Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

…knihu podľa obalu

Obaly nie sú dôležité… pokiaľ mi knižku odporučí niekto iný. V menšine prípadov však prídem do kníhkupectva vybrať si niečo sama – a vtedy už žiaľ dôležité sú. Žiaľ, lebo viem, ako zavádzajú. Je to smutné. Sú vizitkou knihy, ale nie jej príbehu, a v drvivej väčšine prípadov majú iného autora, než ho má samotný text. Cez obal vidíme knihu tak, ako ju videl niekto iný. A sprostredkovanie jeho pohľadu je navyše obmedzené možnosťami jeho talentu, nástrojov, programov, financií a autorských práv. Nie najlepšie vyhliadky, ak to porovnáme s nespútanosťou autorovho príbehu… alebo hoci aj s názvom, upútavkou a anotáciou. Tie majú síce obmedzený počet slovíčok, no tými slovami môžu byť akékoľvek. Čo o obrázkoch na obálke rozhodne neplatí.

Obálka je vzhľadom na zriedkavosť ilustrácií v knižkách pre dospelých často jediným obrazovým spojivom s dejom. Keď si prečítam knihu a zistím, že obal je v značnej disharmónii s obsahom – alebo presnejšie s mojou interpretáciou obsahu – občas sa zamyslím. Zamyslím sa, či je obálka naozaj obrazom toho, ako knihu videl výtvarník, alebo či je dôsledkom výtvarníkových obmedzených možností (poprípade schopností). Bolo by zaujímavé, keby platila prvá možnosť. Aké odlišné môžu byť pocity a predstavy rozličných čitateľov. Ale stáva sa tiež, že obálka vystihuje to, čo autor chcel povedať, dokonca lepšie, než kniha samotná. Hovorím o obálkach vyjadrujúcich určitú atmosféru. Atmosféru, ktorej chcenie z textu priam trčí, ale napriek tomu akosi nie a nie ju vyvolať. Šťastní autori s takýmito tvorcami obálok.

Či chcem alebo nie, obálka mi navodzuje akýsi dojem z knihy. A to nielen svojím námetom, ale aj použitou technikou. Kreslená obálka evokuje ťažké fantazírovanie. Uletené sci-fi a fantasy z preďalekých časopriestorov, ktoré s naším svetom toho veľa spoločného nemajú. To však nemyslím v pozitívnom zmysle. Čím realistickejšia je kresba, tým viac „pri zemi“ sme. Najlepšia je fotografia. Tá vo mne vzbudzuje pocit, že príbeh bude… nie reálny, ale realistický, hlboký a verný. Koláž vo mne vyvoláva dojem, že nás čaká zlátanina bez súvislostí alebo tak ťažko „umelecký“ text, že ho bežný človek nepochopí. Jemné prelínanie rôznych prvkov sľubuje pestrosť, no nie mirnix-dirnix pozliepanec, ale so súvislosťami a prechodmi medzi dejovými líniami a scénami. Priesvitný obraz, cez ktorý vidíme iný obraz, naznačuje mnohovrstvovosť textu. Zato jediná fotografia bez viditeľných grafických zásahov, taká, akoby sme ju práve cvakli foťákom, vyvoláva dojem, že autor veľa fantázie nevyužil a hrozí nuda. Jednoduchý grafický motív – nie fotografia – naznačuje skrytú hĺbku, myšlienky nepredostrené polopate, čo je samozrejme plus, no zároveň je táto možnosť dosť neistá a hrozí, že kniha bude predsa len… jednoduchá. Samozrejme, že tieto dojmy klamú. Ale neviem si pomôcť, podvedome ma ovplyvňujú.

