Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Mama, nestresuj! 1.časť

1.

Život mám taký, aký si ho urobím. Občas potrebujem zmenu. Preto som minulý mesiac trikrát spala so susedom. Bolo to osviežujúce.
Pri prvých dotykoch som cítila mrazenie v zápästiach.
A o to ide.
Vlastne vždy ide len o nakopnutie, o prvý impulz.
Potom sa už nedokážem sústrediť. Na malú chvíľu sa zháčim, zahanbím, zastanem.
Toto by som nemala.
Otvorím oči a začnem vnímať svojho muža. Myknem plecom a pokračujem, veď to robím aj preňho.
Predstavujem si sex s mužmi, ktorých stretnem. Známe osobnosti, herci a speváci nezaberajú. Sú pre mňa príliš nereálni. Nebránila by som sa predstave sexu s Vinom Dieslom, no nefunguje to. Chýba mi očný kontakt. Až keď pozriem mužovi do tváre, viem, či bude večer so mnou v posteli. Zrejme ide o tú povestnú iskru. V spálni potom zavriem oči a je zo mňa roztúžená milenka. Po chvíli svoju predstavu vykopnem z postele a nakoniec sme obaja spokojní. Manžel, aj ja. A ten muž nemá ani tušenie, ako nás potešil.   

Prvý sa zobudil Erik.
„Mama, mama, mama! Dole, ideme dole! Mama! Mama! Mama! Ideme dole!“
Nadvihla som sa a zamračene som  ho pozorovala, ako poskakuje na posteli. Toľko energie, ešte len oči rozlepil. Pomaly som otočila hlavu zľava doprava.
„Áu, zasa som celá dolámaná.“
„To bude tým pokročilým vekom,“ zamumlal Tibor spod periny.
„Haha, vtipné,“ pomaly som sa posadila.
„Mama, poď už dole!“
„Prečo nezavoláš tatina? Otravuj raz aj jeho,“ odsekla som a významne som pozrela na Tiborovu stranu postele.
„Tato tu nie je,“ hlava zmizla pod perinou.
Masírovala som si krk a nohami som hľadala papuče.
„Mama, mama,“ z detskej pribehol Riško, „vypočítal som, že už len 186 krát sa vyspíme a budú Vianoce.“  
„No zbohom! Daj ruku,“ natiahla som sa k Erikovi.
„Nie, nie, ja sám.“
„Ja mu dám ruku,“ vykríkol Riško, „no poď, krpec, pomôžem ti.“
„Pomaly po tých schodoch! Zasvieťte si v kuchyni, sadnite si a nie že budem počuť krik!“ vrieskla som za nimi celkom zbytočne.
„Mama?“ zaznel hlas zdola.
„Čo zas?“ zavrčala som.
„Môžem?“
„Áno!“  
Tibor vystrčil hlavu spod periny: „Čo môže?“
„Čo asi?“
„Televízor?“
„Čo iné?“ odvrkla som.
„Mama? Aj ja môžem?“ prisunul sa bližšie ku mne a chytil ma za prsia.
„Televízor môžeš aj ty,“ odhodila som mu ruku a rýchlo som vstala.
„Nemyslel som televízor….“
Koniec som nepočula, zavrela som sa na záchode.
Dvere sa otvorili hneď, ako som si sadla.
„Mama, plosím si papať.“
„Dobre Eričko, za chvíľu som tam. Prečo si nezostal dole? Toľko si otravoval, že tam chceš ísť.“
„Liško mi nedal papať.“
„Tak vieš čo? Choď zobudiť tatinka, povedz mu, že si hladný a nech ide s tebou dole,“ strkala som ho von zo záchoda, „a zavri mi tie dvere!“
„Mama, už je hotové kakao?“ zakričal zdola Riško.
„Jasné, už štyri,“ zamumlala som a otrávene som spláchla. Rýchlo som si umyla ruky a tvár. Expresná ranná hygiena.
„Kde sú slipy?“ Tibor sa nervózne prehraboval v komode pri posteli.
„V obývačke, v koši na bielizeň.“
„Poď zlatíčko,“ zodvihla som Erika na ruky, „tatino sa hnevá, že si ho zobudil tak skoro.“
„Ešte som mohol 10 minút spať!“
„Nemohol. Dnes vyvážajú odpad. Musíš dať popolnicu pred dom.“
„No super,“ zvalil sa späť do postele.
Zišli sme dolu. Urobila som kakao a šunkové žemle. Na raňajky, Tiborovi do práce, Riškovi do školy. Rozdelila som oblečenie a popohnala som chlapcov, aby už začali jesť.
„Za chvíľu budeš ako Marcel,“ nemohla som si odpustiť poznámku.
„Marcel?“
„Soničkin muž. Ich deti vždy vstávali o pol siedmej. Keď sa menil čas na zimný, vstali rovnako, lenže po novom bolo ešte len pol šiestej. A on bol vytočený, že ho budia tak skoro.“
„Vtipná…“ uškŕňal sa a chlípal kávu, „túto nočnú košielku by si si mohla nechať celý deň,“ premeriaval si ma, ako som stála pri linke a balila žemle do obrúskov.
„Dobre, ako chceš, ale dnes musím ísť do obchodu, to mi bude zima,“ zavrtela som zadkom.
„Tak si daj nejaký kabátik,“ pokračoval vo svojich predstavách „a vysoké čižmy.“
„To mi ich najprv budeš musieť kúpiť,“ zasmiala som sa, „tak, chlapci obliecť, umyť zuby, vyčurať, šup šup, nech to frčí, do práce, do školy, do škôlky, mama sa už teší na sprchu!“

