. Dlho sa mi nič nesnívalo, pretože som ani oka nezažmúrila. Padne na mňa únava a ja si zívnem.                                         

,,Chce sa ti spať?“                                                                                                                                                           ,,Od tej nehody som nespala. Mám strach, že sa mi začne niečo zlé snívať, alebo že to bude nedajbože naozaj. Celú noc mám zasvietené v izbe a…“                                                                       

,,A rozmýšľaš alebo plačeš.“ doplní ma. ,,Mala by si sa vyspať. Bude ti potom omnoho lepšie.“

               * * *

Zívam. Znudene pozerám na televízor oproti v, ktorom nič poriadne nevysielajú. Pomaly zatváram oči, aj keď sa namáham, aby som ich nezavrela úplne. Vypínam telku a v obývačke sa rozhostí tma. Chvíľu stojím a čakám, kým si oči privyknú na tmu. Bojím sa, či nezazriem nejaký tieň alebo niečo, čo by vo mne vyvolalo des. Ale nie. Nič také sa nedeje.

Pomaly cupkám k dverám mojej izby. Všetci už spia, kým ja sa tu ponevieram. Ale už mám toho dosť. Musím nechať telo aj dušu odpočinúť si. Ľahám si do postele. Mám na sebe pyžamo, ktoré som si obliekla už dávno. Driemem. Nezdá sa mi nič. Tma mi už ani neprekáža a zrazu… Buch, buch…

Vyvalím oči a pozerám dookola. Neutícha to. Hluk ide z podkrovia. Čo sa tam len deje? Pýtam sa sama seba. Ležím a snažím sa nevšímať si to. Znie to, akoby niekto presúval niečo ťažké. Počujú to aj naši? Rozmýšľam. Lomcuje mnou zvedavosť, ktorá je väčšia než obavy.  Nakoniec hodím na seba svoj ružový župan a navlečiem na nohy papuče. Zasvecujem v izbe. Rachot z podkrovia neutícha. Pomaly vykračujem po schodoch a snažím sa aby nevŕzgali. Mama, otec a Vanessa spia. Vibrácie lomozu sú silné. Neviem, či to nepočujú, alebo to ignorujú. Keď prichádzam k posledným dverám na poschodí, rachot je oveľa silnejší. Stískam kľučku a telo mi zviera strach, čo nájdem za dverami. Už som vnútri. Šťuknem vypínačom a dlhý pás svetla dopadá na čosi veľké.

 V prostriedku starej, zaprášenej miestnosti, v ktorej sa nachádzajú samé haraburdy, stojí dlhé zrkadlo. Je krásne. Perfektne sa v ňom odrážam. Pristupujem bližšie a dotýkam sa hrubého zlatého rámu, na ktorom sú vyrezané rôzne ornamenty. Ako sa sem dostalo to zrkadlo? Kto ho sem dovliekol? Rozmýšľam, keď vyplašene pozerám na samu seba v zrkadle. Ale čo to? Chytám si tvár do rúk, keď vidím ako sa mi na tvári v zrkadle postupne vytvárajú na niektorých miestach vrásky. Vlasy sa mi v zrkadle nemenia, iba trochu zblednú, akoby na niektorých miestach boli šedivé. Moje oblečenie sa razom mení na čierne nohavice s čižmami a dlhým  kabátom skoro po členky. Zo zrkadla sa nedívam na seba ja. Je tam niekto iný. Kým ja stojím prekvapene a vyplašene s otvorenými ústami dokorán, žena sa jemne uškŕňa. Sme si veľmi podobné. Neviem, čo je za ňou, ale podkrovná izba, v ktorej stojím ja, tam nie je.

Naťahuje ku mne ruku. Pomaly prechádza cez zrkadlo až ma má na dosah. Pozriem na ženu. Skloní hlavu a hneď na to ju vystrie, akoby ma nabádala. Predo mnou je ruka, ktorá trčí zo zrkadla. Som zmätená. Mám toľko otázok. Viem však, že nik by mi na ne nedokázal odpovedať, iba žena v zrkadle. V hlave započujem aj druhý hlas: „Podaj jej ju!“ šepká mi. A ja poslúchnem a stisnem ruku predo mnou.

