Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Lotyšská rieka Gauja – 2.časť

Utorok – 29.7. Ráno sme vyrazili navštíviť najznámejší lotyšský hrad Turaida. Stojí na kopci na opačnej strane údolia rieky, oproti Sigulde. Zo Siguldy sem vedie značkovaný turistický chodník. Je to čosi vyše hodiny chôdze.

 Turaida Turaida je v jazyku Livov Božia záhrada. Masívna červená tehlová veža tohto hradu svieti ďaleko do okolia. Hrad je v 45 ha parku, kde sú ďalšie archeologické, historické a umelecké objekty. Napríklad drevený kostol z r. 1750, cintorín Livov, ktorí sa nechali pokrstiť, domčeky rybárov, stolárov, kováčov tkáčov, 14 obnovených rybníčkov, ktoré slúžili na chov rýb, desiatky sôch…  Na chodníku medzi Siguldou a Turaidou je aj jaskyňa  Gutmana, najväčšia v Pobaltí.

Vraciame sa  späť do campingu. Tu si doprajeme oddych, vykúpeme sa v rieke. Potom opäť balíme a nakladáme, aby sme sa posunuli ďalej. Po asi dvoch hodinách plavby zrazu hromy a blesky. Prihnala sa poriadna búrka. „Zachraňujeme sa“ pod rybárskou strieškou. Pršalo viac než  päť hodín, tak sme tam aj zabivakovali…

   Streda – 30.7. Je nádherné slnečné ráno. Plavíme sa ďalej. Hneď za mostom do Krustini, v rekreačnom stredisku Ramskulni vybavíme nákup a dáme si tam aj super kávičku. Na tomto mieste sa zároveň lúčime s národným parkom. Symbolicky a hneď dvakrát sa s nami prišiel rozlúčiť bobor. Bocian  svojím dlhým zobákom morzeovkou vyklopkával dôležitú správu, že sa  blížime k moru.

Často sa zastavujeme,  kúpeme sa a oddychujeme. Napriek tomu sme podvečer prišli až do mesta Ádaži. Hneď za mostom, na kraji mesta, bivakujeme. Som „šikovný.“ Rozlial som už uvarenú polievku. Varíme novú. Vládne uvoľnená nálada, do Carnikavy (obvyklý koniec plavby) sú to už len asi 3 hodiny plavby. Veríme, že to už dotiahneme až do mora. Na druhom brehu pozorujeme deti. Štverajú sa  na vysokánsku kopu piesku (asi najvyšší kopec v Lotyšsku J). Držíme im palce. Aj ony prekonávajú prekážky a majú svoj cieľ. Všetkým sa podarilo vyliezť až hore a z „vrcholu“ nám mávajú. Tešíme sa spolu s nimi. Pred spaním trochu blbneme. Fotíme sa s čiernym balzamom a potom už zaliezame do spacákov… 

Z Janinho denníka: Deň bol slnečný, len Gauja po daždi zhnedla, zostala mútna. Dokonca sme ju museli párkrát  prekoníčkovať, keďže sa do stredu navial piesok. Ó, áno práve vrieska čajka. Veď sme 8rkm od mora. Napriek častým zastávkam sme o 17.30 dopádlovali do Adaži, čo sme si nechávali na zajtra, že máme čas. Vlastne sme dali asi 37km. Teraz bivakujeme na pláži za Adaži, vyumývaní ideme zjesť polievku, potom si dáme pirogy, typický lotyšský rascový syr a možno aj rybičky v tomate, lebo Ivan je hladný medveď…ale plní všetky želania a v  Césis mi kúpil nádhernú vážku s jantárom, ktorý  bol kedysi – za čias stredovekej baltskej obchodnej cesty z Byzantskej ríše cez Rus do Škandinávie drahší ako zlato. P.S. Vôbec nie je pravda, že Gauja mimo národného parku nie je zaujímavá. Práve dnes nám ukázala  2 bobríkov a klepotajúceho bociana, vodu s množstvom ostrovov a typickou divočinou – volavky, vážky, kulíky; raj.

