Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Koniec dobrý, všetko dobré?

Moje okolie ma má zafixovaného ako notorického neznášača happyendov v tvorbe cudzej i vlastnej, ako zabijaka svojich postáv. Nie je to pravda. Nefandím v princípe sad endom. Mojím favoritom je len jediný typ koncov – ten uveriteľný. Presnejšie povedané, korektný a kompatibilný s príbehom. A čudujem sa, koľkým autorom sa nepodarí inak dobrú knihu ukončiť k mojej spokojnosti.

Kniha sa nečíta kvôli koncu. Ale kvôli koncu sa píše. Pre čitateľa je dôležitá celá cesta ako dôjsť k cieľu. Ale rovnako dôležité je nemať v cieli pocit, že bol podvedený a stratil čas. Koniec zarezonuje z celého románu najsilnejšie. Dôvod je viac než jednoduchý. Spomienky máme tým silnejšie, čím sú mladšie. A spomienka na koniec knihy je v rámci jej príbehu najmladšia zo všetkých. Ovplyvňuje pohľad na celú knihu. Preto je veľmi dôležité koniec neskaziť.

Lenže na druhej strane, koniec nám pamäť na predošlé udalosti nevymaže. Z tohto dôvodu treba dohliadnuť na to, aby s nimi ladil a nevyzeral ako odpísaný z nejakej inej knižky, kde boli len zmenené mená. Žasnem nad tým, koľkokrát tak tie konce vyzerajú. Sú dva hlavné spôsoby, ako koniec zbabrať: vymknúť sa atmosfére a vymknúť sa súvislostiam. Niektorým autorom sa dokonca „daria“ oba naraz.
Trochu to vysvetlím. Ak má celá kniha pochmúrnu, temnú atmosféru, cítime, že problémy postáv sú naozaj hlboké a nie je pre ne žiadna nádej, potom je doslova ako päsť na oko pricapnúť k tomu slnečný a jasajúci happyend. Časť problémov vyrieši Boh na stroji, časť sa zametie pod koberec, a všetci sa objímajú a žijú šťastne až kým nepomrú. Tak toto nie, naozaj nie. Tu je niečo zle. Ak nás autor chce vyšvihnúť z totálneho zúfalstva do totálneho jasu, musí na tom začať pracovať skôr ako v troch štvrtinách knihy. Najprv čitateľa na niečo namotať, hlboko ho do toho ponoriť, a potom ho prinútiť k prerodu tohto názoru o 180°, to je práca na ságu a nie na dvestostranovú knižočku. Snaha o prirýchly prerod pôsobí násilne až prihlúplo.

A čo tak žiadny prerod a mať to veselé už od začiatku? To by potom supersladký happyend s knihou ladil. Ibaže… komu by sa chcelo čítať knižku o tom, ako sú všetci v pohode, nič ich netrápi a riešia len totálne malichernosti? Postava musí mať problém. To je základ každej dobrej knihy. Veľký problém, aby sme ju veľmi ľutovali a držali jej palce. Lenže život nás naučil, že veľké problémy sa neriešia ani rýchlo ani ľahko. Napriek tomu, akoby na to niektorí autori zabudli.  A čo je horšie, aj mnohí čitatelia. To sú tí, čo na happyendoch trvajú silou-mocou. Áno, existujú typy kníh, napríklad dievčenské romány, kde hrdinky naozaj riešia len hovadiny a tam sú čisté happyendy znesiteľné. Ale nie tam, kde sa umiera ako na bežiacom páse, kolabuje celý svet a proti sebe stoja silné záujmy, ktoré nemožno riešiť dohovorom pri kávičke.

Skrátka a jasne, podľa mňa je uveriteľný šťastný koniec jedna z najťažších vecí, aké autor môže dokázať. Znamená to však, že som milovník nešťastných zakončení, kde tie neriešiteľné problémy postavy napokon pochovajú? Nie. Ani závery, po ktorých sa niekoľko dní cítim ako zbitý pes, nie sú pre mňa to pravé. I keď úprimne, jedno im uprieť nemožno: tie aspoň nepochovajú v mojich očiach celú knihu. V skutočnosti však obľubujem taký zlatý stred. Nie supersladké hovadiny, ale pozitívny náznak, nádej do budúcna. A najmä nech tých hrdinov dovedie do nádejného konca samotný svet knihy, nie sila autorovho (či vydavateľovho?) chcenia. Nech to urobia veci, osoby a javy, ktoré boli v knihe prítomné už pred polovicou minimálne v náznakoch. Nič významné nesmie zostať ležať ladom. A ak víťazstvo dobra prebehlo cez mŕtvoly, nech si preživší v závere na svojich padlých druhov spomenú a nech je jasné, že im táto skutočnosť kalí šťastie, pretože ľudský život je nenahraditeľný. Nie je nič horšie než vyškierajúci sa „klaďasi“, čo zabudli, na koho úkor sa veselia. Ste kladné postavy, máte city, tak ich taste!

