Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

P6280010
Vlado Preložník

AUTOR

Vlado Preložník

Vezuv / Pompeje

KLIK
Neapolský záliv, mnohými považovaný za najkrajšie miesto Talianska, je jedna z turisticky najnavštevovanejších destinácií krajiny, vďaka prírodným i architektonickým perlám, ktoré ukrýva na mori i na pevnine: ostrovy Ischia (čít. Iskia) a Capri, mestá Neapol, Pompeje, Sorento a monumentálny kužel sopky Vezuv. Žltými kuželkami sú na mape vyznačené mestá, ktoré na erupciu v r. 79 n.l. doplatili najviac.


Vezuv – Monte Vesuvio (1279 m n.m.) – jediný činný vulkán ležiaci priamo na európskom kontinente, je považovaný za jednu z najnebezpečnejších sopiek sveta. Bežný turista môže nahliadnuť priamo do krátera, pretože turistická cesta lemuje približne štvrtinu jeho obvodu. Sám som po nej prešiel. Oplatí sa, je to nezabudnuteľný zážitok.


Ak chcete zažiť výstup na túto legendárnu horu, môžete sa ubytovať buď priamo v Neapoli, ale lepšie je využiť služby romantických rodinných hotelov na ostrove termálnych prameňov – Ischii alebo (ak nemáte hlboko do vrecka) na fascinujúcom Capri, mnohými považovanom za ôsmy div sveta.
Pri plavbe trajektom na Capri či Ischiu uvidíte však namiesto očakávaného symetrického kužela sopky hory dve: tá vpravo je Vezuv. Ak nie je v mrakoch a máte lepšie oči, rozoznáte na jeho vrchole aj kráter, pretože je mierne privrátený k moru.


Pred známym výbuchom v r. 79 n.l tvoril však Vezuv jeden kužel, vysoký vyše 2000 m. Kvôli predstave som vám dokreslil jeho približný tvar pred výbuchom.
Až do r. 62 ho považovali za vyhasnutý. Ój, ako veľmi sa mýlili.
Dnes je táto nebezpečná hora obklopená husto zastavanou konurbáciou Neapola a naväzujúcich miest, v ktorých žije asi 3 milióny ľudí. Potenciálne sú všetci ohrození. Niektoré domy sa stavajú aj vysoko na svahoch sopky.
Za nebezpečnú oblasť sa dnes považujú tzv. Flegrejské polia – čo je mohutná sopečná kaldera supervulkánu priemeru 13 km, ležiaca asi 20 km SZ od krátera Vezuvu, z ktorej fumarol (prieduchov) unikajú plyny. V kaldere sa hromadí magma, ktoré môže kedykoľvek vyraziť na povrch. Pohyby zeme (zaznamenané boli až do 1 m) sa starostlivo sledujú. Účinky príp. výbuchu by boli zničujúce, napriek evakuačným plánom, ktoré má vláda pripravené. Išlo by o premiestnenie 600.000 ľudí do iných miest Talianska, najmä do hotelov. Evakuácia takého množstva obyvateľov nemá v mierových časoch obdobu. Obyvateľom tzv. červenej zóny ponúka vláda 30.000 eur, ak sa z oblasti odsťahujú.


Ale poďme sa pozrieť hore. Do výšky približne 1.000 m n. m. nás vyvezie autobus, príp. vlastné auto. Na obrázku vidíme časť parkoviska a za ním mohutnú „rieku“ stuhnutej lávy (ešte o nej bude reč). Potom si kúpime vstupenku a môžeme vyraziť. 


Túra sa podobá výstupu na tatranskú Ostrvu, je však kratšia. Šlapete v jemnom sopečnom prachu, takže mať biele tenisky nie je moc dobrá voľba. Keď k tomu prirátate letnú horúčavu (ste v južnom Taliansku plnom paliem a kaktusov) zachráni vás len pitný režim a občasné zastávky. Tie však stoja za to, kvôli veľkolepým výhľadom na more a Neapol.


Celý Vezuv je vyhlásený za národný park: Parco nationale del Vesuvio.


Po ceste, najmä pred vrcholom,  môžete študovať vyvreliny i kamene, napadané „z neba“ (výbuch vyvrhol hmotu hory až do výšky 32 km).


Steny kužela prudko padajú do husto obývanej pobrežnej roviny. Na ich dolnej časti sa pestuje jedinečné víno Lacryma Christi (Kristove slzy). Predajú vám ho rovno na hrane krátera. Obľuboval ho Voltaire, spomína ho však už Plínius ml. (žil pred takmer 2000 rokmi). Pollitrová fľaška dekorovaná sopečným popolom vás vyjde na 5 €. Korenisté, rubínovo červené víno, s jemnými tónmi ovocia. (Dá sa zohnať výnimočne aj u nás – za dvojnásobnú cenu.)


Konečne cieľ: kráter. Rozmery má úctyhodné: priemer 600 m, hĺbku 215 m.


Asi neexistuje turista, ktorý by si na tomto mieste neurobil foto.