   Štvrtok – 31.7. Je pokojné a bezoblačné ráno. Pomaly sa balíme. Rieka je už tiež pomalá a široká. Vo vzduchu cítiť more. Pred nami sa najprv objaví cestný most v Carnikave.

Ochotný pán sa sám ponúkne, že nám dohliadne na čln a veci, aby sme si mohli spokojne nakúpiť v obchode hneď za mostom. Oproti je i reštaurácia, kde si dáme kávu. Prihovorí sa nám bývalý vysoký ruský dôstojník. Bojoval v Afganistane. Rozprávame sa o všeličom. V Lotyšsku je na dovolenke. Recitujem mu v ruštine kúsok z Puškinovho Onegina. Ako 14-ročný som s tým vyhral okresné kolo Puškinovho pamätníka. Človek naozaj nikdy nevie, kedy sa mu čo zíde. Je z toho paf a zavolá i svoju ženu, cirkusovú umelkyňu, ktorá roztáča 36 obručí. Pri odchode nás na trikrát pravoslávne prežehná a zaželá :“Boh s vami!“ My veríme, že ten náš panteistický Boh, teda príroda, bude s nami i naďalej. Pred sebou už máme železničný most v Carnikave. Tu väčšina vodákov končí. Ešte 5 km a splníme si ďalší vodácky sen.

Presne táto vzdialenosť nás delí od ústia Gauje  do Baltského mora (Rižský záliv). Na rieke sa objavujú  prvé motorové člny, ktoré vozia turistov do ústia rieky. Hrmí, radšej pristávame. More je už síce na dohľad, ale radšej si postavíme stan.  Spustí sa dážď. Keď ustane, necháme všetko v stane a len tak naľahko prepádlujeme posledných asi 500m do mora. Nádhera, dlhé piesočné kosy, tisícky čajok, divoká pláž . Pred sebou máme nedozernú zvlnenú modrú plochu. V sútokoch riek je vždy čosi magické. Ak sa však po 200 kilometroch doplavíte po rieke až do jej ústia do mora, je tento pocit ešte umocnený.

Prežívame ho spolu, ale zároveň i každý zvlášť. Je nám dobre, sme šťastní. Opäť však začína hrmieť a my precitneme do reality. Popri pravom brehu pádlujeme  proti prúdu a vraciame sa späť k stanu. Strhne sa búrka. Z neba sa valia prúdy vody. Vytopilo nás. Asi po dvoch hodinách však prestane pršať.  Na chvíľu vykukne i slniečko. Ako-tak sme osušili stan i veci.  Večer sme sa ešte vybrali na prechádzku borovicovým lesom.  Odmenou nám boli  nádherné večerné červené zore. Dobrú noc a spať…

Z Janinho denníka: Dobreže nás ten typicky hlučný Rus toľko prežehnával, lebo o 13.30 sa spustil dážď a my sme museli zabivakovať, postaviť stan v búrke a vetre, ale stihli sme uvidieť more, od ktorého sme boli asi len 1km. Pršalo do 15.30 a my sme sa tešili, že more je na dohľad. Rozhodli sme sa, že stan necháme postavený a prepádlujeme tak naľahko (s pršiplášťami, dokladmi a peniazmi) do mora, potom zbalíme loď a vrátime sa k bivaku. Bolo to dojímavé už po 300m pri rybárskych sieťach. A bolo to silné dojatie po druhýkrát.  Prvýkrát som bola dojatá, keď som v búrke  uvidela tri zreteľné pásy: Gauja, more, nebo a druhýkrát, keď som sa do mora dostávala: zrazu to pod Pálavkou zašumelo a pod loďkou to už boli úplne iné vlny; nie farba (lebo stále prevládala hnedá), ale vlny a špľachot a vreskot čajok – boli dôkazom mora. A potom pádlovačka do otvoreného priestoru, k bóji a ešte dosť za ňu a potom pádlovačka späť ako o život, aby nás more nestiahlo.