Avšak musíme si položiť otázku, čo je to vlastne šťastný a nešťastný koniec. V románe sa predsa vyskytuje veľa postáv, je vôbec možné, aby to pre všetky z nich skončilo zle? Jedine snáď ak v závere exploduje Zem. Pre mňa je napríklad ťažké vyhlásiť, či sú konce mojich kníh šťastné alebo nešťastné. Presná odpoveď by totiž znela: Ako pre koho. Jedna postava skončí zle a druhá (na úkor nej) zase dobre. Že rozhoduje osud hlavného hrdinu? Niekedy je však aj ťažké určiť, kto je skutočne hlavným hrdinom. A potom, čo ak hlavný hrdina skončí dobre, ale všetci ostatní významní okolo neho zle? Stále je to šťastný koniec? Alebo opačne? Určite má svoju váhu tak počet, ako aj významnosť postáv a zdá sa mi, že šťastný/nešťastný koniec je veľmi nejednoznačný a o skutočnej podstate záveru nevypovedajúci pojem.

Myslím si tiež, že určitá otvorenosť v konci by mala byť, inak to bude pôsobiť príliš umelo. Ale zase, autorov, ktorí si zbabelo umyjú ruky a pod záštitou „otvoreného konca“ sa vzdajú vysvetľovania všetkých prapodivností, ktoré navymýšľali, by som najradšej zabila. Prepáčte, ale cucať z prsta a zamotávať a zamotávať a zamotávať a potom to bez vysvetlenia uťať dokáže úplne každý. Pod vysvetlením sa ale nemyslí profesor s prednáškou cez posledné tri kapitoly – je dobré, ak sa javy a súvislosti objasňujú priebežne. Hoci nejaké väčšie vysvetlenie, ktoré to všetko zaklincuje, je na záver (či pred ním) fajn. A ešte lepšia je štrbinka a pochyby. Lenže opäť, nie sú pochyby ako pochyby. Podľa mňa autor by mal jednoznačne vedieť, ako to skončilo, mal by presne vedieť popísať príčiny a následky všetkých javov. Aj keď to všetko do knihy nenapíše, necháva niečo na inteligenciu a fantáziu čitateľa, myslím, že ak autor všetko vie (a je to dobrý autor), z jeho diela to cítiť. A čitatelia by na základe toho mali pri otvorenom konci rozoznať, či sa skutočne stretli s myšlienkou, ktorá ich samotných presahuje, alebo len s nedotiahnutým nápadom.

Aký je teda záver o záveroch? Pri knihách neplatí, že ak je koniec dobrý, urobí tým automaticky dobrú celú knihu. Dobrý koniec nie je automaticky taký, kde majú hrdinovia dôvod vystrojiť párty, ale taký, ktorý namotaného čitateľa k jeho vlastnému upokojeniu rozmotá. A zároveň ho nechá rozmýšľať. Rozmýšľať… ale nie nad tým, prečo to ten spisovateľ, prepánajána, po toľkých skvelých stranách tak pohnojil.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Koniec dobrý, všetko dobré?

  • Uveriteľný. Nepresahuje, zároveň necháva rozmýšľať.

  • ak si to nerobila, ani to nerob 😀 

    príjemný, napínavý a zaujímavý príbeh z vojnového prostredia Japonska sa skončí nechutne americkým happy endom. 

    Človek sa teší na to, že si poplače nad nespravodlivým krutým svetom a stane sa toto… Ako spomínaš v článku, rozbilo sa tým kúzlo celej knihy. Mám rada happy endy, keď všetko nasvedčuje tomu, že sa to môže skončiť šťastne. Ale ak sa to má skončiť zle, tak sa to má skončiť zle! 

    Takže viem, o čom hovoríš 🙂 

  • Zase raz. Čítala som na etapy, lebo v práci sa na takéto úvahy ťažšie sústredí a posledné tri dni som vcelku KO od horúčok (milujeme naše skvelé zdravotníctvo, keď má lekár jasno v tom, čo pacientovi predpisuje, že áno), ale už som to dotiahla do úspešného konca.