*    *   *

Na chvíľu cítim, akoby som sa obtierala o ľad. Vidím postavu za zrkadlom zdeformovanú a o chvíľu vychádzam z druhej strany na miesto, ktoré som v živote nevidela. Púšťam sa ženinej ruky. Usmieva sa a detailne si ma prezerá.

,,Kto ste?“ vyhŕknem na ňu. Neviem, či mám svoj čin ľutovať alebo nie. Mám strach. Cítim ako sa mi žalúdok prevaľuje z jednej strany na druhú.                   

 ,,Neviem ako ti to mám vysvetliť tak, aby si tomu rozumela…“ Zdá sa akoby chvíľu premýšľala.                                                                                                 

,,Vyzeráme skoro rovnako.“ precedím pomedzi zuby a nespúšťam z nej zrak.

 ,,Asi preto, pretože ty máš sedemnásť a ja o dvadsaťsedem rokov viac. Ale inak sme tá istá osoba.“ Nervózne sa usmeje a čaká ako to vezmem. Lenže môj mozog to nemôže stráviť a pochopiť niečo také asi ani nedokáže.                                                                       ,,Zrkadlo ktorým si prešla viedlo do budúcnosti. Ja som ty. Sme rovnaká osoba, lenže v inom čase. Takže sa ti nemusím ani predstavovať.“                                                                           ,,Ako môžeme byť jedna a tá istá osoba?!“ nervózne sa začnem prechádzať aby som zamaskovala chvenie tela. ,,To by sme … ja to ne, nechápem. To sa predsa nedá byť na dvoch miestach naraz. To by sme museli rovnako rozmýšľať a ja neviem…“ stíšim hlas a začne sa mi triasť dolná pera. Ide mi do plaču. Kde som sa to dočerta dostala? Čo bude so mnou? Ako sa vrátim späť?                                                                                                                     ,,Ty si prízrak. Ako človek by si tu nemohla existovať. Keby som šla do minulosti ja, tiež by som bola prízrak. Ak mi neveríš, spýtaj sa na niečo , na čo by iný nevedel odpovedať. Na niečo, hm akoby som to povedala.“ chvíľu rozmýšľa .,,na niečo osobné.“                                                                                                                                 Som ticho a rozmýšľam na čo by som sa jej mala spýtať. Usmievavý pohľad ma dráždi, pretože tak isto sa viem tváriť aj ja. Je na mňa veľmi až priveľmi podobná. Možno by som aj uverila, keby to nebolo za hranicami ľudského myslenia. Na chvíľu sa obzriem okolo seba. Stojíme na lúke obkolesenej vysokými hustými ihličnatými stromami. Za mnou sa črtá zrkadlo, ale… ,,Kde je to zrkadlo?“ pýtam sa, keď ho za sebou nevidím.

,,Zmizlo.“ odvetí. ,,Na čo by tu stálo, keď si cezeň už prešla? Prišla si na niečo, na čo by si sa spýtala?“

,, Hm…“ chvíľu rozmýšľam, ale nič mi nenapadá.

,,Nič ťa nenapadá? Tak teda ti to poviem takto, od mena tvojho obľúbeného plyšáka po nehodu, pri ktorej zomrel tvoj brat, viem úplne všetko. Viem aj o tom sne. Už ti to môže byť jasné. Si v budúcnosti. A ja som ty, teda žena, ktorá ležala v bielej miestnosti a cítili sme všetko rovnako. Ak neveríš…“ chytá si prameň vlasov do rúk a ťahá. Náhle zacítim bolesť, na tej istej strane, na ktorej si poťahuje vlasy. Neverím tomu, pretože nechcem. Je to absolútne nereálne, ale všetko nasvedčuje tomu, že je to tak.

Možno je to znova sen. Myslím si. Všímam si ako uprene ma sleduje a po chvíli otvára ústa. ,,Nie je to sen.“ hovorí. Prekvapuje ma to.

,,Ako vieš, čo si myslím?“ zhŕknem.

