Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Obyčajný príbeh zlomeného muža II. – 1.časť – Nový začiatok

(jeseň 2007)

 

„Tak… Ahoj.“ Lúčila sa so mnou rozpačito Lenka, keď som ju odprevadil od kina až na autobus.

„Ahoj.“ Odvetil som stroho, len tak s letmým úsmevom, ktorý neprezrádzal žiadnu skutočnú emóciu. Teraz bola tá chvíľa, kedy som jej mohol dať aspoň bozk na líce a povedať: „Tak ti večer zavolám a dohodneme sa na Pondelok.“ Ale to som neurobil, hoci to čakala.

Lenka bola veľmi fajn baba, trochu plnšia v tvári i bokoch, ale krásna. Vlastne ma do toho kina zavolala ona. Boli sme na Decembrových chlapcoch v hlavnej úlohe s Danielom Radcliffeom, no popravde sme ho vôbec nepozerali.

Neustále sme sa rozprávali, ona sa chichotala na mojich kritických postrehoch a občas ma štuchla alebo pošteklila, aby vo mne vyburcovala nejakú odozvu.

Žiaľ, akosi som bol voči tomu chladný. Nedokázal som jej prejaviť nehu. Ani vtedy v prítmí mojej obľúbenej kinosály Palace Cinemas, ani teraz, keď som vedel, že čaro lúčenia stiera jej zábrany.

„Šťastnú cestu. A dávaj si pozor!“ Povedal som len chladne, keď sa zavreli dvere na 50-tke a sledoval som jej skleslý, sklamaný výraz, ktorý maskovala nedbalým úsmevom.

Ešte mi zakývala, no ja som jej len s rovnako nemožným úsmevom odkývol hlavou.

Čo si to len so mnou porobila, Romy?“ Zvraštil som tvár, keď som zrazu osamel a rozhodol som sa prejsť cez Sad Janka Kráľa.

Áno, aj po dvoch rokoch som stále myslel na Romanu a videl som ju snáď v každej žene, ktorá o mňa prejavila záujem, alebo ktorá sa mi aspoň trochu fyzicky zapáčila. Bolo to ako choroba. Ako prízrak, pre ktorý som sa nedokázal uvoľniť. Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.

Doktor Stanko ma síce dostal z područia samovražedných sklonov, pijatiky aj cigariet, ale tá bolesť a sklamanie… to všetko vo mne stále driemalo. Ako zhubný nádor na srdci, čo metastázami postihol všetky úprimné city.

No bez starých priateľov a Romany som bol nikto. Zo zlomeného muža sa stal osamelý pútnik bez cieľa.

Z týchto bezútešných myšlienok ma vytrhol až neznámy hlas.

„Ale, ale… Kam to kráčaš, ty tlsté prasa?“ Volal za mnou odpudivý rapavý chalan, keď som kráčal cez Sad Janka Kráľa smerom na Starý most – cestou, lemovanou kríkmi.

„A čo ťa do toho?!“ Zrúkol som nahnevane, no vedel som, že tým len prilejem olej do ohňa.

Čert mi bol dlžen túto prechádzku. Radšej som mal ísť s Lenkou tou 50-tkou na Nivy.“ Preháňalo sa mi hlavou.

„Hovorím s tebou, tučko.“ Zdôraznil ešte raz ten chalan a potom zavolal kamsi do kríkov s úškrnom: „Chalani! Pozrite, on ma nepočúva! Čo s tým urobíme?!“

Než som sa stihol spamätať, z kríkov navôkol vystúpili dvaja priemerní chlapci s tupými výrazmi v tvárach. Očividne boli odo mňa mladší, no možno práve preto nebezpečnejší.

„Nó… Čo s tým urobíme, Laco?“ Ozval sa tupo ten územčistejší z dvojice až sa pri tom zachrochtal.

Adrenalín mi už začal prúdiť žilami, až som cítil pulzovanie spánkov.

