Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Mama, nestresuj! 2.časť

2.

Mohlo by to byť v novej práci. Áno, v  peknej budove v centre mesta, aby som cez obed mohla vybehnúť do obchodu. Prijímací pohovor by viedol nejaký úplne nezaujímavý muž.
Ale prečo vlastne?
Je to sympaťák, 35 – 40 rokov. Po prijatí ma predstaví môjmu priamemu nadriadenému.
Rozšíria sa mi oči, stratím reč.
Preboha!
Filip!
On sa zarazí vo dverách, nečakal, že ma ešte niekedy uvidí. Nevedel, že som sa presťahovala….Počkať, toto tak celkom nesedí. Ja som sa nepresťahovala. To je jedno, to domyslím neskôr. Pozerá na mňa a ja mu vidím v očiach, že preňho nie som a nikdy nebudem len spomienkou z minulosti.
Telenovela ako vyšitá.
Ukazuje mi všetky kancelárie, predstavuje ma, púšťa do dverí. Cítim, ako mi čumí na zadok. Musím dovtedy trochu schudnúť. Dúfam, že tam budem mať aj nejakú kolegyňu, s ktorou bude prča. Ale to je vedľajšie. Filip si ma zavolá do kancelárie. Tam mi vyzná lásku, stiahne sveter, rozopne nohavice …. Musím si kúpiť nejaké poriadne rifle konečne.
Do kelu, nedokážem sa sústrediť.
Kašlem na to.

Pripravovala som sa na pohovor. Prvý. Konečne. Oplatilo sa čakať.
Dobre, že mi neodpísali z toho notárskeho úradu, ktovie ako by som to zvládala. Ešteže ma odignorovali v elektrárňach, kde som sa hlásila na miesto v podateľni. To by nebolo nič pre mňa. Som stvorená pre administratívu v poisťovni. Ideálna práca pre mňa.
Preštudovala som históriu firmy a produkty, ktoré ponúka. Potrebovala som nejaký dobre vyzerajúci poznámkový blok. Hrabala som sa v zásuvke  s papiermi.
„Založím si na to zvláštní sešit,“ povedala som si pre seba a začala som sa neovládateľne rehotať.
Nervy pracovali.
Našla som výborný diár, tri roky starý, s elegantným červeným koženým obalom. Chvíľu som uvažovala, že si ho zoberiem a celú dobu budem skrývať rok vytlačený na prednej strane, no ako som ho otáčala v ruke, všimla som si, že na zadnej strane je čosi načarbané čiernou fixkou.
„Uš vjem napísať svoje men Riško.“
„Preboha,“ zamračila som sa, „tak toto nie.“ Hľadala som ďalej. Nakoniec som našla iný zápisník. Vytrhla som z neho pár počarbaných strán a jeden obrázok Kungfu Pandy. Zapísala som si body, ktorých som sa chcela držať, ak mi nechajú slovo a otázky, ktoré ma zaujímali ohľadom ponúkaného miesta.
Obliekla som sa elegantne a jednoducho. Dala som si jediné čierne nohavice, do ktorých som sa zmestila a biele tričko s dlhým rukávom. Vlasy som zopla do copu a nafarbila som si riasy. Žiadne výstrihy, žiadne holé nohy. Nedráždim mužov, nevytáčam ženy. Som profesionál.
Vyčistila som si zuby a vycerila som ich na seba do zrkadla.
„Dobrý deň, som pani Zubatá,“ povedala som hrubým hlasom. Otáčala som sa, aby som zachytila prípadný fľak, alebo visiacu nitku. Všetko bolo v poriadku.
Vyšla som z domu a kráčala som k autu. Stisla som tlačidlo na ovládači. Nič. Moje auto malo zvyk nechať ma v štichu vždy, keď som nemala nádej, že by mi niekto pomohol, keď som sa ponáhľala, alebo som mala bezdôvodne dobrú náladu. Skúsila som znovu.
Nič.
Kopla som do kolesa.
„Hnusné hajzlovské auto!“ skríkla som.
So strachom som odomkla kľúčom a naštartovala som. Trochu som sa upokojila.
„Nesnaž sa ma vytočiť,“ pohrozila som vo vzduchu.
Budova poisťovne bola vysoká a chladná. Na vrátnici sedel najvyšší šéf, jeho excelencia vrátnik.
„Dobrý,“ obočie sa mu zdvihlo do polovice čela, „za kým idete?“
„Za pánom Kalivodom.“
„Občiansky,“ povedal dôležito. Podala som mu kartičku a on si ju preštudoval. Opísal z nej údaje do starého pokrčeného zošita. A ja som mala obavy zobrať si popísaný 3 roky starý diár!
„Podpis,“ ukázal žltým nechtom na riadok. Podpísala som sa a myslela som, že tým je to vybavené.
„Súkromne?“ spýtal sa s prižmúrenými očami a telom zatarasil dvierka, ktorými som chcela prejsť.
„Nie,“ zhlboka som s nadýchla, „idem na pracovný pohovor.“
„Ale,“ pokrútil hlavou, „zas niekoho hľadajú?“
Mlčala som.
„Že o tom nič neviem.“
Zhovievavo som sa usmiala.
„No dobre,“ ustúpil a otvoril mi dvierka, „môžete ísť. Ja si to ešte zistím.“
Prvým pohovorom som prešla.
Druhý bol komplikovanejší. Vyplnila som osobnostný test, o ktorom som bola presvedčená, že ak by som ho hneď robila znovu, začiarkla by som úplne iné odpovede. Na otázky o tom, či zvládam udržať pozornosť viacerých ľudí pri rozhovore, alebo či som radšej vo veľkom alebo malom kolektíve, som odpovedala zaškrtnutím možnosti od „vôbec nikdy“ po „vždy“.  Preložila som z angličtiny pracovný mail a vypočula som si prednášku vedúceho oddelenia o tom, čo všetko v spoločnosti dosiahol a čo chce dosiahnuť. Stále používal skomolenú angličtinu ako „treba to čeknúť“, práca na „part time“. Popísal mi, ako „zmenežoval“ obedné prestávky a bol mi tým všetkým na smiech. Neustále sťažoval komunikáciu zbytočne komplikovanými výrazmi. Sekretárke, ktorá mu priniesla kávu a mne minerálku, poďakoval za „kooperáciu.“ Keď som sa dostala k slovu, bola som už z neho unavená a moja reč mi prišla tak primitívne jednoduchá, že som zo seba mala zlý pocit. On sa celú dobu tváril profesionálne, príjemne a na konci mi sľúbil, že sa mi ozve mailom.