,,Pretože  rozmýšľame rovnako. V tom čase by som neverila, ale časy sa odvtedy zmenili.“ Obzrela sa po lúke. ,,Toto,“ Pokračovala pričom rozhodila rukami navôkol. ,,je to jediné, čo zostalo z nášho mesta. Iba táto čistinka. Všetko je zničené. Nič už nie je ako predtým.“ Vzdychla si smutne a sklonila hlavu.

     ,,Čo sa stalo..či teda stane?“ pýtam sa a pristúpim k nej bližšie. Práve otvára ústa, keď obe začujeme krik. Niekto k nám beží. Nepoznávam toho človeka. Čo si pomyslí, keď ma uvidí? Prebehne mi mysľou a zúfalo behám očami k najbližšiemu kríku. Keď už si jeden vyhliadnem, dievča je už pri nás. ,,Tak tu si!“ povie zadychčane dievča.  Ani sa len na mňa nepozrie. Vôbec ma nevníma. Vtedy si spomeniem, že som prízrak a ten nie je vidieť. Hľadím na ne.

,,Áno tu som. Potrebovala som nachvíľu odísť z úkrytu.“

,,Vieš že je to nebezpečné. Čo ak by ťa chytili?“ nahnevane a stále udychčane hovorí. ,,Vieš, že nás môžu napadnúť každú chvíľu!“

,,Mohli chytiť aj teba, Kristína. Ale našťastie sa nič také nestalo.“ poviem ja ale v budúcnosti. Neviem ako ju mám nazývať. Asi ju budem volať, tak ako sa volám. Je to divné, veľmi divné.

Dievča ktoré k nám pribehlo, nepoznám. Nikdy som ju nevidela. Má krátke čierne vlasy a orlí nos. Má možno o pár rokov viac ako ja ale je o dosť mladšia ako ja v budúcnosti, teda Sofia.

,,Tak dobre.“ Povie priduseným tónom a pokladá Sofii na plece ruku. Pociťujem teplo na tom istom mieste. ,,Je to hrozné, že zostal len tento kúsok normálneho sveta. Sveta predtým. Aj nebo sa odvtedy zmenilo.“ Podotýka a všetky tri otáčame hlavy k nebu. Naozaj bolo iné. Malo sivastý odtieň. Akoby na nebo zasadli tisíce mračien.

,,Kedy bola obloha modrá? Kedy svietilo slnko? Je to už nesmierne dávno.“

Sofia smutne kýva hlavou. ,,Pár desiatok rokov.“                                                                

Desiatky rokov bola obloha taká príšerná? Čo sa stalo? Sofia mi to musí vysvetliť. Jej zrak padá na mňa a ona kývne hlavou aby som šla bližšie k nim.

,,Poďme odtiaľto. Stáť tu a spomínať na dávno mŕtve časy je zbytočné.“ podotkne smutne Kristína a obe sa otočia. Sofia mi naznačuje aby som šla s nimi. Snažím sa kráčať potichu. Na sebe mám pyžamo, župan a na nohách papuče. Pripadám si smiešne. Keby ma tak videl niekto iný  okrem Sofie. Stále som zmätená a neviem, či mám dôverovať. Viem len, že toto už nie je sen.

Sofia s Kristínou sa neustále o niečom rozprávajú ale ja ich nepočujem. Sústredím  sa na cestu. Práve prechádzame zo zelenej lúky na sivú cestu posiatu štrkom… prizerám sa bližšie. Neviem rozoznať, či je to štrk alebo popol. Zle sa po tom chodí. Tlačí to na mäkkú podrážku papúč.

Kristína spomaľuje krok. ,,Počuješ to?“ zvraští obočie a pozerá na miesto, kde stojím.

,,Ja nič nepočujem.“ odpovedá Sofia a pozerá priamo na mňa. Kristína zatrasie hlavou a tvári sa zmätene, ako by sa práve prebudila. ,,Len sa mi zdalo…Ale nič.“ Pokračuje ďalej a ja sa snažím dostupovať jemnejšie.