„Naučíme ho slušnému správaniu.“ Poznamenal stroho ich vodca – Laco. Na Lacov som mal vo všeobecnosti smolu. Aj na gympli mi kedysi strpčoval život spolužiak Laco, ale to bolo už dávnejšie. Teraz predo mnou stál tento rapavec so svojimi gorilami a zjavne si zo mňa chceli urobiť boxovacie vrece.

Tá myšlienka ma vlastne celkom rozosmiala. Chalani vyzerali viac ako šimpanzy alebo makakovia, než ako gorily. Vlastne jedinou gorilou som tu bol ja.

Zrejme mali aj čosi vypité, inak by si na mňa hádam netrúfli. V každom prípade pre adrenalín si už vlastne ani nepamätám, ako sa to vlastne zbehlo. Zrazu len vypukla bitka a ja som cítil slabší úder do líca a niekoľko kopancov do nôh.

Nedal som sa.

Aj keď som za posledné roky riadne stučnel, stále som mal švih a hlavne silu. Tých dvoch som preto zložil vlastnou váhou a menšiemu z nich som možno aj zlomil nos.

Už neviem, ale pamätám si, že pod mojou päsťou to zachrupčalo ako zahryznutie do čerstvých Crunchips X-cut.

Avšak Laco – ich vodca, bol ťažší oriešok. Bitku si vychutnával a vedel dobre, čo robí. Moja kondička bola mizerná a rýchlo som strácal dych.

„Tak čo, ty sku*vený tlsťoch?! Už máš dosť?“ Zarehotal sa Laco a s rozbehom sa na mňa vrhol, sotiac ma rovno do suchých kríkov.

Cítil som ako mi konáre natrhli šedú bundičku a oškreli ruky. Zadkom som žuchol do blata ako vrece s odpadkami, vlastne som sa tak v tej chvíli aj cítil – ako odpad. Na chrbte som mal stále svoj ruksak, ktorý mi napokon zabránil vstať.

Asi to tak malo byť, lebo tým, že som zostal ležať v kroví sa to všetko skončilo. Rapavý Laco ku mne ešte na skok podišiel, opľul ma a odbehol kamsi preč aj so svojimi poskokmi.

Adrenalín mi síce chvíľu prúdil žilami, no keď som ho nemal z tela ako vybiť, jednoducho som sa poddal emóciám a rozplakal som sa.

Sprostá Blava! Ako som toto mesto vôbec niekedy mohol mať rád? No jasne! Kvôli Romane…“ Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.

V tej chvíli mi prišlo ľúto absolútne všetko, vrátane mojej biednej existencie. Nemalo zmysel pýtať sa, čo týchto chalanov vyprovokovalo.

Prečo to vlastne urobili?“ Mohla znieť moja otázka, no zároveň som vedel prečo. Jednoducho to nemalo príčinu. Urobili to, lebo nevedeli, čo so sebou. Možno si aj niečo dokazovali.

Veď vlastne… Sám som bol kedysi taký. Ešte pred dvoma rokmi som bol Dušan Damián, najväčší frajer v okolí Dunajskej Stredy. Bol som arogantný a tiež som občas robil zle tučkom. Spomenul som si napríklad na Ondreja Hybaja zo základky, ktorému som strpčoval život celé tri roky nazývajúc ho bodkovaná šunka, lebo nosil bodkovanú aktovku. Teraz ma to opäť zamrzelo a tlačilo mi ďalšie horúce slzy z očí.

Vtedy som sa zachoval presne ako tento Laco ku mne, akurát, že ja som bol oveľa krajší – a rozhodne som nebol rapavý.

Pri tej samoľúbej myšlienke som sa cez slzy rozosmial. Musel som v tom kroví vyzerať ako šibnutý utečenec z ústavu. Zablatený zadok, natrhnutá bundička, oškreté lakte a krvavý nos s perou. 