Keď sa konečne všetci traja vytrepali z domu, nastal božský kľud. A neznesiteľné ticho. Tešila som sa, že mám od všetkých pokoj a môžem si robiť čo chcem. Zároveň som stále natŕčala uši, či nezačujem niekoho mrnčať, či sa niečo nestalo. Užívala som si voľno a nariekala som nad tým, že chcem ísť do práce.
Stála som chvíľu v predsieni a pozerala na piesok, čo opadal z topánok. Prekročila som ho a zavrela som sa v kúpeľni.
Prvý týždeň, keď začal Erik chodiť do škôlky, som mala plno energie a hneď ako všetci odišli, začala som upratovať. Určite aj preto, aby som nerozmýšľala nad tým, čo sa deje v škôlke. Celý dom bol v hroznom stave. Začala som na chodbe ukladať topánky. V jednej som našla kocku z lega, odniesla som ju do detskej. Rovno som tam ostala a začala som triediť veci v krabiciach, na zemi, pod posteľou, pod kobercom, na stole. To, čo tam nepatrilo, ako napríklad lyžice, sponky do vlasov, kolieska z kresla a špinavé oblečenie, som vyhadzovala na chodbu pred izbu. Odtiaľ som všetko roznášala na svoje miesto a vždy som ostala v miestnosti, do ktorej som niečo niesla, lebo aj tam bolo čo robiť. Postupovala som chaoticky a nemala som žiadny systém. Všetko bolo hore nohami.
Užívala som si to upratovanie, čo bol pre mňa úplne nový pocit. Nikto ma nevyrušoval. Nikto „nemamoval“. Mohla som sa venovať jednej činnosti aj hodinu bez toho, aby som musela odbiehať stavať kocky, čítať rozprávku, alebo vylievať nočník. Nenormálny pocit po šiestich rokoch na materskej. Triedila som, umývala, utierala. Bol to taký čudný záchvat, ktorý po pár dňoch našťastie ustal a vrátila som sa do normálneho stavu.
Zmena sa ale netýkala len upratovania. Začala som znovu objavovať krásu obyčajných činností. Mohla som sa najesť bez toho, aby som od jedla niekoľkokrát vstala. Nerušene som si pozrela film a čo bolo najúžasnejšie, celý som ho počula. Na druhej strane, keď som vyšla sama von, stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Ak som zbadala vtáka, alebo psa, už som mala na jazyku: „Pozri, aký nádherný psíček, ako ten vtáčik vysoko letí.“
Niekedy som uvažovala nad tým, čo sa to stane so ženami, keď majú deti. Iste, niektoré to nepoznačí ani natoľko, aby zmenili svoje zvyky, no pre väčšinu, ako aj pre mňa, to bol úplný prevrat celého života. Zrazu som začala robiť veci, ktoré by som dovtedy nepripustila. Povolila som z absolútne všetkých zásad a predsavzatí. Ak som počula niekoho povedať: „Toto by som ja nikdy….“ len som sa usmiala. Nikto si nedokáže predstaviť, ako s ním ten malý červík zamáva a čo všetko preňho a proti nemu bude musieť urobiť.

