Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

StenliR

AUTOR

StenliR

Plamene skazy

„Ale čo ma furt otravuješ! Abych si ani vypiť nemohul?! V árešte by mi lepšie bolo jako s tebú.“

„Tak si tam choď, ty starý darmožráč! Aspoň mi nebudeš peniaze míňať na sprostosti.“

„A či sa len tvoje? Ty ofce opatruješ, či ty sa o kravy staráš a hnoj kydáš? Či ty si pôdu zorala a semä zasiala? Takú figu borovú. Ja som gazda, nie ty. Moje sú to peňeži, moje! Tak čuš, stará, ak nechceš, abych ti spakruky uvalil.“

„Ty? Ty sa mi budeš vyhrážať? Biť ma?! Ty… ožran akýsi! Čo sa nepohne, kým ho do roboty nenaženiem ako pes ovcu. Bezo mňa by si bol len žobrák akýsi. Strhaný, špinavý. Keby ja nenavarím, nevyperiem, kravy nepodojím, čo by si si bezo mňa…“

„Šťastný by som bol! A hlavne bych ešte očul na obe ucha. Pri tebe – len kritizuješ a kritizuješ! Fúria akási!“

„Keby ťa ja nesekírovala, všetko by si pomíňal. Ja som gazdina, bezo mňa by sa všetky grajciare len tebe do hrdla skotúľali. Odrhel starý!“

Jano to už nevydržal, zobral svoju čugaňu a pozrel na ženu. Zdvihol ju nad hlavu a napriahol sa. Postrašiť svoju ženu chcel, lež ona sa ani nehla. Len naňho hľadela a smiala sa. „Ty ma neudrieš. Slabý si, aby si bol gazdom. Slabý si aj na to, aby si bol chlapom.“

Zaťal zuby a čugaňou sa rozpriahol. Namiesto ženy však udrel stôl, až sa celá koliba zatriasla. Doska stola zapraskala, ale vydržala. Len váza plná lúčnych kvetov nadskočila a rozbila sa. Črepy nerinčali však dlho. Prekričal ich hlas Janovej ženy Anči. Krik, ktorý spustila, prinútil aj myši zaliezť do dier. Aj Jano by sa ta schoval, keby sa do nich zmestil. Namiesto toho musel stáť zoči-voči revu ani víchrici, čo mu do tváre krúpy hádže. Hlava ho z nej bolela a päsť sa mu stískala. Bil by ju a bil, len aby zamĺkla a nevrešťala.

***

Štveral sa do kopca, ta nahor, kde sa mu ovce pásli. V hlave ho pichalo i srdce sa podobne sťažovalo. Toľká zlosť veru človeku dobre nerobí.

Zapískal na svojho psa a ten mu hneď poslušne k nohe pribehol a ruku olízal. Tak by mala aj žena zrobiť, pomyslel si. Ruky by mi mala bozkávať a nie sa len štorcovať. A čože som si vypil. Vari mám o smäde chodiť z mesta domov? Predal som vlnu, tak som si i zaslúžil. Veď to nie ľahká cesta, v takom teple až do mesta dôjsť a naspák. Aby ju parom trafil. Prešiel povedľa svojich oviec, pohladil tú, ktorá sa dala a prívetivo ho privítala. Na tú, čo pred ním bežala, ešte ruku zdvihol a zanadával, aby mala prečo pred ním utekať. Sadol si do tône jediného stromu na vrchu lúky a hlasno si povzdychol. Tu bolo jeho miesto. Tu, v pokoji a harmónii prírody. Bez ženy, bez kriku. Svet aj celé svoje gazdovstvo mal teraz ako na dlani. Videl svoje kravy na paši, pšenicu zrejúcu do zlata i upravený dvor. Čo ho však opäť rozhnevalo, že Anči nikde nebolo. V domci stále trčala. Ej, lenivá si. Ani z toho domu nevyjdeš. Len peňeži zhrabúvaš a kritizuješ. Potešil sa len tým, že z komína stále dym stúpal. Aspoň varíš, keď ťa už na iné nieto. Aspoň to. Ej, zle som ja zrobil, keď som otca slúchal. Fúriu a strigu som si vzal. Ej, holými rukami bych ju zaraz zadrhol. Rukami tuhšie stisol srsť psa, čo mu pri nohách ležal. „Azor, Azor. Kebych pes ako ty, trhal bych ju a trhal, až by z nej všetci diabli vyskákali. A že je ich plná.“ Pokrútil hlavou, do očí si zložil malý klobúčik, čo mal na hlave, a navrátil sa k spomienkam. Ku dňu, keď osudnú chybu urobil. Keď počúvol rodičov, že oni mu súcu ženu našli. Gazdinú krásnu a milú. Starostlivú. „Otca i mať má poriadnych, tak nemožno aby ona bola iná. Vychovaná je tak, aby počúvala a starala sa o teba. Vie, kde je miesto gazdinej, a kde miesto gazdu,“ hútal otec do Jana na jeho osemnásty rok narodenia. A syn ho počúvol. Nemal prečo nepočúvnuť. Otec vždy múdro vravel.