„Do riti!“ Zanadával som, keď som hľadel na zakrvavenú dlaň a uvedomil si, ako mi brní nos.

Takto sa predsa nemôžem vrátiť domov.“ Povedal som si a rozmýšľal som, čo urobím. 

Kedysi som v takýchto prípadoch volal okamžite Mikimu, Termixovi alebo Peťovi. No stará banda sa dávno rozpadla. Tak dlho som sa im všetkým vyhýbal, až som stratil kontakt. Tie časy prvých rán boli v tejto chvíli dávno zabudnuté.

Vytočil som jediné číslo, ktoré mi teraz mohlo napadnúť – Marekove číslo.

Nazdar Majo! To som ja, Dušan. Prosím ťa, môžem sa u teba o hodinu zastaviť. Potrebujem sa dať trochu do poriadku. Neuveríš, ale napadli ma nejakí traja grázli v Sade Janka Kráľa. Nie… Som v pohode. Teda aspoň dúfam. Len nechcem ísť takto domov. Radšej nech ma mama takto nevidí. Tak teda o hodinku, áno?

Marek bol teraz môj jediný kamarát. Poznali sme sa síce už od škôlky ale skutočne sme sa zblížili až v škole, keď som sa začal strániť svojej starej bandy.  

Len čo som však zložil, prebehla mnou triaška a opäť mi vyhŕkli slzy. Ešte to nebol plač, len čisté zúfalstvo. Plač prišiel znovu až po chvíli.

Čo sa to pre Boha so mnou stalo?“ Sedel som na lavičke, čakajúc na 50-tku. Už som radšej nechcel nechať nič na náhodu.

Aj tak mi bolo zo seba zle.

Najväčší frajer práve načisto padol na hubu.“ Zazúfal som si a hľadel na svoje nabobtnané brucho. Za tie dva roky som rozkysol ako cesto na pagáče.

Mal som chuť, vypiť si, ale pri tej myšlienke mi opäť prišlo do plaču. Sľúbil som si predsa, že už piť nebudem a nesľúbil som to len sebe. Po sedeniach u psychiatra, doktora Milana Stanka, už nič v mojom živote nebolo ako predtým.

„Už žiadny alkohol a žiadne cigarety a žiadne intrigy a žiadny falošní priatelia.“ Opakoval som si.

Pravdou však je, že som to možno za tie dva roky prehnal. A moje telo to bolestivo pripomínalo tej časti môjho ja, ktorá kedysi bývala hrdým egom.

Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.

Ani som sa nenazdal a zrazu zo mňa bol hnusný tlstý žoch so sto tridsiatimi kilami živej váhy a nulovým sebavedomím.

A vtedy na tej lavičke som urobil to osudové rozhodnutie. Mal som totiž pred sebou maturitný ročník a hľadanie výšky. No uvedomil som si, že takto som načisto nepoužiteľný.

Kam zmizol ten Dušan Damián, ktorý sa kedysi nebál postaviť ani pred ozbrojených dílerov z Veľkého Medera?“ Pýtal som sa sám seba.

Hoci som bol teraz o dva roky starší, cítil som sa ako podradný termit, ktorého možno poľahky zašliapnuť alebo ako bezbranné batoľa, ktoré niekto nechal naprostred ulice. Akoby ten život predtým patril niekomu inému. To som snáď ani nebol ja.

A vtedy, pri spomienke na to kým som bol a kým som teraz, vo mne vzbĺkol obrovský nával hnevu. Hneval som sa na všetko. Ale najviac, som sa hneval na seba.

A dosť!“ Povedal som si, pretrúc si oči od sĺz.

„Dnes začínam odznova.“ Zašepkal som si rozhodne a potom som to šepkal dookola, akoby som odriekal mantru. Skrátka som sa snažil presvedčiť sám seba, že nastal čas, vrátiť sa na výslnie.