Po sprche som sa naraňajkovala. Riško mi nechal polovicu šunkovej žemle, Erik kakao. Bolo mi jasné, že určite nechal aj žemlu, no na stole nebola. Ona sa časom niekde objaví. Začala som písať zoznam na nákup. Dojedla som žemľu a urobila som si ešte jednu. Uchlipla som si z kakaa. Bolo slané.
„Fuj,“ vypľula som do drezu, čo som neprehltla. Pozrela som do hrnčeka. Bola v ňom natrhaná šunka. Vyšla som von, zamkla som vchodové dvere a prešla som k autu. Pozrela som cez ulicu smerom k bungalovu, v ktorom bývala rodinka s jedným dievčatkom. Vonku nikto nebol. Škoda, pomyslela som si, iba by som sa pozrela. Minulý týždeň som videla, ako sused kosil trávnik a bolo mu veľmi teplo. Pomaly chodil bez trička po celom dvore hore dole, tlačil pred sebou kosačku a keď ma zbadal, zazubil sa a zamával. „Tá tráva rastie tak pomaly…“ vzdychla som. Pri aute som zbadala, že na mňa spoza plota máva Zdena. Bývala s mužom v dome hneď vedľa nás.
„Ahoj Jani!“
„Ahoj!“
„Kam?“
„Do obchodu,“ snažila som sa čo najrýchlejšie hodiť veci do auta, no bolo mi jasné, že to nestihnem. Už vyliezla spoza bráničky a niesla sa ku mne. Na vôdzke ťahala malého úbohého yorkshira, ktorý sa triasol od zimy, aj keď bolo vonku 20 stupňov. Uši mu viali v slabom vánku.
„A ty sa kam chystáš?“ spýtala som sa.
„Nikam, len som vybehla von s Herkulom,“ zohla sa k chudákovi a červenými nechtami mu poškrabkala hlavu.
„Vybehla….“ neveriacky som na ňu pozerala. Mala kožené legíny, dlhý rozopnutý plášť a topánky s tenučkým dlhým opätkom.
Zbadala môj pohľad.
„Konečne som sa vtrepala do týchto nohavíc,“ odhrnula plášť, aby som dobre videla jej štíhly pás, „päť kilo za pätnásť dní.“
„Ako sa ti to podarilo?“ celkom zbytočne som si naťahovala tričko na bruchu, aby ma neobopínalo.
„V lekárni mi poradili výborný koktail na chudnutie. Je trošku drahší, ale vidíš,“ pleskla sa po boku. „Stačí vydržať nejesť.“
„Nejesť čo?“ pomaly som obišla auto, aby pochopila, že už odchádzam.
„Nič, moja. Len ten koktail.“
„Aha,“ neovládla som sa a vybuchla som do smiechu.
„No,“ zhovievavo sa na mňa usmiala, „to by si ty asi nevydržala, že?“
„Nie,“ nasadla som do auta, „nemám takú silnú vôľu.“ Zabuchla som dvere a naštartovala. „A mám sa rada,“ dodala som už len pre seba.
Zdena bola moja nočná mora. Pani superná, ktorá si ma vybrala za svoju obeť. Tvárila sa, že ma miluje a chce docieliť moje dobro svojimi múdrymi rečami. Kritizovala mňa, môj spôsob výchovy detí, moje deti, môj vzťah s Tiborom, Tibora, náš dom, náš plot, náš život. Robila to s milým úsmevom na tvári, do ktorej som jej mala chuť hodiť betónový kváder. A k tomu všetkému sa mi približne raz do mesiaca zahľadela na brucho a spýtala sa, či som tehotná.

