Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sara

AUTOR

Sara

Prísne tajný denník Miry Danesovej na vás čaká na pultoch kníhkupectiev! :)

 

Drahí Enigmáci,

dúfam a verím, že si ešte pamätáte môj Prísne tajný denník Miry Danesovej. Po mnohých odmietnutiach a dlhej propagáci na stránke www.mamtalent.sk, sa mi podarilo vydať knižku vo vydavateľstve KORUNA – ktorému touto cestou veľmi pekne ďakujem – najmä pani Tinke Holländerovej, ktorú iste mnohí poznáte aj ako Tinu Van der Holland – skvelú spisovateľku. (Bejby sníva o mori, Sladký život opatrovateľky, Deja vu, Ako hadí jed a Shalom)

 

Okrem tohto poďakovania by som Vám rada ponúkla ochutnávku z mojej knižky, uverejnená už nikde nie je, takže ak sa vám moja knižka tu na enigme páčila alebo &vás zaujala anotácia, šup šup do kníhkupectiev! 🙂

Detail tovaru Prísne tajný denník Miry Danesovej

 

ANOTÁCIA:

Miriam je celkom normálne dievča. Áno, trošku splašené, po chodbách školy chodieva v rozťahaných džínsoch a v tričku s nápisom Punk´ s not dead alebo Rebel, či Nirvana. Dlhé gaštanové vlasy si takmer stále schováva pod čiernou šatkou, obúva si čierne punk tenisky a nikdy sa nezúčastňuje na školských spoločenských akciách, ani na diskotékach. A teraz si začala písať Prísne tajný denník.

Ako vyzerá svet dospievajúcich tínedžerov? Aké majú problémy a čo práve riešia? Začítajte sa do zábavného Prísne tajného denníka Miry Danesovej.

Miriam alias Mira si začne písať denník, ktorý dostane od svojej dokonalej staršej sestry Pamely. Tá dokáže behať v dvanásťcentimetrových podpätkoch a pritom pomotať hlavu polovici chalanov v škole a, samozrejme, nikdy pri tom nespadne. Naopak Mira je v porovnaní so svojou sestrou najväčšou „lúzerkou“, aká kedy kráčala po pôde strednej školy v Oak Falls.

Nielenže sa oblieka ako starý rocker (a rovnako dobre aj spieva a hrá na gitare v garážovej kapele spolu s partiou najbližších priateľov), nosí dioptrické okuliare s hrubým rámom a zubný strojček – ale je aj magnetom na trapasy každého druhu. To jej na obľúbenosti medzi rovesníkmi zvlášť nepridáva. Aby toho nebolo málo, je ústrednou nepriateľkou najobľúbenejšej a najkrajšej roztlieskavačky Ashley Monreyovej.

Ako sa Mira zachová, keď zistí, že na fešného chalana, s ktorým sa dala do reči v školskom autobuse, už rozhodila siete „mrcha“ Ashley a poškuľuje po ňom aj jej vlastná, najlepšia kamoška Liz?
Našťastie má Mira svoj vlastný Prísne tajný denník, v ktorom si nemusí klásť servítku pred ústa. A aj vďaka nemu objaví najväčšie tajomstvo sama o sebe…

P.S. Nezabudnite, len medzi nami, všetko v tomto denníku je PRÍSNE TAJNÉ!

a sľúbená ukážka: 

 