Prvé čo ma napadlo, bolo vziať mobil a napísať Lenke krátku SMS-ku:  

 

To kino sa mi pacilo.

Mozeme si to niekedy

zopakovat, co ty na to?

 

Pri tom písaní som sa aspoň na chvíľu odreagoval a už som premýšľal nad tým, čo vlastne so sebou urobím.  

•••

 

„Ejha! Toto mi zaváňa ďalším zaujímavým príbehom.“ Nadhodil Šimon, s ktorým sme sa po rokoch opäť stretli, tento krát na káve v Starom meste a ja som rozprával, čo všetko sa udialo za tie roky, odkedy sme sa videli naposledy, teda odkedy sme spoločne opustili čakáreň u doktora Stanka.

„Ten tvoj záujem ma vždy tak pohltí.“ Usmial som sa naňho rozžiarene, pretože jeho prítomnosť ma vždy upokojovala a povzbudzovala.

„Nuž ale nikdy by ma nenapadlo, že si niekedy vážil 130 kíl. To snáď ani nie je možné?!“ Pokrútil hlavou.

„A vidíš, stalo sa. To vieš… Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne, ale som rád, že už som za tým.“ Odvetil som.

„No, veď to je najdôležitejšie. Ale naozaj teraz vyzeráš veľmi dobre. Si švihák.“ Žmurkol na mňa zo žartu a vtedy nás prerušil môj mobil.

„Ahoj, Ľuba! Jasne. No… Som na tom stretku, o ktorom som ti vravel. Neboj sa, večer sa vidíme. Tak zatiaľ! Pa!“ Keď som zložil, Šimon na mňa ohromene pozrel a na jeho tvári sa zračila jasná otázka. Akoby ju tam mal vyrytú.

„Áno, to bola Ľubica.“ Mrkol som naňho.

„Čože? Tá Ľubica? Tvoja…“ Neveril svojim ušiam Šimon.

„Áno, tá Ľubica.“ Uškrnul som sa.

„Tak o tom mi musíš porozprávať! Ako to, že ste zase v kontakte?“ Opýtal sa.

„Všetko po poriadku, kamarát!“ Zastavil som ho a vychutnávajúc si jeho zvedavosť som dodal: „Najskôr ti hádam porozprávam, čo som zažíval doteraz. A ver mi, že je to nemenej zaujímavý príbeh. Až potom ti poviem, ako sme sa s Ľubicou znova stretli.“ 

„Tak sem s tým! Už si ma dostal.“ Vybafol Šimon a odpil si z pohára poriadny dúšok džúsu.

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Obyčajný príbeh zlomeného muža II. – 1.časť – Nový začiatok

  • Po dlhom čase som sa rozhodol zverejniť prvú kapitolu z pokračovania Obyčajného príbehu zlomeného muža, ktorý sa aj na tejto stránke tešil veľkej obľube.

    Asi najmä preto, že je celý inšpirovaný skutočnými udalosťami z môjho života.

    Pevne verím, že Vás osloví aj pokračovanie. Ak áno, hádam vás poteším aj ďalšími časťami. 😉 

     

    S pozdravom,

    Dušan Damián

  • Ahoj. Super, že si po dlhom čase pridal aj prózu – čiže niečo, na čo sa môžem mrknúť aj ja. Poézia mi nikdy veľa nehovorila. Tak som si to prečítala. A, ehm…

    …asi máš smolu, že k počítaču som sadla zrovna od knihy, kde som tiež čítala o zlomenom srdci a zrade hrdinu ženou, ktorú miloval. Takže nedá mi neporovnávať. A musím povedať, že toto Tvoje dielo mi v porovnaní s tým pripadá až príliš polopatistické. OK, snaha o pripomenutie toho, o čo na začiatku šlo v prvom dieli, sa cení. Napriek tom u myslím, že by sme rozpoloženie hlavného hrdinu pochopili aj bez viet typu „Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.“ Nadbytočné mi pripadajú aj uvádzacie vety myšlienok, typu „Preháňalo sa mi hlavou.“ či „Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.“. Menej je niekedy viac. Na druhej strane, stále mám radšej priveľkú popisnosť a priamosť, než také „ťažké umenie“, že nemám ani šajnu, o čo v ňom ide.