Cestou do obchodu som sa zastavila u rodičov, spýtať sa, či niečo nepotrebujú. Bývali kúsok od nás.
„Potrebovala by som lepiacu pásku,“ povedala mama. Privretými očami sledovala otca, ako si pomaly čistí okuliare.
„Priesvitnú, či papierovú? Na čo to chceš?“ spýtala som sa.
„Takú, čo dobre lepí,“ odsekla mama.
„Chce mi zalepiť ústa, lebo hovoria to, čo nechce počuť,“ uškŕňal sa otec.
„Aha,“ pochopila som, „zasa vojna?“
Obaja svorne pokrútili hlavou.
„Žiadna vojna,“ vysvetľoval otec a nastavoval okuliare oproti oknu, aby lepšie videl, „ale úplne normálny stav.“
„Vojna je normálny stav,“ odvetila mama, „pretože som zasa urobila taký prehrešok! Požičala som si jeho okuliare….“
„…zobrala mi ich z košele…“ doplnil otec.
„…svoje som nevedela nájsť…“
„…zabudla, kam si ich dala….“
„…a hrozne som mu ich zacapkala.“
„Mala ruky od slaniny.“
„Ktorú ma on prinútil nakrájať.“
„Chcela robiť praženicu bez slaniny.“
„Ďalší môj dnešný prehrešok.“
Stíchli.
„Pokračujte,“ vyzvala som ich a sadla som si, „baví ma to.“
„Vy s Tiborom nie ste o nič lepší,“ povedala mama. Rozbíjala vajíčka do misky.
„Málo sme spolu. Býva dlho v robote, nemáme taký tréning ako vy,“ pozorovala som mamu ako dôkladne šľahá vajcia. Páčilo sa mi, ako pomaličky sa to dá robiť. Pripadala som si opäť ako dieťa, ktoré sleduje svoju mamu pri varení a všetkému sa čuduje.
„Buď rada,“ mama stíšila hlas, aby otec nepočul, „keby si s ním bola celé dni, liezol by ti na nervy. Viem o čom hovorím.“ Takmer šepkala, musela som sa k nej nahnúť, aby som rozumela.
„Ak si myslíš, že som to nepočul, tak sa mýliš,“ smial sa otec.
„Vždy počuješ čo nemáš,“ hnevala sa mama, „ale čo ti kážem, to nepočuješ. Lebo nechceš.“
„Petra tu nebola?“ napadlo ma.
„Dnes ešte nie, ale chodí sem každý deň,“ povedal otec a okuliare starostlivo vložil do púzdra.
„Tvoja sestra sem chodí okolo tretej poobede,“ doplnila mama. „Doma sa naobeduje a potom už akože nechce jesť. Do večera. Lenže za chvíľu dostane na niečo chuť, tak ide radšej sem, aby doma nevyžierala chladničku.“
„A vyžiera tú našu,“ zasmial sa otec.
„Vyzerá už ako sud,“ prikyvovala mama. „Ale to nič nie je. Ja, keď som bola tehotná, vyzerala som rovnako. Po pôrode to pôjde dolu.“
„Trochu kontrolovať by sa mala, pribrala už viac než dvadsať kilo.“
„Dieťa potrebuje, nechaj ju,“ vyliala vajcia do panvice a pomaly miešala varechou.
„Lenže to dieťa nebude mať pätnásť kilo, keď sa narodí,“ namietala som, „týždeň po pôrode zhodí tak maximálne desať kilo a s tým zvyškom sa bude trápiť. A komu bude vyplakávať? Mne,“ buchla som rukou do stola. „Aj tak nemôžem uveriť tomu, že moja malá sestrička bude mať dieťa.“
„Tvoja malá sestrička má dvadsaťosem rokov. Pred dvadsiatimi rokmi by bola považovaná za starú prvorodičku. Dáš si s nami?“ spýtala sa a rozdeľovala praženicu na tanieriky.
„Neponúkaj, bude málo,“ žartoval otec.
„Nechcem. Raňajkovala som,“ vstala som od stola, „vidím, že ste v poriadku, kondícia dobrá, odpovede trefné, nič sa tu nezmenilo. Takže ak nič nepotrebujete, odchádzam.“
„Šestnásteho júla ideme na oslavu k tete Alžbete,“ zakričala za mnou mama.
„Počkaj, počkaj, to idete len vy, nie?“ otočila som sa pri dverách.
„Všetci ideme. Veď má sedemdesiatku.“
„Ježíš, to bude zase jedna divoká žúrka….pozýva celý klub dôchodcov?“
„Čo máš proti starším ľuďom?“ hnevala sa mama.
„Nič….“ zamračila som sa znechutene, „máme vymýšľať aj nejaký dar?“
„Dar bude spoločný. Skladáme sa na pobyt v kúpeľoch. Stačí ak kúpite kvety.“
„Dobre,“ vzdychla som, „musím už ísť.“
„Nezastavíš sa aspoň na obed?“
„Nestihnem,“ zaklamala som. Nechcela som vyžierať.
„No, vidíš ju? Nemá čas,“ rozčuľoval sa otec.
„Čas by aj mala, len ju nebaví počúvať tie tvoje …..“
Zabuchla som dvere.
Hádky ich udržiavali vo forme. Takto sa doberali celý život. Bola to ich forma spolunažívania. Aj keď išlo o vážne veci, často hádku premenili na komediálny výstup. Zároveň to boli jediní dlhoroční manželia, akých som poznala, ktorí sa pri prechádzkach držali za ruky a nehanbili sa na verejnosti prejavovať svoje city. Boli mojím vzorom a zároveň odstrašujúcim príkladom, ako môže prebiehať manželstvo. Vďaka nim som pochopila, že ako roky plynú, človek stráca o svojom partnerovi všetky ilúzie. Dokonale ho spozná, vie odhadnúť dopredu jeho reakcie a občas musí uvažovať nad tým, či to, čo cíti, je láska, alebo nenávisť, alebo z každého kúsok.