Osobitnou kapitolou sú zobrazenia knižných hrdinov. Skúsenosti moje aj druhých potvrdzujú, že nie je vzácnosťou, keď má vybraný model na fotografii s románovou postavou spoločné iba pohlavie. Čo tam po nejakom opise ako vyzerala, však? Napríklad na jednej knižke, kde je hlavnou hrdinkou ryšavá žena, sa z obálky usmieva blondínka. Nechápem. Keď už nemali vhodnú modelku, vždy sa dá farba vlasov zmeniť v počítači. No s tvarom a dĺžkou vlasov je to už horšie… Dobre, kúpu knihy u mňa neovplyvní to, či je hrdinka v skutočnosti ryšavá alebo blond. Ale keď už je knižka prečítaná, vždy ma poteší, ak s ňou obálka tvorí jeden celok, ak proti nej nebojuje. Z tohto dôvodu ja nemám nič proti filmovým obálkam kníh. Ba často sú lepšie, než tie z predfilmového vydania. Zabite ma, ale je to tak. U vybraných hercov sa už totiž tvorcovia väčšinou aspoň trochu snažili, aby sa na svoje knižné predlohy podobali. Hoci aj tu sa nájdu prípady, kedy sa s nejakou podobnosťou s opisom v knihe nikto nepáral. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Stačí ku kasovým trhákom.

Bolo by fajn, keby sa do tvorby obálok viac zapájali ich autori. Pravda, len keď majú aspoň minimálne výtvarné cítenie a záujem. Na literárnych serveroch vídať amatérsky vyrobené obálky a nie sú zlé. Práve naopak, často bývajú dobré. Dokonca z môjho pohľadu lepšie než rukopisy samotné.

Napriek obmedzeniam výtvarného umenia oproti literárnemu vo všeobecnosti o pekné, výstižné obálky nie je núdza. Aspoň podľa mňa. Asi som na výtvarné umenie oveľa menej náročná než na literárne. Ale o to viac potom zamrzí, keď dobrá kniha nedostane obálku, ktorú si zaslúži – keď sa jej skvelý obsah musí chúliť na poličkách kníhkupectiev pod obrázkom, ktorý je úplne odveci.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to …knihu podľa obalu

  • Viacvrstvová, priehľadná, fotorealistická, koláž – fíha, to tam všetko toto sleduješ? My muži to máme jednoduchšie, stačí keď tam je nejaká sporo odetá kráska :-).

  • Že zrovna Teba zaujme sporo odetá kráska, to by som teda nepovedala. 🙂

  • Súhlasím s Adharou. Obal ma určite dokáže odradiť a pritom možno nemá s textom nič spoločné. No ak sme pri vernom zobrazení postáv, veľmi som bojovala pri čítaní Angeliky, keďže som ju čítala potom, čo som vedela, ako vyzerajú filmoví predstavitelia hlavných hrdinov. Predpokladám, že to vieme všetci. Preto som sa nedokázala vžiť do knižného opisu. V tom má Angelika žiarivo zelené mačacie oči a kučeravú blond hrivu. Žofrej je zasa výnimočne statný, obrovský chlap s dlhými čiernymi kučerami. A ja som mala pred očami stále kakaovú Angeliku a Žofreja, ktorý má s tým knižným spoločnú asi len tú jazvu na tvári. Nakoniec som prečítala všetkých 13 dielov, aj keď to bolo teda dosť náročné, posledných pár dielov som bojovala s tým, že je to už fakt kravina, v jednej časti ma čosi tak nahnevalo, že som si dala asi rok prestávku, no keďže svokra mala celú zbierku v knižnici a jakživ to nikto nečítal, tak som to zvládla už len pre ten pocit. Nakoniec som si predsa len vytvorila vlastnú predstavu o hlavných hrdinoch a teraz, keď sa povie Angelika, v hlave sa mi vynoria 2varianty.

  • Čo sa Angeliky týka, tak ak si dobre pamätám, aj podľa knižky mala mať takú potmavšiu pleť, hoci bola blondínka. Niekde tam aj spomínali, že nemá problémy s pleťou typické pre bežné blond krásky… no a všetci hovoria, že tie posledné diely Angeliky sú strašné, preto som ich aj prečítala len prvých šesť a aj to bolo dosť veľké mučenie (Angelika ma neskutočne iritovala, pre mňa je to veľmi antipatická postava, + hrozná štylistika). 

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button