    Je to ale len môj názor, ktorý, ako som už spomenula, môže byť do veľkej miery iba dôsledkom nedávno čítanej pôsobivej knihy. 🙂

    A teraz trochu menej k dielu samotnému – už som to, myslím, aj písala pri prvom dieli – ale po prečítaní tohto som si opäť uvedomila, aké neuveriteľné mi pripadá, že si pritom čerpal zo skutočných zážitkov. Keď si ja spomeniem na svoj extrémne nudný život v Bratislave s prechádzkami po extrémne nudnom Sade Janka Kráľa, kde sa násilnícki grázli zjavia asi s takou pravdepodobnosťou ako Godzilla, začínam mať pocit, že ja som žila v nejakej úplne inej Bratislave. 🙂 Nie, nespochybňujem, čím si sa inšpiroval. Ja len, že toto je jeden z dôvodov, prečo veľmi, ale naozaj veľmi nemám rada slovenské prostredie. Moja skúsenosť je pri čítaní o tom príliš rušivá a bez ohľadu na autorovu snahu mi príbeh vyznieva neuveriteľne. Rozpor je silný.

    Zastavím sa ešte pri odseku: „Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.“ Áno, presne takáto bola moja situácia počas mojich dvoch rokov v Bratislave. Tiež som nechodila von, ak tým teda nemyslím chodenie do prírody, k Dunaju a do parkov. Prevažnú väčšinu času som však len som čučala do monitorov alebo si čítala. ALE na mojej kondičke sa to odrazilo asi tak, že som bola počas tých dvoch rokoch podvyživená so štyridsiatimi štyrmi kilami. Takže – to nie je životosprávou. Ani depresiou. Ale, ostatne, aj sám nižšie píšeš: „Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne“. 🙂

    A ešte, do vety „Ten tvoj záujem, ma vždy tak pohltí.“ nepatrí čiarka. Ani tvrdé „y“ do spojenia „Žiadny priatelia“. 🙂

  • Tak som rád, že si sa pristavila a že som konečne vyhodil niečo, do čoho môžeš spoľahlivo „vŕtať“. 😀 

    Mimochodom som rád, že si sa povŕtala… niektoré nedostatky veru hneď aj odstránim. 

     

    Reakcia na kritiku: 

    Ono to tak aj býva, že posudzujeme texty podľa nášho momentálneho mentálneho rozpoloženia, takže to tak aj beriem, hoci máš pravdu, že tento príspevok je až príliš polopate napísaný. 

    Ale to je typická choroba 1.časti / 1.kapitoly, kde chcem ako autor trochu rekapitulovať a zhŕňať uplynulé udalosti. Do budúcna môžem len sľúbiť, že to bude viac dialógov a menej obkecov. Hádam aj minimum zbytočností. 🙂

     

    Reakcia na život v Bratislave: 

    A inak, len mi nehovor, že už si zabudla na naše prvé spoločné stretnutie v Bratislave? Veď aj vtedy nás (vlastne mňa) napadli dvaja pripití mladíci. Vtedy z toho našťastie nebola bitka, ale tiež sme museli skočiť do školy, aby som si umyl krvavú peru. 😀 

    Spomínaš si? 

    Tuším mám aj toto naše stretnutie niekde napísané ako poviedku – „Prvé stretnutie s Adharou“. 😀 Možno niekedy zverejním. 😉

    Vtedy si mi povedala, že si si naozaj nemyslela, že to o čom píšem naozaj aj zažívam. A vidíš… (máme aj spoločný dobrodružný zážitok) 😀 

    Takže aspoň vidíš, že aj keď sa tie veci naozaj stanú (a stávajú sa často), niekomu to stále pripadá neuveriteľne.