Zdvíham hlavu od zeme a to, čo sa mi odráža v očiach, mi nachvíľu zastaví srdce. Všetky budovy okolo ktorých prechádzame, vrátane školy, banky, kaviarne, knižnice… všetko je zrúcané. Práve prechádzam okolo veľkého balvanu, ktorý pochádzal asi z bývalej kaviarne. Pozerám do vnútra a vidím len trosky. Autá z ulíc zmizli. Na cestách sú buď úlomky dreva alebo veľké kamene. Prašný vzduch mi prechádza do nosných dierok a ja zadržiavam kašeľ ako sa dá.                                

,,Mali by sme si vytiahnuť zbrane.“ poznamená Sofia a obe už vyťahujú z dlhých čiernych kabátov pištole. Mieria na všetky strany.                                                           

,,Podľa mňa tu nie sú. Ale aj tak by sme mali byť pripravené.“ hovorí Kristína a naťahuje ruku s pištoľou pred seba. Z neďaleka sa ozýva silný úder.                       

,,Čo to?“ Sofia s Kristínou vyplašene pozerajú na seba.                                                                    Vietor mi začína odhŕňať vlasy z pliec a do očí mi vlieta prach. ,,Radšej utekajme. Môžu byť kdekoľvek.“

Rozbiehajú sa a ja im v pätách. No už je neskoro. Z konca ulice, hneď oproti nám beží desiatka ľudí v dlhých kabátoch. V  rukách držia niečo dlhé. Vyzerá to ako kopija, no môže to byť aj zbraň s dlhšou hlavicou. Neváhame ani chvíľu a utekáme im.  Počujem za sebou ich kriky, aby sme sa vzdali. Do tváre mi šľahá prudký vietor a papuče mám skoro celé čierne. Zahýňame za roh, kde stojí starý kostol. Nedotknutý. Presne ako si ho pamätám. Bol to starý kostol. Nik doň už nechodil, ale ony dve mihom sekundy otvárajú dvere a už sme dnu. Ešteže som sa stihla pretisnúť cez dvere. Mám strach. Určite vojdú za nami a Sofiu a Kristínu zabijú. Čo sa stane potom so mnou? Lenže veľké hnedé dvere ostávajú zatvorené. Obzriem sa. Kostol je prázdny a tmavý. Nie sú tu zažnuté nijaké sviece a po oltári sa plazia biele vlasy pavučiny. Bežíme uličkou pomedzi lavice a tesne pred oltárom zahýname doprava a vchádzame do nejakých dverí. Nachádzame sa v dlhej  tmavej chodbe. Všade je ticho. Bežíme k jediným dverám, ktoré sú na konci chodby. Prvá vchádza Kristína.

,,Poď.“ šepne mi Sofia a ja sa snažím ísť pomaly po strmom točitom schodisku bez toho, aby som vedela, kde sa o chvíľu ocitnem. Tesne za mnou kráča Sofia. Z posledného schodu stúpam do niečoho čľapkavého. Kristína stojí našťastie ďalej odo mňa. O chvíľku schádza aj Sofia. Kráčame sivastým tunelom. Počuť tu kvapkanie vody zo stropu na zem a na nás. O chvíľu prichádzame k veľkým železným dverám. Kristína na ne zaklope a v nich sa zjavuje staršia žena. Má dlhšie biele vlasy zviazané do drdolu, líca vpadnuté, oči veľké a vystrašené.

,,Kde ste toľko boli?“ nahnevane zavrčí, keď vchádzame dnu. ,,Nemôžete sa túlať!“                                                                                                                          Stojíme  v malej miestnosti, ktorú osvetľuje len jediná sviečka na okrúhlom stole, okolo ktorého sedí zopár bledých tvárí. Pohľad sa mi zatúla k malému hojdaciemu kreslu v kúte. Osobu sediacom na ňom spoznávam. Pristupujem k nej bližšie. Má šedivé jemné vlasy, pokožku ako pokrčený papier a oči kalné. Akoby nič a nikoho okolo seba nevidela, aj keď ich má  oči otvorené a zíza do stropu. Pomaly sa húpe a niečo si mrmle. Do očí sa mi tisnú slzy, keď sa dívam na svoju mamu, ktorú som spoznala len vďaka jazve nad pravým okom.