Po návrate z obchodu som si sadla k počítaču. Na stolíku pri klávesnici boli porozhadzované papieriky z cukríkov a čokoládok, ktoré tam Riško zjedol. Pod myšou bola slamka z džúsu a prázdna krabička hneď vedľa. Neznášam takýto svinčík. Všetko som odhrnula na kraj stola a pritiahla som si klávesnicu. Zapla som internet a prezrela som stránky, ponúkajúce prácu. Už päť mesiacov som bola nezamestnaná. Do banky, v ktorej som pracovala takmer desať rokov, ma po materskej nezobrali späť. Podpísala som dohodu. Vraj pre mňa nemali prácu. Kríza – výborná výhovorka.
Pred piatimi mesiacmi nastúpil Erik do škôlky, to znamená štyri virózy dýchacích ciest a jedna črevná. Z tohto hľadiska bolo fajn, že som bola doma. Ale nebol to dôvod. Prácu som hľadala. Každý deň som čítala nové inzeráty a vyberala tie, na ktoré som odpovedala. Skôr, než som poslala žiadosť, snažila som sa o každej spoločnosti na internete niečo zistiť. Našla som si ju v obchodnom registri, či skutočne existuje. Na mape som skúmala, ako ďaleko by som to mala z domu, do googlu som zadávala mená konateľov, či sa o nich dá niečo nájsť. Hrala som sa. Zisťovala som, čím sa firma zaoberá a najmä som sa videla, ako tam budem po chodbe pekne klopkať opätkami, v kostýme, ktorý by som si kúpila, ak by ma vzali.
A nič.
Za päť mesiacov sa mi na asi dvadsať žiadostí o prijatie neozvala ani jediná firma. Bola som presvedčená, že životopis mám napísaný správne. Prax v kancelárii som mala, v kolonke ostatné som mala uvedené, že som flexibilná a rýchlo sa učím a aj tak sa na prácechtivú mamu po materskej nikto neulakomil. Ani jediná pozvánka na pohovor.
Postupne som sa zmierovala s tým, že už nikdy nebudem mať také miesto, aké som mala v banke. Ešte stále som sa držala toho, že chcem pracovať v kancelárii, no zároveň som si uvedomovala, že ak si v najbližšej dobe nič vhodné nenájdem, budem musieť hľadať aj niečo iné. So strachom som pozerala na inzeráty, v ktorých hľadali pokladníkov a dokladačov tovaru a opatrne som ich obchádzala. Rovnako som so zovretým hrdlom ignorovala prácu na zmeny. Nevedela som, nedokázala som si predstaviť, že by som mala v noci stáť niekde pri páse a ešte k tomu aj niečo robiť. Nie. Som padavka. To by som nezvládla. Na druhej strane bolo toľko vecí, ktoré by som si rada kúpila…
Našla som ďalší inzerát, na ktorý som si trúfla odpovedať. Notársky úrad hľadal asistentku. Požiadavkám som mohla teoreticky vyhovovať. Skôr, než som sa definitívne rozhodla, že pošlem žiadosť, zavolala som Tiborovi.
„Pošli, zlatko, pokojne to pošli,“ uisťoval ma, „čo môžeš stratiť?“
„A vieš, čo ma napadlo?“
„Posuň to ešte o meter, hneď som tam!“ zreval, až som nadskočila.
„Počúvam ťa,“ ozvalo sa o chvíľu.
„Keby som do toho motivačného listu napísala niečo o tom, že aj keď som po materskej, tak nech ma hneď neodpisujú…“
„Počkaj. Na druhú stranu to daj, si slepý?“ očividne na mňa nemal čas, „napíš tam čo ťa napadne. Aj tak bohvie, podľa čoho vyberajú. A možno tie listy ani nikto nečíta…prepáč, ale už musím.“
„No fajn,“ vzdychla som si. Chvíľu som uvažovala, či sa poradím so Soničkou. Boli časy, keď som bez jej rady neurobila nič, ale už dávno som nemala chuť jej volať. Odkedy mala deti, nezaujímalo ju nič iné. Jej dvaja chlapci boli jedinou témou, o ktorej bola ochotná hovoriť. O svojom super-bio-extra-špeciál materstve.
Aj tak je to len na mne, pomyslela som si a napísala som motivačný list, do ktorého som navyše pridala odstavec:
To, že som po materskej dovolenke považujú mnohí zamestnávatelia za handicap. Ja som naopak presvedčená o tom, že je výhodou zamestnať človeka, ktorý vie, čo je zodpovednosť, váži si príležitosť pracovať, neutečie pri prvom probléme a má vo svojom živote jasne určené priority.
List som dvadsaťkrát prečítala, priložila som životopis a odoslala. Mala som z toho dobrý pocit. Toto by mohlo zaujať.