08:43 Ešte stále pondelok, triednická hodina
Zaujíma vás, čo sa stalo po tom nešťastnom „denníkovom“ incidente? Tak ja vám to teda poviem. Aj keď je triednická hodina a pani profesorka Clerensová hovorí niečo o programe na uvítací večierok pre prvákov, myslím, že to tu musím napísať ešte za čerstva. Keď mi zodvihol ten denník, samozrejme som sa poďakovala a snažila som sa opäť zahĺbiť do písania. Ale nešlo to. Pretože ten chalan sa očividne chcel trochu porozprávať. Asi nejako takto vyzeral náš rozhovor:
ON: „To si tak usilovne píšeš úlohy?“ usmial sa.
JA: „Ehm… nie, píšem si len také hlúposti, čo mi napadnú. Niekto to volá, že denník, ale nepíšem si tam, čo som zažila, skôr to, čo ma štve.“
ON: „To ťa štve asi dosť vecí, čo?“ zase sa usmial.
JA: „Ale nie, zase až tak nie,“ začervenala som sa.
ON: „Mimochodom, som Michael. Evans pre úplnosť. A ty?“
JA: „Miriam Danesová. Ešte som ťa tu nikdy nevidela, určite nie si odtiaľto, však?“
ON: „No áno, prisťahoval som sa do Oak Falls len pred pár dňami. Dnes idem prvý deň do školy. Predtým som býval v New Yorku.“
V tej chvíli mi došlo, že to musí byť ten Ashleyin „učiteľ gitary“. Dosť ma to sklamalo. Veď viete, je to môj ideál.
JA: „Ach, z New Yorku,“ povedala som viac-menej sama pre seba. Vtedy sa mi to v hlave úplne rozležalo a bola som si vedomá, že z toho nič nemôže byť, pretože on je budúcim priateľom Ashley Monreyovej. Viem to, je to viac-menej isté. Napriek tomu, že Ashley je neskutočná mrcha, musím uznať, že je aj neskutočne pekná a s chlapcami to naozaj vie.
ON: „Áno, z New Yorku,“ zareagoval na môj povzdych. Nemohol ani tušiť, že všetky moje romantické predstavy a nádeje, ktoré sa zrodili, keď vošiel do školského autobusu, boli pasé v tej sekunde, čo vyslovil slovo New York.
JA: „Bolo ťažké opustiť New York?“ povedala som po počiatočnom šoku.
ON: ,,Ako sa to vezme. Rodičia sa nedávno rozviedli a ja som mal na výber. Zostať s otcom v New Yorku alebo ísť s mamou do Oak Falls. Mama mi však bola vždy bližšia ako otec, ktorý sa ustavične stará len o peniaze a prácu. To je jeho život. Robí v jednom hudobnom vydavateľstve ako producent,“ bolo zrejmé, že so svojím otcom nemá najlepší vzťah.
JA: „Prepáč, nechcela som zabŕdať do takej osobnej záležitosti.“
ON: „Ale vôbec nie,“ opäť sa usmial.
JA: „O chvíľu sme pri škole. Dúfam, že sa ti na Vyššej strednej škole v Oak Falls bude páčiť,“ povedala som už pri vystupovaní z autobusu pred školou. „Viac ako mne,“ dodala som v duchu.
ON: „Vďaka, dúfam, že sa ešte stretneme. Vieš, musím sa ponáhľať, mám sa totiž stretnúť s bratrancom. Zatiaľ sa maj, Miriam.“
JA: ,,Pre kamarátov som Mira,“ usmiala som sa. Ani neviem, kde sa vo mne nabrala tá odvaha povedať niečo také, a dokonca sa usmiať. Nikdy v živote som s nikým neflirtovala, tak prečo to skúšam s budúcim roztlieskavačkiným chlapcom?
ON: „Takže už medzi nich patrím aj ja?“ usmial sa, ale očividne nečakal odpoveď, pretože vzápätí sa rozlúčil so slovami: ,,Maj sa, Mira!“ a pobral sa smerom k hlúčiku basketbalistov, ktorí ako vždy čakali pred školou, kým nebude partia kompletná, a až potom ako najväčší borci vošli do školy. No a ja som stihla už len povedať: ,,Čau!“ Zastavila som sa pri skrinke a teraz sedím na očividne dosť nudnej triednickej hodine.