,,Chceli nás napadnúť, ale ušli sme im!“ počujem Kristínin hlas a obzriem sa. Všetci sedia za stolom. Oproti Sofii a Kristíne sedia dvaja muži. Na sebe majú staré ošúchane kabáty a trasú sa. Ak je tu aj zima, ja ju necítim. Je to asi preto, že som prízrak. ,,Videli, ako vchádzame dnu.“ hovorí Sofia a Kristína na ňu vrhá namrzený pohľad. ,,Ale predsa viete, že sem nesmú vstúpiť. A mimochodom už dávno vedia, že sa tu skrývame.“ rýchlo dopovedá a dlaňou si utiera spotené čelo.

,,Ak vymyslia spôsob, ako sem môžu vniknúť, tak nás dostanú. A myslím, že ich nič nezastaví. Moja malá Anita zmizla a to stála tesne pri dverách kostola.“ hovorí pani , ktorá im otvorila dvere. Po lícach jej stekajú slzy a všetci pri stole odrazu stíchnu.

,Myslím,“ ozýva sa muž s riedkymi bledými vlasmi, ktoré mu siahajú po krk, ,,že by sme sa mali vzbúriť. Zistiť odkiaľ alebo z čoho získal moc a bojovať proti tomu. Tak či tak nás nájdu. Je to len otázka času, kedy nás zabijú naši milovaní.“ Jeho oči sa pristavujú pri všetkých hlavách, sklonených dopredu a zrakom prilepeným na svoje kolená.

,,Je to stále tá istá pesnička a ja ti po stýkrát hovorím, že sa nám  to nikdy nepodarí. Ako zachránime naše rodiny, ktoré dychtia po našej krvi? Zostalo nás len jedenásť. Čo je to v porovnaní so stovkami ľudí?“ nešťastne vykríkne Kristína a na čele sa jej zjaví pulzujúca žila.

,,Nemusíme proti nim bojovať, ale zistiť,  z čoho získal energiu a pripraviť ho o to. Ja neviem aký predmet to je, ale jediná možnosť je…teda myslím…“

,,Myslím?“ skáče mu do reči tmavovlasé dievča sediace na kraji stola, ktoré dovtedy len mlčky počúvalo. ,,Ako to môžeš povedať tak ľahkovážne, Alfonz?  Predsa tu ide o ľudské životy. A čo ak sa mýliš? Možno má silu meniť ľudské mysle a neviem ešte čo….už v sebe. Možno sa taký narodil.“ Ku koncu zvyšuje doteraz pokojnú hladinu hlasu.

,,Tereza má pravdu.“ podotýka žena s vpadnutými lícami.

,,Lenže aj Alfonz má pravdu. Obaja majú čiastočne pravdu, ale súhlasím s Alfonzom v tom, že niečo skrýva. Niečo veľmi vzácne, bez čoho by nič nedokázal.“ ozýva sa Sofia. ,,Myslím, Anna,“ pohla hlavou smerom k staršej panej, ktorá im otvárala dvere, ,,že keď sa narodil, bol taký istý ako my.“

,,Predpokladajme, že svoju silu odoberá z niečoho. Po prvé, nevieme z čoho, a po druhé, ako by ste sa tam chceli dostať? Viete, že jeho hradby sú chránené neviditeľným zaklínadlom a vidí ich iba jeho armáda.“ vraví druhý z mužov v dlhom kabáte, v ktorom spoznávam veľmi známu tvár. Očami blúdim po nej. Odkiaľ ju len poznám? Má čierne krátky vlasy a jemné strnisko okolo úst a malú jamku v brade. Jediný kto má jamku v brade je…zadržiavam sa, aby som nezhíkla. Je to Peter. Najlepší kamarát môjho mŕtveho brata a môj známy.