Geológovia čítajú z vrstiev vnútorných stien krátera ako z veľkej knihy. Z ich štruktúry a uloženia zistia aj čas jednotlivých erupcií (napr. za posledných 300 rokov ich bolo 18). Z vrstiev sa dá jasne odlíšiť usadený popol od stuhnutej lávy. 


Priamo na vrchole Vezuvu sídli najstaršie vulkanologické observatórium na svete (1841). Sleduje činnosť sopky seizmografmi i chemickým rozborom plynov z fumarol. Povrch kužela je sledovaný aj z družíc. Zistilo sa, že pred výbuchom sopky sa niekedy mení sklon svahov jej kužela.


Odmenou za výstup sú nezabudnuteľné panoramatické výhľady na more i pobrežie: vpravo vidíme Neapol, vzadu vľavo siluetu ostrova Ischia a pred ním menšiu Proscidu.


Na obzore sa črtá aj sen všetkých cestovateľov – ostrov Capri. Jediný v Neapolskom zálive nemá sopečný pôvod – zrejme bol pôvodne súčasťou pevniny.


Naposledy bol Vezuv aktívny celých 11 dní v r. 1944. Rieka lávy sa pohybovala smerom na Neapol a po 4 km sa zastavila. O život prišlo 30 ľudí, o strechu nad hlavou tisíce.


Presuňme sa však v priestore o 11 km západnejšie a v čase o 1935 rokov späť.


Sme v Pompejach.


Začiatkom nášho letopočtu boli Pompeje súčasťou rímskeho štátu. Architektonický ráz dali mestu Etruskovia, no najmä Samniti, ktorí obohnali mesto hradbami dlhými vyše 3 km, plochu zastavali domami pozdĺž pravouhlo usporiadaných ulíc, vybudovali dve fóra, amfiteáter a niekoľko chrámov. Stavebný rozvoj mesta pokračoval aj po dobytí Rimanmi (310 pred n. l.). Pompeje získali povesť dôležitého obchodného strediska, významnejšieho ako napr. Neapolis, čo bola v tom čase len malá grécka osada na brehu mora (dnes dvojmilónový Neapol).


Hlavné pompejské fórum, v jeho závere Jupiterov chrám. V pozadí Vezuv.


Zvyšky majestátneho Jupiterovho chrámu.


Kráčate po miestach, nad ktorými ležala celé stáročia šesť metrov hrubá vrstva sopečného popola. Archeológovia ho odstránili, no časť mesta je ešte stále ukrytá pod zemou. (V neďalekom Herculaneu je však väčšina mesta zavalená vrstvou bahna a popola hrubou až 20 metrov). 


Dlažby ulíc tvorené veľkými lávovými blokmi sa zachovali takmer v pôvodnom stave. Chodníky sú zvýšené, aby ulice mohli odvádzať dažďovú vodu.


Ak chodec chcel prejsť za dažďa na druhú stranu ulice suchou nohou, mohol využiť dômyselne zhotovenú „zebru“ – premostenie z veľkých opracovaných blokov kameňa s rozostupom pre kolesá povozov. Pred nimi museli vozy spomaliť, aby sa kolesami trafili medzi balvany. Ak pôjdete najbližšie cez „zebru“ na druhú stranu ulice, spomeňte si, že retardéry a „zebry“ existovali v Pompejách už pred 2000 rokmi.


V čase najväčšieho rozkvetu žilo v Pompejach okolo 20.000 obyvateľov. Od bohatých patríciov, cez početnú vrstvu remeselníkov a obchodníkov až po otrokov. Domy bohatých paríciov dodnes udivujú svojou účelnosťou a výzdobou. Ich súčasťou bolo átrium a záhrada so sochami a bohatou vegetáciou. Vnútorné priestory boli bohato vyzdobené freskami, dlažby tvoria mozaiky často vysokej umeleckej úrovne. Vďaka dobrému spojeniu s Rímom (Via Appia) boli Pompeje pre Rimanov dovolenkovým rajom, poskytujúcim  bohatým patríciom všetky mysliteľné pôžitky.


Ťažko by ste uhádli, na čo slúžili tieto kamenné kvádre. Boli súčasťou „parkoviska“ pre kone.


Verejné osvetlenie v antických dobách samozrejme neexistovalo – svetlo si nosil chodec sám. Aby sa ľahšie orientoval, do dlažby boli zasadené úlomky bieleho mramoru, ktoré odrážali svetlo lámp.


Tento (neslušný) erotický symbol sa dá chápať aj ako šípka. Kam vás nasmeruje, je zrejmé – do nevestinca. V meste ich bolo niekoľko.


Pretože väčšina občanov nevedela čítať, „menu“, z ktorého si mohol klient vybrať, bolo realisticky namaľované nad príslušnou izbou.


Komôrky lásky boli malé, celé zariadenie tvorila len posteľ. 


Fresky na stenách obytných domov vzbudzujú dodnes veľký záujem archeológov i bežných návštevníkov Pompejí. Vďaka/vinou zakonzervovania sopečným popolom máme tak doklad majstrovstva miestnych anonymných umelcov. 