11:16. Ešte stále pondelok, na ošetrovni
Hm… tak ten spomínaný (tentoraz skutočne naozajstný) TRAPAS sa stal až o necelé dve hodiny, ale predsa som správne predpokladala, že sa mi dnes niečo prihodí. Tým sa chcem akože utešovať, alebo čo?! No dobre, stalo sa mi také menšie „faux pas“. VRAJ MENŠIE!!!! Práve som sa ako vždy prehrabovala vo svojej skrinke a hľadala učebnicu z angličtiny, keď doľahol ku mne afektovaný smiech slečny Monreyovej. Má, nanešťastie, skrinku priamo oproti mne. A ani by som sa nebola obzrela, keby… keby nebola povedala: „Michael, ty si taký zábavný, celkom vážne…“ chichotala sa, akoby mala nejaký záchvat, či čo.
Ten deň nakoniec fakt nemohol byť horší! Chvíľu som tam len tak stála a v hlave mi hučalo: ,,Prečo má Ashley všetko, na čo si zmyslí? Veď je taká protivná! A ja hlupaňa jej ešte pomôžem a požičiam jej svoju gitaru! Ah, Mira, ty si taká ťava!!!“
A veru nielen to. Túžila som čo najskôr zmiznúť, a tak som sa čo najrýchlejším krokom vybrala k učebni angličtiny. A vtedy dozrel čas na už skôr predvídaný TRAPAS. Samozrejme, ako to už počas zlých dní býva, nič nevyšlo tak, ako som chcela, nedošla som do spomínanej učebne. Pravdepodobne sa nejakému idiotovi (!) nechcelo zájsť k jednému zo smetných košov, ktorých je na chodbe požehnane, ale radšej zahodil šupku zo skonzumovaného banána rovno na dlážku (asi ako výstrahu, aby sa človek druhýkrát díval pod nohy). Skúste si tipnúť, ktorý nešťastník sa na nej pošmykol!!!!!!!!!!

SAMOZREJME, ŽE… JA!!!
V celej svojej šírke som sa roztiahla rovno pred roztlieskavačkou a jej potenciálnym priateľom. Musela som pri tom vyzerať ako rozpučená žaba, ktorá nemôže polapiť dych, pretože ten pád mi vážne vyrazil dych! A to sa fakt nečudujte, pretože som spadla na brucho, a nie na chrbát, ako sa to stáva vo filmoch. Takmer som umrela! (Skôr od hanby ako z nedostatku kyslíka.) Vôbec netuším, ako dlho som tú dlážku utierala, keď som len zrazu zistila, že ma dvíha pár silných rúk. Nemohla som tomu uveriť, ale bol to Michael Evans. Celkom vážne! Musela som sa oňho oprieť, pretože mi nebolo dvakrát najlepšie.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma a ja som v tej chvíli nebola schopná povedať ani ň! Ocitla som sa v dosť bizarnej situácii. Opierala som sa o Ashleyinho „skoro chalana“, Ashley penila ako besná a všetci na nás čumeli.
„Som OK,“ zamumlala som nakoniec.
„Rád by som vedel, ktorý idiot vyhodil šupku od banána rovno na dlážku! Pokojne si sa mohla aj zabiť!“ rozčuľoval sa a bol pri tom taký sexi! Chápete, v tej chvíli mi bolo úplne jedno, že som už mohla byť na druhom brehu. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo to, že ma Michael ešte stále objímal. Z toho tranzu ma dostala až Ashley:
„Mira, myslím, že by si sa nemusela tak dlho vešať na Michaela, veď to predýchaš, no nie? Michael, poď už, ukážem ti, kde máš algebru.“
Na moje počudovanie ju však Michael vôbec nepočúval, len sa ma spýtal: „Odprevadím ťa, dobre?“ Znelo to však viac ako skonštatovanie než otázka. Pokúsila som sa od neho odlepiť, ale akosi ma zradili nohy, ešte že ma stihol podoprieť, pretože inak by som znovu bola poutierala dlážku.
„Nie, to fakt netreba,“ povedala som dosť prerývane, pretože nie a nie polapiť ten dych. Ktovie, či to spôsobil ten pád alebo jeho prítomnosť?
„Vieš čo, Mira, nehraj tu divadielko!“ Ashley to očividne rozčuľovalo viac, ako som predpokladala.
„Preboha, Ashley, spamätaj sa! Nevidíš, že si vyrazila dych?“ zahriakol ju Michael. ,,Mira, mala by si ísť na ošetrovňu, odprevadím ťa tam,“ a vážne to urobil.
Ashley tam zostala stáť ako spiaca sopka pred výbuchom. Tuším ma musí ešte viac nenávidieť, samozrejme, ak sa to ešte dá. Michael ma teda odprevadil na ošetrovňu, kde teraz ležím a snažím sa zhlboka dýchať. Sestra Futchová odišla ošetriť akúsi zlomeninu, a tak si môžem písať. Keby ma videla, tak by mi to asi hneď zatrhla. Napriek tomu, že to dopadlo celkom fajn (myslím tým na to, ako sa Michael zachoval), aj tak si myslím, že to bol poriadny trapas. Musím však uznať, že v jednom mala Ashley pravdu. Michael Evans je naozaj ten najúžasnejší chalan, akého som kedy stretla. Nesmial sa, keď som spadla, čo je dosť nevídané, pretože som si viac než istá, že aj môj najlepší kamoš Dan by sa urehotal k smrti, keby videl, ako utieram dlážku pred roztlieskavačkou, ktorá je, len tak mimochodom, môj nepriateľ číslo jeden. Musím uznať, že tento trapas mi aspoň priniesol poznanie, že existujú aj chalani, ktorí nielenže dobre vyzerajú, ale sú aj duchaplní a veľmi milí. Ten pád bol však aj tak strašne ponižujúci.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

