Milá múza,

Ak nedočítaš tieto riadky do konca, trpko oľutuješ.

Ty vieš, kto Ti to píše. A dobre vieš, prečo. Vieš to aj napriek tomu, že keby som Ti nasledujúce slová vmietla do tváre naživo, predstierala by si úžas a nevedomosť. Dokážeš dobre hrať, múza. Tak dobre, že Ti naleteli pravdepodobne všetci, čo čítajú tieto riadky. Len my dve vieme pravdu.

Vieme, že pri mne už strašne dávno nestojíš.

Budeš sa brániť. Budeš namietať, že nápady predsa neustále posielaš. A že aj moja činnosť tomu zodpovedá. Nikdy som toho nezapísala toľko ako v posledných ôsmich rokoch. Dôkazy máš na svojej strane. Nikto mi neuverí, že na mňa po celú tú dobu totálne kašleš.

Osem rokov. Pripomína Ti to niečo, múza? A ani toto obdobie, v ktorom som sa Ti ozvala, nebolo vybrané náhodne, čo však dobre vieš. Je sladké zdieľať spolu malé tajomstvá. Minimálne to bolo sladké na mojej strane. Lebo o úprimnosti Tvojho konania mám už dlho pochybnosti. Nedávno sa zmenili na istotu.

Poznám niekoľkých ľudí, ktorých si tiež opustila. Ale v ich prípadoch sa to dá pochopiť. Našli si partnerov, zaobstarali deti. Nemajú čas alebo silu sa venovať ešte aj Tebe.

Ja nie. Zostala som Ti verná, čo dobre vieš. Život som si nadizajnovala tak, aby sme mohli kráčať spoločne, Ty a ja. Vyšla som Ti všemožne v ústrety, múza. Kým Ty si mi v ústrety nevyšla ani raz. Vlastne robíš pravý opak.

Osem rokov si mi neposlala žiadny poriadny nápad. Áno, osem. To je to číslo za sedmičkou. Iste, niečo mi prišlo. Niečo, čo v porovnaní s predošlými vecami nestálo ani, prepáč za výraz, za hovno. Boli to instantné polievky namiesto poctivého vývaru. Len mailové pohľadnice na dva kliky namiesto toho, aby si sa vybrala aspoň kúpiť obálku a zaniesť ju na poštu. Aj to sa Ti lenilo, múza. A domnievala si sa, že tých pár omrviniek mi postačí na to, aby som prepadla ilúzii, že na mňa myslíš.

Nevyťahuj na mňa poviedky. Vážne nie. Najprv žiadnu nepošleš sedem rokov. A potom, keď už som natoľko utvrdená v tom, že je s nimi naozaj koniec, aby som sa to odvážila vyhlásiť verejne, vtedy príde.

Urobila si zo mňa debila, múza.

Chcem nápad, a riadny. Nestačí, že mi ním dáš krídla, ak to budú zas len tie slepačie krídelká, ktorých zúfalým trepotaním sa možno udržím na desať sekúnd o chlp vyššie nad zemou. Chcem, aby si ma tým nápadom vystrelila do vesmíru. Môžeš aj doslova.

Dlho, veľmi dlho som sa zdráhala Ti napísať. Celý ten čas som čakala, dúfala. Potom som sa však zamyslela nad otázkou, čo môžem týmto úprimným listom stratiť. Otočíš sa mi chrbtom? Vari sa to dá ešte viac? Si odo mňa taká odvrátená, že každý smer, ktorým sa začneš otáčať, bude smer ku mne.

Mohla som to napísať aj viac zaobalene, uznávam. Ale Ty si so mnou tiež nejednala ako v rukavičkách. Zrejme ešte nevieš, že naše konanie sa nám môže vrátiť ako bumerang.

Ak chceš ľuďom brať, musíš im aj dávať, múza. Pretože hlbšie ako na dno sa ísť nedá. To si pamätaj.

A prečo som napísala, že trpko oľutuješ, ak toto nedočítaš do konca? Len preto, aby som upútala Tvoju pozornosť.

Nečakala si, že sa od Teba niečo naučím, však?

Pozdravuje Ťa

Vieš kto

Autorská poznámka: Škoda, že tu nemáme sekcie NEkope vás múza.

adhara

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.