    Súhlasím. Ono, záver je vcelku fuška. Neviem, ako u iných, ale pre mňa vystavať uveriteľný záver vôbec nie je ľahké. Vlastne si myslím, že na prvej knihe, ktorú som písala, som pokazila práve záver. Ani nie tak obsahovo, ako nadávkovaním. Čo by sa mohlo vylepšiť jeho prepísaním, keďže nemusím až tak vymýšľať dej, len ho možno trochu roztiahnuť a inak načasovať, aby to nepôsobilo ako päsť na oko.

    A v krátkych útvaroch zas záver úzko súvisí s pointou. Takže ak sa vydarí pointa príbehu a autor vie písať, spravidla sa vydarí aj záver. A možno trepem, keďže moja teplota zase raz presiahla 38. Tak ma berte s rezervou 😀

    Každopádne, fajný článok „o niečom“.

  • Toto som konkrétne nečítala, ale poznám kopu iných príkladov. 🙂

  • Vďaka. Dúfam, že Tvoja prerábka raz dopadne úspešne, že teploty ustupujú a že s naším zdravotníctvom budeš musieť prichádzať do kontaktu čo najmenej. 🙂 (Jeden môj známy hovorí, že čo dokážu vyliečiť naši lekári, to prejde aj samo. :-))

    Vďaka. Dúfam, že Tvoja prerábka raz dopadne úspešne, že teploty ustupujú a že s naším zdravotníctvom budeš musieť prichádzať do kontaktu čo najmenej. 🙂 (Jeden môj známy hovorí, že čo dokážu vyliečiť naši lekári, to prejde aj samo. 🙂Vďaka. Dúfam, že Tvoja prerábka raz dopadne úspešne, že teploty ustupujú a že s naším zdravotníctvom budeš musieť prichádzať do kontaktu čo najmenej. 🙂 (Jeden môj známy hovorí, že čo dokážu vyliečiť naši lekári, to prejde aj samo. :
  • Koniec je samozrejme najmenej dôležitá časť knihy, pretože keď ostatné za veľa nestojí, tak sa k nemu čitateľ ani nedostane :-).

    Súhlasím že také násilné ukončovanie aby všetko skončilo dobre napriek neskutočným prekážkam pôsobí ako päsť na oko. Na druhú stranu keď si človek postavu obľúbi, tak mu je smutno, keď to s ňou nedopadne dobre, ale asi je to tak lepšie.

    Čo sa týka otvorenosti – mne príliš nevadí, veď aj v živote je kopa záhad a neobjasnených vecí, keď sa všetko vysvetlí, tak to pôsobí skôr neprirodzene, i keď hlavné témy by sa mohli nejako uzavrieť (pokiaľ nie je pokračovanie). Navyše keď je koniec otvorený, môžem si ho domyslieť ako mi to vyhovuje, čo často robím aj s uzavretými koncami, len sa presuniem pred ne a uzavriem ich po svojom, ak sa mi autorov koniec nepáčil :-).

    A závisí aj od rozsahu. Krátky 300 stranový román potrebuje aj dobrý koniec, pretože je jeho podstatnou súčasťou. Pri dlhých niekoľkotisícstranových ságach mi ide o život v samotnom fiktívnom svete, ako sa postavy vyvíjajú, ako sa mení. Tam ide skôr o cestu a ak aj koniec nestojí za veľa (čo je podľa mojej skúsenosti dosť časté), tak mi to až tak nevadí.

  • S tými ságami sa nezhodneme. Podľa mňa nie je nič horšie ako zle ukončená sága (pozdravujem Harryho Pottera), pretože zlý koniec tristostranovej knihy pokazí len tých tristo strán, kdežto zlý koniec tritisícstranovej knihy pokazí tritisíc strán. A teraz, čo je horšie? 🙂 Čím dlhšia kniha /séria, tým viac musí byť všetko super, aby sme to vydržali. Vrátane konca, lebo inak si už druhú takú nekúpim. Samozrejme, napísať super koniec ságy je ťažšie než u kratšej knižky. Ale pri písaní dobrej ságy je ťažké všetko.

    A na tie otvorené konce som mala tiež taký názor, kým sa neukázalo, že čo čitateľom neotrepem lopatou po hlave, na to budú šomrať. Aj keď popravde naposledy šomrali na to, že vysvetlenie je zbytočné, no z toho sa už fakt jeden nevysomári. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button