Po dvoch dňoch  zatiaľ neprišla žiadna odpoveď. Sedela som pri počítači a čítala som nové inzeráty. Mailovú schránku som kontrolovala približne každú hodinu a stále nič. Bola som presvedčená o tom, že už by sa mali ozvať.
Buchli dvere a dom bol zrazu plný.
„Čo si varila, Jani? Mám strašný hlad,“ Tibor zamieril rovno do kuchyne k hrncom.
„Mama, dnes som stál plvý klát v kúte na hanbe!“ nadšene vykríkol Erik a vykopol do vzduchu topánku, ktorá mu nešla vyzuť.
„Mama, môžem ísť na počítač?“ poskakoval Riško na prahu izby.
Všetci traja sa prekrikovali, porozhadzovali topánky, mikiny a tašky po chodbe a čakali na moju odpoveď. Zhlboka som sa nadýchla a spustila som:
„Na večeru je pečené mäso s ryžou, Riško umyť ruky, počítač je tvoj na pol hodiny, potom ideme na úlohy. A ty Eričko poď, umyjeme ruky a povedz mi, prečo si stál na tej hanbe.“
 „Prečo len na pol hodiny!“ zakvílil Riško.
„To ti nemôžem povedať,“ zagúľal Erik očami a dal si prst na ústa, „to je tajomstvo.“
Uprene som mu pozerala do očí a pevne som ho držala, aby sa mi nemohol vykrútiť. Sklonil hlavu a previnilo povedal:
„Pokúsal som Klistínu.“
Pomohla som mu umyť ruky a podala som mu uterák. Nemala som žiadnu výchovnú reč. Počul ju už toľkokrát a vôbec nič si z nej nezobral.
„Máme aj uhorky, alebo nejaký šalát?“ vošiel do izby Tibor, odhryzujúc zo studeného mäsa.
„Tatinko,“ zobrala som Tibora za ruku, „pozri na kredenc. Poď. Vidíš?“ Vedľa plechu s mäsom a hrncom s ryžou stál pohár s kyslými uhorkami.
„Mohol by ti oči vypichnúť. A zohrej si to, mikrovlnku máme tu,“ ukázala som prstom.
„Idem sa hlať s autami,“ oznámil Erik.
„Stoj!“ zachytila som ho za sveter, „čo si papal na olovrant?“
Chvíľu gúľal očami a potom povedal:
„Už neviem.“
„Nejaký chlebík, alebo koláčik?“
Pokrútil hlavou.
„Puding?“
„Puding,“ prikývol, „kakaový.“
„Daj mi pusinku. Vieš, že ťa ľúbim?“
„Áno,“ snažil sa mi utiecť.
„Aj ty ma ľúbiš?“
„Áno, pusti,“ vytrhol sa a utiekol do izby.
„Bllllm, blm, blm,“ začula som, ako sa hrá.   
„To čo má za nohavice?“ spýtala som sa Tibora.
„Nohavice?“ zapol televízor a večeral, „čo je s nimi?“
„Nič,“ založila som si ruky vbok, „len nie sú jeho.“
„Musia byť jeho,“ namietol, „ležali roztiahnuté pred jeho skrinkou.“
„Sú čierne,“ sadla som si, „to, že ráno mal hnedé, si si pravdepodobne nevšimol….“
„To fakt?“ zatiahol prekvapene, „nie sú len zašpinené?“
Hodila som naňho ľadový útrpný pohľad.
„Pripadali mi …..“ pokrčil ramenami.
Zazvonil mi telefón.
„Pani Trubecká,“ skríkla nadšene volajúca žena, „som naozaj rada, že som vás zastihla a môžem vám oznámiť výbornú správu.“ Jej šťastný hlas neveštil nič dobré.
„Áno?“ spýtala som sa neisto a ihneď som si uvedomila, že som zareagovala podľa jej očakávania a to znamenalo bod pre ňu.
„Nedávno ste sa zúčastnili nášho prieskumu o výžive a je mojou príjemnou povinnosťou oznámiť vám, že ste boli vyžrebovaná a vyhrávate skvelú panvicu, v hodnote 300 EUR, ktorá
je vyvinutá najnovšími technológiami a spĺňa parametre najvyššej kvality……“ Prestala som počúvať a sústredila som sa na to, aby som neodpovedala podľa jej očakávania. Podľa schémy, ktorú určite používala, som mala prejaviť radosť a prekvapenie z výhry. Musela som teda vymyslieť niečo iné. Najmä, už odo mňa nesmie počuť žiadne áno. Títo predajcovia a ponúkači vždy začínajú rozhovor otázkami, na ktoré väčšina ľudí odpovie pozitívne. Sú to otázky typu: „Chceli by ste žiť zdravo? Záleží vám na vašej rodine?“ Človek, ktorý úprimne odpovedá kladne, je naladený kladne odpovedať aj na otázku: „Myslíte si, že 5 Eur za 3 páry úžasných ponožiek je dobrá cena?“ A v tom momente už je nachytaný, pretože na otázku: „Môžeme vám tieto ponožky za túto výhodnú cenu poslať?“ odpovie znovu áno. V tej rýchlosti si možno uvedomuje, že nič také nepotrebuje, ale keď už raz sám povedal, že je to zdravé, dobré a lacné, je mu trápne povedať, že niečo tak skvelé nechce.  
…….čo na to hovoríte?“ zakončila Nadšená svoju reč. To bola moja narážka.
„Hovorím to, že ak je odovzdanie tej panvice podmienené nejakou prezentáciou, tak nemám záujem,“ povedala som rozhodne. V telefóne ostalo chvíľu ticho. Dostala som ju, vyviedla som ju zo schémy. Bod pre mňa.
„Tak potom,“ povedala už celkom iným hlasom, „vám želám ešte príjemný deň.“
A to je všetko? pomyslela som si sklamane. Nadšená musela robiť túto prácu len krátko. Prvá odpoveď mimo jej predpokladu ju úplne odradila.
„Za tento rozhovor, moja milá Nadšená prémie nebudú,“ pospevovala som si a tancovala som po kuchyni.
Nikdy som bezdôvodne nepoložila telefón. Predstavila som si na strane volajúceho seba. Keď som mala 18 rokov, skúsila som si takú prácu. Brigádovala som v jednej firme, ktorá predávala notebooky. Vtedy ešte predaj po telefóne nebol známy. Bola to pomerne nová forma predaja a ja, absolventka po škole som skutočne veľký úspech nemala. Nebola som výrečná. Nikoho som nepresviedčala. V podstate som len prečítala ponuku z papiera. Niektorí ľudia si ma vypočuli, niektorí mi znadali, iní len tak položili. Bolo to nepríjemné a po pár dňoch som si k telefónu sadala so stiahnutým žalúdkom.
Preto som vždy vypočula, čo mi ponúkajú, už len zo slušnosti. Aj keď ani tá sa pri niektorých nevypláca. Tiež sa mi stalo, že som si vypočula dlhočiznú ponuku úrazového pripoistenia a keď som ho nakoniec odmietla, volajúci bol rozhorčený, že som ho nechala tak dlho rozprávať. Niekedy je skutočne ťažké vyhovieť každému. Každopádne, na internete bolo dosť pracovných ponúk takéhoto zamerania a bola to jedna z možností, ktorej som sa bála.
 