V izbe znova nastáva ticho, ktoré prerušuje Sofia. ,,Idem si nachvíľu zdriemnuť. Som priveľmi unavená.“ hovorí a vstáva od stola. Prechádza krížom do chodby a naťahuje ruku k dverám napravo, keď sa ozve jemný hlások. ,,Kde ste boli?“

Pár metrov od nás postáva malé dievčatko s plyšovým macíkom pritisnutým na prsiach. Má kučeravé čierne vlásky a tmavomodré oči, ktoré si pretiera malou pästičkou, akoby práve vstala.

,,Pozrieť sa, ako to tam vonku vyzerá.“ odvetí Sofia a čupne si pred ňu. ,,Prečo nespinkáš, Vivien?“

,,Nechce sa mi. Najradšej by som sa šla hrať von na slniečko. Kedy budeme môcť odtiaľto odísť? “ pýta sa. Pozerá na Sofiu veľkými  očkami a čaká na odpoveď.

,,Čoskoro.“ odvetí Sofia. ,,Bež sa napapať a potom ti prídem prečítať rozprávku, áno?“ povie láskavo. Dievčatko sa roztomilo usmeje a uteká preč.

„Pst.“ Sofia zasyčí a prikladá si prst k perám. Potichu otvára dvere napravo. Sme v menšej, sivastej miestnosti bez jediného okienka. Teda nikde nie je okno, pretože sme pod kostolom. Už teraz sa mi zle dýcha. Na zemi je pár spacákov a diek vedľa seba. ,,Na tomto spávate?“ pýtam sa. Prikývne.

Obe si sadáme na zem oproti sebe. ,,Teraz ti všetko vysvetlím. Prosím ťa, nemaj žiadne predsudky a netvrď, že to nie je pravda. Proste uver. Všetko, čo ti poviem, je čistá pravda. Načo by som klamala samu seba.“ usmeje sa. ,,Tak začnem úplne od začiatku. Všetko sa začalo Tomášovou smrťou a tým snom. Mne sa ten sen predtým nesníval, pretože mňa nemal kto varovať. V tom sne som bola ja, ty a aj Tomáš. Chceš sa spýtať, ako sa tam dostal Tomáš?“ pýta sa, keď vidí ako sa jej chystám skočiť do reči.  ,, Asi si nevšimla, že tá miestnosť bol veľký tunel. Boli ste obaja v tom tuneli, pretože ste obaja boli medzi životom a smrťou. A ja som ťa chcela varovať pred tým, čo sa stane. Ľudia ti nebudú veriť, ale…“

,,Čo sa teda stane?“ skáčem jej do rečí, pretože som príšerne nervózna.

,,Stane sa to zhruba o mesiac. Tvoja sestra zmizne. Neskôr zmiznú aj ostatní  a potom sa objavia a zaútočia na vás. Syn proti otcovi, matka proti dcére, brat proti bratovi… Budú zmanipulovaní, alebo také niečo. Dosiaľ sme neprišli na to, čo s nimi urobili, ale vieme, že to už nie sú oni. Kto je za tým všetkým? Nik nevie kto, alebo čo, ale sme presvedčení, že ten tvor nie je z tohto sveta. Mohol sa narodiť ako človek, ale teraz ním nie je. A z niečoho alebo niekoho získava silu. Tvojou úlohou to bude nájsť, ochrániť a zastaviť toho netvora.“ Ticho a s nádejou v očiach na mňa pozerá. Neviem, čo povedať. Jej slová zneli neuveriteľne a ja neviem, čo si mám myslieť ani čo robiť. V hlave mi víri mnoho myšlienok vo forme otázok, a ja sa zmôžem len na jednu: ,,Prečo ja?“

,,Pretože naša duša je iná od ostatných. My vnímame, vidíme veci, čo sú za hranicami ľudského rozumu. Máme blízko k astrálnemu svetu, predpovediam…máme sklony k mágii.“

,,Vieš čarovať?“

,,Iba menšie kúzla. Prvýkrát som čarovala pri tej nehode. Nepamätáš sa?“

,,Na čo?“ prekvapene sa pýtam.

,,Ako si sa zo sedadla auta premiestnila na zem. Zomrela by si ako Tomáš.“

Neverím vlastným ušiam. Ja? Ale veď ja som ničím nikdy nebola výnimočná. Nič som nedokázala a v škole som priemerná.

