Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

zieba

AUTOR

zieba

Svet, rútiaci sa do záhuby

Telo sedí na stoličke,

Ale myseľ je úplne na inom mieste.

Na míle vzdialené.

Nevnímam okolie, len píšem.

O nespravodlivosti, zrade, o ľuďoch.

Mám chuť kričať, plakať, nadávať,

Na tento zničený svet.

Keby sme my, ľudia boli vľúdnejší,  milší, rozumnejší.

Tento svet by bol iný.

Nebolo by: vrážd, znásilnení, krádeží, vojen.

Ako sme za taký krátky čas dokázali toto všetko rozpútať?

Zničiť všetko, čo sme roky budovali?

Začíname si budovať obrovské múry.

Človek človeku neverí.

Okolo nás počuť len streľbu slov a nadávok.

Človek človeku neverí.

Ubližujeme si navzájom.

Ničíme okolité prostredie.

Kládol si už niekto z nás otázku:

Čo zanecháme ďalšej generácii?

 

Ak to takto ďalej pôjde, tak im zanecháme iba zničenú prírodu, zmračenú ľudskú dušu.

 

 

 

 

Touto básňou sa Vám ľudia snažím otvoriť oči. A vysielam prosbu skúsme sa zmeniť inak sa vytratí všetko, čo sme budovali. Čo sme sa snažili chrániť pre ďalšie generácie.

Komentáre

One Response to Svet, rútiaci sa do záhuby

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button