Po štyridsiatich minútach a troch upozorneniach, že už treba počítač vypnúť, si Riško nešťastne dovliekol aktovku do kuchyne a sadol si za stôl. Vybrala som z tašky dosky so zošitmi, peračník a žiacku, v ktorej som začala listovať. Riško sedel a pozeral na televízor.
 „Otvor si to,“ začala som trpezlivo, „čo máte písať?“
„Vidíš tie riadky označené červenými bodkami?“ pýtal sa podráždene a ukazoval do zošita, „tak tieto riadky máme písať.“
„Vidím,“ snažila som sa nenechať sa vyprovokovať, „zober si pero.“
„Pero z kohúta? Nemám pero z kohúta.“
„Pero z peračníka,“ sykla som cez zaťaté zuby.
Riško chvíľu nešťastne sedel nad zošitom. Tresla som päsťou po stole.
Zdvihol hlavu a zbadal môj zúrivý pohľad.
„Čo som urobil?“ zakvílil.
„Nič,“ zagúľala som očami. „Práveže si ešte neurobil vôbec nič. A to ti hovorím, že začneš, lebo uvidíš, že si zoberiem varechu a potom si ma neželaj,“ moja frekvencia naberala obrátky. „Napíšeš si tú úlohu, prečítaš celú stranu zo šlabikára a švihom, lebo môžeš zabudnúť na počítač do konca školského roka. Je ti to jasné?“ poslednú vetu som už revala na plné hrdlo.
„No dóbre,“ otrávene zobral do ruky pero a začal písať, „zase stresuješ.“ Unavene som vydýchla a zachytila som Tiborov vystrašený pohľad. Krčil sa v kresle v čudnej obrannej póze. Zamračila som sa naňho a on začal mávať rukami nad hlavou, akoby naňho niekto útočil.
„Komediant,“ povedala som s nezmeneným výrazom.
Narovnal sa a snažil sa tváriť vystrašene: „Ja sa ťa niekedy naozaj bojím.“
„To nemôže byť na škodu,“ neubránila som sa úsmevu, „inak volala Sonička, niekedy nás prídu pozrieť.“ Prikývol. „A ešte ma tak napadlo,“ pokračovala som, „kedy mi mieniš porýľovať tú záhradku?“ Pokrčil ramenami.
„Vidím, že až tak veľmi sa ma nebojíš. Už ťa prosím od marca. Na mrkvu už je aj tak neskoro, ale hrášok by som ešte mohla vysiať, čo?“ snažila som sa mu z tváre niečo vyčítať, no televízor ho zaujímal viac.
„Aj nejaké kvety by som tam ešte mohla dať.“ Žiadna odpoveď. „Haló,“ zvýšila som hlas, „počúvaš ma?“
„Áno, spravím to,“ ukončil debatu. Riško pozeral na stenu a hrýzol pero.
„A ty už píš,“ napomenula som ho.
„Dobre, dobre, už píšem,“ začal nadskakovať na stoličke a rukou naznačoval, akoby rýchlo písal vo vzduchu. Z pera mu vystrekol atrament priamo na zošit.
Zarazil sa.  
Rýchlo som podala zo skrinky vreckovku a snažila som sa vysať tekutinu z papiera. V strede riadku ostala veľká škvrna. Riško sa rozplakal. Zavíjal a skuvíňal asi 5 minút. Keď sa konečne trochu utíšil, pozeral na mňa očami plnými strachu.
„Ty si celý po mne,“ postrapatila som mu vlasy. Prekvapene ma pozoroval.
„Vieš, ako vyzerala moja úplne prvá domáca úloha?“ spýtala som sa ho a utierala som mu druhou stranou vreckovky slzy. Pokrútil hlavou a rukávom si utrel stekajúci sopeľ, ktorý som nestačila zachytiť.
„Ja som sa rozhodla, že si tú úlohu urobím sama, kým bola moja mama v záhrade. Stôl bol zaprataný, tak som si položila zošit na lavicu. Mali sme robiť iba také rovné čiarky, ako ste aj vy písali na začiatku školského roka, vieš?“ Prikývol. Ešte sa trošku triasol.
„Zobrala som si ceruzku,“ pokračovala som, „a kľakla som si pod stôl, aby sa mi na lavici dobre písalo. Každá čiara vyzerala inak. Jedna bola dlhá, druhá krátka, poskakovali nad riadkom a pod riadkom…..“
Riško sa usmial a presunul sa mi na kolená.
„Našla som gumu a začala som gumovať. Ale tie čiary tam boli tak vyryté, ako som pritláčala ceruzkou, že som musela gumovať veľmi silno a miestami sa papier začal trhať.“ Riško sa zasmial a v očiach mal veľké očakávanie. Nesklamala som ho:
„Zobrala som si pravítko a pomocou neho som v hornej časti riadku urobila čiaru, aby som vedela, pokiaľ mám písať. Tá čiara bola samozrejme krivá, lebo som ešte nevedela rysovať.“
„A teraz už vieš?“ zapojil sa Tibor.
„Ticho tam,“ zahriakla som ho a hodila som po ňom atramentovo slzavú vreckovku.
Riško bol už úplne nadšený: „A potom si to napísala znovu?“
„Áno. Keď to bolo hotové, boli vidieť aj tie gumované čiary, lebo sa mi ich nepodarilo celkom vymazať, tie nové medzi nimi a celá strana bola popatlaná…“
„A potrhaná,“ pridal sa Riško.
„A potrhaná,“ zopakovala som a objala som ho, „mama na mňa nakričala a pani učiteľka povedala, že niečo také hrozné ešte nevidela. Takže jedna takáto machuľa v zošite je len taká malá ozdôbka.“
Riško zo mňa zliezol a posadil sa znovu na stoličku. Pozeral na zošit a po chvíli povedal: „Vyzerá to ako motýľ.“
„Ukáž,“ otočila som si zošit k sebe, „alebo ako kvetinka.“
Do kuchyne vbehol Erik. Zdvihla som ho nad stôl:
„Pozri, mne toto pripomína kvetinku a Riškovi motýľa. Čo to pripomína tebe?“
„Mne to plipomína auto.“
„Tato,“ zobral Riško zošit a odniesol ho ukázať Tiborovi, „ čo ti toto pripomína?“
„Toto?“ otočil sa od televízora k zošitu, „vyzerá to ako atramentová škvrna.“