Anča bola veru krásna a či milá či nie, Janovi to bolo v tej chvíli jedno. Jej zelenkavé oči hĺbky studničky ho načisto opantali. Už sa za inou ani neobzrel, až kým neboli svoji. Potom doňho len dobiedzala. Vraj sa nepatrí v otcovom dome žiť, vlastný by im mal postaviť. A ďalej, že ona nebude Janovho otca poslúchať, on nie jej manžel. Ona len jeho, Jana, počúvne, ale až keď bude pravým gazdom. Dlhé zvady nastali, ktoré sa skončili, až keď Janovi rodičia zomreli. Jano zdedil majetok a aspoň na chvíľu zavládol pokoj. Ale ozaj len na chvíľu. Pokým Anča nezistila, že iní sa aj lepšie majú. Že ju za chuderu chudobnú považujú a ľutujú. Truhlica s peniazmi sa v ten deň zavrela a Anča si na ňu zasadla. Jana prácou chcela umordovať. Priviedla kravu, ovce, prasce. Vraj len tak získajú peniaze na úžitok. „Z pôdy sa dá žiť, ale nie ušetriť,“ povedala Janovi. „Zver, tá nám grajciare do domu prinesie. Ovčiu vlnu popredáme, kravský syr narobíme a za jahňacinou sa aj páni potrhajú. Tak budeme hospodáriť, tak a nie inak!“

Jano sa mohol v ten deň pretrhnúť od zlosti. Kto to kedy videl, aby žena za gazdov chrbát kravu priviedla a plány robila. Kto to kedy videl, aby ona domácu pokladnicu opatrovala. To on je tu gazda, hlava rodiny, nie ona. Ona bude jeho počúvať! Lež žena nepočúvala, len sa do škriepky chytala. A Jano hluchnúť nechcel, a tak namosúrene len vždy odišiel.

***

Pes ho kmásal a zobudil. Do nosa sa mu dym navalil, a keď si zdvihol klobúk z tváre, v očiach sa mu mihli plamene. Hľadel na svoj dom, ktorý premenil sa na živú vatru. Oheň siahal k samotným nebesiam. Lačne chmátal i korunu blízkej hrušky.

Anča! Anča moja! Vykríkla Janová myseľ. Rozbehol sa dolu a nemyslel na nič, len na jeho Aničku.

„Anča! Anča! Anča!“ kričal, zabúdajúc aj na svár a nezhody. Hnev vystriedal strach o jeho milú. Jej hlas nepočul a jej tvár nikde nevidel. Prebehol popri stromoch, cez bránku a pred domom zastal. Zvolával ju, no ona nikde. Zhlboka sa nadýchol a do žeravej papule domca vletel. V pitvory sa však zasekol. Dvere do kuchyni boli zabuchnuté a zatarasené. Cez okienko pobadal, že žena leží na zemi v kaluži krvi. Volal na ňu a kričal. Ani sa však nehla. Kopol do dverí raz, druhý raz a tretí, no márne. Akurát, čo drevo nad ním zapraskalo a na rameno sa mu zvalilo. Za ním sa aj strecha prehla a Jano, ležiac na zemi, len prosil Boha o milosť. Keď strecha znovu zapraskala, Jano sa zodvihol a z pitvora vypotácal. Žene nepomohol, už nemohol. Domu sa strecha prepadla a zasypala všetko, čo bolo Janovi drahé. V očiach mal slzy, rameno v jednom ohni, srdce ani váza, ktorú dnes rozbil. Hľadel k nebu a v duchu božekal. Dym sa naňho valil a pomaly ho dusil. Keby nie psa, čo mu olízal tvár, zamrel by. No tento čin verného priateľa prinútil ho ešte chvíľu vnímať svet a odplaziť sa od ohňa a dymu preč. Potom už len hľadel na dohorievajúci dom a na jeho miznúce šťastie. Posledné, na čo pomyslel, než omdlel, bola hádka, s ktorou sa so svojou ženou rozlúčil. Odpusť, modlikal v duchu, spomínajúc na svoje pekelné myšlienky, keď ju chcel sám zahlušil. Odpusť.

***

Prebrala ho bolesť a zistenie, že jeho prosíkanie nebolo vyslyšané. Skôr ako otvoril oči, modlil sa tomu, aby to bol len sen. Aby jeho dom stál a jeho žena žila. Dúfal si v zázrak. No ten sa nestal. Musel teda hľadieť na pohrebisko toho najvzácnejšieho, čo v živote mal.