31 Responses to Prísne tajný denník Miry Danesovej na vás čaká na pultoch kníhkupectiev! :)

  • Tak aj do tretice ti zo srdca gratulujem k veľkému úspechu, kolegyňa spisovateľka. 😉 

    Želám tvojej knižke veľa úspechov a hlavne obľubu u čitateľov. 

    Teším sa, až rozbehneš ďalší úspešný príbeh. 

     

    Nech ťa Múza neopúšťa! 

     

    S pozdravom,

    Dušan Damián

     

    PS: Si ma inšpirovala k tomu, aby som opäť siahol do zásuvky. 😉

  • Ďakujem Dušan! 🙂 

     

    Nech nás múza dobre „kope“ ! 🙂

     

    P.S.: To som rada! 🙂

  • ja som Ťa na enigme akosi nechytila (asi som došla kapánek neskôr, ako si Ty odišla), takže príbeh nepoznám. Z ukážky to na mňa pôsobí ako klasická teenagerská beletria. Pre teenagerov asi fajn. Len ten motív pôsobí tak… tuctovo… 🙂 Ale to je asi bežné, všetci (ok, nie všetci, ale väčšina) radi čítajú o láske, zvlášť v hentom veku, že? Možno sa mýlim a knižka v sebe skrýva viac. Ale čo ja vlastne kecám, ja som zatiaľ nič nevydala 🙂 Každopádne, blahoželám k úspechu.

  • Ahoj Wavako, áno, je to klasická beletria pre mladých, netvrdím, že je to niečo výnimočné, ale štýlom som sa snažila,aby to bolo vtipné a nie „sladučké“ aj keď je to o láske (čo je podľa mňa najdôležitejšia vec na svete – akákoľvek podoba lásky – romantická aj tie ostatné, nevynimajúc priateľstvo:)) takže verím, že vždy to má – hlavne mladým dievčatám – čo povedať. Originálne na tom možno trochu je to, že hlavná hrdinka píše básne a tie sú v knižke nielen po slovensky, ale aj po anglicky. 🙂 Ja som začínala písať najprv básne až potom som prešla na prózu – poviedky a tento pokus. Začala som to písať presnev takom veku, ako má moja hl. hrdinku – teda 16 – čisto zo zábavy a aj preto, že som sama nemala žiadneho frajera – takže som si ho vymyslela :)) – aj keď samozrejme – denník nie je autobiografia a nie je o mne – ja som si napokon prvého priateľa našla až v 23. rokoch (denník som dopísala v 20) – s ktorým som doteraz (mám 26) a už máme spolu aj jedného potomka – synčeka Alexka – viem, že teraz už nenapíšem nič podobné, lebo mám iné skúseností – okresané o viaceré ilúzie a bohatšie o širšie súvislosti vychádzajúce zo skúsenosti „dospelej“ ženy. Tento román je najmä pre mladé dievčatá, ktoré majú rady „romantické dievčenské komédie“. 🙂 ĎAKUJEM za blahoželanie! 🙂 Pekný deň! 🙂 Mirka N.