Keď bola úloha napísaná, riad po večeri umytý, sadla som si k Tiborovi. Erik s Riškom odbehli do chodby. Robili tam taký krik, že sme nepočuli televízor. Zavrela som dvere. O chvíľu vpálil do obývačky Riško a kričal:
„Mama, toto musíš vidieť!“
Pomaly som sa zdvihla z kresla a vliekla som sa za ním. Odviedol ma do kúpeľne. Erik sedel na zemi a v bidete prstom zmiešaval zubné pasty, ktoré tam vytlačil.
„Čo zas?“ spýtal sa Tibor, keď som sa vrátila do obývačky.
„Musíme kúpiť zubnú pastu,“ mykla som plecom.
Keď som bola s deťmi celé dni sama, takáto situácia ma vytočila do biela a vrieskala som na plné hrdlo. Teraz, keď som s nimi bola pár hodín denne, vydržala som oveľa viac. Škôlky boli zrejme vymyslené pre zachovanie duševného zdravia rodičov a fyzického zdravia detí.

Už som sa chystala spať, keď mi zavolala Petra.
„Stvrdlo mi brucho,“ zavrešťala do telefónu.
„Kedy a koľkokrát?“
„Pred chvíľou, asi na desať sekúnd.“
„Dobre. Bolelo to?“
„Nie, ale bolo to, akoby mi niekto zvieral rebrá. Nevedela som čo sa deje. Brucho som mala tvrdé ako kameň,“ rozprávala rýchlo a bola udýchaná.
„To je v poriadku,“ snažila som sa ju upokojiť, „môže to byť len falošná kontrakcia. Sadni si. Alebo si ľahni a odpočívaj. Tašku máš pripravenú, že?“
„Áno, všetko mám zbalené,“ ťažko oddychovala.
„Vieš čo urobila jedna moja kolegyňa z banky, keď jej odtiekla voda?“ napadlo ma, že nebude na škodu, keď sa trochu zasmeje, „zavolala do nemocnice, že či to počká tri hodiny, kým pôjde jej muž do roboty. Aby ho zbytočne nebudila.“
Podarilo sa. Počula som, ako sa krátko zasmiala:
„A čo jej povedali?“
„Nech ho okamžite zobudí a aby čo najrýchlejšie prišli. Ale ty sa nikam neponáhľaj. Keby sa to opakovalo v nejakých pravidelných intervaloch, radšej choď, ale nič sa neboj, občasné tvrdnutie je normálne.“
„Ešte mám tri týždne čas,“ hlas mala už pokojnejší.
„Jasné. Nech si tam ešte zapláva, bambuľka.“
„Keby plávala. Niekedy mám pocit, že sa tam učí skákať šípky.“
„Snaž sa vyspať.“
„Nehovor mi, že keď sa to narodí, potom sa dva roky nevyspím, neznášam také reči.“
„Kto ti povedal taký nezmysel? Tvoje dieťa bude od narodenia slušne vychované a prespí celé noci, uvidíš.“
„Dobre, tak sa maj….Jani?“
„Áno?“
„Zvládnem to, že?“
„Určite áno.“
„Viem, že to zvládli už milióny žien, to už som počula. Mňa ale žiadne milióny nezaujímajú.“
„Ty to zvládneš. Pôrod budeš mať ľahký, šup šup a maličká bude vonku.“
„A čo potom? Ako budem vedieť, čo s ňou?“
„Nebudeš na to sama. Ivan bude skvelý tato. Keď budeš unavená, zoberie malú do traktora a …..“
„Radšej idem spať,“ prerušila ma so smiechom a položila.
Mohla by som robiť poradenstvo pre tehotné a hysterické na telefóne, pomyslela som si, škoda, že za takúto pomoc sa zrejme neplatí. Na tom by som asi nezarobil. Do kelu.