„Vieš, čo má Zdena nové?“ spýtala som sa Tibora po večeri.
„Popraskanú fasádu na ksichte?“
„To nie je nové.“
„Nagebrila si na riasy toľko farby, že sa zlepili a nemôže otvoriť oči?“
„Schudla päť kilo.“
„Čo už,“ vzdychol pateticky, „ je to zákerná choroba.“
„Prestaň! Schudla, lebo pätnásť dní nejedla, len pila nejakú gebuzinu.“
„Je to fuňa! Zas sa ťa pýtala, či si tehotná?“
„Nestihla. Ale chápeš to? Pätnásť dní nejesť?“ odkladala som riad zo stola do umývačky, „to si podľa mňa nemusela kupovať žiadny zázračný koktail, mohla piť kakao, alebo čo.“
„Mama, urobíš mi kakao?“ zakričal zhora Riško.
„Chceš snáď schudnúť?“ zavrešťala som späť.
Tibor prišiel ku mne a odzadu ma objal. Jednou rukou nahmatal tukový vankúš na bruchu a silno ho stisol.
„Ty ale s chudnutím nevymýšľaj. Za čo by som ťa chytil, keby si nemala tento kúsok slaninky?“ Snažila som sa mu vytrhnúť, ale držal ma silno.
„Vieš ako to je?,“ zašepkal mi do ucha, „ čím viac ťa je na tomto svete, tým je to lepšie. Tým viac ťa môžem ľúbiť.“ Neoholenou bradou ma príjemne škrabkal na krku. Otočila som sa mu tvárou.
„Tak potom je ale dobre, že Zdena schudla,“ rozžiarila som sa.
„No jasné, jej môže byť na tomto svete pokojne menej,“ zasmial sa Tibor.
„Na tejto ulici!“ vykríkla som.
„Jáj a to vieš, že sa budú sťahovať?“ pustil ma a nalial si do pohára malinovku.
„Sťahovať? Zdena sa bude sťahovať?“ vyjavene som naňho pozerala. Z chladničky som vybrala mlieko a dala ho zohriať do mikrovlnky. Predstavila som si, čo všetko by pre mňa znamenalo, keby sa Zdena odsťahovala. Nemusela by som sa pred ňou schovávať. Vyšla by som na dvor kedykoľvek, nečakala by som, kým ona zalezie dovnútra. Nemusela by som každý deň počúvať, aká je ona super a ja nanič, že som pribrala, že môj manžel je lenivý a deti nevychované.
„Presne tak. Kúpili v centre parádny barák,“ povedal. Na perách sa mu leskla malinovka.
„Kolega videl v realitke inzerát na tento,“ ukázal von oknom.
„Zdena zmizne z ulice?“ vykríkla som radostne. „Aj Herkules?“
„Určite, nech je to kto chce,“ utrel si ústa rukou.
„To je ten ich nebezpečný trhač.“
„Jáj, ten yorkshir? No, keď dožije….“
„Mama, bude už to kakao?“
„Áno! A potom ideme robiť úlohy!“
„Niéééé!“ ozval sa zhora zúfalý výkrik.
„No len poď a doveď dolu aj Erika, tato sa s ním bude hrať, že tato?“
Chlapci pomaly schádzali dolu, keď zazvonil zvonček. Kakao som postavila na stôl. Tibor zasvietil v predsieni, nakukol do špajzy, vytiahol z nej metlu a pozametal piesok z rána na malú kôpku. Odomkol a otvoril dvere.
„Ahoj Tibi!“ začula som Zdenin hlas s tragickým podtónom.
„Ale ahoj Zdeni!“ napodobnil jej výkrik Tibor. Musela som sa uškrnúť. Čím menej Zdeny, tým lepšie…
„Chcem sa len spýtať, či bol váš Riško dnes vonku,“ stíšila hlas, no aj tak som ju zreteľne počula.
„Jani,“ zavrešťal Tibor, „bol Riško dnes vonku?“
„Bože, vy ste taká hlučná rodinka,“ chichotala sa Zdena.
„Nie,“ zakričala som späť prehnane hlasno, „dnes mal krúžok, len pred chvíľou sme prišli!“
„Nebol,“ zopakoval.
„Aha,“ povedala sklamane, „no tak potom nič. Vieš, niekto mi zlomil ružu v predzáhradke. Zasa!“ zdôraznila plačlivo. „Už takmer kvitla.“
„Nemohol ju zdemolovať ten váš Herkules, keď divočil vonku?“ nevinne sa spýtal Tibor. Vyprskla som a z ruky mi vypadla vidlička. Predstava divočiaceho Herkula bola oproti trasúcej sa nešťastne pôsobiacej realite tak scestná, že som si musela čupnúť a dusila som sa s utierkou na ústach.
„Tak to teda nie,“ odsekla Zdena urazene, „skôr som to tipovala na vášho Riška. No tak nič, len som chcela vedieť,“ bola na odchode.
„Počkaj Zdeni,“ zastavil ju Tibor. „Musím ti povedať, že fakt dobre vyzeráš v poslednej dobe.“
„Ale prosím ťa,“ vykríkla nadšene. Nálada sa jej okamžite zlepšila.
„Mne sa vždy páčili plné ženské krivky,“ pokračoval, „že si trochu pribrala? Čo?“
Ostalo ticho.
Mám chlapa za milión, prešlo mi hlavou.
„Fakt, pristane ti to,“ začula som Tibora, „no tak sa maj.“ Dvere sa zabuchli.
Keď vošiel do kuchyne, ešte som sedela na zemi a natriasala som sa smiechom.
„Ty si neuveriteľný,“ vyjachtala som.
„Psssst, ticho! Tá ešte určite stojí pred dverami. Normálne tam asi primrzla.“
„Plimlzla, nolmálne tam plimlzla,“ zopakoval Erik.
„Vonku mrzne?“  ozval sa Riško od stola, pri ktorom dopíjal svoje kakao, „ale veď Vianoce budú až za 186 dní.“

Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Mama, nestresuj! 1.časť

  • Ahoj,

    Už som to asi niekde spomínala – Tvoje témy síce nie sú mojou šálkou kávy (teda, ehm, kakaa, lebo ani samotná káva nie je mojou šálkou kávy :-)), ale vždy si na Tvoje príspevky kliknem, pretože bývajú dobre spracované. U Teba sme si už zvykli na určitý štandard kvality. 

    A predsa som tento konkrétne nedočítala, hoci celkove je určite nad priemernou úrovňou literárnych blogov. Začiatok je okej. S prvou vetou by som síce myšlienkovo zásadne nesúhlasila, ale z literárneho hľadiska nemôžem nič vytknúť. No druhá scéna, tá masa krátkych úsečných dialógových viet, ma položila. Stratila som sa v tom, kto čo hovorí, a chýbalo mi niečo, čo by ma ďalej namotávalo na príbeh. Je to skrátka taká bežná rodinná scénka, v ktorej som až pridlho nebadala nič viac.

    Zrejme tomu nepomohlo ani to, že príspevok je taký dlhý. Nedávno som sa síce dozvedela, že jeden čitateľ neznáša sekanie poviedok na drobné a radšej si ich také dlhé prečíta vcelku, ale ja taká rozhodne nie som. A beztak je ten príspevok už rozdelený, tak možno by sa zišlo oddeliť ho od zvyšku už skôr.

    Toľko moje dojmy – ja viem, chabé, keďže som to nečítala celé, ale snáď lepšie než žiadne.