    Možno ak si pri čítaní vždy spomenieš na ten kratučký incident, príde ti to celé oveľa uveriteľnejšie.  

     

    O tej depresii a frustrácii sme sa už neraz rozprávali a myslím, že tam je to veľmi variabilné, ako taký človek dopadne… Ty si dopadla ako také vrabčiatko, zatiaľ čo ja som nabral poriadny pakel sádla. 😀

    Je to veľmi individuálne.

     

    V každom prípade ti veľmi pekne ďakujem za komentár. Idem si opraviť chyby a porozmýšľať nad tým, z ktorého textu spravím pokračovanie. 

  • Ako som už vravel poéziu veľmi nemusím, ale v tvojom podaní sa mi páčila, čo je dosť vzácny jav u mňa 😀 ale toto sa mi ešte viac páčilo 🙂

    Úplne som sa vžil do deja, a tie vyjadrené vnútorné pocity postavy a aj tie zábavné prirovnania… sú super…

    Blavu poznám, mám tam rodinu a istý čas som tam žil a je pravda, že odkedy bývam pod Tatrami, tak tam nerád chodím… 🙂
     mne sa to veľmi páčilo 🙂 tak len tak ďalej… rád si prečítam aj ďaľšie 😀 

  • Ono to napadnutie teda nebola halucinácia? 😀

    Nuž, to je naozaj veľmi zvláštna vec, ktorú mi nikto nevie vysvetliť. Niektorí ľudia – zrejme aj Ty – dianie, akékoľvek dianie, priťahujú. Od iných, ako napr. ja, všetko, čo zaváňa čo i len štipkou zaujímavosti, široko-ďaleko uteká. Táto skutočnosť ma striedavo rozčuľuje aj teší (lebo rovnako ako príjemné zážitky sa mi oblúkom vyhýbajú aj grázli, nehody, opilci, medvede v horách… :-)). Ale prečo je to tak, fakt nemám šajnu. Začínam mať vážne podozrenie, že kozmológia sveta Nula kelvinov, konkrétne vychytralý, prispôsobujúci sa časopriestor, možno nebude úplná fikcia. :-)))

    Čo sa týka štýlu písania, prvú časť som síce čítala pred nejakým tým rôčkom až piatimi 🙂 (ak sa mi dobre marí), ale v zorientovaní by som problém nemala ani pri menšej miere polopatistickosti. Ono totiž tá polopatistickosť sa týka oveľa viac popisu aktuálneho diania než spomienok na minulé.

    Fakt si zaznamenal naše stretnutie? No tak to naozaj musíš vyvesiť! 😀 Ale daj mi iný pseudonym, prosím! 🙂

  • Túto kritiku ohľadom polopatistickosti teda akceptujem. Ono to dosť trpí hlavne kvôli staršiemu dátumu vzniku… Ale už som lenivý to nejak radikálne meniť alebo prepisovať. Snáď v ďalších častiach… 😉 

     

    A to napadnutie určite nebola halucinácia. 😀 A veruže som to celé zaznamenal od prvého telefonátu cez obed až po rozchod. 🙂 Určite to vyvesím, len to ešte pohľadať musím. A samozrejme zamením tvoj pseudonym. 🙂 

     

  • Tak som rád, že to zanechalo dobrý dojem. 🙂 

    Pri starších dielkach už človek niekedy stráca súdnosť. Aj sa to ťažšie opravuje – lebo to mám chuť celé prepísať. 😀 

    O to spokojnejší som, že sa ti to páčilo. Aj pokračovania prídu… časom. 🙂 

    K Bratislave mám však relatívne kladný vzťah, čo už predznamenáva spoilery k pokračovaniam. 😀

     

    V každom prípade, vďaka za koment. Vždy poteší. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button