Druhý deň doobeda som dostala mail. Boli ste skvelým kandidátom, no rozhodli sme sa pre iného…. Oči sa mi zaliali slzami. Som neschopná. Neberte to ako Váš neúspech….
„Do riti!“ buchla som myšou po stole.
„Beriem! Beriem to, ako svoj neúspech!“ zakričala som na monitor.
Nemala som chuť čítať nové inzeráty.
„Je to zbytočné. Všetko je to nanič,“ rozprávala som sa sama so sebou. Prechádzala som z izby do kuchyne a späť.  
Musím ísť na vzduch, rozhodla som sa. Obula som si tenisky a vyšla som pred dom. Bolo príjemne teplo, leto začínalo. Zatvorila som oči a nastavila tvár slnku. Zhlboka som sa nadýchla a sadla som si na schodík. Pred Zdeniným domom zastalo auto. Vystúpili z neho starší manželia. Nepoznala som ich, no pozreli smerom ku mne, tak sme sa pozdravili. Zdena vyšla z dverí a opatrne schádzala po schodoch na nenormálnych opätkoch. Vítala hostí.
Vyšla som pred bránku a nakukla som do poštovej schránky. Vybrala som z nej letáky a začala som si ich prezerať. Z vedľajšej ulice sa vyrútilo červené auto. Motor zavýjal vo vysokých otáčkach. Keď prechádzalo okolo mňa, začalo prudko brzdiť a zastalo pred Zdeniným domom.
Nejaký pubertiak, pomyslela som si. Všetci sú rovnakí. Spomalia až keď niečo zažijú, alebo keď sa im narodia deti.
Z auta vystúpil mladý chalan v čiernych okuliaroch. Hlava takmer vyholená, len v strede úzky pás kratučkých vlasov.
Číro, uškrnula som sa, polovica Riškovej triedy ho má. Z auta hrala hlasná hudba. No jasné, môj odhad sa potvrdil, typické. Zatvorila som bránku.
„Čau,“ zaznel zachrípnutý hlas. Otočila som sa k chalanovi, čo prišiel. Cez čierne sklá nebolo vidieť, kam pozerá, ale bolo mi jasné, že mňa určite nepozdravil. Nebol to typ chlapca, ktorý zdraví tetu od susedov. A prečo by mi tykal? Pozrela som na druhú stranu. Po ceste kráčal nejaký muž s malým chlapčekom. Aha, prikývla som sama pre seba a vošla som dnu. Letáky som hodila na stôl. Počítač bol stále zapnutý. Pri pohľade naň som si znovu spomenula, že ma nevzali do práce, ktorú som fakt chcela. Pripomenul mi, aké boli zbytočné hodiny strávené nad inzerátmi, všetko to zisťovanie, písanie a čakanie. Aká zbytočná som bola ja.
Bol čas ľutovať sa.  
Rozhodla som sa inak. Vonku bolo tak krásne, že som vyniesla na dvor lehátko a rádio. Z kuchyne som zobrala časopis, krabicu džúsu a pohár. Lehátko som nastavila oproti slnku. Bolo príjemné nechať sa zalievať hrejivými lúčmi. Cez čierne tričko slnko pálilo a spôsobovalo príjemné mrazenie. Tepláky som si vyhrnula po kolená a počúvala som hudbu. Toto už v horúcom lete nezažijem. Vtedy sa budem pred slnkom schovávať.
U Zdeny na terase som zaregistrovala pohyb. Všetci hostia vyšli von a Zdena pred nimi cupitala, dokonale upravená, a ukazovala na okná. Zišla z terasy a rozhadzovala rukami. Cez hudbu som nepočula, čo hovorí, no pochopila som, že ukazuje dom záujemcom. Tí ju všade nasledovali a prikyvovali. Klopkali na stenu, pantomimicky kopali, búrali a natierali. Potom prešli k drôtenému plotu, ktorý oddeľoval naše pozemky. Boli už celkom blízko, takže som začula, o čom hovoria. Šedivá pani debatovala so Zdenou o ružiach, ktoré rástli pri plote a jej manžel na všetko prikyvoval. Číro trochu zaostal. Čupol si pri dome a pozeral na niečo pod terasou. Nadvihol si okuliare a dal si ich na hlavu. Potom sa otočil a pozrel na mňa.
Bože, rýchlo som uhla pohľadom, ešte si budú myslieť, že ich špehujem.
Na chvíľu som zavrela oči a vychutnávala teplúčko. A ani variť nebudem, rozhodla som sa, objednám si pizzu. Pikantnú. Otvorila som oči a chcela som pozrieť na telefón, koľko je hodín. Zdena s manželmi už prešli dopredu. Číro stál ešte vždy pri dome a vážne pozeral mojim smerom. Pomaly som sa poobzerala, nechápajúc, na čo vlastne pozerá. Neodolala som a znovu som sa k nemu vrátila pohľadom. Srdce mi začalo búchať o niečo silnejšie. Pozeral mi priamo do očí. Pomaly sa pohol a nasledoval ostatných. Našla som telefón. Bolo 11 hodín, no táto informácia mi napriek zízaniu na hodiny unikala. Čo to bolo? uvažovala som. To musí byť nejaký omyl.