A ja som trvala na Ivanovom nápade, aby sme skúsili dopádlovať (čo to dá) späť proti prúdu Gauje k bivaku. A podarilo sa nám  to. A vzápätí sa spustil nový dážď. Áno, búrky tu majú zvláštne, hoci sme ich zažili len dve. Dlho trvajú, resp. prechádzajú do dlhotrvajúceho dažďa. Je po 18.tej a zdá sa, že už prestane. Mohlo by, lebo podlahu máme podmočenú. A zajtra to bude po ľavom brehu Gauje a znovu vpádlujeme do mora. Po druhýkrát aj s vecami a bivak dáme na pobreží. Dúfam. Som šťastná. Sme v cieli. Sen sa naplnil.

   Piatok – 1.8. V stane vylihujeme na naše pomery dlho predlho, až do 8,00. Rybári kontrolujú a vyťahujú siete. Balíme a tentoraz po ľavom brehu s už naloženou Pálavou pádlujeme opäť do mora. Dnes je vietor, takže v mori sú vlny. Naberali sme vodu, veď Pálava nie je sea kajak… Preto smerujeme na pláž, aby sme na viackrát všetko ponosili k prvým boroviciam. Tam sme postavili stan. Potom už hlavný program tvorí kúpanie a opaľovanie. Užívame si more.

 „Naša“ pláž bola bez jediného bufetu, slnečníka, lehátka. Len piesok, more a borovicový les. Kto sa chcel dostať z Carnikavy k moru, musel prejsť 2-3 km pešo lesom. Žiadne autá, motorky, maximálne bicykle. Podvečer ideme spolu do Carnikavy na nákup. Aj Carnikava je typické lotyšské „mestečko v parku.“  V bistre sme si dali obľúbený nápoj Lotyšov kvas z čierneho ražného chleba. Farbou je úplne ako naša kofola a troška sa jej podobá i chuťou. Čaká nás ešte nádherný večer so slnkom zapadajúcim za obzor…

   Sobota – 2.8.  Opäť vylihovačky. Je slnečné ráno a more je úplne pokojné. Zobrali sme Pálavu a len tak pre radosť znova prepádlovali do ústia Gauje. Miesto, kde sa rieka dotkne mora, nás silne priťahuje. Asi bol príliv, lebo piesočné kosy zmizli. Boli pod vodou. Vôňa  rieky je úplne iná než vôňa mora. Na obzore pozorujeme veľké nákladné lode a trajekty smerujúce do prístavu v Rige alebo naopak, z prístavu do Švédska. Užívame si dlhé prechádzky po pobreží, vedieme priam filozofické dišputy. To asi to nekonečné more…

   Nedeľa – 3.8.  Skoro ráno sa z Jany stala fotografka krajinkárka. Na piesočnej kose sa jej núkali desiatky pekných obrazov.  Ranné plávanie sme však absolvovali so zaťatými zubami. V porovnaní so včerajškom bola voda omnoho chladnejšia. Asi nejaký prúd. Nevadí, veď slnko aj dnes pripeká. Opäť je viac než 30 stupňov. Nedeľný obed absolvujeme v Carnikave. Pred nami je posledný večer pri mori. Bol pekný. Úplne opustená pláž, zapadajúce slnko, vôňa mora sa mieša s vôňou borovicového lesa…