,,To nie je možné! Ja ničomu nerozumiem a neviem čo mám robiť! Ja neviem ani upiecť koláč, ani rýchlo bežať… Na telesnej som úplne poleno! Veľa predmetov mi nejde…ja nie som výnimočná…“

,,Si. Máš, čo iní nie. Berieš svet inak. Veľa rozmýšľaš…máš blízko k duchovnému svetu. A predovšetkým máš obdivuhodnú odvahu. Nehovorím klamstvo…predsa hovorím o sebe.“ Nadýchne sa a pokračuje. ,,Viem, že si zmätená.“ Krivý pery do oblúka a zvraští čelo.

,,Čo mám vlastne robiť? A ako nájdem to, z čoho získava silu? Mám si to vycucať z prsta alebo čo? Nikto mi nebude veriť, že Vanessa zmizne a potom keď sa to stane,  tak už bude  bojovať proti mne. Aaa… nemôžeš si vybrať niekoho iného?“

,,Nie…je to tvoj osud. Nik iný to nezvládne.“

,,Ako to vieš? Môj osud? Ja si myslím, že každý si vytvára svoj osud sám. Prečo si zmenila názor?“

,,Vytvára, ale nie v tejto situácii. Myslíš si, že ostatní si toto vybrali?“ ukazuje na zatvorené dvere a je vidieť, že aj ona má toho dosť. ,,Ak nič neurobíš, skončí sa to takto. O chvíľu unesú alebo zabijú  aj ostatných. Myslíš, že sme to takto chceli? Nik sa nechcel ukrývať pod kostolom a nevedieť, kedy nás nájdu. Nemysli si, že sme nič neskúšali! Ty máš výhodu. Vieš,  čo sme my nevedeli, že sa stane.“

,,Ale ako mám to, z čoho získava energiu, nájsť? Ako?! Nemám žiadne stopy. Vôbec nič!“

Je  medzi nami len ticho. Nikdy som ho tak hlasno nepočula. Nakoniec sa pýtam: ,,To oni zničili mesto? A čo tento kostol?“

,,Áno… . Kostol je posvätený a sme tu v bezpečí, ale nik nevie dokedy.“

,,A prečo cítim to, čo ty?“

,,Sme nejako prepojené ale neviem ako. Prosím…“ v očiach sa jej rodia slzy, keď mi hľadí do mojich.  Má ich plné zúfalstva, no i nádeje ,,Zachráň nás.“

Naraz sa ozve buchot topánok a hlasné výkriky o pomoc. Vystrašene sa na seba pozrieme, nestihneme ani vstať a dvere sa rozletia dokorán. V nich stojí mladší vysoký muž s dlhým plášťom a zbraňou v ruke.

,,Ty!“ ukazuje na Sofiu. Surovo ju chytá za plece a vsotí cez dvere. ,,Pôjdeš s nami!“ Zavrčí hrubým bezcitným hlasom. Cítim bolesť v pleci a neuveriteľný strach, aj keď viem, že mňa nevidia. Prechádzame do miestnosti s kruhovým stolom, keď počujem dievčenský hlas. ,,Táto nám bude nanič.“ Prichádza z kúta , kde sedí moja mama. Vidím ako  jej  k spánkom ženská ruka prikladá zbraň a o sekundu sa jej už z druhej strany hlavy valí krv. Hlava padá na bok, oči sa zavierajú.

 Nemôžem tomu uveriť. Chcem sa zobudiť! Toto je len sen! Nie je to skutočné! Moja duša nechce tomu veriť, keď sa mi obraz mŕtvoly mamy zarýva do mozgu.  Nemôžem ani vykríknuť. Okolo mňa sa strieľa. Zabíjajú starších, ktorí sú im nanič, tak ako moja mama. Práve uštedrili ranu žene, ktorá nám otvorila dvere. Padá na zem a niečo kričí. Obzerám sa vidím ako si jeden chlap vyhadzuje na plecia plačúcu Vivien. Je to príšerné. Slzy sa mi tlačia do očí a výkriky umierajúcich ľudí mi ostávajú v ušiach.