  • Mirka,

    asi by bolo potrebné napísať román pre mládež, ktorý by bol očistený od vzťahov, lásky, erotiky medzi hrdinami. Vhodné by bolo niečo z oblasti strojárenstva alebo farebnej metalurgie. Nenásilnou a vzrušujúcou formou by sa tu popísala technológia výroby a pracovné postupy až po finálny výrobok. Do románu by sa nenásilne mohli zakomponovať aj príslušné rovnice.
    Tiež treba prerobiť najúspešnejší film všetkých čias – Titanic. Do najmenších detailov by sa popísala konštrukcia lode, bezpečnostné prepážky, poistné ventily kotlov proti pretlaku, hnacie skrutky a kormidlo. Samozrejme Leonardo by bol hlavný kurič v kotolni a absolútne by mu nenapadlo baliť nejaké paničky. Paničky by bývali na samostatnom poschodí oddelené od pánov a venovali by sa štúdiu odbornej literatúry, napr. z oblasti živočíšnej výroby. Potom by sa loď potopila. Davy by sa na takýto film priam hrnuli.
    Teraz vážne: neviem si predstaviť úspešnú literatúru pre teen-age, v ktorej by nedominovali vzťahy medzi pohlaviami. (Ale taký popis činnosti kardanového hriadeľa má tiež – pre 0,0001 % teenagerov – svoje čaro.)

  • Mňa zaujíma, akým témam sa venuješ teraz. 🙂 Lebo ja som po zmene na skúsenú „dospelú“ ženu nijaké zmeny v témach nepozorovala, stále píšem (a rozmýšľam), ako keď som mala šestnásť. Ale Ty si toho aj oveľa viac zažila, kým v mojom živote sa za posledných 10 rokov veľa nezmenilo, azda len to, že tá inštitúcia, kam sa mi ráno nechce vstávať a kam treba chodiť, zmenila názov zo „škola“ na „práca“. :-)))

    Inak, ešte raz blahoželám. Áno, Tvoj príbeh je klasický dievčenský román, ktoré sama veľmi nemusím a ktorý veľa originality nepobral, ale je čítavo a vtipne spracovaný a to sa cení.

  • Dovolím si nesúhlasiť.

    Svojho času som napísal básničku o láske k motorovej píle. 

    Dokonca Vy osobne ste ju ocenili.

    Neverím, že sa nedajú písať záživné a hodnotné romány z prostredia lodníctva a strojárenstva.

  • Ale existuje aj taká literatúra, čo nerieši vzťahy medzi pohlaviami – pre mladších teenagerov od povedzme 11 do 14 rokov. Napr. takí Traja pátrači, Slávna päťka, a iné detektívno-dobrodružné príbehy, kde mali hrdinovia tiež vek 11-14 rokov a zatiaľ im z puberty nešibalo. Tieto knihy som svojho času milovala. Ale ako som rástla a hrdinovia kníh so mnou, zrazu začali riešiť totálne – z môjho pohľadu – sprostosti a preto som si povedala, že je načase, aby som začala písať ja. 🙂

  • Som nadšený, mali by sme založiť hnutie propagujúce literatúru pre mládež bez ohavností typu vzťahy, láska, sex. Možno by sme sa presadili aj v Európskom parlamente. Čo možno, určite, presadia sa tam inakšie hovadiny! 
    Báseň o motorovej píle bola skvelá.
    Tvoja poznámka o románoch z prostredia lodníctva ma nadchla.
    Navrhujem ďalšiu nádhernú tému básne, alebo dokonca piesne pop-music: s námetom „Vplyv kavitácie vody na lodnú skrutku“, názov by však mohol byť rytmickejší, napr. „Koniec našej lode, voda skrutku ďobe“ a pod. Zistil som, že poslucháči popu, ba dokonca ani rocku nevedia o kavitácii vôbec nič.
    Lode sú totiž moja slabosť, ale netreba ich zneužívať v knihách a filmoch plných uslintanej romantiky – čitateľa treba oboznámiť (v rámci hodnotného príbehu, samozrejme) s pojmami ako brutto registrovaná tona, ponor lode (ozaj, vieš, že Mark Twain je pseudonym pochádzajúci z lodného žargónu a týka sa práve ponoru?), priam katastrofou je, že dnešná mládež nevie rozoznať provu od kormy, či dračiu slučku od osmičkového uzla, no hrúza hrúzoucí… mladým dnes chýba tzv. lodná gramotnosť.
    U mňa sa láska k lodiam prejavuje napr. tak, že v Holandsku som spával na kapitánskom mostíku na pulte, kam sa rozkladajú mapy. 