Z Janinho denníka: Dnes je voda neuveriteľne studená – ako na severe. Večer nás čaká rozlúčka s morom a potom vláčikom cez mestečká utopené v zeleni. Pálavka je už zbalená. Pondelkové ráno bolo pohodové, Ivan stihol ešte východ Slnka (ako ja včera). More zdvihlo vlny ako biele ruky na  rozlúčku a čajky zaškriekali, že tu budú stále. Odchádzali sme o 8.15 nabalení neuveriteľne;  najprv po pláži, potom borovicovým lesíkom, ktorým som už tentokrát po vzore Lotyšiek nešla naboso. Vláčik uháňal stále popri pobreží, ktoré sa dalo len tušiť, ale my sme už netušili, my sme vedeli, že tam more je a za nami i Gauja. Myslím na motýlika, ktorý sa s nami vracal, keď  sme sa počas prílivu zašli na Gauju pozrieť znova. Voda za kosou smer ústie bola stále sladká (brakická), ale smer náš morský bivak slaná – morská. Ardievas Baltic sea, popíjanie kávičky pozorujúc manévrovanie lodí v diaľke, kvass v carnikavskom parku, meditácie pri slniečku, čajky a najmä ty, hrdzavá Gauja so svojimi krásami a tajomstvami, ďakujeme, že si k nám bola prajná a podelila sa o ne.

   Pondelok – 4.8.  Balíme. Svine na chrbát, prasiatka do ruky a posledný pohľad na more a „náš flek.“ Kráčame lesom do Carnikavy na železničnú stanicu.

Nastupujeme na vlak do Rigy. Tam sme v úschovni batožín  nechali Pálavu a pešo sme sa pobrali hľadať malý rodinný hotel, kde sme mali objednané ubytovanie. Trošku sme sa motali, ale nakoniec sme ho našli.  Po sprche a oddychu hurá do starého mesta.

Riga je s takmer  750 000 obyvateľmi najväčším mestom nielen Lotyšska, ale i celého Pobaltia. Leží na rieke Daugava. Na mieste, kde sa jej mohutný tok vlieva do Rižského zálivu. Je to príjemné kozmopolitné mesto so zaujímavou architektúrou. Historické jadro mesta bolo v roku 1997 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Všetky pamätihodnosti sa nachádzajú na pravom brehu Daugavy a dajú sa pešo obísť za jeden deň. Je ich dosť a oplatí sa ich navštíviť.

 Keď sme sa atmosféry starých úzkych uličiek v historickej Rige nasýtili, pobrali sme sa späť do hotela…

   Utorok – 5.8. Odchodový deň. Autobus nám ide až o 18,00, takže i tento deň využívame naplno. Trolejbusom sa odvezieme z hotela na stanicu, kde sme do úschovne  odovzdali všetko, čo sme v ten deň nepotrebovali.  S malým batôžkom na chrbte sme sa vybrali spoznávať to, čo sme včera nestihli, resp. zopakovať si to, čo sa nám včera veľmi páčilo. Zaujali najmä Radničné námestie, unikátny cechový dom Čiernohlavcov, kostol sv. Jána, Prašná veža, katedrála sv. Jakuba, Švédska brána, zoskupenie starých meštianskych domov, najmä tri najstaršie Traja bratia, najužšia ulička v Rige Rosela iela

Na vežu kostola sv. Petra sme sa vyviezli výťahom. Naskytol sa nám pekný výhľad na celú Rigu i s prístavom. V parku, pri ramienku Daugavy, si doprajeme oddych. No a potom už je čas ísť na stanicu do úschovne vyzdvihnúť si batožiny.  Pomaly kráčame na autobusovú stanicu. Autobus, hoci už mal za sebou cestu z Petrohradu a Tallinu, prišiel o čosi skôr. Opäť nebol problém ani s batožinou …

   Streda – 6.8. 2014 O 19,00 sme v Bratislave vystúpili z autobusu a o 21,00 sme už doma…

Kým je koniec jednej cesty  zároveň začiatkom ďalšej, oplatí sa žiť.

                                                                                                                                         Ahoj, Jana a Ivan                   

 

Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Lotyšská rieka Gauja – 2.časť

  • Ďakujem, že ste sa podelili. Krásne foto, dobre sa to číta a trochu vám toto dobrodružstvo aj závidím – v tom najlepšom slova zmysle.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button