O chvíľu bolo počuť búchanie dverí,  autá odišli. Jedno pokojne, druhé vyštartovalo o závod.
„Toto vyzerá nádejne,“ blížila sa ku mne Zdena a tlieskala rukami, „toto sú vážni kandidáti na vašich nových susedov. Teda tí starší,“ prisunula si ku mne záhradnú stoličku a sadla si, „ten mladíček je ich syn, bude im to tu prerábať. Je to murár, ako tvoj Tibor, ale vraj je veľmi šikovný.“
Na rozdiel od Tibora…. domyslela som si, no nepovedala som nič. Nechcela som sa hádať. Zvlášť, keď som vedela, že sa bude sťahovať a potom už od nej budem mať naveky pokoj.
„Inak, musím ti povedať,“ povedala nešťastne, „že ten Tibor….. mám naňho ťažké srdce.“
„O čo ide moja?“ snažila som sa čo najviac napodobniť jej štýl reči. Odhodlanie nehádať sa, ma náhle prešlo.
„V sobotu ráno,“ klipkala mihalnicami, „no prepáč, ale v sobotu ráno si chce človek pospať nie?“ Prižmúrila som oči, nevediac, kam tým mieri.
„No a on už o šiestej musí štartovať to auto s tým hrozným zvukom. Keby proste naštartoval a odišiel. Ale to hrkotanie stále dokola…. kým to naskočí,“ uprene mi pozerala do očí.
„Ja vás mám rada,“ pokračovala, „ale skrátka som potom už nemohla zaspať. Celý deň ma bolela hlava.“ Pozerali sme na seba a vo mne prebiehal boj. Nakričať? Ignorovať? Alebo si z nej uťahovať spôsobom, ktorý ona aj tak nepochopí? C je správne.
„Preboha,“ zvolala som po chvíli, až nadskočila. „Ty si už nezaspala? To je mi tak ľúto!“ prehnane som kričala a tvárila som sa tragicky. Dámy a páni, usaďte sa, divadelné predstavenie začína:
„Ja som mu to hovorila,“ rozhodila som rukami „nechoď na tú stavbu tak skoro! Veď niekoho cestou zobudíš. To na teba 2-3 hodiny nepočkajú? A to tvoje auto. Smrdí, je špinavé a ešte aj hučí.“ Zdena sa oprela a bez slova ma pozorovala. Prepískla som to. Pochopila, že si z nej robím blázna, a ja už som nedokázala zastaviť.
„Nabudúce mu poviem, aby ho vytlačil niekam dozadu do lesa a štartoval tam.“ Zdena sa pomrvila na stoličke a ticho čakala. Napila som sa džúsu a pokojným hlasom som sa spýtala:
„Tá pani, čo to tu kúpi…tuším sa jej páčili tvoje ruže.“
„Áno,“ ožila, „ona je veľká pestovateľka. Chodí aj na súťaže.“ Rozmýšľala som, či je taká neobvykle taktná, že chce prehliadnuť môj výbuch, alebo taká blbá.
„Na druhú stranu,“ pokračovala som, „komu by sa nepáčili, je to skutočné záhradnícke umenie. Aj ja túžim po záhradke, ale akosi sa nedokážeme rozhýbať… tak neviem. Bude to treba pokopať….“
„Tu bude záhradka?“ neveriaco sa poobzerala okolo seba.
„Tam vzadu,“ hodila som rukou.
„Dám ti radu,“ položila mi ruku na koleno, čo mi bolo dosť nepríjemné, „oploť si to poriadne, lebo keď ti tam tie tvoje decká nabehnú, budeš mať po úrode. Alebo radšej počkaj kým vyrastú.“ Tá suka rýpala v jednom kuse. Žiadna taktnosť. Blbosť určite, ale k tomu zákernosť a neznášanlivosť.
„To mám už dávno vyriešené,“ snažila som sa rozprávať s ľahkosťou, „keď bude záhradka, deti budú od jari do jesene doma. Na dvor ich nepustím. A keď budú chcieť ísť von, pošlem ich pred dom na cestu. Medzi autá“
„A ten krik, čo oni dokážu robiť,“ akoby si nevšimla moju repliku, „to je neuveriteľné. Čo na to hovorí tvoj psychológ, že ich nezvládaš?“
Zhlboka som sa nadýchla. Toto už bolo príliš. Rýpať do mojich detí …..
„Hovorí, že je zázrak, že som ich ešte nezabila,“ bolo namáhavé udržať hlas v pokojnom tóne. Naklonila som sa k nej a zblízka som jej pozerala do očí, „vraj mám k tomu sklony…….niekoho zabiť.“
Toto bol už otvorený boj.
Ale ja som ho nezačala.
Nikdy.
Zdena sa prudko postavila, videla som, ako sa jej trasú ruky. Usmiala sa svojim obvyklým spôsobom a na rozlúčku povedala:
„Dvadsiateho júla budeme mať na dvore opekačku s mužovým šéfom a jeho rodinou. Tak ťa prosím, aby si po štrnástej hodine udržala svoje deti potichu, ďalej od nášho plota, aby Tibor nepílil drevo, nebrúsil, nezváral a pokiaľ to bude možné, tak ani neštartoval!“
Vyletela som zo stoličky a postavila sa oproti nej:
„Rozkaz pane!“ zavrešťala som jej z plného hrdla do tváre, zasalutovala som a odpochodovala dovnútra. Ani raz som sa neobzrela. V predsieni som zabuchla dvere, zosunula som sa na zem a začala som plakať.