  • Inšpirujúci príspevok.

    Ja sa osobne v lodníctve až toľko nevyznám, alwe vždy ma fascinovali plachetnice, vratiplachty, sťažne a rahná. Aj keď tomu hovno rozumiem.

    Otázka na telo: Keď spíšem(e) zbierku básní o lodiach, bude možnosť túto vydať u Vás?

    Videl by som v tom svoju budúcnosť, ak by bolo povolené občas zabrúsiť aj k sústruhom, hobľovkám a frézam.

    Ďakujem za odpoveď.

  • Ahoj Adhara,

    celkom chápem, ja som sa tiež dlho pohybovala v zaužívaných chodníčkoch – čo sa týka života – potom to zrazu všetko na mňa spadlo – prvá láska, tehotenstvo, pôrod – problémy s tým súvisiace (napr. popôrodná depresia – najhoršia vec, čo som v živote zažila – o tej si ešte dlho netrúfnem napísať ani čiarku! :/ ), synček Alex – ktorý sa vlastne stal mojou alfou omegou a určite pri ďalšej tvorbe ma to ovplyvní a vlastne už aj ovplyvňuje. 🙂 Mám v pláne dokončiť veci, ktoré som začala po denníku – ešte keď som bola sinlge a bez záväzkov – táto časť mojej budúcej tvorby – keďže má korene v minulosti – bude ešte taká  „chic lit“ – mám rada humor a romantiku a to si myslím je v povahe človeka a „ťažko sa len tak vykorení“ 🙂 – určite však nemám rada presladené príbehy – tomu sa rada vyhnem. A mám už rozpracovaný jeden príbeh, v ktorom síce nebude romantika chýbať, ústrednou témou však bude trošku ezotericky a mysteriózne pôsobiaca zápletka s nádychom tajomstva. Ezoterika a duchovná literatúra asi od mojich trinástich mojim veľmi obľúbeným žánrom. Preto to musím časť striedať (myslím čítanie takýchto kníh ) s oddychovými knižkami – lebo väčšinou ide o ťažké témy – pre obraz – spomeniem napr. od Lazareva – Diagnostika karmy, Dar Ducha od Prenticea Mulforda alebo z edície Zaviate doby sa prebúdzajú o duchovných učiteľoch – Buddhovi, Mohamedovi atď. Takže – tými skúsenosťami – som myslela hlavne to, že človek – aspoň ja -má chuť skúšať nové témy, príbehy a štýl – predopokladám, že ďaľší román pre tínedžerov nenapíšem – jedine ak by som písala pokračovanie Prísne tajného denníku – ak by bol veľmi úspešný. Smejúci sa

    A pravdepodobne sa raz pustím aj do niečoho o deťoch – mám pocit, že až teraz, keď vidím svojho synčeka ako vyrastá a vyvíja sa – chápem lásku v širšom poňatí a tá k dieťaťu určite o chĺpok prekonáva tú romantickú… Žmurkajúci

    Dúfam, že som zodpovedala na Tvoju otázku dostatočne. 🙂 

  • Ďakujem pán Preložník za vtipný komentár a „obhájenie“ môjho spracovania témy láska v teen-age románe. Dobre som sa zasmiala na prvej časti! Smejúci sa

  • V novembri zorganizujeme októbrovú revolúciu, poberieme boháčom fabriky a banky a s tými básničkami budeme chodiť po továrňach a recitovať ich  robotníkom, stojac na sústruhu (podobne ako Lenin). Ja sa potom stanem predsedom robotnícko-roľníckej vlády a Ty ministrom kultúry. V nasledujúcich rokoch sa nabalíme peniazmi a ujdeme do Latinskej Ameriky, kde budeme žiť šťastne až do smrti.

  • … obhajoval som hlavne tému.
    Spracovanie sa mi v prvých uverejnených častiach dosť pozdávalo, až som dokonca v duchu uvažoval, či by sme to predsa len nevydali. Ďalšie časti ma trochu zneistili, a tak som sa tejto myšlienky vzdal. Kniha je však podľa mňa celkom dobré čítanie pre určitý vek. V domovoch dôchodcov by asi nezaujala.