    P.S. pre admina: táto stránka zase nejako blbne, trvalo dlho, kým sa mi podarilo pridať tento komentár.

  • Ahoj Adhara. Napriek tomu, že ťa toto nezaujalo, potešila si ma komentárom. A cením si, že komentáre píšeš. Možno to do konca nedočítal ani nikto. Ja sama tiež vväčšinou nič dlhšie nedočítam, ale kúskovať toto na 100 častí sa mi, priznám sa, nechce. Ale ktovie, možno niekto narazí na druhú časť a keď ho zaujme, vráti sa aj k prvej. A možno nie. V každom prípade ďakujem za postrehy, pouvažujem nad nimi, keď vytriezviem.

  • Ale je to naozaj dosť dlhé. Mne téma neprekáža a Tvoj štýl mám rada. Ten začiatok bol provokujúco prekvapivý, potom to bolo chvíľu také trochu nijaké, ako písala Adhara, ale potom sa to rozbehlo a čítalo sa to fajn. Zvláštnym spôsobom zarezonovala časť so zháňaním práce, keďže ešte pred rokom som mala podobný problém (s tým rozdielom, že som nebola po materskej :)), tešila som sa z nakladačky, ktorá sa ušla Zdene. Ty prosto písať vieš, zaujímavým spôsobom vystihnúť každodennú rutinu. Máš postreh a schopnosť (seba)ironizovať. To sa cení.

    Ale súhlasím s Adharou, začiatok bol trošku slabší a tiež to bolo fakt dlhé, a to človeka trochu odrázda, keď roluje príspevok. Ale inak sa teším na pokračovanie. Je fajn, že si zasa začala prispievať. 😉

  • Ahoj Wavako, ďakujem za komentár, je príjemné vedieť, že niekto klikne aj na druhú časť. Budem sa musieť k tomu začiatku vrátiť a ak sa odhodlám k prerábke, nejak to poškrtať. Možno som tam dala priveľa z nudnej reality. Zaujímavé je, že ja pri písaní skôr neustále pridávam, lebo základ mi pripadá vždy príliš krátky a strohý, no aj škrtanie je dôležité. V každom prípade ďakujem za postrehy a priazeň.

     

  • je najlepšia. Stačí o polovicu menej priamej reči, to predsa všetci poznáme, vtipný slovný pingpong náš každodenný… A má chlapa za milión:)

  • Aktualne nemame zaznamenane ziadne problemy na stranke, bolo by dobre napisat aj nejake detaily ak sa nieco podobne stane – ako konkretne tranka blbne a podobne.

    — Administrátor a správca.

  • (Zuzana, nehnevaj sa prosím, že to riešim tu) 

    Nuž, skúšala som stránku otvárať v Exploreri aj v Mozille, v oboch boli problémy. Žiaľ, už si nepamätám, v ktorom presne sa čo dialo. Ale pamätám si, čo sa dialo. Viem, že v jednom prehliadači bolo okno komentára úplne neaktívne, nedal sa doň umiestniť kurzor, tým pochopiteľne ani písať. V druhom z prehliadačov okno komentára vyzeralo síce normálne, ale nefungovala funkcia Ctrl + V ani jej ekvivalent v ľavom tlačidle myši (ja totiž zásadne nepíšem komentáre priamo na stránky, ale do iného súboru, odkiaľ ich kopírujem, aby nedošlo k strate najmä dlhších komentárov, ak niečo zblbne pri odosielaní). Keď som tam nakoniec refreshovaním stránky ten text horko-ťažko nakopírovala, po uložení bol zdvojený. Toto je mimochodom veľmi starý problém, ktorý sa mi z času na čas objavuje už roky tak pri vkladaní príspevkov, ako aj komentárov. Pri editovaní komentára sa ale zdalo, že text je tam vložený len raz, iba pri uložení vyzeral ako vložený dvakrát. Navyše, tá prvá z dvoch kópií, tá, ktorú som pri editovaní komentára nevidela, vôbec nebola podelená na odstavce. Hovorím, deje sa mi to opakovane aj pri vkladní vlastných textov na blog.

    Ak by ste sa tomu chceli venovať, môžem porobiť screenshoty, keď sa mi to zase bude kaziť, a poslať Vám ich. Len mi musíte povedať, na akú mailovú adresu.

  • Vďaka za komentár Smejúci sa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button