„Asi dnes nebudeš mať náladu,“ skúšal Tibor. Na chrbát mi prstom kreslil zakrútené slimáčie ulity a pomaly prechádzal smerom k zadku.
„To si uhádol,“ odstrčila som ho a pritiahla som si perinu až po krk.
„Nevadí, nechám ťa tak,“ povedal a takmer okamžite zaspal. Závidela som mu ten jeho pokoj. Fyzickú únavu a psychickú pohodu. Pre mňa to bol hrozný deň. Myslela som, že večer rýchlo zaspím, aby sa už konečne skončil, ale bolo to presne naopak. Hlava ma bolela z opakujúcich sa myšlienok. Nútila som sa myslieť na niečo pekné, ale vôbec som svoj mozog neovládala. Prehadzovala som sa na posteli asi hodinu, no keď som pochopila, že je to zbytočné, rozhodla som sa vstať.
„Kam ideš? Deje sa niečo?“ zamumlal Tibor.
„Nie, nič. Idem dole. Potrebujem premýšľať,“ pomaly som si uväzovala župan.
„A to nemôžeš premýšľať tu pri mne?“
„Nie,“ pohladila som ho po tvári, „strašne hlasno mi dýchaš do myšlienok, neviem sa sústrediť.“
„Hmmm,“ vzdychol a znovu zaspal.
Sadla som si za počítač a pustila som sa do písania. V hlave som ten nápad nosila odvtedy, ako som si začala hľadať prácu a teraz bol čas zrealizovať ho. Po hodine písania, mazania a prepisovania sa mi celý deň nezdal taký zlý. Konečne som bola spokojná. Naliala som si pomarančový džús a slávnostne som posledný raz čítala svoj výtvor:

Prečo prijať do zamestnania ženu po materskej dovolenke

1.Chuť pracovať a učiť sa nové veci
Predstavte si ženu, ktorá 3, 6 alebo viac rokov nebola zamestnaná. Starala sa o deti a domácnosť. Takáto žena túži po zmene, túži odchádzať každé ráno preč z  kuchyne, v ktorej strávila väčšinu toho dlhého času a zamestnanie si bude vážiť. Vie, že nemá veľa možností na výber a ak ju zamestnáte, urobí aj nemožné na udržanie miesta. V čase, keď sa jej dieťa narodilo, predpokladala, že sa bude musieť veľa učiť, no od okolia dostávala toľko protichodných návodov, rád a zaručených postupov, že musela nakoniec svojou intuíciou sama určiť, ktorý postup bude v jej prípade správny, prípadne musela sama prísť s novými riešeniami. Veľmi rada bude dodržiavať jasné pokyny vedenia, a rýchlo si ich osvojí. Vďačne sa bude učiť niečo, čo nesúvisí s deťmi.
2. Flexibilita
Flexibilita je v podstate synonymom matky. V prvom rade jej dieťa rastie, rozvíja sa a matka musí byť vždy o krok vpredu, pripravená na denne nové situácie a témy, ktoré život s dieťaťom prináša. Viacdetné ženy sú výhodou. Čím viac detí, tým viac podnetov. Staršie dieťa treba dávať na nočník, mladšie prebaľovať. Staršie jedáva normálnu stravu, mladšie kašičky. Staršie sa učí farby, tvary, písmená, mladšie stavia vežu z kociek a u oboch detí prebiehajú tieto činnosti zväčša naraz, takže žena sa musí neustále prispôsobovať obom a vykonávať množstvo činností súčasne. Musí dokázať okamžite odpovedať na rôzne otázky z akéhokoľvek odboru. Zároveň zabezpečuje fungovanie celej domácnosti od nákupov cez varenie a kolobeh bielizne, až po pripomienkovanie potreby výmeny oleja v aute.
3. Zodpovednosť a samostatnosť v rozhodovaní
Viete si predstaviť, akým rozhodovaním musela prejsť každá matka v čase, keď boli deti choré? Rozhodovanie a určovanie hraníc pri výchove – s týmto žiadnej žene nikto nepomôže. Od matky sa neustále vyžadujú rýchle a správne rozhodnutia. Berie ich ako samozrejmosť.  
4. Lojálnosť
Väčšina žien po materskej má problém nájsť si prácu. Ak ju zamestnáte a navyše umožníte normálne čerpať OČR v čase chorôb jej detí, bude jej na Vašej spoločnosti skutočne záležať. Nedovolí si očierňovať firmu, ktorá jej umožnila po 3 rokoch platiť účty  a k tomu si kúpiť nové topánky, bez hrozby finančnej katastrofy v domácnosti. Takáto žena bude mať dôvod Vašu spoločnosť úprimne chváliť a brániť.
Záver: Zamestnať matku je vždy výhodou. Po vymenovaní predchádzajúcich bodov by sa mohlo zdať, že matky sú ustráchané a neodvážia sa povedať svoj názor, aby nestratili miesto. Opak je pravdou. Majú zrelý úsudok a vydržia veľmi veľa. Znesú veľký pracovný nápor, sú zvyknuté dobre vykonávať svoju prácu aj napriek únave. Ak však sú zbytočne nadmerne preťažené, alebo s niečím vyslovene nesúhlasia /podobne ako pri starostlivosti o dieťa/, dokážu bez problémov povedať rozhodné a rázne slovo, ktoré bez pochybností vzbudzuje rešpekt.

Chvíľu som ešte sedela a vychutnávala si pocit spokojnosti. Presne takto som si to predstavovala. Podobné hovadiny by ma bavilo vymýšľať. To by bola práca! Zo špajzy som priniesla fľašu vodky, chrstla som z nej do džúsu a napila som sa.
Tak. To je ono. Telom sa mi okamžite rozlialo príjemné teplo.
„A teraz vyberiem firmu, do ktorej to pošlem,“ chichotala som sa a zapla som internet.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Mama, nestresuj! 2.časť

  • Prečítaná aj druhá časť. Má to spád, vtip aj nejaké tie gramatické prehrešky. Páči sa mi veta: „Nie,“ pohladila som ho po tvári, „strašne hlasno mi dýchaš do myšlienok, neviem sa sústrediť.“ Aj pani Zubatá s pani Nadšenou bodujú. Raz som najmenej hodinu telefonicky presviedčala druhú stranu o výhodách nákupu a vstupu do spoločnosti (so zanedbateľnými vstupnými investíciami, teda v porovnaní s rozprávkovými príjmami, ktoré na ňu čakajú), hoci ona pravdepodobne už po prvých minútach prerušila hovor, ten môj monológ. Nepríjemný pocit a úžasná škola. Odvtedy, a sú to už roky, som Zubatou aj Nadšenou len pred zrkadlom.

    Páčili sa mi obranné postoje manžela. Matky dokážu neuveriteľne nahlas vychovávať svoje deti. Moderné matky najneuveriteľnejšie nahlas. Predstavujem si ju, ako sa živí písaním manuálov pre hysterické organizácie. Nech robí, čo ju baví a napĺňa dobrým pocitom, to jej prajem.

  • Je to fajn, vidieť, že si si to skutočne prečítala, možno sa aj nad tým zamyslela a dokonca vybrala vety, ktoré sa ti páčia. Pri písaní tohto som sa sama nekriticky zabávala a často som sa pristihla pri tom, že sa usmievam. Tak som rada, ak sa zasmeje aj niekto druhý.

    Ďakujem

     

  • ja sa tiež často nekriticky zabávam pri písaní svojich textov a teším sa, ako sa pobavia aj iní, a potom mi čitatelia napíšu, že si tie moje pochmúrnosti musia dávkovať, lebo inak by im ublížili…

    Pekný deň.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button