V očiach ho mátajú slzy, v hrudi ho kolú čertove rohy. Odvracia tvár od tej hrôzy. V lese kam hladí, zazrie čosi zvláštne. Pretrie si tvár a hľa, tam, kde sa svetlo mení na šero znenazdajky zazrie pohyb. Niekto tam je. Prediera sa krovím a zastavuje. Postava je tmavá ako noc, len jej obrys sa v diaľke črtá. Jedno je však isté; ono to hľadí naňho, tak ako Jano zas naň.

„Kto si?!“ vykríkne. No postava neodpovie. Práve naopak, zacúva do šera lesa a stratí sa mu z dohľadu.

Jano, mysľou otupenou a pomätenou, rýchlo vstane a rozbehne sa za ním. Vrah, pomyslí si v ošiali žiaľu. „Stoj!“ kričí a bezhlavo sa ženie za neznámym. Vidí ho, mihá sa lesom ako tieň, poletuje raz tu, raz tam. Nevydáva žiaden lomoz, žiaden hluk. Je tichý a rýchly ako vietor. Jano tak beží za niečím, čo nemôže nikdy lapiť. Ale on verí v zázrak. Verí v Božiu spravodlivosť.

V žilách mu koluje bolesť, hnev a túžba po pomste. Niekto musí zaplatiť za stratu jeho šťastia.

***

Už si myslel, že ho stratil, že mu ušiel. Rozhliadal sa vôkol seba a jeho nikde. Začal zúriť a kliať. Haluzou, ktorú si našiel, aby mu slúžila ako čugaňa, mlátil do stromov. Kričal od zlosti, bolesti i žiaľu. Až zrazu… Nezapočul ho a ani nezacítil. Mal len zvláštny pocit, a tak sa obzrel. Stálo to opodiaľ. Dolu svahom pri jazere, akoby sa kochalo krásou jeho hladiny. K Janovi otočené chrbtom a nehybné.

Jano sa k tomu pomaly, potichu zakrádal. Palicu má zdvihnutú, napriahnutú. Ešte dva kroky a udrie. Ešte krok a udrie. Namieri mu na hlavu a… šľah!

Postava sa však zavlnila a zmizla ako dym. Jano stratil rovnováhu a len-len, že nepadol do jazera. Nohy sa mu pošmykli, trup sa nahol vpred. Jeho ruky však pohotovo konali a záchytný bod rýchlo našli. Kľačí teda teraz na kolenách a drží sa visutého konára, čo mu život zachránil. Ale čo to?! Mátoha nezmizla, lež vo vode ju vidí. Tmavú a rozmazanú, ta z hĺbky plávala k nemu. Už videl jej úsmev, jej oči i tvár. Tvár, ktorú Jano razom rozoznal. Nebola to mátoha, čo sa k hladine zo dna jazera zdvíhala. Bola to tvár, ktorú Jano denne v zrkadle stretával. I teraz v odraze vody sa spoznal. Videl aj to, čo ho tak desilo. Krv, čo mu čelo i vlasy špinili.

Preľakol sa teda veľmi, až koreň, ktorého sa držal, zapraskal. Pozrel sa na svoje ruky. Krvou boli znečistené i ony. Dokonca aj jeho šaty.

Srdce neverilo, no myseľ s bolesťou prisvedčilo. Jano znenazdajky videl a počul, ako naňho Anča za rozbitú vázu kričala. Ako sa mu ľavá ruka zatínala a práva sa okolo čugane tuho obvíjala. Anča neprestávala. Mlč! volala na ňu jeho myseľ. Mlč!

Jej hlas mu rezal uši, zatemňoval rozum. Nikdy taká tma v dome nebola ako vtedy. Čierny deň nastal pre Jana. Divoká zver sa v ňom prebrala. „Prac sa mi z očí!“ kričala stále Anča. Slzy mala v očiach, tvár červenú. „Mŕtvy si pre mňa! Mŕtvy!“ ziapala naňho a krútiac hlavou sa otočila chrbtom k nemu. Chytila drievka, otvorila piecku a zakúrila. Janova čugaňa v tej chvíli vzlieta k stropu a šľahla dolu. Ženinu hlavu pritom trafila a tmu pred Janom len Ančina krv preťala. Janovo telo sa triaslo a chvelo. Hľadel na ňu ako vo sne. Oči mal meravé a neprítomné. Z pece vylietali žeravé uhlíky a zračili sa v jeho zreničkách. Otočil sa na päte a vyšiel z domu.

„Ja,“ hlesol hľadiac na svoj odraz skáčuci po hladine jazera. „Ja ju zabil. Ja…“ ruka sa mu pustila konára. Padol do vody a telo jej odovzdal. Márne sa však snažil utonúť. Jeho peklom bolo žiť s vlastným svedomím.

Komentáre

2 Responses to Plamene skazy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button