    Želám mnoho spokojných mladých čitateľov.

    -vp-

  • Vás musel všetkých ten môj komentár nejako strašne zobrať… To, že téma je tuctová, je predsa fakt, nie? A to, že teenageri čítajú práve tieto veci, je druhý fakt. Či? Nič iné som ani nenapísala. Alebo áno? Asi to bol veľký prehrešok, keď sa tu strhli také obhajoby a vďaky za obhajoby.

  • … ber to len ako zábavu, reakcia sa vlastne netýka len Teba; všimol som si, že pár ľudí, s ktorými sa aj osobne stretávam, majú „plné zuby“ rôznych „ženských žánrov“ či zamilovaných teen-age príbehov. Tiež na tomto webe je pár ľudí, čo im takéto žánre prekážajú. (Našťastie, nemusia ich čítať – akurát si môžu sem-tam v novinách prečítať, že napr. spisovateľka tohto žánru predala 1 milión výtlačkov.) 

    Chcel som len pripomenúť, že tieto témy (láska, vzťahy, zrada, rozchody, milostné trojuholníky…) sú večné – spoľahlivo fungujú od antiky cez Shakespeara až po Hviezdoslava, Matkina, Pilcherovú a Hollywood. Budú tu vždy. Iná vec je umelecká úroveň ich spracovania. Tá je rozličná. 
    Tiež sme sa s Ginom trochu zabavili v štýle Járy Cimmermana, aby sme sa neunudili. Internetové diskusie nemajú byť majú byť, podľa mňa (ani u intelektuálov), smrteľne vážne. (Kto by už bral dnes internet vážne.)
    Čo si myslím o Mirkinej knihe, som napísal. V mnohom sa to zhoduje s Tvojím názorom.

    Nakoniec citátik: „Intelektuál je človek, čo si myslí, že existuje aj niečo  zaujímavejšie, ako je sex.“Úsmiaty
     
    P.S. „stará dobrá zlá Wawako“, je  super označenie Úsmiaty

  • Chápem. Keby sa môj život tak dramaticky zmenil, tiež by som asi mala na mnohé veci iný pohľad. Ale môj život zostáva stále rovnako statický, ako keď som mala 15, a neudialo sa nič, čo by ho odklialo. (Niežeby som závidela. :-)))

    Súhlasím, že o depresii sa ťažko píše, a ostatným sa to tiež ťažko číta. Mne tiež dlho trvalo, kým som na písanie o chorobnom smútku nazbierala odvahu, no a výsledok (tu na Enigme zverejnený Denník samovraha) je napriek tomu dosť rozpačitý.

    Nuž, zdá sa, že naše čitateľské cesty sa rozídu, takéto témy (obzvlášť tému deti) nemusím. Možno si aj pamätáš, ako som Ti niektoré z tých novších vecí skritizovala na Mámtalente. Nie je to skrátka moja šálka kávy, teda kakaa (kávu nepijem rovnako ako som ju nepila v pätnástich :-)).

    (P.S. To, že materinská láska o chlp prekonáva partnerskú, si nemusela spomínať, teraz hrozí, že sem nabehne Vlado s poučením, že je to prirodzený dôsledok evolúcie. :-D)

  • … neboj sa, mňa nezobral ani jeden komentár 🙂 a to „obhájenie“ som nedala do úvodzoviek pre nič za nič! 🙂 Ja som taký všestranný čítateľ – prečítam si hocičo, ale chápem, že každý má rád iné veci a každý na to aj právo má 🙂 Ja si napríklad prečítam aj historickú romancu – je to viac menej o zábave, niekto takú literatúru proste nemusí, ako napríklad Adhara a predopokladám, že ani ty :)- ja ju môžem hlavne vtedy keď potrebujem vypnúť a neriešiť nič ťažké – žiadne vraždy (odkedy som bola tehotná a potom mala popôrodnú depku tak to proste nemôžem, dovtedy som mala rada aj horory – Kinga a tak:), ale mám rada aj Strindberga, zbožňujem Paulo Coelha, viktoriánsku literatúru, poéziu, faktografickú, ezoterickú literatúru atď… Záleží niekedy na životnom období, napr. v puberte som čítavala romanťáky ako besná – potom som asi osem rokov nemohla taký žáner ani cítiť (okrem denníkov princeznej) a teraz mi nevadia.