Mozaiky podláh udivujú svojou krásou i zachovalosťou. Niektoré tvoria nádherné obrazové výjavy (napr. Alexandrova mozaika z Faunovho domu), … 


… iné potešia oči geometrickými tvarmi. Svastika na obrázku je pradávnym symbolom šťastia – s nacizmom nemá nič spoločné.


Antický svet si dosť zakladal na hygiene tela, relaxe a športoch. Preto sa v mestách budovali kúpele. Na obrázkoch interiér kúpeľa: fontána a bazén. 


Po príjemnom kúpeli dobre padne masáž – masážne lôžko na obrázku bolo kamenné, pokryté mäkkým materiálom.  


Vodu do mesta privádzal od 1. stor. n. l. akvadukt, na križovatkách niektorých ulíc boli vybudované verejne prístupné fontány. Domy mali predtým nádrže na zachytávanie dažďovej vody a niektoré aj studne siahajúce až do hĺbky 20 metrov.


Začiatkom n. l. žili Pompeje pokojným životom mesta, vôbec netušiaceho, že neďaleký Vezuv je nebezpečné monštrum, ktoré sa môže kedykoľvek prebudiť. Prvou predzvesťou katastrofickej erupcie boli zemetrasenia. Najväčšie, v r. 62 n. l . poničilo väčšinu budov v Pompejách, vrátane Jupiterovho chrámu na hlavnom fóre. Veľkým úsilím obyvateľov boli domy opravené. V r. 79 n.l. Vezuv zasiahol do osudu Pompejí (ale i blízkeho Herculanea, Stabie a iných miest) neodvolateľne.
Osudným dňom sa stal 24. august 79.
Výbuchu predchádzali rôzne varovné znamenia: z hlbín zeme bolo počuť hučanie, škárami v nej unikali sírne výpary, domáce zvieratá boli nepokojné a snažili sa ujsť z mesta a pod.
Ráno 24. augusta sa sopka prebudila naplno – stúpal z nej obrovský stĺp dymu, ktorý postupne zakryl slnko, mesto bolo bombardované rozžeravenými balvanmi a niekoľko dní ho zasypávala vrstva sopečného popola až do výšky 6 metrov. Skazu dovŕšil mohutný pyroklastický prúd (prúd vzduchu, prachu a plynov teploty 500-900 stupňov Celzia, ženúci sa obrovskou rýchlosťou pozdĺž svahov sopky), ktorý zabil všetko živé, čo v Pompejách ešte zostalo. Pri tejto teplote vplyvom premeny vody na paru mnohým zasiahnutým explodovala aj lebečná dutina. Ich telá sa premenili na múmie.   


Smrť obyvateľov bola okamžitá, o čom svedčia aj pózy Pompejčanov nájdených pod vrstvou popola. Sadrové odliatky dutín, ktoré zanechali v kompaktnej hornine rozložené telá obetí, sú objektom najväčšieho záujmu turistov i archeológov. Poskytujú nám obraz života ľudí v antickom meste.


Návšteva Pompejí je pre každého silným zážitkom. Ide o najzachovalejšie vykopávky z antických čias (popri vykopávkach v neďalekom Herculaneu, vzdialenom od Vezuvu len 7 km, ktoré bolo pochované pod vrstvou bahna a popola hrubou až 26 metrov). Človek pri obhliadke ulíc, chrámov, domov má pocit, že cestuje v čase. Výlet do histórie sa oplatí: let do Neapola trvá len 1 a pol hodiny.

Vlado Preložník
Bývam v Nitre. Som dlhoročný splavovač riek, jazier a morí. Okrem toho sem-tam vydávam knihy.
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Vezuv / Pompeje

  • Reportáž je dokončená. 
    Ak ste boli na nejakej inej sopke, napíšte o svojich zážitkoch.
    V. Preložník

  • Výborná reportáž. Mám rada tieto Tvoje populárno-náučné počiny. Človek vidí krásne fotky a popri tom sa všeličo dozvie. Do tohto som sa asi zažrala viac, než bežne, až ma potom zamrzelo, keď sa to skončilo. V závere si mohol ešte dačo popísať o tých obetiach a tak, dobre sa to čítalo 😀 Ja viem, som neskromná. 🙂 Fajné to bolo. Pokračuj, ide Ti to dobre 😀

  • Ráta sa aj Poľana? 🙂 Inak pekné fotky. Tie odliatky mŕtvych sú priam mrazivé.

  • Poľana by ľudí iste zaujala, veď to bola jedna z najväčších sopiek v Európe. Mňa zaujíma aj Putikov vŕšok pri Hronskej Breznici s prieduchom / jaskyňou Sézam, cez ktorý vytekala láva. Nemám však odtiaľ žiadnu fotku (potrebujem do Sprievodcu po Hrone). Skvelé by teraz boli fotky z Etny, ktorá sa prebudila…

    Odliatkov mŕtvych je v Pompejach len pár. Množstvo nálezov je v Neapolskom múzeu, tam sme však nestihli ísť.  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button