,,Poďte sem!“ prikazuje muž s krivým nosom a dlhšími, čiernymi, ulízanými vlasmi. Bol to ten, ktorý Sofiu našiel v izbe. Tá teraz stojí pri Kristíne a obe majú zviazané ruky. Za nimi stojí Peter spolu s chlapom v otrhanom kabáte a pri nich tmavovlasé dievča, ktoré tiež sedelo pri stole, keď som sem prišla.

,,Piati mŕtvi“!“ hovorí víťazoslávne a pozerá po mŕtvolách starších ľudí pohodených na dlážke ako psy. ,,A šesť rukojemníkov. Už sa skončila vaša hra.“ uškiera sa ako blázon. Viem, že ten človek je iba obeť a onedlho bude taká aj Sofia a ostatní, ktorým pozväzovali ruky.

Obchádzam telo staršieho šedivého muža, ktorého trafili priamo do čela a pohnem som sa smerom k Sofii. Po líci jej steká dlhý pramienok slzy. Pomaly kýva hlavou na mňa a ja chápem, čo odo mňa chce. Len tak zistím, ako zastaviť drvivú budúcnosť v mojom svete a okrem toho, neviem ako sa dostanem späť.

Je ich tam osem. Všetci majú čierne zrenice i bielka. Vyzerá to strašidelne. Jedna žena, ktorá kontroluje mŕtvych, či nemajú ani náznak pulzu, má hladkú pleť a dlhé, hnedé vlasy. Dvaja muži sú navlas rovnakí. Asi dvojčatá. Majú vystrihané hnedé vlasy a rovnako sploštené nosy. Aj postavou sú úplne rovnakí. Všímam si jednu ženu. Má dlhé, plavé, vlnité vlasy. To tá zabila moju mamu. „Obráť sa, nech vidím tvoj ksicht.“ hovorím v duchu. Keď sa obracia…chce sa mi kričať a plakať zároveň. Je to Vanesa, len v staršom vydaní. Jej jemný výraz nahradil bezcitný úškrn. „To nie je ona! Ona by nezabila mamu!“ presviedčam samu seba v duchu. Pozerám na druhý koniec miestnosti. Bezvládne telo sedí v kresle a zvyšok odstrelenej hlavy jej leží na pleci. Všade naokolo je krv. Do žíl mi prúdi adrenalín, zatínam zuby od zlosti a viem, čo budem musieť urobiť: Zmeniť budúcnosť. Nedovolím, aby sme sa všetci navzájom zabíjali.

Komentáre

4 Responses to ukážka: Ja v budúcnosti

  • V prvom rade, forma. Robí príbeh nečitateľným. Slová stojace osamotené v riadku či na jeho konci s obrovskou medzerou pred nimi len mätú. Navyše niekde akoby často slov a viet úplne zmizli, napríklad začiatok vety: „to teraz pôjdeš vyklepať, tak…“ Neviem, či sa to tak zle zobrazuje len mne, každopádne je veľmi náročné to čítať – čo je škoda, lebo po stránke gramatickej a zhruba aj štylistickej to nevyzerá na zlé dielo. Ale takto ťažko hodnotiť. No aspoň niečo: „Tomáš krúti volantom a kričí na mňa, aby som rýchlo vysadla.“ – ak sa nemýlim, idú v aute šialenou rýchlosťou, a brat hovorí sestre, že má z toho auta vyskočiť? Veď to by pre ňu znamenalo istú smrť. Nechápem.

  • Ano, nejako divne sa mi to zobrazilo. Skúšala som to opraviť, ale nešlo mi to. Neviem prečo. V súbore som to mala napísané normálne. Ale ďakujem za názor.

  • Technické problémy s pridávaním na túto stránku mávam aj ja. Možno by si pred vložením príspevku mohla vyskúšať vložiť text najprv do notepadu či wordpadu, aby „zakapalo“ všetko wordovské formátovanie. A až odtiaľ ho preniesť sem. Je to (minimálne medzi lamami :-)) bežný postup pri nahrávaní textu cez rôzne redakčné systémy.

  • Ďakujem za radu 😀

     

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button