    Čo tak začať novú diskusiu o knižkách? Celkom sa dám zlákať niečím novým – čo odporúčaš? Ja sa napríklad teraz chystám na Storočného starčeka od Jonasa Jonassona. 🙂

     

     

  • Podvečer som napísala dlhý excitovaný kometár, ale asi bol zbytočný a excitovaný 😀 Tak ho mažem. Veď ono to je vlastne jedno. Načo si robiť vrásky, nie? 🙂

  • … asi som tu (nechtiac) rozpútal menšiu flamewar. Aby tému návštevníci  nebrali osobne, urobím zo svojich komentárov asi samostatný príspevok, akúsi (ironickú) poznámku určenú všeobecne čitateľom, ktorí si myslia, že súčasná literatúra pre mládež je príliš „prevzťahovaná“.
    (P.S. pre Wawako: … veď vieš, že Ťa mám rád.)

  • Dopekla, práve, keď som naň chcela napísať odpoveď! 😀

  • … netreba

    (stačí, že sa bojuje na Ukrajine…)Zamračený

  • Nechcela som bojovať, skôr som sa chcela pokúsiť zmieriť obe strany – lebo každá má svoj kus pravdy. Ja som určite ten posledný človek, čo by bez výhrad obhajoval zaláskované romány 🙂 Na druhej strane, beletria a nereálnosť idú ruka v ruke – ešte v živote sa ku mne nedostala kniha, po ktorej prečítaní by som si mohla povedať: „Tak toto sa môže stať aj mne“. Možno iba málo čítam. 🙂

  • Ale vieš čo, ja som taká, že ak zareagujem hneď, je to zbytočne excitované 😀 Tak som to radšej potom zmazala. Ale kľudne zareaguj. Možno si spomeniem, čo som tam napísala 😀

  • Ale hej, však vlastne o nič nejde. Ja nemám nič proti vzťahom (v literatúre). Len občas mi tak zarezonuje, ako je toho veľa a ak mi na tom nepríde ani nič výnimočne originálne alebo zaujímavé, tak si občas neodpustím komentár…

    A hej hej, je mi úplne jasné, že ma máš rád. Skoro ako koňa 😀

  • S týmto úplne súhlasím. No v tomto prípade som mala zmierňovacie tendencie preto, že som celý alebo skoro celý rukopis čítala a prišlo mi to dosť dobre podané na knižnú podobu. Ani nie tak preto, že by to bolo výrazne lepšie ako iné dievčenské romány, ako skôr preto, že to nie je o nič horšie ako iné dievčenské romány, tak keď sú tie vydané, prečo by tento nemohol byť vydaný tiež? 🙂 Mimotoho, tá ukážka na upútavku je podľa mojej súkromnej mienky jedna z tých slabších pasáží, má to veľa lepších.

  • Ad: Wawako
    … ako koňa nie, to by bolo príliš, kôň je „top level“ (keď kedysi mládenec povedal dievčine, že ju má rád ako koňa, znamenalo to, že má preňho najvyššiu možnú hodnotu, podobne ako, v tých časoch, kôň.) 

  • nejako sa s tým hádam vyrovnám 😛

    P.S. Wladko, skús si ešte raz pozorne prečítať, ako sa píše moja prezývka 😉

  • S dvomi w mi to pripadalo exotickejšie, ale dobre…

  • Ono to ale vychádza z etymológie, wavako je zloženina slov wava a ko a každé v príslušnom jazyku znamená niečo iné. Ale že si to Ty, môžeš písať aj wawako, oooo veľký Vlado 😉

  • Fíha, tak ono to niečo znamená? … a ja, že Ti len napadlo bizarné spojenie hlások. (Asi pôjde o jazyk afrického kmeňa Balubu alebo o niečo podobné 🙂
    (Ináč viac mi lichotí Veľký Vlado ako veľký Vlado. Moji poddaní ma zvyknú písať s „V“. Ale pekný titul je aj Vaše Blahorodie, to sa však skôr hodí na oficiálne príležitosti. Závidím Dalajlámovi, jeho oslovujú Vaša Preosvietenosť.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button